Ľudská dôstojnosť predstavuje základné východisko každej spravodlivej etiky. Je diskutovanou oblasťou filozofov od dôb staroveku až po súčasnosť. Platón tvrdí, že mravnú povinnosť charakterizuje hľadanie toho, čo patrí človeku od inej osoby pre jej hodnosť. Hodnosť človeka odlišuje od zvierat tým, že sa vie ovládať, tvoriť zákony. Dôstojnosť človeka je nezničiteľná.
To tvrdil Sokrates vo svojej obrane, keď hovoril, že zabíjaním ľudí nemožno dosiahnuť, aby sa o zlých ľuďoch dobre hovorilo, keď robia násilie a zlo.1 Obdobie počínajúceho kresťanstva je charakterizované budovaním interpersonálnych vzťahov na úrovni brat-sestra. Hlavným cieľom etického správania prvých kresťanov bolo napodobňovanie svojho učiteľ a Krista, až na úroveň mučeníctva. Etický systém tohto obdobia je prakticko-asketický, v centre pozornosti je Kristus.
Práve kresťanstvo prináša pojem osoby a analýzu medziosobného vzťahu pri opise vnútrobožského života. 2 Renesancia priniesla rozvoj chápania problému ľudskej osoby a jej dôstojnosti. Veľký podiel na tom má Giovanni Picco delia Mirandola, ktorý vo svojom diele „O ľudskej dôstojnosti" rozoberá hodnotu človeka. Toto obdobie opäť sústredilo svoj pohľad na človeka.Je to dobre znázornené vo výtvarných, ale aj literárnych dielach. Obraz človeka sa ukazuje v jeho veľkosti a dôstojnosti. Picco delia Mirandola vychádza z filozoficko-teologickej koncepcie človeka. Pre neho je ľudská osoba stredom sveta, pre jej slobodu a otvorenosť voči svetu. Svet je vždy tam, kde je človek.
Podľa jeho teórie dôstojnosť ľudskej osoby vyplýva zo stvorenia človeka na Boží obraz. Tento mysliteľ bol tolerantný aj k iným kultúram, lebo ich považoval za prínos pre kresťanskú kultúru.3 tudská dôstojnosť sa stala základom pre personálnu normu, na ktorej stavajú všetky spravodlivé etické systémy. Je neodňateľnou hodnotou každého človeka, ktorá vyplýva z faktu byť človekom v celej šírke ľudskej existencie, od počatia až po prirodzenú smrť. Mystérium svojej existencie človek pociťoval od počiatku. V dejinách filozofie svoju dôstojnosť opisoval rôzne: duch uväznený v hmote, jednota toho, čo je rozsiahle a mysliace, a iné definície. Tieto pokusy ho nikdy neuspokojili.
Bol presvedčený, že sa musí ďalej pokúšať odpovedať na otázku: "Kto je"? 20. storočie sa snaží odhaliť tajomstvo človeka. Viacerí filozofi: M. Scheler, A. Gehlen i H. Plessner sa snažili vytvoriť antropológiu ako samostatnú filozofickú disciplínu. Scheler hovorí, že pri vytváraní antropológie môžeme vychádzať z biblickej tradície, ktorá vidí človeka ako Božie stvorenie, gréckej, ktorá hovorí o človeku ako o mysliacej bytosti, a prírodovedeckej, ktorá opisuje človeka ako vyvíjajúceho sa Porov. I. BLÁHA, Ethika jaka véda, Praha: Atlantis, 1991, s. 11-12. Porov. J. MARTINKA, Antológia z diel filozofov: Predsolcratovci a Platón, zv. 1, Bratislava: Iris, 1998, s. 241-258. Porov. H. BREHOVÁ, Pohľad do dejín etických systémov, Bratislava, 1998, s. 61-65. Porov. B. SEILEROVÁ, O dôstojnosti človeka, Bratislava: Iris, 1999, s. 53-54. 48 Aurel Štejko - Peter Kalanin živého tvora. Podľa neho je ľudské bytie východiskom pre antropológiu. Iba týmto spôsobom sa odkryje celá pravda o človeku, ako o materiálno-duchovnom bytí. Schelerova antropológia je založená na pojmoch duch a život človeka.
Poukázal na to, že človek je viac ako predmet a odlišuje sa od zvierat duchovným rozmerom svojho života.4 Gehlen predstavuje človeka ako dynamickú bytosť, pričom tvrdí, že východiskom pre antropológiu nedokáže byť ani teológia ani biologické vedy. 5Plessner zavádza do antropológie pojem excentrická pozicionálnosť, z ktorého odvodzuje antropologické zákony. Excentrickú pozicionálnosť vysvetľuje ako spôsob bytia človeka. Forma prejavu existencie ľudskej bytosti je iná ako rastlina alebo živočích. Každá živá bytosť je uzavretým celkom, aby sa nerozplynula do prostredia. Má dve charakteristiky: uzavretosť, aby sa nerozplynula ako kvapka v mori, a otvorenosť, aby mohla čerpať energiu z prostredia. Vzťah živej bytosti voči prostrediu, ktorý je charakterizovaný spomínanými vlastnosťami, je podľa Plessnera pozicionálnosť.