Peklo
Peklo
Sväté písmo:
Podľa jeho slov treba počítať s tým, že si niektorý človek nevyberie
život s Bohom a v spoločenstve bratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, že hľadá seba samého a má sám seba ako zmysel
a cieľ života. Takýto život je životom pekla. SZ vedel málo o osude tých, čo opustili historický život. Podsvetie je miesto pre dobrých
a zlých, musia tam všetci zostúpiť, je to zhromaždenie všetkých mŕtvych.
V NZ sa peklo berie ako miesto večného trestu
začínajúce s posledným súdom. Toto miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým, ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. Peklo sa
znázorňuje slovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavla súd prináša zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí sú zatratenými.
Tradícia:
Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovala na začiatok, trvanie a druh pekelných trestov. Bezbožní sú
už teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednom súde. Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté. Augustín zastával
večnosť pekelných trestov hneď po smrti hriešnika so smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za dogmu).
Druh trestov:
Niet žiadneho formálneho cirkevného učenia. Peklo však znamená dvojitý trest: neprítomnosť videnia Boha a muky pridané zatrateným.
Podstata pekla:
Božie zjavenie o pekle nehovorí preto, aby nám dalo informácie o stave na druhej strane nášho
skúsenostného života, ale o pekle sa hovorí najmä v zmysle výstrahy. Slovom peklo sa nemieni označiť určité miesto. Aj zatratení sú
nejako viazaní na priestor, lebo sú tvormi a preto nie sú všadeprítomní. Pokus lokalizovať miesto nepodkopáva len zmysel a vážnosť
Božieho zjavenia, ale aj protirečí samému zjaveniu.
Človek má peklo v sebe samom:
Nezrúti sa doň ako do nejakej
priepasti, ani ho doň nikto nesotí, ale skôr si sám robí peklo. Peklo žije v tom človekovi, o ktorom sa hovorí, že je v pekle. Absolútna
vzbura človeka proti Bohu je vzburou proti láske, to znamená, že človek je v sebe uzavretý. Nie je schopný dialógu s inými. Neexistuje
spoločenstvo zatratených. Každý zatratený je v takej ľadovej samote, takže ani to nevie, či má spoluzatratených.
Tresty:
Primárny zážitkový prvok pekla je skúsenosť straty Boha. K tomu možno prijať aj sekundárny trest, totiž trest zmyslov.
Sväté písmo často používa slovo oheň (obrazný pojem spojení z výrazmi o plači, škrípaní zubami, červe, ktorý neumiera...).
Večnosť pekla:
Peklo je večné pre toho, kto si tento spôsob života volí preto, že hriech je bez konca, a tak večný.
Zatratený sa už nemôže a ani nechce odpútať od svojho hriechu. Má síce odpor k svojej rozpoltenosti, oškliví sa sám sebe, ale vo svojom
antiteistickom zmýšľaní je tak upevnený, že sa ho nechce zriecť. Má neodňateľnú rozkoš v tom, že žije vo vzbure proti Bohu. Boh je
zúčastnený na pekle dvojakým spôsobom: tým, že neprekazil hriešnej vôli človeka a tým, že zatratenému nedá milosť.
Zmysel pekla:
Je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky, ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej hodnoty. Zatratený podáva toto
zjavenie negatívnym spôsobom.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta