Prvotný stav človeka a dedičný hriech

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: Dievča anika (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 09.06.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 825 slov
Počet zobrazení: 3 161
Tlačení: 354
Uložení: 373
Prvotný stav človeka a dedičný hriech
 
Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov:
Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v spoločenstve s ním.
 
-  Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti: to, bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je zameranie všetkých stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti.
-  Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na to nemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu.
-  Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno. Nadprirodzeno doplňuje a dovršuje prirodzeno.
-  Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ.
 
Nadprirodzené vybavenie prvého človeka:
Prví rodičia žili v stave tzv. prvotnej spravodlivosti. Mali nadprirodzený dar milosti posväcujúcej a mimoprirodzené dary integrity, nesmrteľnosti, vedomosti a rajskej blaženosti.
 
Posväcujúca milosť:
Prví rodičia dostali od Boha dar posväcujúcej milosti. Prvý človek prestúpením Božieho príkazu v raji hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený; tento priestupok neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu (Trident).
 
Dar integrity:
„Dar neporušenosti“: oslobodenie od žiadostivosti, teda spontánnej duševnej a zmyslovej snahy, ktorá predchádza úvahu rozumu a rozhodnutie vôle a trvá aj proti rozhodnutiu vôle. Tento dar spočíval v tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové a duševné hnutia.
 
Dar telesnej nesmrteľnosti:
Znamenal možnosť nezomrieť, teda človek by bol po skončení pozemskej doby skúšky bez smrti vzatí do nebeskej blaženosti. Telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, hoci človek je podľa prirodzenosti smrteľný, týmto darom ho Boh od telesnej smrti uchránil.
 
Dar vedomosti:
Teda Bohom vliate poznanie prirodzených a nadprirodzených právd. Pozostával v tom, že Boh prvých rodičov naplnil rozumnosťou, takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné vedieť, bez akéhokoľvek omylu (vedomosti k dosiahnutiu nadprirodzeného cieľa).
 
Dar rajskej blaženosti:
Teda oslobodenie od utrpenia. Znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovať bez ťažkej námahy, panovať nad viditeľnou prírodou a rozšíriť raj na celú zem. Utrpenie a bolesť sa považujú za následky hriechu.
 
Dar posväcujúcej milosti neprijal Adam iba pre seba, ale aj pre svojich potomkov; bol to dedičný dar.
Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprirodzené dary).
Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posväcujúcej, bez mimoprirodzených darov).
Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprirodzené dary).
Stav oslávenej prirodzenosti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blažené videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti).

Nadprirodzené a mimoprirodzené dary:
Mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným hriechom a bol ich osobným ich osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza tento hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech.
 
Hriešny čin:
Prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti.
 
Následky hriechu:
Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev a neľúbosť Božiu (de fide). Prarodičia upadli do smrti a otroctva diablovho.
 
Existencia dedičného hriechu:
Bola popieraná gnostikmi a manichejcami, ktorí mravnú biedu človeka vysvetľovali večným zlým princípom – hmotou. Priamo ho popierali pelagiáni, ktorí učili, že hriech Adamov neprešiel na jeho potomstvo dedením, ale prijatím jeho zlého príkladu, že smrť je len prejavením prirodzenosti.
 
Adamov hriech aj so svojimi následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie prijatím (de fide).
Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo ho dedíme. Teda Adamov hriech neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením, nie napodobňovaním, sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech. Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu, hoci ostávajú jeho následky.
 
Starý zákon:
Sú iba náznaky dedičného hriechu (Ž 51). V Novom zákone sa naznačuje dedičný hriech nevyhnutnosťou krstu pre každého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, keď robí paralelu medzi Adamom a jeho prvým hriechom, od ktorého prešla smrť na všetkých a medzi Kristom, druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí život a spravodlivosť.
 
Podstata dedičného hriechu:
Je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia.
 
Dogma:
Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením (Trident).
Prenáša sa teda tým istým spôsobom, ako ľudská prirodzenosť, teda aktom prirodzeného plodenia.
 
Následky:
V stave dedičného hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprirodzených darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide).
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.008