V spoločnosti poznačenej ekonomickou krízou, kde jeden z náročných dôsledkov je nezamestnanosť a s tým aj spojené nízke finančné ohodnotenie ľudskej práce, je práve problematika práce určite veľmi aktuálnou témou. Chceme pripomenúť našu perspektívu vytýčenú na začiatku našich stretnutí, ktorou je teologický prístup k riešeniu spoločenských, politických, či ekonomických otázok. Zvlášť pri problematike ľudskej práce je nevyhnutné mať na pamäti túto perspektívu, pretože ide o tému, ktorá ponúka široké množstvo východísk, spôsobov zamyslenia, či perspektív.
Z teologického hľadiska ide samozrejme o problematiku, ktorá má dôležité miesto v učení Katolíckej Cirkvi. Stačí ak pripomenieme skutočnosť, že problematike ľudskej práce sa venoval komplexným spôsobom aj blahoslavený Ján Pavol II., ktorý venoval tejto téme samostatnú encykliku s názvom Laborem exercens v roku 1981. Z predchádzajúcich vyjadrení vyplýva, že je nevyhnutné, aby sme v úvode nášho zamyslenia špecifikovali predmet reflexie, pretože problematika, ktorej sa dnes chceme venovať prekračuje možnosti jednej prednášky. Naše zamyslenie chceme dnes orientovať na podstatné prvky učenia Katolíckej Cirkvi o hodnote ľudskej práce. Z tohto dôvodu zameriame našu dnešnú prednášku na náuku Svätého písma, z ktorého čerpala celá tradícia Cirkvi keď sa zamýšľala nad významom, postavením a celkovou hodnotou práce v živote ľudskej osoby.1
Ľudská práca má svoj pôvod, podľa Sociálneho učenia Katolíckej Cirkvi v Božej stvoriteľskej vôli. V knihe Genezis čítame, ako Boh dal človeku do správy celý stvorený svet. Ľudská osoba dostala do daru dôstojnosť, ktorá ju radikálne odlišuje od všetkého ostatného stvorenia a práve schopnosti, ktoré odzrkadľujú túto dôstojnosť – rozum a slobodná vôľa, uschopňujú človeka mať vládu nad stvoreným svetom a spravovať ho podľa úmyslu Stvoriteľa – tento úmysel je vpísaný do samotného stvorenia a človek rozvíjajúc vznešené dary Stvoriteľa tento úmysel môže postupne odhaľovať prenikajúc čoraz viac do zákonitostí fungovania stvoreného, zmyslami vnímateľného sveta. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi vyjadruje tieto skutočnosti nasledovným spôsobom: „Prvému ľudskému páru Boh zveruje úlohu podmaniť si zem a vládnuť nad každým živým bytím (Gn 1, 28). Vláda človeka nad ostatnými živočíchmi však nemá byť despotická a nerozumná; naopak, on musí "obrábať a strážiť" (Gn 2, 15) dobrodenia, ktoré Boh stvoril: dobrodenia, ktoré nestvoril človek, ale ktoré prijal ako vzácny dar od Stvoriteľa do svojej zodpovednosti“.2
Z biblického textu môžeme odvodiť prvý dôležitý dôsledok pre hodnotu ľudskej práce. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, využívajú dary Stvoriteľa sa podieľa na Božej moci aj svojou činnosťou, svojou prácou. Na jednej strane práca zdokonaľuje človeka a stvorený svet, ale na strane druhej, toto sa môže uskutočňovať jedine na základe tohto, že človek je stvorený na Boží obraz, čiže má rozum a slobodnú vôľu a teda ak koná v súlade s Božím stvoriteľským zámerom. Je teda vhodné pripomenúť, že nejde o nejaký automatický mechanizmus, ale o rozvíjanie daru, ktorý človek dostal nezaslúženým spôsobom. Logicky z toho vyplýva, že práca má od počiatku podstatné miesto v živote ľudskej osoby. V biblickej perspektíve má práca pozitívne miesto v živote človeka. Božie zjavenie skrze Izraelský národ prináša týmto spôsobom aj nový pohľad na ľudskú prácu, pretože v mnohých kultúrach staroveku sa predovšetkým na fyzickú prácu pozeralo veľmi negatívne.3 K tejto téme sa ešte vrátime, pretože kresťanstvo prinieslo túto náuku do plnosti zjavením Ježiša Krista.
