Desať Božích prikázaní
Desať Božích prikázaní
PRVÉ BOŽIE PRIKÁZANIE
"Ja som Pán, Boh
tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal."
Je napísané: "Pánovi, svojmu Bohu sa
budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť." (Mt 4, 10)
Prikázanie viery, nádeje a lásky
Prvé prikázanie obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky
1.) VIERA - prvé prikázanie od nás žiada, aby sme
pestovali a chránili svoju vieru. Proti viere je možné zhrešiť rozličnými spôsobmi:
a) Dobrovoľné pochybovanie -
človek zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev to predkladá veriť.
b) Nedobrovoľné
pochybovanie - človek váha vo viere, alebo má ťažkosti pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo prežíva tzv.
"temnotu viery." Hriechom je vtedy, ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne.
c) Nevera - dobrovoľné
odmietnutie zjavenej pravdy
d) Heréza - tvrdošijné popieranie nejakej pravdy viery
e) Apostáza -
úplné odvrhnutie kresťanskej viery
f) Schizma - odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi
2.)
NÁDEJ - spočíva v tom, že človek očakáva od Boha potrebnú schopnosť, aby dokázal opätovať Božiu lásku a konať podľa
prikázania lásky. Hriechmi proti nádeji sú:
a) Zúfalstvo - človek prestáva dúfať, že dostane od Boha spásu a
odpustenie svojich hriechov
b) Opovážlivosť - človek preceňuje svoje schopnosti a dúfa, že môže dosiahnuť spásu bez
Božej pomoci alebo sa opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo
3.) LÁSKA - prvé prikázanie nám prikazuje
milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia milovať kvôli Bohu. Proti láske sa človek môže prehrešiť:
a)
Ľahostajnosťou d) Znechutenosťou
b) Nevďačnosťou e) Nenávisťou voči Bohu
c) Vlažnosťou
Klaňanie sa Bohu - adorácia
Klaňať sa Bohu znamená
uznávať ho za Boha, Stvoriteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo existuje. Výrazom nášho klaňania sa (adorácie) je modlitba, a to
modlitba chvály, vďaky, príhovoru a prosby. Podľa slov sv. Lukáša sa treba "stále modliť a neochabovať." (Lk 18,1)
Ďalším
výrazom adorácie je prinášať Bohu obety. Obetou je každý čin, konaný s úmyslom úplne sa odovzdať Bohu. Aby vonkajšia obeta bola
pravá, musí byť prejavom duchovnej obety. Jedinou dokonalou obetou je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnej odovzdanosti
Otcovej láske. Keď sa spájame s jeho obetou, môžeme urobiť zo svojho života obetu Bohu.
Prejavom klaňania sa Bohu je aj sľub. Je
to uvážené a slobodné prisľúbenie dané Bohu o možnom alebo väčšom dobre. Sľub daný Bohu je človek povinný splniť. V určitých
prípadoch môže Cirkev dišpenzovať od sľubov.
Nebudeš mať iných bohov okrem mňa
Prvé
prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Boha. Hriechy proti prvému prikázaniu sú:
a) Povera - dopúšťa
sa jej ten, kto tvorom pripisuje takú moc, akú im Boh nedal
b) Modloslužba - spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je
Boh. Modloslužbou je, keď si človek uctieva stvorenia namiesto Boha, či už ide o bôžikov, zlých duchov, rasu ... Modloslužba je ťažkým
hriechom, lebo ide o vonkajšie zapretie viery
c) Veštenie - človek sa chce dozvedieť nejaké tajomné veci, ktoré nie je
možné poznať prirodzeným spôsobom
d) Mágia - človek chce dosiahnuť nejaký vonkajší účinok, ktorý nie je možné
dosiahnuť prirodzeným spôsobom. Ak to chce dosiahnuť pomocou zlého ducha - ČIERNA MÁGIA - je ťažkým hriechom. Ak to robí pomocou
magnetických a hypnotických síl, ide o BIELU MÁGIU.
e) Špiritizmus - je snaha vyvolať duchov zosnulých pre poznanie
tajomných vecí. Venovať sa špiritizmu a zúčastňovať sa na ňom je ťažkým hriechom. Zúčastniť sa na špiritistickom sedení zo zvedavosti
nie je ťažkým hriechom.
f) Pokúšanie Boha - spočíva v tom, že človek skutkom alebo slovom skúša Božiu dobrotu a
všemohúcnosť, napr. keď je ochotný uveriť len vtedy, keď Boh urobí zázrak. Výslovné pokúšanie Boha je ťažkým hriechom.
g)
Svätokrádež - spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú
zasvätené Bohu. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä keď sa pácha proti Eucharistii.
h) Svätokupectvo - simónia - je
predávanie alebo kupovanie duchovných skutočností. Kodex kánonického práva zdôrazňuje, že vysluhovateľ nemá žiadať za vyslúženie
sviatosti nič, okrem príspevkov, ktoré určila cirkevná vrchnosť na základe Ježišových slov: "Robotník si zaslúži svoj
pokrm." Ale nikomu nesmie byť odopreté vyslúženie sviatosti pre jeho chudobu.
i) Ateizmus - spočíva v tom, že
človek odmieta alebo popiera jestvovanie Boha. Úmysel a okolnosti môžu znížiť zodpovednosť za túto vinu, napr. z dôvodu, že samotní
veriaci nedávajú dobrý príklad svojho kresťanského života a tak robia vieru málo príťažlivou.
Kresťanské uctievanie
obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, lebo úcta, ktorá sa im vzdáva, nie je adorácia - klaňanie sa. Obraz je len prostriedok, aby sme
cez neho uctievali osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.
DRUHÉ BOŽIE PRIKÁZANIE
"Nevezmeš meno Božie nadarmo."
Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno a
prehrešuje sa proti nemu každý, kto vyslovuje Božie meno, meno Ježiša Krista, Panny Márie a svätých nadarmo.
Hriechy proti druhému
prikázaniu sú:
a) Rúhanie - spočíva v tom, že sa proti Bohu - vnútorne alebo navonok - vyslovujú slová nenávisti,
výčitky, že sa proti Bohu hovorí zle. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, mučili alebo zabíjali
ľudia. Je ťažkým hriechom.
b) Krivá prísaha - vzniká vtedy, keď urobíme sľub s úmyslom nedodržať ho alebo keď
nedržíme, čo sme sľúbili pod prísahou. Je to ťažký hriech. Prisahať znamená volať Boha za svedka, že hovoríme pravdu.
TRETIE BOŽIE PRIKÁZANIE
"Spomeň si, aby si deň sviatočný
svätil!"
Sobotný deň
Biblický základ tretieho prikázania nachádzame v knihe Exodus
20, 8-10: "Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však
sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu."
Pánova sobota nám pripomína stvorenie, keď Boh za šesť dní
stvoril svet a siedmy deň odpočíval od všetkých svojich diel. Sobota je tiež pamiatkou vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva a Boh ju
zveril Izraelu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. Je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho
spasiteľských činov v prospech Izraela. Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Keď Boh "odpočíval" v siedmy deň, aj človek
má prestať pracovať a nechať aj iných, aby si oddýchli. Evanjelium uvádza niekoľko udalostí, keď Ježišovi vyčítali, že porušuje
sobotný deň - hlavne, keď v sobotu uzdravoval. Ježiš podáva s autoritou správny výklad o chápaní soboty: "Sobota bola ustanovená
pre človeka, a nie človek pre sobotu." Ježiš vysvetľuje, že aj v sobotu je dovolené robiť dobre a nie zle.
Deň Pána
Ježiš vstal zmŕtvych prvého dňa v týždni. Pre kresťanov sa tento deň stal prvým zo všetkých dní,
prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána, čiže nedeľou. Slávením nedele zachovávame morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca,
ktorý nám prikazuje aj navonok vzdávať úctu a vďaku Bohu za všetky jeho dobrodenia. D tomuto dňu nás viaže nedeľná povinnosť, ktorú
konkrétnejšie upravuje cirkevné prikázanie: "V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej sv. omši." Tomuto
prikázaniu zadosťučiní každý, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer
predchádzajúceho dňa. Ten, kto si vedome a dobrovoľne nesplní túto povinnosť, dopúšťa sa ťažkého hriechu. Existujú aj vážne dôvody,
ktoré človeka dišpenzujú od splnenia tejto povinnosti napr. choroba, starostlivosť o deti a pod.
Prikázané sviatky, ku ktorým nás
viažu povinnosti na deň Pána:
Sviatky Pána - Narodenie Pána, Zjavenie Pána, Nanebovstúpenie Pána, Najsvätejšieho Kristovho tela a
krvi
Sviatky Panny Márie - Bohorodičky Márie, Nepoškvrnené počatie Panny Márie, Nanebovzatie Panny Márie
Sviatky svätých - sv.
Peter a Pavol, všetkých svätých
Deň milosti a odpočinku od práce
Ľudský život má svoj rytmu práce
a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožňoval pestovať
rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život. Preto sa všetci veriaci majú zdržiavať ťažkých prác. Rodinné potreby alebo veľká
spoločenská užitočnosť sú dôvodmi, ktoré ospravedlňujú od zachovávania príkazu o nedeľnom odpočinku. Kresťania majú svätiť nedeľu
aj tým, že svojim blízkym a svojej rodine venujú čas a starostlivosť, ktoré im ťažko môžu venovať v iných dňoch týždňa. Nedeľa je aj
dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo prispieva k rastu vnútorného a kresťanského života. Kresťania sa majú pričiniť
o to, aby nedele a prikázané sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni.
ŠTVRTÉ BOŽIE PRIKÁZANIE
"Cti svojho otca i matku svoju!"
