Prvý hriech a jeho dôsledky

Prvý hriech a jeho dôsledky 

Osobný hriech prarodičov alebo prvotný hriech

Hriešny čin

“Prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili”.

Tridentský koncil učí, že Adam prestúpením Božieho príkazu stratil svätosť a spravodlivosť. Pretože výška trestu sa riadi podľa veľkosti viny, Adamov hriech bol hriech ťažký.

Biblická správa o hriešnom páde prvých ľudí sa nachádza v Gn 2,17 a v Gn 3,1n. Boh prikázal v raji človekovi: “Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho, nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš”. – Príkaz nebol malicherný, ale veľmi vážny. Znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti. Adam ju mal zachovať aj pre svojich potomkov. Pán Boh zdôraznil dôležitosť tohto príkazu tým, že za jeho prestúpenie ustanovil istú smrť/ aj duševnú, t.j. stratu posväcujúcej milosti, aj telesnú, t.j. stratu mimo prirodzených darov, hoci telesná smrť nenastala hneď).

Zachovaním tohto príkazu mali prví rodičia uznať svoju závislosť na Bohu vo všetkom aj v užívaní nižšej prírody. Zachovaním tohto príkazu mali prejaviť svoju lásku, poslušnosť, poníženosť a oddanosť voči Bohu a tak si zaslúžiť zotrvanie v rajskej blaženosti a konečne nebeskú blaženosť. Lebo človek len plnením Božej vôle môže byť šťastný tak na zemi ako i vo večnosti.

Pretože hriech Adamov je základom dogmy o dedičnom hriechu a o vykúpení, v podstatných bodoch sa musíme držať biblickej správy ako historického rozprávania. Podľa rozhodnutia Biblickej komisie z r. 1909 (DS 3514), ako sme už uviedli, nesmie sa pochybovať o historickom charaktere nasledujúcich skutočností:

• Že prvý človek dostal od Boha príkaz, ktorým mala byť vyskúšaná jeho poslušnosť
• Že zvedený diablom zobrazeným v podobe hada, Boží príkaz prestúpil;
• Že prarodičia boli vylúčení z pôvodného stavu nevinnosti.

Neskoršie knihy Písma sv. potvrdzujú doslovný, historický zmysel. Sir 25, 33: “Prvý hriech povstal pre ženu a pre ňu musíme všetci zomrieť”. Múdr 2,24: “závisťou však diabla prišla na svet smrť”. 2 Kor 11,3: “Bojím sa však, aby sa vaše zmýšľanie sa nepokazilo a neodvrátilo od úprimnej a čistej oddanosti Kristovi, ako kedysi had svojim chytráctvom zviedol Evu”. – Treba odmietnuť vysvetlenia mytologické a čisto alegorické.

Podľa svojej morálnej povahy hriech prarodičov bol hriechom neposlušnosti. Rim 5,19: “ako neposlušnosťou jedného človeka premnohí sa stali hriešnikmi”. Koreňom neposlušnosti bola pýcha. Tob 4,14: “lebo od nej (pýchy) mala svoj počiatok všetka skaza.” Sir 10,5: “počiatkom každého hriechu je pýcha”. O nejakom pohlavnom previnení vzhľadom na súvislosť biblickej správy, nemôže byť reči. Ťažkosť hriechu vyplýva z cieľa a okolností Božieho príkazu. Augustín považuje hriech Adamov za “nevýslovne veľký hriech”. Zo všetkých hriechov však najväčším nebol. Závisť proti Bohu je rozhodne väčší hriech; ale prvotný hriech bol preto taký veľký, lebo prví ľudia príkaz Boží dobre poznali, mohli ho ľahko zachovať, vedeli, aký rozhodujúci význam má pre nich a pre celé ľudstvo a nebol im neznámy trest za prestúpenie.

Následky hriechu

“Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba Boží hnev.

Prestúpenie rajského Božieho príkazu opisuje 3. hlava knihy Genezis. Pripomína aj následky a Bohom vymerané tresty (i keď nie všetky, lebo napr. u ženy nie je spomenutá smrť) a obsahuje aj prisľúbenie Vykupiteľa. Základom rajského hriechu bola pýcha az pýchy vznikla neposlušnosť voči Bohu. Podľa sv. Tomáša prví rodičia zhrešili pýchou, lebo sa chceli hriešne podobať Bohu čo do poznania dobra a zla, totiž vlastnou vôľou si chceli určiť, čo je pre nich dobré a čo zlé a preto prestúpili Božie nariadenie.

O následkoch rajského hriechu hovorí Tridentský koncil toto: “Prvý človek, Adam, keď prestúpil Boží príkaz v raji, ihneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený a pritiahol na seba … hnev a neľúbosť Božiu a preto aj smrť, ktorou mu Boh predtým pohrozil a so smrťou otroctvo v moci toho, ktorý mal potom vládu smrti, totiž diabla a celý Adam sa tým hriechom dostal do horšieho položenia podľa tela i podľa duše”. Toto zhoršenie podľa tela i duše, ktoré Tridentský koncil spomína, nastalo u človeka podľa mnohých teológov len v porovnaní s predchádzajúcim stavom prvotnej spravodlivosti. Teda nie v tom zmysle, že by človek po rajskom hriechu bol mal menšie prirodzené vlohy, než by ich bol mal, keby bol býval stvorený len čisto v prirodzenom stave. Lebo čo patrí k prirodzenosti človeka, to sa ani hriechom nestráca. Lebo by prestal byť človekom, keby stratil niečo, čo patrí k jeho prirodzenosti.

V písme sv. je naznačená strata milosti posväcujúcej vylúčením prarodičov zo spoločenstva s Bohom. Boh vystupuje ako Sudca a vynáša rozsudok trestu. Neľúbosť Boha sa napokon prejavuje večným zavrhnutím. Tacián vecne učí, že Adam stratil večnú spásu. Irenej, Tertulián Hipolyt odporujú tomuto názoru. Podľa nich Otcovia všeobecne učia opierajúc sa o Múdr 10,2 (“ona – múdrosť vytrhla ho z poklesu jeho”), že prarodičia konali pokánie pomocou Božej milosti, v nádeji v prisľúbeného Vykupiteľa a dosiahli večnú spásu. Je to všeobecná mienka teológov. Sv. Augustín s inými Otcami hovorí o prarodičoch, že skrze Krv Pána boli zachránení pred večným zatraten. V liturgii sýrsko-chaldejskej sa Adam a Eva uvádzajú ako svätí. Na Západe nie sú uctievaní ako svätci; v stredoveku ich neznáma autorita zaradila do Martyrologia.

“Prarodičia upadli do smrti a diablovho otroctva”

Viď predošlý citát Tridentina!

Smrť a s ňou súvisiace zlo má svoj základ v strate darov integrity. Podľa Gn 3,16n ustanovil Boh ako trest za hriech utrpenie a smrť. Vláda zlého ducha je naznačená v Gn 3,15; a výslovne vyjadrená v Jn 12,31; 14,30; 2 Kor 4,4; Hebr 2,14; 2 Pt 2,19.