Dlho tvorilo birmovanie spolu s krstom celkový obrad iniciácie, až neskôr sa začalo rozoznávať ako sviatosť odlišná od krstu. Neslobodno krst odlišovať od birmovania v tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Krista a birmovanie na Ducha Svätého.
Je krizma – olivový alebo iný rastlinný olej pomiešaný s balzamom. Krizmu môže svätiť iba biskup. Vo Svätom písme sa udáva ako sviatostný znak birmovania vkladanie rúk a vzývanie Ducha Svätého. O pomazaní sa nehovorí, i keď sa udelenie Ducha často nazýva pomazaním. V apoštolskej dobe existujú svedectvá o vkladaní rúk a modlitbe.
Sviatostný znak – sviatosť birmovania sa udeľuje mazaním krizmou na čele a to sa deje vkladaním ruky a slovami: „M., prijmi znak daru Ducha Svätého.“
Krstom znovuzrodení dostávajú vo sviatosti birmovania nevýslovný dar, samého Ducha Svätého, ktorý ich obohacuje zvláštnou silou a poznačení znakom tejto sviatosti sa dokonalejšie spájajú s Cirkvou a vo zvýšenej miere preberajú záväzok slovom i skutkom šíriť a brániť vieru. Posväcujúca milosť udeľovaná prijatím birmovanca je špecifická sviatostná milosť, ktorá birmovanca vystrojuje a zameriava na boj proti bludu, klamstvu, nepokoju, sebectvu, pýche, tyranstvu, pohodlnosti, zbabelosti, útekom pred zodpovednosťou atď.
Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup. Hlbší dôvod pre takúto prax je, že biskup predstavuje verejný ráz Cirkvi a birmovanie je sviatosť dokonalosti a neohrozeného vyznávania Krista na verejnosti. Kánonické právo dáva aj kňazom právomoc birmovať vo zvláštnych, presne stanovených prípadoch.
KKC uvádza, že všetci pokrstení sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase. Vek pre prijatie tejto sviatosti stanovuje stáročný zvyk Latinskej cirkvi na „vek usudzovania“. Deťom v nebezpečenstve smrti sa môže udeliť aj pred vekom usudzovania. Pokrstený birmovaním dostáva nezmazateľný znak, Pánovo poznačenie a naraz aj dar Ducha Svätého, ktorý ho najviac pripodobní Kristovi. Prijímať sa teda môže iba raz.
Sk – poskytujú správy, že u tých, čo boli krstom spojení s Kristom v Duchu Svätom, prišlo k osobitnému zoslaniu Ducha Svätého, ktoré presahovalo účasť na Duchu, ktorý im bol udelený v krste.
Z doby Otcov – mnoho svedectiev o vkladaní rúk a mazaní olejom, ktoré nasledovali hneď po krste, nedá sa však vždy presne odlíšiť, či ide o úkon patriaci ku krstu alebo o osobitnú sviatosť. Definovanie birmovania ako osobitnej sviatosti – Florentský koncil.
Birmovanie nie je nutné k spáse, ale ak by ho niekto neprijal z čírej ľahostajnosti, podceňoval by jeden z dôležitých znakov spásy.