Zachovávanie štvrtého
prikázania má aj svoju odmenu: "Cti svojho otca a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!" (Ex
20,12)
Rodina v Božom pláne
Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov. Manželstvo
je zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Kresťanská rodina je "domáca cirkev", je spoločenstvom viery, nádeje a
lásky; je obrazom spoločenstva Otca, Syna aj Ducha Svätého. Rodina je prvotná bunka spoločenského života. Autorita, stálosť a životné
vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. Rodina je miestom, kde je možné už od detstva si
osvojovať morálne hodnoty, učiť sa vzťahu k Bohu a správne užívať slobodu. Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o
mladých, starých, o chorých alebo o mentálne, či telesne postihnuté osoby.
Povinnosti detí
Štvrté
prikázanie zaväzuje k úcte voči svojim rodičom. Úcta k rodičom spočíva vo:
a)VĎAČNOSTI - za to, že darovaním života,
svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti
b) POSLUŠNOSTI - kým dieťa
žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť odôvodnenú vlastným dobrom alebo dobrom vlastnej rodiny. Deti majú
poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa presvedčené, že rodičia mu
kážu urobiť, čo je morálne zlé (hriech), nesmie poslúchnuť. Poslušnosť sa neviaže ani na voľbu životného partnera alebo životného
povolania. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta zostáva. Štvrté prikázanie pripomína aj dospelým deťom
zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby, aj v čase choroby.
Povinnosti rodičov
Rodičia majú povinnosť starať sa o výchovu svojich detí. Výchovná úloha rodičov je
taká dôležitá, že ak chýba, je ťažké nahradiť ju. Rodina je vhodným miestom na:
a) výchovu k čnostiam - znamená to viesť
deti k odriekaniu, zdravému úsudku, sebaovládaniu. Rodičia majú veľkú zodpovednosť za to, aby dávali dobrý príklad svojim deťom.
b)
výchovu k viere - už od prvých rokov života majú uvádzať deti do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť
sa, zúčastňovať sa na eucharistickom spoločenstve. Rodiča majú právo vybrať pre svoje deti takú školu, ktorá zodpovedá ich vlastnému
presvedčeniu. Majú povinnosť podľa možnosti voliť také školy, ktoré budú čo najviac pomáhať v ich úlohe kresťanských
vychovávateľov.
Povinnosti občianskych predstaviteľov moci
Štvrté prikázanie nám nariaďuje
ctiť si aj tých, ktorým je zverená moc v spoločnosti. Tí, čo ju vykonávajú, majú ju vykonávať v duchu služby. Predstavitelia politickej
moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Vykonávanie moci je morálne obmedzené. V prípade, že predstavitelia svetskej
moci ustanovujú zákony, ktoré nie sú v súlade s morálnym zákonom, neviaže nás povinnosť poslušnosti.
Povinnosti
občanov
Povinnosťou občanov je prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti,
solidarity a slobody. Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať
volebné právo a brániť krajinu. Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečie a prostriedky
na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Prisťahovalec je povinný rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny,
ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.
Odboj proti útlaku politickej moci môže oprávnene
siahnuť po zbraniach iba vtedy, keď sa súčasne vyskytujú tieto podmienky:
1) keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné
ľudské práva
2) keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky
3) keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky
4) keď je
oprávnená nádej na úspech
5) keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenie
PIATE BOŽIE
PRIKÁZANIE
"Nezabiješ!" (Ex 20,13)
"Počuli ste, že otcom bolo
povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá." (Mt
5,21-22)
Ľudský život je posvätný a jediným jeho pánom je Boh, preto nikto a za nijakých okolností nemôže priamo
zničiť nevinnú ľudskú bytosť. Už Sväté písmo starého zákona nám ukazuje skutočnosť, že človek nosí v sebe hnev a žiadostivosť ako
následky dedičného hriechu. Kniha Genezis rozpráva o prvej bratovražde, keď Kain zabil svojho brata Ábela. V reči na vrchu Kristus pripomína
prikázanie "Nezabiješ!" a pridáva k nemu ešte aj zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Žiada od svojich učeníkov lásku k nepriateľom a
radí nastaviť aj druhé líce. Priate prikázanie usmerňuje ľudské správanie v konkrétnych situáciách, ktorými sú:
1) OPRÁVNENÁ OBRANA
Kto bráni svoj vlastný život, nie je vinný z vraždy, hoci je
nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder. Pri sebaobrane však platí, že človek sa môže brániť len takými prostriedkami, ktoré
používa aj útočník. Použitie väčšieho násilia ako je potrebné, je nedovolené. Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj
povinnosťou pre tých, ktorí sú zodpovední za život iných. Z tohto dôvodu môžu právoplatní predstavitelia moci použiť zbrane, aby
odrazili útočníkov a ochránili tých, ktorí sú im zverení.
2) TREST SMRTI
Tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti v prípade, že by bol jedinou možnosťou pri obrane ľudských životov pred
nespravodlivým útočníkom a plne sa zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka. Ak však na obranu stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc
má použiť iba tieto. Sv. Otec Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae poukazuje na to, že dnes má štát k dispozícii účinné prostriedky
na potlačenie zločinu bez toho, aby musel použiť trest smrti.
3) ÚMYSELNÁ VRAŽDA
Je ťažkým hriechom. Vražda nenarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča alebo manželského partnera sú zvlášť ťažké zločiny,
lebo trhajú prirodzené zväzky. Morálny zákon zakazuje bez vážneho dôvodu vystaviť niekoho nebezpečenstvu smrti, alebo odmietnuť pomoc
osobe, ktorá je v nebezpečenstve. Za neúmyselnú vraždu človek nie je zodpovedný.
4)
POTRAT
Ľudský život je potrebné rešpektovať a chrániť už od okamihu počatia. Cirkev už od
prvého storočia učila, že priamo vyvolaný potrat je morálne zlo a toto učenie sa nezmenilo. Vedomá a dobrovoľná spolupráca pri potrate je
ťažkým hriechom. Cirkev trestá tento zločin trestom exkomunikácie, čím chce zdôrazniť závažnosť spáchaného zločinu. Predpôrodná
diagnóza a zákroky na ľudskom embryu sú dovolené pod podmienkou, že majú za cieľ uzdravenie embrya alebo zlepšenie jeho zdravotného
stavu.
Je nemorálne vytvárať ľudské embryá na to, aby sa využívali ako "biologický materiál", s ktorým možno voľne
nakladať. Klonovanie je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou bytosti, s jej jedinečnosťou a neopakovateľnosťou, preto je morálne neprípustné.
5) EUTANÁZIA
Priama eutanázia, ktorá spočíva v usmrtení telesne alebo
mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich, je morálne neprípustná. Prerušenie nákladných, nebezpečných liečebných procedúr
alebo procedúr, pri ktorých by boli výsledky neúmerné liečbe je oprávnené. Je to odmietnutie tzv. "liečby za každú cenu". Nechce
sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť. Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je toho schopný, v inom prípade tí, ktorí
sú na to oprávnení podľa zákona, pričom vždy majú rešpektovať záujmy chorého. Piatemu prikázaniu neodporuje nepriama eutanázia -
používanie takých utišujúcich prostriedkov, ktorých vedľajším účinkom je skracovanie života.
6)
SAMOVRAŽDA
Keďže človek je len správcom, nie vlastníkom svojho života, nemôže si sám na neho
siahnuť. Samovražda je v rozpore s láskou k sebe samému, aj s láskou k blížnemu. Samovražda vykonaná s úmyslom dať príklad najmä mladým,
nadobúda ešte aj závažnosť pohoršenia. Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením
alebo mučením, môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha. Nemáme strácať nádej na spásu ľudí, ktorí si vzali život. Nikto nevie, čo sa
odohráva v duši človeka, ktorý si siahol na život. Cirkev sa za týchto ľudí modlí.
7)
POHORŠENIE
Je to postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Je ťažkým
hriechom vtedy, keď niekto svojim konaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému hriechu. Pohoršenie je závažné aj vtedy, keď ho
dávajú tí, ktorí na základe svojho povolania majú povinnosť učiť a vychovávať iných.
8)
REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Máme sa rozumne starať o svoje zdravie a závažnou mierou má k tomu
prispievať aj spoločnosť. Čnosť miernosti robí človeka schopným vyhýbať sa každému prekročeniu miery, nemiernemu užívaniu jedla,
alkoholu, tabaku a liekov. Tí, ktorí v stave opilosti alebo v záľube v rýchlej jazde ohrozujú iných na cestách, dopúšťajú sa ťažkého
hriechu. Užívanie drog veľmi vážne ohrozuje zdravie a ľudský život.
9) TRANSPLANTÁCIA
ORGÁNOV
Je v súlade s morálnym zákonom ak nie je ohrozený alebo poškodený zdravotný stav darcu. Darovanie orgánov po
smrti je šľachetný čin, ale príbuzní musia dať k tomu výslovný súhlas.
10) REŠPEKTOVANIE
MŔTVYCH
Umierajúcim je treba venovať pozornosť a starostlivosť, aby mohli posledné chvíle svojho života prežiť dôstojne
a v pokoji. S telami zosnulých je treba zaobchádzať s úctou a láskou vo viere na vzkriesenie. Pitva mŕtvol je morálne prípustná z dôvodu
zákonom oprávneného vyšetrenia alebo vedeckého výskumu. Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybňovať vieru vo
vzkriesenie tela.
11) VOJNA
Cirkev vyzýva, aby sme sa modlili a prosili Boha, aby
nás zachránil pred vojnou. Je dovolené viesť tzv. obrannú vojnu, ale aj tu musia byť splnené súčasne tieto podmienky:
a) ak škoda
spôsobená útočníkom národu bola trvalá, ťažká a istá
b) ak sa všetky ostatné prostriedky ukázali nepoužiteľné alebo
neužitočné
c) ak sa vyskytli seriózne podmienky na úspech
d) ak použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky,
ako je zlo, ktoré sa má odstrániť
Aj počas ozbrojených konfliktov zostáva stále platný morálny zákon. Je treba rešpektovať
nebojujúcich ranených vojakov a zajatcov a ľudsky s nimi zaobchádzať.
ŠIESTIE BOŽIE PRIKÁZANIE
"Nezosmilníš!"
Biblický základ tohto prikázania nachádzame v knihách Ex a
Dt: "Nescudzoložíš!" (Ex 20, 14; Dt 5,18)
V Novom zákone Ježiš Kristus prehlbuje chápanie šiesteho prikázania, keď
v Mt 5, 27-27 horoví: "Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo,
už s ňou scudzoložil vo svojom srdci."
Povolanie k čistote
Boh stvoril človeka na svoj obraz a
stvoril ich ako muža a ženu. Požehnal ich a dal im poslanie: "...ploďte sa a množte sa!" Sexualita má vplyv na všetky
stránky osobnosti človeka a týka sa najmä citovosti, schopnosti milovať a plodiť a všeobecnejšie aj schopnosti nadväzovať vzťahy s inými.
Každý človek, muž aj žena, má prijať svoju sexuálnu totožnosť.
Šieste prikázanie poukazuje na naše povolanie k čistote.
Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby, a tým aj vnútornú jednotu človeka medzi jeho telesnosťou a duchovnosťou.
Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Nepripúšťa dvojtvárny život, ani dvojzmyselné
reči. Človek sa stáva čistým, je to proces, dlhotrvajúca snaha, ktorá si v každom životnom období vyžaduje primerané úsilie. K tomu, aby
sa človek stával čistým, má používať prostriedky, ktoré mu v tom pomáhajú. Jedným z nich je naučiť sa sebaovládaniu - čo znamená, že
človek koná podľa vedomej a slobodnej voľby a nie pod vplyvom vášní. Ďalšími prostriedkami sú: sebapoznanie, praktizovanie askézy,
zachovávanie Božích prikázaní, sviatosť zmierenia, vernosť modlitbe. Čnosť čistoty sa rozvíja a prejavuje v priateľstve s blížnym.
Priateľstvo pestované medzi osobami rozdielneho alebo toho istého pohlavia, je veľkým dobrom pre všetkých, vedie k duchovnému
spoločenstvu.
PREVINENIA PROTI ČISTOTE:
1) chlipnosť - je nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši.
Pohlavná rozkoš je morálne nezriadená vtedy, keď sa vyhľadáva pre ňu samu, oddelene od cieľov plodenia a množenia, ktoré sú vlastné
manželskej láske
2) onánia (masturbácia) - úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať
pohlavnú rozkoš
3) smilstvo - telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva
4)
pornografia - spočíva v tom, že sa skutočné alebo predstierané pohlavné úkony oddelia od intimity partnerov, aby sa
zámerne ukazovali iným. Ťažko uráža dôstojnosť tých, ktorí sa jej venujú - herci, obchodníci, diváci. Je ťažkým previnením.
Občianske autority sú povinné zabrániť výrobe a rozširovaniu pornografických materiálov
5) prostitúcia -
dôstojnosť osoby sa ňou znižuje na predmet pohlavnej rozkoše; je ťažkým hriechom, ale bieda, vydieranie a spoločenský tlak môžu
zodpovednosť za vinu zmenšiť
6) znásilnenie - je násilné vniknutie do pohlavnej intimity inej osoby; spôsobuje
ťažkú škodu, ktorá môže obeť poznačiť na celý život. Ešte väčšiu závažnosť nadobúda vtedy, keď je znásilnenie spáchané
blízkymi príbuznými alebo vychovávateľmi na deťoch, ktoré sú im zverené
7) homosexualita - označuje vzťahy
medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho
istého pohlavia. Jej psychický vznik zostáva z väčšej časti nevysvetlený. Sväté písmo považuje homosexuálne vzťahy za závažnú
zvrátenosť, lebo sú proti prirodzenému zákonu. Ľudí, ktorí sú poznačení týmto problémom, treba prijímať s úctou a jemnocitom a
vyvarovať sa akémukoľvek druhu diskriminácie. Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Sebaovládanie, nezištné priateľstvo, modlitba a
sviatostná milosť sú prostriedky, ktoré im pomáhajú pri dosahovaní kresťanskej dokonalosti.
Manželská
láska
Sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy. Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva:
dobro manželov a odovzdávanie života. Manželia sa majú starať o zodpovedné rodičovstvo. Osobitným aspektom tejto zodpovednosti je regulácia
plodenia. Periodická zdržanlivosť a metódy regulácie plodenia založené na sebapozorovaní a využívaní neplodných období, sú v súlade s
kritériami morálnosti. Proti morálnemu zákonu je užívanie antikoncepcie, lebo tu už nejde o úplné darovanie sa v manželstve a narúša sa
cieľ manželstva - plodenie detí. Je potrebné napomáhať výskumom, ktoré sa snažia o zníženie ľudskej neplodnosti. Sú morálne závažné
spôsoby, ktoré dovoľujú zásah tretej osoby do manželského zväzku - darovanie spermií, vaječnej bunky, prepožičiavanie maternice. Tieto
techniky porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú spojení v manželstve. Rodičia si majú byť vedomí
toho, že dieťa nie je dlh, ale dar; že ho nemožno považovať za vlastníctvo. V tejto oblasti sa nedá hovoriť o práve na dieťa, tu je možné
hovoriť len o práve dieťaťa. Dieťa má právo "byť plodom osobitného úkonu manželskej lásky svojich rodičov a aj právo byť
rešpektované ako osoba už od chvíle počatia" (Kongregácia pre učenie viery). Manželia, ktorí po vyčerpaní možností lekárskej
vedy zostávajú naďalej neplodní, majú túto skutočnosť prijať ako kríž a prejaviť svoju veľkodušnosť tým, že si adoptujú opustené
deti.
PREVINENIA PROTI DOSTOJNOSTI MANŽELSTVA
1) Cudzoložstvo - označuje manželskú neveru, keď
dvaja partneri, z ktorých je aspoň jeden zosobášený, nadviažu medzi sebou pohlavný styk. Kto sa dopúšťa cudzoložstva, porušuje manželskú
zmluvu.
2) Rozvod - sviatostné manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu,
iba smrťou. Rozvod je ťažkým previnením; manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a
verejného cudzoložstva. Odluka manželov, pri ktorej pretrváva manželský zväzok, môže byť oprávnená. Ak je civilný rozvod jediný spôsob
ako zaistiť legitímne práva, ako je starostlivosť o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerovať a nie je morálnym previnením.
3)
Polygamia - mnohoženstvo nie je v zhode s morálnym zákonom Kresťan, ktorý žil v mnohoženstve, má z dôvodu
spravodlivosti závažnú povinnosť dodržiavať záväzky, ktoré vzal na seba voči svojim bývalým manželkám a voči svojim deťom.
4)
Krvismilstvo - označuje intímne styky medzi príbuznými alebo pokrvnými
5) Voľný
zväzok - jestvuje vtedy, keď muž a žena odmietajú dať právnu formu vzťahu, ktorý zahŕňa v sebe sexuálnu intímnosť. Je
ťažkým previnením proti morálnemu zákonu
SIEDME BOŽIE PRIKÁZANIE
"Nepokradneš!" (Ex 20,15; Dt 5,19;)
Siedme prikázanie zakazuje neprávom si ponechať alebo zobrať
majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom mu poškodiť majetok. Vyžaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie dobier a právo na súkromné
vlastníctvo.
Všeobecné určenie dobier a súkromné vlastníctvo
Na začiatku, keď Boh stvoril svet,
určil jeho dobrá pre spoločné užívanie všetkých. Ľudia sa majú starať o tieto dobrá a zveľaďovať ich svojou prácou. Každý človek
má právo nadobúdať vlastníctvo pozemských dobier, aby sa tým zabezpečila sloboda a dôstojnosť osôb a aby sa mohol postarať o svoje
základné potreby. Všeobecné určenie dobier neodporuje súkromnému vlastníctvu. Človek, ktorý používa všeobecné dobrá ako súkromné
vlastníctvo, má byť ich správcom, nie vlastníkom. Každý vlastník majetku sa má snažiť o to, aby slúžil čo najväčšiemu počtu ľudí.
Nejde tu len o hmotný majetok, ale aj o odborné vedomosti alebo umelecké schopnosti.
Rešpektovanie ľudí a ich
vlastníctva
Rešpektovanie ľudí a ich vlastníctva si vyžaduje praktizovanie troch čností:
1) čnosť
miernosti - aby sa miernila pripútanosť ľudí k dobrám tohto sveta
2) čnosť spravodlivosti - aby
boli chránené práva blížneho a dalo sa každému, čo mu patrí
3) čnosť solidárnosti - aby sme sa
priblížili k štedrosti Pána, ktorý "hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným"
Siedme prikázanie zakazuje
KRÁDEŽ - privlastnenie si cudzieho vlastníctva proti vôli majiteľa. Nepovažuje sa za krádež skutočnosť, keď niekto nemá
iný prostriedok na uspokojenie základných potrieb, len ten, že použije cudzie dobrá.
SĽUBY treba plniť a
ZMLUVY, ktoré sa zodpovedne uzavreli, treba dodržiavať.
HAZARDNÉ HRY alebo STÁVKY sú
morálne neprípustné vtedy, keď kvôli nim človek nie je schopný uspokojiť svoje základné potreby alebo potreby rodiny. Siedme prikázanie
zakazuje akékoľvek činy, ktoré by viedli k ZOTROČOVANIU ĽUDÍ, čo znamená, že by ľudská osoba bola zredukovaná na
úroveň tovaru. ZVIERATÁ sú Božie tvory a oslavujú Boha už tým, že žijú. Boh ich zveril človekovi, preto je dovolené
používať ich na pokrm a zhotovovanie šatstva. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú morálne dovolené ak prispievajú k liečeniu ľudí
alebo k záchrane ľudských životov. Nie je dovolené zvieratá zbytočne trápiť a ničiť. Zvieratá možno mať rád, ale nie láskou, ktorá
patrí ľuďom.
Sociálne učenie Cirkvi
Rozvinulo sa v 19. stor. ako reakcia na modernú priemyselnú
spoločnosť, na novú koncepciu spoločnosti, štátu a autority. Sociálne učenie Cirkvi tvorí náukový celok, ktorý sa v priebehu dejín
dopĺňa. Niektoré sociálne encykliky Jána Pavla II. sú: Centessimus annus, Sollicitudo rei socialis, Laborem
exercens.
Ekonomická činnosť a sociálna spravodlivosť
Rozvoj ekonomických činností a rast
výroby majú za cieľ uspokojiť potreby ľudí. Ekonomický život má byť zameraný predovšetkým na službu osobám a celému ľudskému
spoločenstvu. Každý človek má právo na hospodárske podnikanie, pri ktorom realizuje seba samého, využíva svoje schopnosti, ale zároveň má
dbať na spoločenské dobro.
Ľudská práca má pôvod v Bohu. Boh zveril človekovi poslanie ovládnuť zem. Práca je teda
povinnosťou: "Kto nechce pracovať, nech ani neje!" Práca oslavuje Stvoriteľove dary a schopnosti, ktoré od neho dostal. Keď
človek znáša útrapy pri práci, jeho práca je vykupiteľská. Prístup k práci a zamestnaniu má byť otvorený pre všetkých bez akejkoľvek
nespravodlivej diskriminácie. Oprávneným ovocím práce je spravodlivá mzda. Odoprieť ju alebo ju zadržiavať je veľkou nespravodlivosťou.
Štrajk je morálne oprávnený v prípade, že je jediným možným prostriedkom na dosiahnutie primeranej výhody.
Strata práce je pre človeka takmer vždy urážkou jeho dôstojnosti a ohrozením jeho životnej rovnováhy. Z nezamestnanosti
vyplývajú mnohé riziká aj pre rodinu.
Spravodlivosť a solidarita medzi národmi
Ekonomické rozdiely medzi
jednotlivými krajinami sú také veľké, že vytvárajú medzi národmi ozajstnú "priepasť". Na jednej strane sú takí, ktorí vlastnia
prostriedky ekonomického vzrastu, na druhej strane zasa takí, čo hromadia dlhy. Bohaté národy majú morálnu zodpovednosť voči tým národom,
ktoré si samy nemôžu zabezpečiť dostatočné podmienky na rozvoj. Preto je potrebné reformovať aj medzinárodné ekonomické a finančné
inštitúcie, aby účinnejšie podporovali spravodlivé vzťahy s menej vyvinutými národmi. Priama pomoc v prípade prírodných pohrôm alebo
epidémií je dobrá, ale nerieši celkovú situáciu.
Láska k chudobným
Chudoba sa nevzťahuje len na
materiálnu chudobu, ale aj na rôzne formy duchovnej chudoby. Ježišova chudoba a jeho vzťah k chudobným má inšpirovať každého veriaceho
človeka k správnemu postoju voči chudobným. Cirkev nám odporúča praktizovať tzv. skutky telesného a duchovného milosrdenstva.
Skutky telesného milosrdenstva Skutky duchovného milosrdenstva
1) Hladných kŕmiť 1) Hriešnikov napomínať
2)
Smädných napájať 2) Nevedomých vyučovať
3) Nahých odievať 3) Pochybujúcim dobre radiť
4) Pocestných prijať do domu 4)
Zarmútených tešiť
5) Chorých navštevovať 5) Krivdu trpezlivo znášať
6) Väzňov vykupovať 6) Ubližujúcim odpúšťať
7) Mŕtvych pochovávať 7) Za živých a mŕtvych sa modliť
V Starom zákone kniha Deuteronómium povzbudzuje k láske k
chudobným: "Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu
chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine." (Dt 15, 11)
OSME BOŽIE PRIKÁZANIE
"Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!" (Ex 20,16)
Osme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu
vo vzťahoch k druhým. Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je morálne povinný hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa
náboženstva. Pravdivosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že u človeka sa dostávajú do súladu slová a skutky. Pravdovravnosť zachováva
správny stred medzi tým, čo treba povedať a tajomstvom, ktoré treba zachovať. Podľa vzoru Ježiša Krista je každý veriaci povinný vydať
svedectvo o pravde. Toto svedectvo spočíva v odovzdávaní viery slovami a skutkami. Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; je to
svedectvo, ktoré siaha až po smrť.
Previnenie proti pravde:
a)
Falošné svedectvo a krivá prísaha
b) Ohováranie - kto hovorí o chybách
blížneho
c) Osočovanie - kto hovorí o iných nepravdu; je ťažkým hriechom; Ohováranie a osočovanie ničia
česť a dobré meno blížneho
d) Posudzovanie - aby sa vyhlo posudzovaniu, každý sa má usilovať, pokiaľ je to
možné, vysvetľovať si v dobrom myšlienky, slová a skutky blížneho
e) Chvastanie, vystatovanie a irónia -
sú previnenia proti pravde
f) Klamstvo, lož - znamená konať alebo hovoriť proti pravde s cieľom uviesť do
omylu, závažnosť lži sa posudzuje podľa pravdy, ktorú deformuje
Právo na komunikovanie pravdy nie je absolútne. Evanjeliová
láska nám káže, aby sme v konkrétnych situáciách posúdili, či sa má povedať pravda tomu, kto sa pýta alebo nie. Spovedné tajomstvo
je posvätné a za nijakých okolností sa nemôže prezradiť. Úradné tajomstvá, ktorými sú viazaní politici, vojaci, lekári a
právnici, alebo dôverné informácie zverené pod pečaťou tajomstva sa majú zachovávať. Dôležitú úlohu pri komunikovaní pravdy majú
masovokomunikačné prostriedky. Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti.
Spoločenské komunikačné prostriedky (predovšetkým masovokomunikačné) môžu u používateľov vyvolať určitú pasivitu tým, že z nich
urobia málo bedlivých konzumentov správ alebo predstavení. Voči masovým médiám používatelia majú zachovať miernosť a uložiť si
disciplínu; majú si tiež vypestovať správne svedomie, aby ľahšie odolávali zlým vplyvom. Všetci zodpovední za masovokomunikačné
prostriedky majú zachovávať právo každého človeka na dobré meno a na tajomstvo súkromného života.
DEVIATE BOŽIE
PRIKÁZANIE
"Nepožiadaš manželku svojho blížneho!" (Ex 20, 17)
Deviate prikázanie poukazuje na nezriadenú žiadostivosť. Svätý Ján rozlišuje tri druhy žiadostivosti:
a) žiadostivosť tela
b)
žiadostivosť očí
c) pýcha života
Boj proti nezriadenej žiadostivosti zahŕňa v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti.
Krst udeľuje očistenie od všetkých hriechov, ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela. Môže dosiahnuť víťazstvo: -
prostredníctvom čnosti a daru čistoty; prostredníctvom čistého úmyslu; prostredníctvom čistého pohľadu; prostredníctvom modlitby. Človek
musí často zápasiť o svoju čistotu. Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá chráni intimitu osoby. Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky.
Nabáda k trpezlivosti a umiernenosti v ľúbostnom vzťahu. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo
zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou. Vzpiera sa vystavovaniu ľudského tela v
reklamách, oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a je vždy zameraná na dôstojnosť človeka.
DESIATE BOŽIE
PRIKÁZANIE
"Nepožiadaš majetok blížneho svojho, ani ničoho, ani ničoho, čo jeho je!"
Desiate prikázanie sa vzťahuje na úmysel srdca a zakazuje túžbu po cudzom majetku. Zmyslová túžba nás pobáda, aby sme túžili po
príjemných veciach, ktoré nemáme, napr. keď sme hladní, túžime sa najesť, alebo keď je nám zima, chceme sa ohriať. Takéto túžby sú
samy v sebe dobré. Zlými sa stávajú vtedy, keď prekračujú rozumnú mieru a vedú nás k tomu, aby sme túžili po tom, čo nám nepatrí.
Desiate prikázanie zakazuje:
1) chamtivosť
2)
žiadostivosť
3) závisť - je jedným zo siedmych hlavných hriechov. Je to
smútok nad tým, keď druhý má niečo, čo ja nemám. Keď človek želá blížnemu veľké zlo, je to ťažký hriech.
4) Proti tomuto
prikázaniu sa prehrešujú napr. obchodníci, ktorí si želajú nedostatok vecí, aby ich mohli drahšie predávať; alebo lekári, ktorí si
želajú choroby, alebo právnici, ktorí túžia po dôležitých a početných súdnych sporoch.
Desiate prikázanie nás
povzbudzuje, aby sme dokázali usmerňovať svoje náklonnosti a aby sme nelipli na používaní pozemských vecí. Silnou motiváciou k tomu nám
majú byť aj slová Ježiša Krista: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Mt 5,3) Je potrebné
nadobúdať postoj vnútornej slobody ku všetkým stvoreným dobrám a starosť o zajtrajšok prežívať v dôvere v Božiu prozreteľnosť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta