Hodnota práce, dôstojnosť

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: ursula (19)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.05.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 077 slov
Počet zobrazení: 48
Tlačení: 2
Uložení: 2

Hodnota práce, dôstojnosť

V spoločnosti poznačenej ekonomickou krízou, kde jeden z náročných dôsledkov je nezamestnanosť a s tým aj spojené nízke finančné ohodnotenie ľudskej práce, je práve problematika práce určite veľmi aktuálnou témou. Chceme pripomenúť našu perspektívu vytýčenú na začiatku našich stretnutí, ktorou je teologický prístup k riešeniu spoločenských, politických, či ekonomických otázok. Zvlášť pri problematike ľudskej práce je nevyhnutné mať na pamäti túto perspektívu, pretože ide o tému, ktorá ponúka široké množstvo východísk, spôsobov zamyslenia, či perspektív.

Z teologického hľadiska ide samozrejme o problematiku, ktorá má dôležité miesto v učení Katolíckej Cirkvi. Stačí ak pripomenieme skutočnosť, že problematike ľudskej práce sa venoval komplexným spôsobom aj blahoslavený Ján Pavol II., ktorý venoval tejto téme samostatnú encykliku s názvom Laborem exercens v roku 1981. Z predchádzajúcich vyjadrení vyplýva, že je nevyhnutné, aby sme v úvode nášho zamyslenia špecifikovali predmet reflexie, pretože problematika, ktorej sa dnes chceme venovať prekračuje možnosti jednej prednášky. Naše zamyslenie chceme dnes orientovať na podstatné prvky učenia Katolíckej Cirkvi o hodnote ľudskej práce. Z tohto dôvodu zameriame našu dnešnú prednášku na náuku Svätého písma, z ktorého čerpala celá tradícia Cirkvi keď sa zamýšľala nad významom, postavením a celkovou hodnotou práce v živote ľudskej osoby.1

Ľudská práca má svoj pôvod, podľa Sociálneho učenia Katolíckej Cirkvi v Božej stvoriteľskej vôli. V knihe Genezis čítame, ako Boh dal človeku do správy celý stvorený svet. Ľudská osoba dostala do daru dôstojnosť, ktorá ju radikálne odlišuje od všetkého ostatného stvorenia a práve schopnosti, ktoré odzrkadľujú túto dôstojnosť – rozum a slobodná vôľa, uschopňujú človeka mať vládu nad stvoreným svetom a spravovať ho podľa úmyslu Stvoriteľa – tento úmysel je vpísaný do samotného stvorenia a človek rozvíjajúc vznešené dary Stvoriteľa tento úmysel môže postupne odhaľovať prenikajúc čoraz viac do zákonitostí fungovania stvoreného, zmyslami vnímateľného sveta. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi vyjadruje tieto skutočnosti nasledovným spôsobom: „Prvému ľudskému páru Boh zveruje úlohu podmaniť si zem a vládnuť nad každým živým bytím (Gn 1, 28). Vláda človeka nad ostatnými živočíchmi však nemá byť despotická a nerozumná; naopak, on musí "obrábať a strážiť" (Gn 2, 15) dobrodenia, ktoré Boh stvoril: dobrodenia, ktoré nestvoril človek, ale ktoré prijal ako vzácny dar od Stvoriteľa do svojej zodpovednosti“.2

Z biblického textu môžeme odvodiť prvý dôležitý dôsledok pre hodnotu ľudskej práce. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, využívajú dary Stvoriteľa sa podieľa na Božej moci aj svojou činnosťou, svojou prácou. Na jednej strane práca zdokonaľuje človeka a stvorený svet, ale na strane druhej, toto sa môže uskutočňovať jedine na základe tohto, že človek je stvorený na Boží obraz, čiže má rozum a slobodnú vôľu a teda ak koná v súlade s Božím stvoriteľským zámerom. Je teda vhodné pripomenúť, že nejde o nejaký automatický mechanizmus, ale o rozvíjanie daru, ktorý človek dostal nezaslúženým spôsobom. Logicky z toho vyplýva, že práca má od počiatku podstatné miesto v živote ľudskej osoby. V biblickej perspektíve má práca pozitívne miesto v živote človeka. Božie zjavenie skrze Izraelský národ prináša týmto spôsobom aj nový pohľad na ľudskú prácu, pretože v mnohých kultúrach staroveku sa predovšetkým na fyzickú prácu pozeralo veľmi negatívne.3 K tejto téme sa ešte vrátime, pretože kresťanstvo prinieslo túto náuku do plnosti zjavením Ježiša Krista.

Sväté písmo nám však hovorí aj o dráme dedičného hriechu a jeho dôsledkoch pre život človeka na zemi, ako i vo večnosti. Aj ľudská práca je od tohto momentu poznačená dôsledkami rozhodnutia, ktoré vytvorilo stav, v ktorom sa rodia všetci ľudia: „Práca patrí k najstaršej životnej situácii človeka a predchádza jeho pád; preto nie je pre neho trestom ani zlorečením. Námahou a ťažkosťou sa stáva pre hriech Adama a Evy, ktorí prerušili dôverčivý a harmonický vzťah s Bohom (porov. Gn 3, 6-8)“ a preto sa „odvtedy zem stala lakomou, nevďačnou, tupo nepriateľskou a len v pote tváre bude možné z nej získať obživu (porov. Gn 3, 19)“.4 Hoci hriech dramatickým spôsobom vstúpil do každého aspektu ľudského života, pôvodný zámer Stvoriteľa nebol zničený úplne: „No aj napriek hriechu prarodičov zostáva nezmenený Stvoriteľov plán, zmysel jeho stvorení a medzi nimi aj človek, ktorý je povolaný byť obrábateľom a ochrancom stvorenia“.5 Práca, v perspektíve týchto vyjadrení, má teda stále svoje dôležité miesto v živote človeka. Po spáchaní dedičného hriechu však treba pamätať aj na pokušenie, ktorému je ľudstvo vystavené každý deň – prostriedky na zveľadenie kvality ľudského života sa môžu stať cieľom konania, čo môže mať vážne dôsledky pre samotný život všetkých ľudí: „Prácu si treba vážiť, lebo je prameňom bohatstva alebo aspoň slušných podmienok a všeobecne je účinným nástrojom proti chudobe (porov. Prís 10, 4), neslobodno však upadnúť do pokušenia idolatrie, lebo v nej nemožno nájsť posledný a definitívny zmysel života. Práca je síce dôležitá, ale prameňom a cieľom človeka je Boh a nie práca“.6

Sväté písmo v Starom zákone potom ešte pokračuje v určovaní správneho zmyslu ľudskej práce tým, že poukazuje na jej ďalší dôležitý rozmer, ktorý vyjadrujeme slovami „pravidelný odpočinok“. Kompendium sociálnej náuky dokonca hovorí o určitom vrchole chápania zmyslu ľudskej práce, keď vysvetľuje odpočinok vo svetle biblických vyjadrení: „Vrcholom biblického učenia o práci je prikázanie o sobotnom odpočinku.

Človeku zaviazanému povinnosťou pracovať otvára odpočinok perspektívu plnšej slobody, totiž večného sobotného odpočinku (porov. Hebr 4, 9-10). Odpočinok umožňuje ľuďom spomínať a opäť prežívať Božie skutky, od stvorenia po vykúpenie, uznať seba samých ako jeho dielo (porov. Ef 2, 10), vzdávať vďaky za vlastný život a za osobné spolužitie s ním, ktorý je jeho autorom“.7 Pravidelný odpočinok od každodennej práce teda slúži k tomu, aby sme dali aj správny zmysel našej činnosti a určitým spôsobom nám umožňuje zakúšať dobrá, ktoré v plnej miere budeme môcť požívať po Kristovom druhom príchode.

Okrem tejto základnej skutočnosti pravidelný odpočinok má dôsledky pre zmysel ľudskej práce aj na spoločenskej úrovni: „Spomienka a skúsenosť sobotného odpočinku vytvára hrádzu pred zotročením prácou, dobrovoľným alebo uloženým, i proti každej forme vykorisťovania, maskovaného aj viditeľného. Sobotný odpočinok je okrem účasti na Božom kulte ustanovený na obhajobu chudobného; má aj oslobodzujúce poslanie proti antisociálnym degeneráciám ľudskej práce.

Takýto odpočinok, ktorý môže trvať aj celý rok, zahŕňa vyvlastnenie plodov zeme v prospech chudobných a zrušenie vlastníckych práv vlastníkov zeme: "Šesť rokov budeš osievať svoju pôdu a zbierať svoju úrodu, v siedmom roku ju však necháš ležať úhorom a neobrobíš ju; nech sa z nej živia chudobní tvojho ľudu; a čo zostane, nech spasú poľné zvieratá! To isté urobíš so svojou vinicou a so svojím olivovým sadom!" (Ex 10-11). Táto zvyklosť odpovedá na hlbokú intuíciu: zhromažďovanie majetkov zo strany niektorých sa môže stať odcudzením majetkov iných“.8 Možno teda konštatovať, že dodržiavanie pravidelného odpočinku nám môže pomôcť aj pre správne vnímanie dôsledkov etického rozmeru ľudskej práce.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.018