Prvotný stav človeka a dedičný hriech
Prvotný stav človeka a dedičný hriech
Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných
tvorov:
Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli požívať nadprirodzenú blaženosť
spočívajúcu v spoločenstve s ním.
- Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti: to,
bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je
zameranie všetkých stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti.
- Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť.
Tvor na to nemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvora
k nadprirodzenému konečnému cieľu.
- Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno. Nadprirodzeno
doplňuje a dovršuje prirodzeno.
- Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ.
Nadprirodzené vybavenie prvého
človeka:
Prví rodičia žili v stave tzv. prvotnej spravodlivosti. Mali nadprirodzený dar milosti posväcujúcej a mimoprirodzené dary
integrity, nesmrteľnosti, vedomosti a rajskej blaženosti.
Posväcujúca milosť:
Prví rodičia dostali od Boha dar
posväcujúcej milosti. Prvý človek prestúpením Božieho príkazu v raji hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený;
tento priestupok neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu (Trident).
Dar integrity:
„Dar neporušenosti“:
oslobodenie od žiadostivosti, teda spontánnej duševnej a zmyslovej snahy, ktorá predchádza úvahu rozumu a rozhodnutie vôle a trvá aj proti
rozhodnutiu vôle. Tento dar spočíval v tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové a duševné hnutia.
Dar telesnej
nesmrteľnosti:
Znamenal možnosť nezomrieť, teda človek by bol po skončení pozemskej doby skúšky bez smrti vzatí do nebeskej
blaženosti. Telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, hoci človek je podľa prirodzenosti smrteľný, týmto darom ho Boh od telesnej smrti
uchránil.
Dar vedomosti:
Teda Bohom vliate poznanie prirodzených a nadprirodzených právd. Pozostával v tom, že Boh
prvých rodičov naplnil rozumnosťou, takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné vedieť, bez akéhokoľvek omylu (vedomosti k dosiahnutiu
nadprirodzeného cieľa).
Dar rajskej blaženosti:
Teda oslobodenie od utrpenia. Znamená, že človek mal žiť v raji
bez bolesti, pracovať bez ťažkej námahy, panovať nad viditeľnou prírodou a rozšíriť raj na celú zem. Utrpenie a bolesť sa považujú za
následky hriechu.
Dar posväcujúcej milosti neprijal Adam iba pre seba, ale aj pre svojich potomkov; bol to dedičný dar.
Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprirodzené dary).
Stav
padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posväcujúcej, bez mimoprirodzených darov).
Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie
mimoprirodzené dary).
Stav oslávenej prirodzenosti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blažené
videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti).
Nadprirodzené a mimoprirodzené
dary:
Mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným
hriechom a bol ich osobným ich osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza tento
hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech.
Hriešny čin:
Prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla
znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju
závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti.
Následky hriechu:
Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev a neľúbosť Božiu (de fide). Prarodičia upadli do smrti
a otroctva diablovho.
Existencia dedičného hriechu:
Bola popieraná gnostikmi a manichejcami, ktorí mravnú biedu
človeka vysvetľovali večným zlým princípom – hmotou. Priamo ho popierali pelagiáni, ktorí učili, že hriech Adamov neprešiel na jeho
potomstvo dedením, ale prijatím jeho zlého príkladu, že smrť je len prejavením prirodzenosti.
Adamov hriech aj so svojimi
následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie prijatím (de fide).
Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo ho dedíme.
Teda Adamov hriech neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením, nie napodobňovaním, sa
prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech. Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu, hoci
ostávajú jeho následky.
Starý zákon:
Sú iba náznaky dedičného hriechu (Ž 51). V Novom zákone sa naznačuje
dedičný hriech nevyhnutnosťou krstu pre každého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, keď robí paralelu medzi Adamom a jeho prvým
hriechom, od ktorého prešla smrť na všetkých a medzi Kristom, druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí život a spravodlivosť.
Podstata dedičného hriechu:
Je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia nemá
posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako
hlavy ľudského pokolenia.
Dogma:
Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením (Trident).
Prenáša sa teda
tým istým spôsobom, ako ľudská prirodzenosť, teda aktom prirodzeného plodenia.
Následky:
V stave dedičného
hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprirodzených darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že
človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť,
žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta