Historická otázka o Ježišovi Kristovi

Spoločenské vedy » Náboženstvo

Autor: Dievča nany7 (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 16.12.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 056 slov
Počet zobrazení: 9 653
Tlačení: 453
Uložení: 472
Historická otázka o Ježišovi Kristovi
Je všeobecne známe, že Ježiš nezanechal po sebe žiadny písomný odkaz. Jediná správa, ktorá hovorí o tom, že Ježiš niečo písal, sa nachádza vo štvrtom Evanjeliu Jn 8, 6-8, kde sa hovorí o tom, že Ježiš písal do piesku. Ježiš sa teda nachádza v podobnej situácii ako grécky filozof Socrates, o ktorého učení sa dozvedáme od jeho nasledovníkov. Ak sa chceme dozvedieť kto bol Ježiš Kristus a aké je jeho učenie, musíme hľadať informácie o ňom v rôznych iných prameňoch, ktoré nám umožnia poznať jeho históriu.

Tieto písomné zdroje môžeme rozdeliť do troch základných skupín: pohanské, židovské a kresťanské.
a)  Pohanské pramene – nie je ich veľa a je v nich málo informácií. Tento fakt sa dá vysvetliť aj tým, že rímskych historikov len veľmi málo zaujímalo čo sa deje niekde vo vzdialenej Palestíne. Problémy, ktoré tam boli, sa im zdali druhoradé. Napriek tomu, že sú tieto správy veľmi chudobné, majú veľký význam, pretože sú v súlade s tým, čo sa nachádza v Novom zákone a čo vyznávame vo „Vyznaní viery“. Tri pohanské zmienky, ktoré pochádzajú zo začiatku prvého storočia: najstaršia z nich je z roku 112 a jej autorom je Plíniu Mladší, ktorý bol vyslancom rímskeho cisára v Bitínii. V jednom svojom liste adresovanom cisárovi Trajánovi ho informuje o existencii kresťanov a o problémoch súvisiacich s ich prenasledovaním:
"Opýtal som sa ich, či sú kresťania, a ak to priznali, opakoval som otázku druhý i tretí krát s varovaním, že ich očakáva trest. Ak vytrvajú prikážem odviesť ich na popravu, pretože nech je povaha ich priestupku akákoľvek, som presvedčený, že ich neústupčivosť a ich neotrasiteľná tvrdohlavosť nesmie ostať nepotrestaná... Tiež vyhlásili, že ich vina, alebo priestupok nepresiahla toto: V pevne stanovený deň sa pravidelne stretali pred úsvitom, aby spoločne spievali na počesť Kristovi ako Bohu, a tiež aby sa zaviazali prísahou bez akéhokoľvek zlého zámeru zdržovať sa krádeží, prepadávaní a smilstva... To ma priviedlo k rozhodnutiu zistiť pravdu mučením dvoch otrokýň, ktoré oni nazývali diakonkami. Nedozvedel som sa však o ničom inom, než o akomsi degenerovanom kulte, ktorý sa dodržiava až do krajnosti."
Ďalšia zmienka pochádza z roku 116 od rímskeho historika Tacita, ktorý hovorí o kresťanoch v súvislosti s požiarom Ríma, ktorý založil cisár Nero a zmieňuje sa o poprave Ježiša Krista počas pôsobenia rímskeho miestodržiteľa Poncia Piláta:
"Nero zvalil vinu na skupinu, ľuďmi nazývanú kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Pontského Piláta a tá najhoršia povera, hoci na chvíľku potlačená, znovu prepukla nielen v Judei, v pôvodnom zdroji nákazy, ale dokonca aj v Ríme... Následne boli uväznení všetci, ktorí boli usvedčení z viny. Potom bol podľa ich udaní usvedčený nezmerný zástup, nie ani tak zo zločinu podpálenia mesta, ale pre nenávisť voči ľudstvu."
Tretím prameňom je dielo Vita Claudii od Suetónia, kde hovorí o židoch, ktorí žili v Ríme a ktorých cisár Claudio dal vyhnať z Ríma, kvôli nepokojom podnieteným istým "Chrestom" (meno Chrestos je istá deformácia mena Kristus).
 
b) Židovské pramene - je známe svedectvo Jozefa Flávia, židovského historika z prvého storočia, ktorý sa trikrát zmieňuje vo svojich spisoch o Ježišovi Kristovi. Prvá zmienka je najzaujímavejšia, ale zároveň aj najdiskutovanejšia. Autor v nej hovorí o Ježišovi ako o "múdrom človekovi", "ak ho vôbec možno nazvať človekom" a ako o tom, ktorého Pilát odsúdil na smrť:
"Asi v tom čase žil Ježiš, múdry človek, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy a bol učiteľom ľudí, ,ktorí majú radi pravdu. Získal si mnoho Židov a mnoho Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát potom, ako si vypočul obvinenia od ľudí najvyššie postavených medzi nami, odsúdil na ukrižovanie, tí ktorí ho mali milovať na prvom mieste, mu neprejavili svoju náklonnosť. Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. A spoločenstvo kresťanov, ktorí sa tak nazývajú po ňom, až do dnešného dňa nevymizlo."
  Existuje však podozrenie, že toto svedectvo bolo aspoň čiastočne, ak nie úplne poznačené zásahom kresťanských komentárov Fláviových rukopisov. Zdá sa dosť nepravdepodobné, že úprimne veriaci židovský autor uznáva Ježiša ako Krista. Na inom mieste spomína smrť Jakuba, "brata Ježiša zvaného Kristus".
 
Nie je toho veľa čo ponúkajú mimobiblické správy o Ježišovi Kristovi. Ich nedostatkom je aj to, že sú neskoršieho dáta a je ich dosť málo. Napriek tomu sú však veľmi cennou informáciou, lebo potvrdzujú aspoň niektoré fakty známe z Evanjelií:
-  Ježiš Kristus naozaj existoval, žil v Palestíne;
-  okolo r. 30 po Kr., za vlády cisára Tibéria, za Poncia Piláta, zomrel v Jeruzaleme ukrižovaním;
-  mal nasledovníkov, ktorí ho pokladali za "Krista", zákonodarcu a zakladateľa nového spôsobu života
 
c) Kresťanské pramene - je tu potrebné rozlíšiť Nový zákon od iných spisov. Nový zákon je najdôležitejším prameňom o Ježišovi Kristovi. Skladá sa zo štyroch Evanjelií, zo Skutov apoštolov, z Pavlových listov, z niekoľkých listov, ktoré pripisujeme iným apoštolom (Jakub, Peter, Ján a Júda) a zo Zjavenia apoštola Jána. Tieto spisy sú kanonická, teda inšpirované a Cirkev ich uznáva ako "normu" pre vieru. Ich redakcia sa datuje asi do rokov 50 - 90 po Kr. a niektoré listy boli napísané aj neskôr.
Okrem kanonických spisov existujú aj početné texty, ktoré z rôznych dôvodov neboli zaradené do kánonu Cirkvi. Tieto spisy nazývame apokryfy, teda skryté, nie autentické. Svojim obsahom a formou sa síce podobajú kanonickým spisom, ale neboli zaradené do kánonu. Medzi tieto dokumenty patria napríklad apokryfné evanjeliá (evanjelium podľa sv. Petra, sv. Pavla a sv. Tomáša) Ako treba chápať túto literatúru? Na jednej strane tieto spisy obsahujú špekulatívne interpretácie Sv. písma a rôzne legendy, v ktorých sa ich autori snažia vyplniť "medzery", ktoré sú v Evanjeliách (Ježiš mnohokrát vystupuje ako malý chlapec, ktorý dokáže robiť zázraky). Ak ich však vieme rozumne použiť, môžu ponúknuť veľmi zaujímavé a cenné historické informácie.

Ježiš, človek svojej doby
Kto je Ježiš Kristus? Keďže nám nezanechal o sebe žiadnu písomnú správu, musíme siahnuť po štyroch evanjeliách, ktoré nám ponúkajú rozdielne pohľady na Ježiša a dávajú možnosť dopracovať sa k niektorým základným rysom tejto historickej osobnosti. Evanjelisti opisujú Ježiša ako človeka, ktorý je pevne zakorenený vo svojom kultúrnom prostredí.
a) Ježišov pôvod: Ježiš (nazývaný Ješua, čo v aramejčine znamená "Jahve zachraňuje", alebo "Jahve je spása") bol skutočný Žid, či už z hľadiska fyzického, alebo podľa reči. Jeho matka bola Mária (po hebrejsky Miriam) a jeho adoptívny otec Jozef, ktorý bol tesárom z Nazaretu, pochádzajúci z Dávidovho rodu. Ježiš sa narodil v Betleheme blízko Jeruzalema, vďaka sčítaniu ľudu. Svoje detstvo prežil v Nazarete, v malej bezvýznamnej dedinke ležiacej na galilejských pahorkoch. Nazaret tvorilo niekoľko rodín. Celkove sa počet obyvateľov odhaduje asi na 150 ľudí. Bývali v malých domčekoch postavených pred vchodom do jaskyne, ktoré sa používali na uskladnenie vína, oleja, olív a obilia. Žili veľmi skromný, jednoduchý život, pestovali jačmeň, pšenicu, hrozno a chovali kozy. Každú sobotu sa modlievali v malej dedinskej synagóge. Ježiš mnohokrát keď učil, čerpal z tohto veľmi jednoduchého domáceho prostredia.
 
b) Zemepisné a kultúrne usporiadanie Palestíny: Krajina, v ktorej Ježiš žil je Palestína. Za jeho čias zahrňovala tri kraje: Galileu, Samáriu a Judeu.
1.) Galilea sa nachádza na severe krajiny. Je to kraj s horským masívom, s úrodným údolím a s nádherným Tiberiadským jazerom. Zdá sa, že Ježiš poznal dobre túto zem, jej dedinky Nazaret, Naim, Kánu a malé mestečká okolo jazera - Kafarnaum, Betsaidu, Korozain. Galilea bola charakteristická tým, že bola otvorená rôznym prúdom. Žilo tam veľa obyvateľov nežidovského pôvodu a hovorilo sa tu ľudovou gréčtinou. Dá sa preto povedať, že aj Ježiš hovoril trochu grécky, aj keď jeho materinský jazyk bol akýsi galilejský tvar aramejšiny. Čo sa týkalo galilejského judaizmu bol trochu odlišný od júdskeho judaizmu. Hlavne, čo sa týka Mojžišovho zákona, ktorý síce bol uznávaný, ale nemal tu taký istý význam ako na juhu. To isté platí aj o Jeruzalemskom chráme. Zároveň tu bolo cítiť menší vplyv kňazského a farizejského prostredia Jeruzalema. Galilejský človek však v Júdsku nebol uznávaný. Ježišovo učenie bolo určite ovplyvnené týmto kultúrnym prostredím.
2.) Samária svojimi zaoblenými pahorkami a úrodným údolím vytvára postupný prechod medzi zelenou Galileou a neúrodnou Judeou. Väčšina obyvateľov Samárie bola po dobití krajiny Asýrčanmi odvedená do zajatia a na ich miesto boli presídlení asýrski kolonisti, ktorí sa zmiešali s pozostalým izraelský obyvateľstvom. Tak vznikla nová etnická skupina - Samaritáni. Títo sa postupne úplne oddelili od Židov, utvorili si osobitné náboženské spoločenstvo s vlastným kultom a zachovávali iba staré tradície. Na vrchu Gerazim si postavili chrám a z Písma uznávali iba Tóru. Zavrhli ostatné starozákonné biblické spisy, aj neskoršie učenie židovskej tradície.
3.) Judea sa nachádza na juhu krajiny. V porovnaní so zelenou Galileou pôsobí veľmi stroho. Hlavným mestom Judey bol Jeruzalem - sväté mesto, kde bol postavený chrám. Počet obyvateľov Jeruzalema bol asi 30 tisíc, ale mesto muselo prijímať aj dvakrát toľko návštevníkov v období sviatkov. V tom čase sem prichádzal aj rímsky prefekt, aby dohliadal na poriadok v meste a aby potlačil prípadné vzbury. Na juhu od Jeruzalema sa nachádza mesto Betlehem, kde sa v malej jaskyni narodil Ježiš. Smerom na východ sa zase nachádza mesto Jericho, ktoré patrí k najstarším mestám sveta. Neďaleko je Mŕtve more, do ktorého sa vlieva rieka Jordán.
 