Sväté písmo nám však hovorí aj o dráme dedičného hriechu a jeho dôsledkoch pre život človeka na zemi, ako i vo večnosti. Aj ľudská práca je od tohto momentu poznačená dôsledkami rozhodnutia, ktoré vytvorilo stav, v ktorom sa rodia všetci ľudia: „Práca patrí k najstaršej životnej situácii človeka a predchádza jeho pád; preto nie je pre neho trestom ani zlorečením. Námahou a ťažkosťou sa stáva pre hriech Adama a Evy, ktorí prerušili dôverčivý a harmonický vzťah s Bohom (porov. Gn 3, 6-8)“ a preto sa „odvtedy zem stala lakomou, nevďačnou, tupo nepriateľskou a len v pote tváre bude možné z nej získať obživu (porov. Gn 3, 19)“.4 Hoci hriech dramatickým spôsobom vstúpil do každého aspektu ľudského života, pôvodný zámer Stvoriteľa nebol zničený úplne: „No aj napriek hriechu prarodičov zostáva nezmenený Stvoriteľov plán, zmysel jeho stvorení a medzi nimi aj človek, ktorý je povolaný byť obrábateľom a ochrancom stvorenia“.5 Práca, v perspektíve týchto vyjadrení, má teda stále svoje dôležité miesto v živote človeka. Po spáchaní dedičného hriechu však treba pamätať aj na pokušenie, ktorému je ľudstvo vystavené každý deň – prostriedky na zveľadenie kvality ľudského života sa môžu stať cieľom konania, čo môže mať vážne dôsledky pre samotný život všetkých ľudí: „Prácu si treba vážiť, lebo je prameňom bohatstva alebo aspoň slušných podmienok a všeobecne je účinným nástrojom proti chudobe (porov. Prís 10, 4), neslobodno však upadnúť do pokušenia idolatrie, lebo v nej nemožno nájsť posledný a definitívny zmysel života. Práca je síce dôležitá, ale prameňom a cieľom človeka je Boh a nie práca“.6
Sväté písmo v Starom zákone potom ešte pokračuje v určovaní správneho zmyslu ľudskej práce tým, že poukazuje na jej ďalší dôležitý rozmer, ktorý vyjadrujeme slovami „pravidelný odpočinok“. Kompendium sociálnej náuky dokonca hovorí o určitom vrchole chápania zmyslu ľudskej práce, keď vysvetľuje odpočinok vo svetle biblických vyjadrení: „Vrcholom biblického učenia o práci je prikázanie o sobotnom odpočinku.
Človeku zaviazanému povinnosťou pracovať otvára odpočinok perspektívu plnšej slobody, totiž večného sobotného odpočinku (porov. Hebr 4, 9-10). Odpočinok umožňuje ľuďom spomínať a opäť prežívať Božie skutky, od stvorenia po vykúpenie, uznať seba samých ako jeho dielo (porov. Ef 2, 10), vzdávať vďaky za vlastný život a za osobné spolužitie s ním, ktorý je jeho autorom“.7 Pravidelný odpočinok od každodennej práce teda slúži k tomu, aby sme dali aj správny zmysel našej činnosti a určitým spôsobom nám umožňuje zakúšať dobrá, ktoré v plnej miere budeme môcť požívať po Kristovom druhom príchode.
Okrem tejto základnej skutočnosti pravidelný odpočinok má dôsledky pre zmysel ľudskej práce aj na spoločenskej úrovni: „Spomienka a skúsenosť sobotného odpočinku vytvára hrádzu pred zotročením prácou, dobrovoľným alebo uloženým, i proti každej forme vykorisťovania, maskovaného aj viditeľného. Sobotný odpočinok je okrem účasti na Božom kulte ustanovený na obhajobu chudobného; má aj oslobodzujúce poslanie proti antisociálnym degeneráciám ľudskej práce.
Takýto odpočinok, ktorý môže trvať aj celý rok, zahŕňa vyvlastnenie plodov zeme v prospech chudobných a zrušenie vlastníckych práv vlastníkov zeme: "Šesť rokov budeš osievať svoju pôdu a zbierať svoju úrodu, v siedmom roku ju však necháš ležať úhorom a neobrobíš ju; nech sa z nej živia chudobní tvojho ľudu; a čo zostane, nech spasú poľné zvieratá! To isté urobíš so svojou vinicou a so svojím olivovým sadom!" (Ex 10-11). Táto zvyklosť odpovedá na hlbokú intuíciu: zhromažďovanie majetkov zo strany niektorých sa môže stať odcudzením majetkov iných“.8 Možno teda konštatovať, že dodržiavanie pravidelného odpočinku nám môže pomôcť aj pre správne vnímanie dôsledkov etického rozmeru ľudskej práce.