Božia milosť a zásluha

Božia milosť a zásluha
 
Milosť Božiu rozdeľujeme:
- Habituálnu (posväcujúcu) – posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti
- Aktuálnu (pomáhajúcu) – posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov

Milosť pomáhajúca:
Je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Usmerňuje naše skutky smerujúce k nášmu nadprirodzenému cieľu.
 
Milosť pomáhajúca vzhľadom na slobodnú vôľu človeka rozdeľujeme:

- Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) – je nadprirodzené hnutie, ktoré predchádza slobodný, neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše ku konaniu
- Milosť následná – je nadprirodzený vplyv, ktorý nasleduje po prvom hnutí milosti a sprevádza našu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju

Hoci sa v Svätom Písme výraz „milosť pomáhajúca“ výslovne nevyskytuje, Sväté Písmo predsa hovorí o duchovnej realite, ktorú môžeme milosťou pomáhajúcou nazvať.
 
Milosť konečného zotrvania:
Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov.
 
Milosť pomáhajúca:
Milosť pomáhajúca – uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všeddných hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.
 
Posväcujúca milosť:
Je nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol Ježiš Kristus svojou obetou. Je to trvalá duchovná vlastnosť, ktorá pôsobí na bytie človeka.
Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť (habitus), ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. Ničí hriech a posväcuje dušu.
 
Má tieto účinky:
- spája nás s Bohom
- povznáša nás nad prirodzenosť
- robí nás účastnými na nestvorenej Božej prirodzenosti a tak podobnými Bohu, čo sa týka dokonalosti, poznania a svätosti
- uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu
- stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božími deťmi, ničí v duši hriech
- vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého

Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý:
Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou.
 
Rozdiel medzi milosťou a ospravedlivením:
Milosť posväcujúca je príčinou ospravodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posväcujúca dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme.
 
Všedné hriechy:
Neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ – večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosť neodníma. Ťažkým hriechom sa milosť posväcujúca stráca z duše.
 
Vlastnosti milosti posväcujúcej:
- Neistota – nikto si nemôže byť istým svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia
- Nerovnakosť – milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivaných a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami
- Stratiteľnosť – milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom

Strata milosti posväcujúcej:
Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera – dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný.
Nádej – strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary Ducha Svätého sa strácajú spolu so stratou milosti.
 
Zásluha:
Právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva.
 
Zásluha zo spravodlivosti:
Môže vyplývať z dohody – právo presné – absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu.
 
Zásluha zo slušnosti:
Môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné – relatívne. Ale veci, ktoré by povedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zo strany syna zásluhou zo spravodlivosti.
Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.
 
Záslužný skutok:
Je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy.
 
Podmienky zásluhy:
· Zo strany človeka – aby žil a aby bol v stave milosti
· Zo strany skutku – skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe i v pohnútke)
 
Predmet zásluhy zo spravodlivosti:
Zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy.
 
O oživovaní zásluh:
Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadom na večný život sú skutky: smrtonosné (zlé vstave hriechu), mŕtve (dobré v stave hriechu), živé (dobré v milosti), umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom), oživené (zásluha po nadobudnutí ospravodlivenia).