c) Politické usporiadanie Palestíny: Za čias Ježiša Krista tvorila Palestína súčasť rímskej ríže. V čase Ježišovho narodenia, asi r. 6-7 pred Kr., za vlády cisára Augusta, vládol v Palestíne Herodes Veľký, ktorý mal povesť zbohatlíka s krvavými rukami. Hovorí sa, že proti nepriateľom vystupoval mečom a jedom. Istý Herodesov súčasník ho charakterizoval takto: "Herodes si privlastnil trón ako líška, vládol ako tiger a zomrel ako pes." Snažil sa získať si priazeň židovského národa, ale čo bolo ešte dôležitejšie - priazeň rímskych mocnárov. Vedel, že jeruzalemský chrám je náboženským, ale aj národným strediskom krajiny, preto ho dal rozšíriť a čo najnádhernejšie vyzdobiť. Lenže súčasne staval tiež chrámy pre rímskych bohov, divadlá pre rímske hry a závodiská pre rímske preteky, aby sa zapáčil Rimanom. Herodes bol veľkým podporovateľom helenistickej kultúry: dal vybudovať viaceré mestá (Cézarea, Samária) a pevnosti (Machérus, Masadu, Hródion). V Jeruzaleme dal vystavať kráľovský palác, pevnosť Antóniu.
 
d) Jeruzalemský chrám bol centrom náboženského, politického ale aj ekonomického diania. Rozkladal sa na ploche asi 300x500 metrov. Bol obkolesený mramorovým stĺporadím, za ktorým sa nachádzalo veľké nádvorie, do ktorého mali prístup aj pohania. Toto nádvorie bolo oddelené od ostatného priestoru zábradlím, ktoré ľudia nežidovského pôvodu pod hrozbou trestu smrti nesmeli prekročiť. Ďalej nasledovalo nádvorie žien, potom nádvorie mužov a nakoniec nádvorie kňazov. Uprostred sa nachádzala svätyňa  a jej súčasťou bola aj Svätyňa svätých. Táto pre Židov predstavovala miesto prítomnosti Boha. Bola oddelená od ostatného priestoru chrámovou oponou. Niekedy sa tu nachádzala archa zmluvy. Do tejto miestnosti mohol vstúpiť jedine Veľkňaz, aj to iba raz do roka v Deň zmierenia.
 
e) Synagóga: Toto slovo pochádza z gréčtiny a znamená predovšetkým zhromaždenie veriacich. Neskôr sa začalo používať aj na označenie domu, v ktorom sa židovská komunita stretávala na štúdium Biblie a na modlitby. Synagóga bola miestom, kde sa formovala viera a ľudová zbožnosť.
 
f)  Náboženské skupiny: V čase Ježiša Krista sa židovské náboženstvo delilo na mnoho prúdov, ktoré súčasne predstavovali politické aj sociálne hnutie.
Farizeji: v hebrejčine a v aramejčine toto slovo znamená oddelený. Z evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš mal často do činenia s touto náboženskou skupinou. Jedná sa o skupinu, pochádzajúcu zo strednej vrstvy, ktorá mala za Ježišových čias najväčší vplyv na náboženské zmýšľanie židovského ľudu. Farizeji boli horliví Židia, ktorí verne zachovávali Zákon a striktne dodržiavali pravidlá kultovej čistoty. Týmto sa považovali za "oddelených" od obyčajného ľudu, čiže za "čistých" a svätých Izraela. Vyhýbali sa ľuďom, ktorí Zákon nepoznali, alebo ho nedodržiavali. Farizeji netrpezlivo očakávali príchod Božieho kráľovstva a Mesiáša a tvrdili, že aj podrobné skúmanie Zákona môže urýchliť jeho príchod. Ježiš na nich útočil hlavne kvôli formalizmu ich náboženského jednania, duchovnej pýche a pokrytectvu u niektorých. Kritizoval ich aj preto, že často dávali prednosť vedľajšiemu pred podstatným.
Zákonníci: boli to odborníci na písaný aj ústny zákon. Ich úlohou bolo šíriť ho a vykladať. Vyučovali Mojžišov zákon a tradíciu predkov a dodávali k nemu vlastný výklad. A pretože Boží zákon riadil všetky oblasti života, mali právo rozhodovať nielen o otázkach teologických, ale aj o otázkach právnych (napr. čo všetko obsahoval zákaz pracovať v sobotu). Vstupu do ich spoločenstva predchádzala dlhá študijná príprava pod vedením niektorého významného učiteľa, ktorý ho uvádzal do tajomstiev vedy o Bohu, o stvorení, o konci časov. Ako 40-ročného ho ustanovili za zákonníka a mal právo volať sa mudrcom, učencom zákona, alebo majstrom - rabbi. Ježiš však dobre poznal ich slabosti a často im vytýkal, že nútia ľudí dodržiavať ťažké zákony, ktoré sami obchádzajú. Kritizoval ich aj preto, že obsadzujú prvé miesta v synagógach a že si potrpia na oblečení a na zvláštnych pozdravoch a osloveniach.
Saduceji: bola to konzervatívna atristokratická skupina. Bolo ich pomerne málo, ale ich vrstva bola mocná. Skladala sa z kňazskej aristokracie a z bohatých vzdelaných jeruzalemských šľachticov. Z ich radov pochádzal aj veľkňaz. V spoločnosti mali dobré postavenie, s ľuďmi udržiavali minimálny kontakt. Boli konzervatívni v otázkach náboženských aj v politike. Odmietali ústnu tradíciu, ktorá bola veľmi vzácna farizejom, a preto boli s nimi  v spore hlavne v otázke vzkriesenia. Ich vplyv bol obmedzený hlavne na chrám a na kult. Vôbec nesympatizovali s Ježišom, ktorého považovali za revolučného rabína, ktorý by im mohol spôsobiť nepríjemnosti s Rímom. 
Eséni: bola to neskoršia judaistická sekta, ktorá vznikla okolo roku 150 pred Kr. Pod vedením istého kňaza sa niektorí horliví Židia oddelili od svojich skazených náboženských vodcov a utiahli sa na púšť neďaleko Mŕtveho mora, kde žili v spoločenstve. Bolo ich okolo 4000 rozdelených do niekoľkých kláštorov, z ktorých najznámejší sa nachádzal v Qumráne, a ktorého veľmi vzácne rukopisy boli objavené roku 1947. Eséni veľmi dôkladne dodržiavali židovský zákon a veľký dôraz kládli na obradnú čistotu. Tvrdili, že Boh nenávidí hriešnikov a očakávali blízky koniec sveta, ktorý prinesie víťazstvo synom svetla (čiže im) nad synmi tmy (hriešni Židia, pohania, Rimania). Ježiš sa o nich nikdy nezmieňuje a nevieme či ich poznal, ale je možné, že Ján Krstiteľ vyhľadával ich kláštory ako miesto stíšenia sa.
Zelóti: boli to prívrženci židovského náboženského revolučného hnutia, ktoré bolo charakteristické nacionalizmom. Ich snom bolo navrátiť Izraelu slobodu a obnoviť v krajine prvenstvo Jahveho. Ich nenávisť voči Rimanom, inšpirovaná veľkou horlivosťou za zákon, im prinášala sympatie palestínskeho obyvateľstva. Stúpenci tohto hnutia sa usilovali so zbraňou v ruke urýchliť príchod Mesiáša. Ježiš nezodpovedal ich ideálu Mesiáša, ktorého videli ako politického osloboditeľa. On sa usiloval o nastolenie Božieho kráľovstva bez akéhokoľvek násilia. Sklamaný ľud ho preto opustí a volí si radšej buriča Barabáša.
 
Život a učenie Ježiša Krista
 
JEŽIŠ OHLASUJE BOŽIE KRÁĽOVSTVO
Hlavným poslaním Ježiša Krista počas jeho pozemského života bolo ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva: "Naplnil sa čas, priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte Evanjeliu."
  Téma Božieho kráľovstva nebola úplne nová, ohlasovali ho už proroci v Starom zákone a hovorí o ňom aj Ján Krstiteľ. Božie kráľovstvo bolo pre nich niečo budúce, čo je spojené s Božím súdom a s nastolením Božej spravodlivosti.
  Ježišovo chápanie Božieho kráľovstva je však nové a originálne. Pre Ježiša je Božie kráľovstvo symbolom nastolenia novej "vlády", ktorú Boh ustanoví na zemi, a ktorá má za následok obnovenie vzťahov medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom. Boh túžil vytvoriť jednotu, spoločenstvo so svojim ľudom a tak posiela svojho jednorodeného Syna, aby zjednotil Boží ľud a všetko stvorenie. Vytvorenie jednoty medzi Bohom a jeho ľudom je hlavným cieľom Ježišovho poslania. Božie kráľovstvo však nespočíva len v obnovení vzťahov medzi Bohom a človekom (vertikálna rovina), ale má za následok aj obnovenie vzťahov medzi ľuďmi navzájom (horizontálna rovina). Svedči o tom aj Ježišova činnosť, ktorá smeruje k tomuto cieľu. Ježiš sa vo svojom ohlasovaní obracia v prvom rade na ľudí, ktorí boli vylúčení zo spoločnosti, alebo sa nachádzajú na jej okraji: jedná sa o hriešnikov, chudobných, chorých, slepých, malomocných atď. Všetci títo nemohli žiť naplno vo vzťahu s ostatnými. Ježiš im dáva prostredníctvom uzdravenia možnosť obnoviť medziľudské vzťahy a tak žiť v plnšom spoločenstve s ostatnými. Treba si však všimnúť aj to, že Ježiš neodmieta ani bohatých a mocných. Jeho ohlasovanie Božieho kráľovstvá má teda univerzálny charakter. Je určené všetkým. Každý je pozvaný mať účasť na spoločenstve s Bohom a s celým Božím ľudom. V súvislosti s touto horizontálnou rovinou je potrebné spomenúť aj hodnoty, ktoré by mali charakterizovať medziľudské vzťahy v Božom kráľovstve, a ktoré sú v súlade s Božími hodnotami. Mohli by sme ich zhrnúť do štyroch slov: sloboda, bratskosť, pokoj a spravodlivosť. V súlade s týmito hodnotami Ježiš odsudzuje všetko, čo by mohlo narúšať vytváranie spoločenstva medzi ľuďmi navzájom: stavia sa proti tvrdému postoju zákonníkov, proti vydieraniu chudobných kňazskou vrstvou, proti pokrytectvu farizejov atď. Originalita Ježišovho ohlasovania spočíva aj v tom, že Ježiš nehovorí o Božom kráľovstve ako o niečom budúcom, ale ako o čomsi, čo je už prítomné tu na zemi - "Božie kráľovstvo je medzi vami! Božie kráľovstvo je vo vás!" Božie kráľovstvo k nám prichádza v samotnej osobe Ježiša Krista a prejavuje sa v jeho slovách a skutkoch. Javí sa teda ako niečo, čo je už prítomné tu medzi nami. Na druhej strane však Ježiš hovorí, že Božie kráľovstvo musí ešte rásť a preto je dobré, ak sa modlíme "príď kráľovstvo tvoje". Tento dvojitý aspekt svedčí o tom, že Božie kráľovstvo má svoj počiatok tu na zemi, ale jeho naplnenie sa uskutoční až s druhým príchodom Ježiša Krista. Má teda eschatologický charakter: je už prítomné medzi nami, ale ešte nie je naplno uskutočnené.

