Sviatosť pokánia

Sviatosť pokánia
 
Matéria:
Akoby matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božieho ustanovenia vyžadujú od kajúcnika na úplnosť sviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov, nazývajú sa preto časťami pokánia.
 
Forma:
Znakom je odstupňovaná jednota konania Cirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, v ktorej je prevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa: „Rozhrešujem ťa“ atď., ku ktorej sa síce zo zvyku svätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tie nepatria k podstate samej formy ani nie sú nutné na vysluhovanie sviatosti.
 
Vysluhovateľ:
Tridentský snem – na základe Kristových slov u Mt 18,18 a Jn 20,23 označuje za cirkevného vysluhovateľa sviatosti pokánia biskupa alebo spovedníka, ktorého tým biskup poveril. Dôvodom je, že na úkon vylúčenia a znovuprijatia do spoločenstva je oprávnený predstaviteľ spoločenstva – biskup alebo ním poverený spovedník.

Právomoc spovedať – na vysluhovanie sviatosti pokánia kňaz potrebuje okrem vysviacky aj právomoc. Tá je daná alebo už samým úradom alebo sa mu osobitne udelí. Ide o riadnu alebo delegovanú moc spovedať. Vysviackou dostáva kňaz vnútornú spôsobilosť vysluhovať sviatosť pokánia. Keďže tu ide o formu sudcovského výroku (vylúčenie a znovuprijatie) je potrebné, aby kňaz (biskup) mal právomoc nad penitentom. Je to kombinovaný úkon moci spravovať a moci posväcovať.

Povinnosť spovedníka po vyznaní – vyznanie sa koná pred predstaviteľom spoločenstva, pred spovedníkom, ktorý je viazaný bezpodmienečným mlčaním.
Spovedné tajomstvo – pripomína, že posledným adresátom vyznania hriechov nie je kňaz, ale Boh, ktorý odpúšťa.
 
Prijímateľ:
Je ním každý pokrstený veriaci, ktorý po krste spáchal hriech. Podľa učenia Tridentského koncilu sa majú vyznať všetky po krste spáchané smrteľné hriechy (ešte neodpustené vo sviatosti pokánia), a to ich počet, druh a okolnosti. Vyznanie sa deje slovami a nie viditeľným znakom, lebo človek sa najzreteľnejšie prejavuje slovami. V slovách vyjadruje sám seba. Nie je nutné, ale je dovolené a osožné vyznať aj všedné hriechy, lebo oni sú nepozornosťou, nedbanlivým postojom voči Bohu, hoci nie sú jeho zradou. Možno sa spovedať aj zo smrteľných hriechov, ktoré už boli v spovedi odpustené. Zmysel možno vidieť v tom, že smrteľný hriech sa nemá brať ako izolovaný hriešny čin, ale ako komplex viny. Každé nové rozhrešenie tento komplex redukuje, aj keď samej viny sa už netýka. Treba sa pridržiavať dekrétu Quam singulari, ktorým pápež Pius X. dňa 8.8.1910 ustanovil, aby deti prijímali sviatosť pokánia a Eucharistie už vo veku rozoznávania. KKC učí, že deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.
 
Sväté písmo:
Pavol – vystríha pred hriechom a vyzýva žiť v Duchu Svätom. Keď sa vinníci obrátia a konajú pokánie, majú byť opäť prijatí do cirkevnej obce. Pavol autoritatívne zasahoval až vtedy, keď videl, že cirkevná obec sama nič nepodnikla proti ohavnostiam vo vlastných radoch. Vylúčenie hriešnika ho má polepšiť, aby mohol byť znova prijatý. Všetko sa deje v mene Ježiša Krista, teda ide tu o vzťah hriešnika ku Kristovi a skrze Krista k Bohu.
Jn 20,21-23: „Tu im Ježiš znova povedal: Pokoj vám! (...) ... dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené; ktorým zadržíte, budú im zadržané.“
 
Tradícia:
V prvotnej Cirkvi sa sviatosťou pokánia odpúšťali len smrteľné (ťažké) hriechy. Ak sa spomína vyznanie ľahkých hriechov, má to zmysel súvisiaci s duchovným vedením. Pre ľahké hriechy nejestvovala povinnosť sviatostného pokánia. Jednorazovosť pokánia sa stala pevnou zásadou. Zmenilo sa to až koncom 6. storočia. Dôsledkom tejto praxe bolo, že čoraz viac kresťanov, ktorí upadli do ťažkého hriechu, si zvyklo odkladať pokánie až na koniec života, aby neboli zbavení možnosti dosiahnuť pred smrťou odpustenie hriechov.
Kríza sviatosti pokánia – charakter jednorazovosti a verejnosti zapríčinil v západnej Cirkvi na konci doby cirkevných Otcov vážnu krízu a vyžiadal si tak nové formy. V 6. storočí došlo k zmene, postupne sa dovoľovalo opakovať sviatosť pokánia a zároveň sa zmenšoval jej verejný charakter.

Neverejný charakter podstatne ovplyvnil spôsob, akým sa pokánie praktizovalo. Pokánie nenieslo so sebou vylúčenie zo života cirkevného spoločenstva, ani povinnosť konať zahanbujúce a dlhotrvajúce kajúce skutky, ba mohlo sa aj opakovať. Preto sa mohlo konať aj za menšie priestupky.
IV. Lateránsky snem (1215) – priniesol vyjasnenie. Všetkým veriacim uložil povinnosť prijať sviatosť pokánia aspoň raz do roka. Tento predpis, presne hovoriac, viaže len osoby, ktoré sú si vedomé, že spáchali smrteľný hriech.
Tridentský koncil – definoval jestvovanie sviatosti pokánia proti pochybnostiam reformátorv. Koncil učí, že túto sviatosť ustanovil Ježiš Kristus, že sa odlišuje od krstu a je dosvedčená textom Jánovho evanjelia (Jn 20,22n.) Exhortácia Jána Pavla II. – (Prvá adventná nedeľa 1984) – Reconciliatio ei paenitentia – O zmierení a pokání v poslaní Cirkvi dnes.
 
Špecifické aspekty:
Spoločné sviatostné zmierenie viacerých kajúcnikov – okrem prípadov, v ktorých ide o nebezpečenstvo smrti, je dovolené sviatostne rozhrešiť viacerých veriacich spolu, ktorí sa iba všeobecne vyspovedali, ak sa vyskytne vážna potreba s nasledujúcimi podmienkami:
1.  veľký počet veriacich, ktorí sa chcú spovedať
2.  nedostatok spovedníkov, ktorí by v primeranom čase mohli riadne vyspovedať kajúcnikov po jednom
3.  veriaci by bez vlastnej viny museli dlho – aspoň jeden rok – zostať bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania.
Tieto tri podmienky sa musia vyskytnúť všetky spolu (misijné krajiny, nedostatok kňazov, na Slovensku to nie je).

Platné rozhrešenie zo strany veriacich – bezvýhradne sa od nich vyžaduje:
- všeobecná spoveď a ľútosť – stačí i nedokonalá ako pri osobnej spovedi
- predsavzatie vyhýbať sa hriechom a odčiniť prípadné pohoršenie a škody
- predsavzatie vyspovedať sa vo vhodnom čase z jednotlivých ťažkých hriechov v osobnej spovedi
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/nabozenstvo/4798-sviatost-pokania/