JEŽIŠ UČÍ V PODOBENSTVÁCH

Rozprávanie v podobenstvách bolo v Oriente veľmi obľúbené. Vyskytuje sa už v knihách Starého zákona, v učení židovských rabínov, aj v nebiblických písomnostiach.
  Podobenstvo je forma rozprávania, ktorou sa rečník snaží upútať pozornosť poslucháča a vyvolať v ňom reakciu, ktorá môže viesť k zmene jeho postoja. Typickým príkladom účinnosti podobenstva je príbeh v 2Sam 12, 1-6. Prorok Nátan rozpráva kráľovi Dávidovi podobenstvo o boháčovi, ktorý mal veľa oviec a o chudobnom človekovi, ktorý mal len jednu ovečku. Rozprávaním sa snaží vyprovokovať kráľa Dávida, aby vyniesol súd nad sebou a nad svojim hriechom, ktorý spáchal.
  Podobenstvá majú dvojitú úroveň: povrchovú a hlbšiu. Povrchová úroveň spočíva v samotnom príbehu, ktorým rozprávač upúta pozornosť poslucháča a vtiahne ho do deja. Hlbšia úroveň obsahuje hodnoty, ktoré treba objaviť. Náuku o Božom kráľovstve Ježiš často podával v podobenstvách. Podobenstvá tvoria dôležitú časť jeho poslania. Ježiš volí pre svoje podobenstvá príbehy zo života ľudí, používa tiež obrazy o zvieratách a rastlinách. Vyhýba sa príbehom, ktoré by vynikali novosťou a volí také príbehy, ktoré sú známe všetkým. V jeho podobenstvách sa odzrkadľujú pomery krajín, v ktorých ich rozprával. Preto môžeme často rozlišovať podobenstvá "galilejské" a "júdske". Keďže Galilea bola krajinou roľníkov a rybárov, Ježiš tu väčšinou čerpá práve zo života roľníckeho a rybárskeho. Judsko bolo zemou viníc a figovníkov, ktoré rastú na veniciach. Bolo aj zemou, kde veľkomesto Jeruzalem pohlcovalo všetko a kde triedne rozdiely medzi pánom a otrokom vystupovali ostrejšie do popredia. Boli tam banky i bankové obchody, preto Ježiš hovorí o viniciach, figovníkoch, o dobrých a zlých správcoch... V podobenstvách o Božom kráľovstve sa nesnažil poúčať ani vysvetliť zrozumiteľným spôsobom tajomstvá Božieho kráľovstva. Chce čosi viac. V podobenstvách sa Božie kráľovstvo sprítomňuje samo. Cieľom jeho podobenstiev je postaviť poslucháčov pred rozhodnutie, či sú za Božie kráľovstvo, alebo nie. Sú vyzvaní, aby sa sami v podobenstvách spoznali, zanechali doterajšie stanovisko a urobili to, na čo podobenstvo hlavne poukazuje.
Príklad: Rozbor podobenstva - Mt 20, 1-16 - Hospodár, ktorý prenajímal robotníkov do svojej vinice.
 
Prvé, čo je treba si všimnúť je štruktúra textu. Môžeme ho rozdeliť na dve časti:
a) v. 1-7: hospodár pozýva robotníkov pracovať do vinice
b) v. 8-16: hospodár vypláca robotníkov
 
V prvej časti je vykreslená klasická situácia z čias Ježiša Krista, keď bohatší majitelia najímali nádenníkov na sezónne práce. V texte sa dá pozorovať, že hospodár vychádza päťkrát, aby pozval robotníkov pracovať do svojej vinice. Štyrikrát sa zjedná s nimi za denár, ale piaty krát sa už nezjednáva, len pozýva pracovať.
V druhej časti je opísaný moment, keď hospodár vypláca robotníkom mzdu za ich prácu. Zaujímavosťou je poradie, akým vypláca robotníkov. Najprv idú tí, čo boli poslední a potom tí, čo prišli ako prví. To umožní tým prvým vidieť a konštatovať, že dostali takú istú mzdu ako poslední. Aká je ich reakcia? Búria sa a vnímajú to ako nespravodlivosť. A ako sa javí odpoveď hospodára? Z pozície tých, ktorí sa s ním zjednali za denár môže byť odpoveď hospodára vnímaná ako nespravodlivosť, lebo stavia na jednu úroveň tých, čo pracovali celý deň s tými čo pracovali iba hodinu. Ak sa však vžijeme do situácie tých , čo neuzavreli s hospodárom zmluvu, jeho gesto sa javí ako veľkodušné a veľmi štedré. Podobenstvo nás necháva v zamyslení, do ktorej kategórie ľudí sa radíme my sami.
Týmto podobenstvom Ježiš poukazuje na to, že Božie kráľovstvo je určené pre všetkých a zvlášť pre tých, čo sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Potvrdzuje tým aj svoju náklonnosť k slabším skupinám. Dáva na jednu úroveň spravodlivých aj nespravodlivých. Poukazuje tak aj na svoj postoj, ktorý je v zhode s Božím postojom. Jedná sa o postoj štedrej a nezištnej lásky, ktorá obdarováva aj toho, ktorý nemá žiadne právo.

JEŽIŠOVE ZÁZRAKY
V Evanjeliách sa často stretávame s faktom, že Ježiš konal zázraky. Rozdeľujeme ich do troch skupín:
a) zázraky na prírode: utíšenie búrky na mori, Ježiš kráča po vode, svadba v Káne ...
b) zázraky na ľuďoch: uzdravenia chorých, vyháňanie zlých duchov ...
c) zázraky na sebe samom: zmŕtvychvstanie
 
Súčasný človek pod pojmom zázrak rozumie mimoriadnu udalosť, ktorá prekročí, alebo poruší zákony prírody. Pre Ježiša a jeho súčasníkov sú zázraky znamenia, ktoré sa vzťahujú na niečo, alebo na niekoho a pýtajú sa: Aký to má význam? Nezaujíma ich samotný fakt, ale ich význam. Pozoruhodné však je, že zázraky sú znameniami len pre veriacich. Vidieť v nejakej mimoriadnej udalosti určité znamenia, vyžaduje vieru. V neveriacich zázraky vyvolávajú otázky. Nie sú dôvodom na to, aby neveriaci človek uveril. Môžu mu však otvoriť cestu k viere, ak sa prostredníctvom veriaceho človeka dozvie ich pravý význam. Ježišove zázraky svedčia o tom, že Božie kráľovstvo je už tu prítomné. Na otázku Jána Krstiteľa a jeho učeníkov - "Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?"- Ježiš odpovedá: "Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium."
  Zvlášť stojí za pozornosť uzdravenie malomocných. Jedná sa o ľudí, ktorí z dôvodu svojej choroby museli žiť izolovane, boli vylúčení z akéhokoľvek spoločenského života. Vďaka Ježišovmu uzdraveniu sa mohli znovu začleniť do života v spoločnosti. Uzdravenie malomocných  nekončí tým, že získajú fyzické zdravie. Ježišov príkaz, aby sa šli ukázať kňazom, ktorí im dovolia navrátiť sa do vlastnej dediny a do vlastnej rodiny, poukazuje na to, že cieľom uzdravenia malomocného je obnovenie vzťahov s ostatnými a vytvorenie spoločenstva. Niečo podobné platí aj o ďalších typoch uzdravení, ktoré sa týkajú hluchých, nemých, slepých. Uši, oči a hlas boli dané ľuďom, aby mohli komunikovať. Prostredníctvom uzdravenia Ježiš vracia hluchým, slepým a nemým možnosť obnoviť medziľudské vzťahy s ostatnými a zlepšiť tak ich spolužitie v spoločnosti. Aj rozprávania o uzdravení posadnutých sa dajú vysvetliť podobne. Vyháňanie zlých duchov predstavuje oslobodenie z izolácie a novú šancu na život v spoločenstve s ostatnými.
  Ježišove zázraky sú znamením prítomnosti Božieho kráľovstva, ktoré k nám prichádza v samotnej osobe Ježiša Krista a prejavuje sa v jeho slovách a skutkoch.
 
JEŽIŠOVA IDENTITA
Napriek tomu, že Ježiš Kristus nikdy nevyjadril jasne čo si o sebe myslí, na základe pozorného skúmania jeho slov a postojov môžeme zistiť, že si bol vedomý svojej božskej identity. Pozorným čítaním textov Svätého písma zistíme, ktoré názory Ježiš o sebe toleruje, ktoré odmieta a ktoré prijíma.
 
a) Názory, ktoré Ježiš o sebe toleruje
Prorok - Ježiš vystupuje ako ten, ktorý ohlasuje príchod Božieho kráľovstva. Mnohí jeho súčasníci ho preto považovali za proroka. Ježiš tento názor neodmieta, ale ani sám sa prorokom nikdy nenazýva. V biblickom ponímaní sa slovo "prorok" vzťahuje na človeka, ktorý tlmočí Božiu vôľu. Starozákonní proroci boli ľudia, ktorí boli obdarení zvláštnou Božou mocou. Aj Ježiš má túto zvláštnu moc, a preto tento titul neodmieta. Tak isto ako oni, túži po Božom kráľovstve, jedná s "mocnými" svojej doby úplne slobodne, bráni slabších a svojim konaním dokazuje, že aj v ňom pôsobí Duch Boží. Zároveň však aj naznačuje, že s jeho príchodom začína niečo nové. Mohli by sme teda povedať, že Ježiš je skutočným prorokom, ale tento titul nevyjadruje úplne hĺbku jeho identity.
 
b) Názory, ktoré Ježiš o sebe neprijíma
Mesiáš - pre prvotnú Cirkev označenie Ježiša ako Mesiáša malo veľký význam. Mesiáš, z gréčtiny Kristus, znamená pomazaný. Prví kresťania hneď od začiatku považovali Ježiša za Spasiteľa a Mesiáša. Apoštol Peter vo svojej prvej reči pred zástupmi vyhlásil: "toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom." Sk 2, 36 Napriek tomu sa dnes väčšina exegétov zhoduje v názore, že Ježiš tento titul nikdy nepoužíval, ba naopak, zdá sa, že ho odmietal. Hlavným dôvodom tohto jeho postoja bolo to, že v Ježišovej dobe mal tento titul predovšetkým politický charakter, aj keď existovali mnohé iné prúdy mesianizmu. Izraelský národ, túžiaci po nezávislosti a po slobode, očakáva Kráľa - Mesiáša, ktorý obnoví staré kráľovstvo v celej jeho suverenite. Mesiáš mal byť teda politickým osloboditeľom, ktorý bude bojovať proti rímskej nadvláde ozbrojenými silami. Ježiš však odmieta takúto úlohu Mesiáša. Ale to neznamená, že sa nepokladal za toho, o ktorom hovorilo Písmo, teda za Božieho pomazaného, ktorý obnoví Božiu vládu na zemi. Ako však treba chápať Ježišovo mesiášske poslanie? Zdá sa, že Ježiš dáva tomuto titulu nový význam. Pre neho je Mesiáš Boží trpiaci služobník, ktorý sa obetuje pre spásu mnohých. Ježiš musí teda prejsť utrpením a smrťou, aby sa mohla naplno zjaviť jeho identita Trpiaceho Mesiáša.
 
Syn Boží - znie to paradoxne, že zatiaľ čo my, kresťania, sa klaniame Ježišovi ako Božiemu Synovi, teda pravému Bohu, z historického hľadiska si nemôžeme byť istí, či Ježiš tento titul niekedy použil. Dôvodom je to, že označenie Syn Boží, tak isto ako titul Mesiáš, malo v tej dobe iný význam. Keby ho Ježiš použil, riskoval by, že by mohol byť zle pochopený. Toto oslovenie sa pripisovalo Izraelu, vyvolenému Božiemu ľudu, alebo osobám, ktorým bol Boh priaznivo naklonený. V Starom zákone sa zvlášť používalo na označenie kráľa z Dávidovho pokolenia pre jeho zvláštny vzťah s Bohom. Vo svojom tradičnom význame tento titul nebol vhodný na to, aby mohol vyjadriť pravú Ježišovu identitu.
 
c) Názory, ktoré Ježiš o sebe prijíma
Syn človeka - jediný titul, ktorý s určitosťou zaznel z Ježišových úst. V evanjeliách sa s ním stretávame viac ako 50 krát. Aj tento titul však môže mať aspoň dva významy: širší a užší. V širšom význame "Syn človeka" označuje Ježiša ako ľudskú bytosť. V užšom význame má toto zvláštne pomenovanie svoj pôvod v knihe proroka Daniela. Tu sa hovorí o kráľovskej nebeskej bytosti, ktorá sa má objaviť na konci vekov, aby definitívne ustanovila Božiu vládu a súdila všetkých ľudí. Toto označenie má zvláštny transcendentný (nadprirodzený) význam, ktorý stavia svojho nositeľa do vzťahu s Božím svetom. V Ježišovej dobe mal teda tento tajomný titul hlbší význam ako titul "Boží Syn". Ježiš pri rôznych príležitostiach hovorí o sebe ako o Synovi človeka, ktorý príde na nebeských oblakoch s veľkou mocou a slávou a bude súdiť všetky národy. Právo súdiť všetky národy bolo však výsadou Boha. Toto tvrdenie spôsobí, že Ježiš bude súdený za rúhanie, pretože si pripisuje Božie výsady. Označenie "Syn človeka" naznačuje teda oveľa jasnejšie Ježišovu božskú identitu ako označenie "Mesiáš", alebo "Boží Syn".
 
Syn - Otec - Evanjeliá nám prezrádzajú, že Ježiš mal s Bohom zvlášť blízky vzťah. Vo vzťahu s Bohom sa nazýva Synom a Boha nazýva svojim Otcov. V modlitbe sa často obracia k Bohu s veľmi nežným a dôverným oslovením Abba, čo v preklade znamená Otecko. Pre Ježišových súčasníkov je to niečo nové a netypické. Židia by si nikdy nedovolili osloviť Boha Abba. Bolo by to považované za svätokrádež, pretože židovské náboženstvo nedovoľovalo vysloviť ani meno Božie. Výraz Abba svedčí teda o veľmi intímnej blízkosti a láske, ktorú Ježiš prežíval voči Bohu. Zároveň dosvedčuje jeho úctu a poslušnosť a prezrádza nám aj Ježišovo vedomie, že bol skutočne Božím Synom.
 
  V evanjeliách nenájdeme Ježišovo jasné vyjadrenie kto v skutočnosti je, pretože hlavnou témou jeho kázania nebola jeho osoba, ale ohlasovanie Božieho kráľovstva. On o svojej moci nehovoril, ale ju uskutočňoval. Napriek tomu však môžeme vyčítať z jeho slov a z jeho skutkov, že si bol vedomý svojho synovstva voči Bohu. Jeho učeníci však pochopia toto veľké tajomstvo až vo svetle zmŕtvychvstania.
 
JEŽIŠOVA SMRŤ A ZMŔTVYCHVSTANIE
  Smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú najdôležitejšími udalosťami jeho života, lebo dávajú význam našej viere.
  Ukrižovanie bolo veľmi krutým spôsobom popravy, ktorý bol praktizovaný v antickom svete. Bol používaný pre najnižšiu vrstvu, pre otrokov, pre vzbúrencov a pre tých najhorších zločincov. Rímski občania väčšinou neboli popravovaní takýmto krutým spôsobom.  Tento spôsob popravy mal za cieľ urobiť umieranie úplne neľudským a zobrať odsúdenému akúkoľvek hodnotu v momente jeho smrti. Odsúdený zomieral v ukrutných bolestiach pomalou smrťou na udusenie a nakoniec mu polámali končatiny. Popravených ukrižovaním väčšinou nepochovávali, ale ich nechávali roztrhať divej zveri a dravým vtákom. Kríž bol znakom potupy a vyvolával pohoršenie.
 
Ako treba chápať Ježišovu smrť?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jeho verejné účinkovanie končí neúspechom. Po počiatočnom nadšení z ohlasovania Božieho kráľovstva a uzdravovania chorých, prichádza sklamanie a nepochopenie - pri zázračnom rozmnožení chleba mnohí od neho odchádzajú a označujú jeho slová za "tvrdú reč". ( Jn 6,60)  Zdá sa, že jeho poslanie nesplnilo to, čo malo. Evanjeliá dosvedčujú fakt, že Ježiš musel predpokladať násilný koniec svojho života. Stačilo, že si uvedomoval udalosti okolo seba. Dostával sa do konfliktu so svojimi odporcami. Títo mu vyčítali:
a) že odpúšťa hriechy vo svojom mene, tým sa rúhal voči Bohu
b) že ustavične porušuje zákon, keď uzdravoval chorých v sobotu
c) najodvážnejším gestom však bolo to, keď vyhnal kupcov z chrámu a vyhlásil "zborte tento chrám a za tri dni ho postavím"
 
O Ježišovej smrti rozhodli kňazi z Jeruzalema. Ich motív bol čisto náboženský: vyvyšoval sa nad Mojžišov zákon a vyhlásil zničenie chrámu. No pretože právo odsúdenia na smrť prináležalo rímskej moci, žiadali od rímskeho prefekta Poncia Piláta politický proces. A tak Ježiša obvinili z poburovania ľudu a vyhlasovania sa za židovského kráľa.
 
Ako chápal svoju smrť Ježiš a aký jej dal význam?
Nechápal ju ako nutný dôsledok svojho konania. Uvedomoval si, že jeho smrť tvorí súčasť Božieho plánu. Tak ako celý svoj život chápal ako službu lásky, aj jeho smrť bola službou lásky pre ľudstvo. Ježiš v nej videl vrchol svojho poslania, posledné vyjadrenie jeho lásky k nám. Význam svojej smrti vyjadril pri Poslednej večeri v momente ustanovenia Eucharistie.
 
Aký je význam kríža pre kresťanstvo a v čom spočíva spása človeka?
Vďaka krížu sa realizuje spása celého ľudstva, ktorá spočíva v odpustení hriechov a ponúka nám šancu na nový život v spoločenstve s Bohom a ľuďmi. Naša spása sa uskutočňuje našim vlastným obrátením. Na kríži nás Ježiš spasil tým, že nám ponúkol svedectvo lásky, ktorá jediná má silu obrátiť človeka. Naša spása nespočíva v tom, že sa niečo udeje medzi Ježišom a jeho Otcom. Naša spása sa uskutočňuje medzi Ježišom a jeho Otcom na jednej strane a medzi nami na strane druhej. Celý Ježišov život je pre nás výzvou, aby sme sa obrátili, a na túto výzvu máme slobodu odpovedať áno alebo nie. V momente Ježišovej smrti sa naplno uskutočňuje zákon lásky: miluj Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého.
 
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista
V Novom zákone sa môžeme stretnúť aj s  vyjadreniami, ktoré hovoria o zmŕtvychvstaní ako o návrate do života, iné naznačujú, že sa jedná o čosi viac, nie len o jednoduchý návrat do pôvodného života. Viera a nádej apoštolov prešli po udalostiach Veľkého piatku najväčšou skúškou. Prežili úžasné sklamanie, mnohí z nich sa vrátili domov, iní sa skrývali, lebo mali strach. Ako je možné, že sa nakoniec obrátili a úplne zmenili svoj postoj? Túto zmenu v nich spôsobila viera vo vzkrieseného Krista. Ježišovo zmŕtvychvstanie im bolo potvrdené dvoma znameniami: prázdny hrob a zjavenia zmŕtvychvstalého Krista. Je treba povedať, že nepoznáme svedkov Ježišovho zmŕtvychvstania, táto udalosť zostáva pre človeka tajomstvom viery, ale sú známi svedkovia prázdneho hrobu a svedkovia stretnutí s Ježišom po jeho zmŕtvychvstaní.

Prázdny hrob: Evanjeliá kladú veľký dôraz na fakt, že Ježiš bol pochovaný. Táto udalosť je evanjelistami veľmi starostlivo opísaná - Jn 19, 38-42. Cieľom týchto rozprávaní je potvrdiť, že Ježiš bol skutočne mŕtvy. Objavenie prázdneho hrobu vyvolalo v niektorých osobách údiv, iní sa zase domnievali, že Ježišovo telo ukradli.
Texty na štúdium: Jn 20, 1-10; Mt 28, 11-15 (Podplatenie stráže)
 
Zjavenia zmŕtvychvstalého Krista: Existujú svedkovia, ktorí sa stretli so zmŕtvychvstalým Kristom a mali z neho zmyslovú skúsenosť: videli ho očami, počuli jeho slová a mohli sa ho dotknúť.  Štúdium evanjeliových textov poukazuje na to, že Ježiš je ten, ktorý sa dáva poznať. Mohli by sme v nich rozlíšiť tri základné momenty:
a) iniciatíva vychádza od Ježiša, on je ten, ktorý sa dáva vidieť
b) učeníci v prvom momente nie sú schopní ho rozpoznať, Ježiš je ten, ktorý sa dáva spoznať prostredníctvom nejakého gesta (ukáže svoje prebodnuté ruky a bok, pýta si jesť, láme chlieb)
c) na záver stretnutia zverí svojim učeníkom poslanie, aby vydávali svedectvo o tom, čo zažili
 
Texty na štúdium: Ježiš sa zjavuje Márii Magdaléne - Jn 20, 11-18
  Stretnutie s Tomášom - Jn 20, 24-29
  Emauzskí účeníci - Lk 24, 13-35
 
  Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je návratom do pôvodného života ako to bolo u Lazára. Zmŕtvychvstanie predstavuje vstup do nového života, tak nového, že svedkovia nenachádzajú slová, aby ho opísali. Vo vzťahu k Ježišovi je dôkazom toho, že bol skutočne Božím Synom a skutočným Mesiášom, ktorého izraelský národ túžobne očakával. Vo vzťahu k nám je znamením, že život zvíťazil nad smrťou a je nám zárukou, že aj my raz z mŕtvych vstaneme.  Aj my máme možnosť stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Kristom - vo Svätom písme, v Eucharistii, alebo ho objaviť v chudobných, chorých atď.
 
JEŽIŠ KRISTUS - SYN BOŽÍ VO VIERE PRVÝCH KRESŤANOV
Počas svojho života Ježiš Kristus dokazoval, že je Boh aj človek. Vo Svätom písme bolo povedané všetko ohľadom božsko-ľudskej identity Ježiša Krista, ale nie všetko bolo jasné pre veriacich. Ako je možné súčasne tvrdiť, že Ježiš Kristus je pravý Boh a zároveň aj pravý človek? Nevylučujú sa tieto dve tvrdenia navzájom? Aby prví kresťania a autori Nového zákona vyjadrili identitu Ježiša Krista, museli použiť terminológiu, ktorá im bola blízka, teda, ktorá pochádzala z ich židovskej tradície a zo Starého zákona. Hlavnou témou prvého kresťanského ohlasovania bola Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Toto prvokresťanské ohlasovanie "radostnej zvesti", ináč nazývané kerygma (z gréc. kerygma - ohlasovanie), tvorí podstatu evanjelia a základný prameň prvokresťanskej tradície. Pri ohlasovaní zmŕtvychvstania boli Ježišovi pripisované rôzne tituly, ktorých úlohou bolo vyjadriť jeho Božskú identitu. 
  Apoštol Peter nazýva Ježiša vo svojich kázniach Pán - Kýrios. S týmto titulom sa môžeme stretnúť v niektorých krátkych vyznaniach viery, prítomných v Pavlových listoch - Ježiš je Pán; Ježiš Kristus je Pán. Titul "Pán - Kýrios" je grécky preklad slova Jahve (YHWH). Meno Pán sa stalo najbežnejším menom na označenie božstva Boha Izraela. Keď v NZ Ježiša označujú názvom "Pán", dokazujú tým, že ho uznávajú za Boha. V evanjeliách sa ľudia často obracajú na Ježiša s oslovením "Pane", zvlášť v prípadoch, keď ho chcú požiadať o pomoc a uzdravenie. Sv. Tomáš pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom vyslovuje: "Pán môj a Boh môj!"

Ďalší titul, používaný pri ohlasovaní radostnej zvesti je Kristus. Význam tohto slova je "ten, ktorý bol pomazaný". Jedná sa o grécky prepis výrazu Mesiáš, ktorý sa v Starom zákone vzťahuje na pomazaného. I keď Ježiš počas svojho života odmietal tento titul pre jeho politický charakter, otázka, či je skutočným Mesiášom sa tiahla celým jeho životom. Potvrdzuje to aj nápis na kríži, ktorý prezrádza motív  jeho odsúdenia: "Kráľ židovský". Prví kresťania nazývali Ježiša "Kristus". Identifikovali ho teda so židovským Mesiášom.

Apoštol Pavol označuje pri ohlasovaní Ježiša Krista titulom Syn Boží. Tento titul sa v SZ dával anjelom, vyvolenému národu, kráľom. V týchto prípadoch to bolo vyjadrenie adoptívneho synovstva, t.j. Boh prijíma človeka za svojho syna a vzniká medzi nimi vzťah dôvery. U Ježiša išlo o skutočné synovstvo. Titul "Boží syn" je potvrdený aj samotným Bohom, keď pri krste v Jordáne a pri premenení na vrchu Tábor, bolo počuť hlas: "Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!"
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Náboženstvo

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015