Biblický opis stvorenia sveta je zaznamenaný v knihe Genezis. Pri čítaní tohto biblického textu je potrebné uvedomiť si, že nie je vedeckou správnou, že je plný symbolickej reči, ktorú je treba správne pochopiť a vysvetliť. Úlohou biblickej správy nie je odpovedať na otázku: Ako? (to je záležitosť vedy), ale dať odpoveď na otázku: Kto? a Prečo? Svätopisec krátko, ale výstižne pripisuje vznik celého sveta jedinej príčine, Bohu, pôvodcovi všetkých jestvujúcich vecí.
Pri opise stvorenia všetkých vecí môžeme vidieť určitú následnosť, postupný vývoj, čo je v súlade so súčasnými
vedeckými poznatkami o vývine sveta. Šesť biblických dní je šesť časových rozpätí. Deň je ohraničený večerom a ránom. Biblický deň
začína ráno a končí sa opäť ráno. Avšak toto ohraničenie jednotlivých diel Božích dňami je úmyselne volené, lebo svätopisec šiestimi
dňami Božej práce chce dať príklad svojim súkmeňovcom, aby šesť dní pracovali a v siedmy odpočívali a zasvätili ho.
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ – takto začína správa o stvorení sveta v Biblii, ktorá pokračuje aj
v nasledujúcich veršoch – Gn1,1-31. Človek si od počiatku svojej existencie dáva otázky týkajúce sa všetkého, čo vidí okolo seba:
Kto stvoril svet? Aký bol dôvod tohto stvorenia? Kam smeruje svet? Aký je vlastne cieľ jeho existencie?
Prvý vatikánsky koncil
dáva odpoveď na tieto otázky vyhlásením dogmy: „Všetkému, čo existuje mimo Boha, čo do celej substancie, vznik dal Boh
z ničoho.“
Dokonca koncil hovorí, že ak by niekto nevyznával túto pravdu, má byť vyobcovaný, vylúčený. Koncil tak
reagoval na učenie, ktoré vtedy bolo rozšírené, že svet je od večnosti, že teda nevznikol, ale vždy existoval.
Čo vlastne
znamenajú prvé slová Biblie, ako im rozumieť?
„Na počiatku“ – znamená na počiatku času, keď je možné vidieť Božiu
činnosť navonok.
„stvoril“ – znamená urobiť niečo z ničoho
„Boh“ – bytosť večná, ktorú nikto nestvoril, ktorá má
príčinu svojho bytia v sebe samom, je večný.
„nebo a zem“ – tieto slová naznačujú stvorenie sveta duchovného aj hmotného,
viditeľného aj neviditeľného.
Je možné ľudským rozumom pochopiť stvorenie sveta?
Existuje tzv. dôkaz
kontingentnosti, ktorý hovorí, že veci na svete vznikajú od iných vecí a nemajú dôvod jestvovania v sebe. Dôvodom týchto
vzniknutých vecí je bytosť, ktorá nevznikla, ale nutne jestvuje a má dôvod svojho jestvovania sama v sebe. Touto bytosťou je Boh a v ňom
majú dôvod jestvovania všetky stvorené veci.
Božia múdrosť a sloboda Boha v stvorení
Žalm 104
hovorí: „Všetko si múdro urobil.“ Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom slepého osudu alebo náhody. Tu
sa dostávame k otázke: Prečo vlastne svet vznikol? Aký bol dôvod jeho stvorenia? Musel vzniknúť? Bolo to nevyhnutné? Odpoveď
nachádzame v ďalšej dogme:
„Boh stvoril svet najslobodnejším rozhodnutím.“
Veríme, že svet pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote.
„Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ Zjv 4,11
Boh je nekonečne dokonalý. Nikto nemôže nijakým
spôsobom zväčšiť jeho dokonalosť, preto Boha nikto nemohol nútiť k stvoreniu. Dôvodom stvorenia je teda len dobrotivé a slobodné
rozhodnutie Boha.
Cieľ stvorenia sveta
Aký je význam nádherných kvetov, hôr a morí? Aký je význam
oblohy, slnka, mesiaca a hviezd vo vzťahu k Bohu?
Dogma: „Svet bol stvorený k Božej oslave!“
Boh zachováva a udržiava stvorenie
Po stvorení Boh nenecháva stvorenie samo na seba. Dáva mu schopnosť konať a vedie
ho k jeho cieľu. Kniha Mud 11, 24-26 hovorí:
„Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo
keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo niečo obstáť, keby si to nechcel ty? Alebo ako by sa bolo niečo zachovalo,
keby si to nebol ty povolal k jestvote? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života.“
Dogma: „Boh
všetko zachováva a chráni svojou prozreteľnosťou.“
Túto dogmu potvrdzuje Sväté písmo už od svojho začiatku,
keď pripomína, že všetky stvorené veci boli dobré, to znamená, že všetky spĺňali svoj cieľ, o všetky sa Boh staral, ale zvlášť
o človeka. Ježiš Kristus to potvrdzuje v Novom zákone nádherným rozprávaním o Božej prozreteľnosti – Mt 6, 25-34.
Božia
prozreteľnosť sa uskutočňuje aj cez vonkajšie okolnosti napr. cez rodičov, udalosti života; dokonca aj zlo môže využiť na dobro: „Tým,
čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“
Dogma: „Anjeli boli stvorení od
počiatku času, keď Boh stvoril z ničoho hmotný a duchovný svet. Prirodzenosť anjelov je duchovná!“
Túto dogmu
potvrdil 4. lateránsky a 1. vatikánsky koncil. Sväté písmo často hovorí o úlohách, ktoré vykonávali anjeli. Sv. Gregor Veľký rozoberá
toto slovo „anjel“ a hovorí, že pochádza z gréckeho angelos – posol. Je to meno služby, nie prirodzenosti. Podľa prirodzenosti sú
anjeli duchovné bytosti, ale anjelmi sa stávajú tým, že vykonávajú rozličné posolstvá. Anjeli vlastnia rozum a slobodnú vôľu. Rozumom
poznávajú Boha, ostatné tvory... Slobodná vôľa znamená, že anjel sa prvým rozhodnutím nezmeniteľne pridŕža dobra alebo zla.
Napriek tomu, že ich dokonalosť je väčšia ako dokonalosť človeka, aj anjeli sú len stvorenia a Boh ich podrobil skúške. Tí, čo obstáli,
dosiahli nebeskú blaženosť; tí, čo neobstáli, ťažkým hriechom stratili milosť posväcujúcu a upadli do večného zatratenia. 4.
lateránsky koncil učí, že: „Diabol a iní démoni podľa svojej prírody boli Bohom stvorení dobrí, ale sebou samí sa stali
zlými!“ - dogma .
V čom pozostávala skúška anjelov a v čom bol ich hriech, nevieme, ale vo všeobecnosti je isté, že to
bola pýcha. Podľa niektorých teológov anjelom bolo zjavené tajomstvo Najsv. Trojice a to, že druhá božská osoba sa stane človekom a bude
kráľom celého sveta a ako božskej osobe jej bude patriť božská úcta. Hriešni anjeli vraj vyhlásili, že neuznajú za svojho kráľa
človeka, lebo je to bytosť podľa prirodzenosti nižšia ako oni a hoci je to božská osoba, nebudú sa mu klaňať. Všeobecná mienka teológov
je, že doba skúšky bola veľmi krátka, že anjeli sa len raz rozhodli, a po tomto svojom rozhodnutí verní dosiahli nebeskú blaženosť a zlí
upadli do večného zatratenia.
Zjv 12, 7-9 spomína boj anjelov. Vodcom verných anjelov bol Michal – kto ako Boh? - a poukazuje na to,
že v skúške išlo o to, aby anjeli uznali svoju závislosť na Bohu. Vodca odbojných anjelov sa označuje ako drak, starý had, satan.
Dobrí anjeli majú z Božieho poverenia účasť na spravovaní sveta, ľudom prinášajú rôzne posolstvá, ochraňujú ich a pomáhajú
im dosiahnuť večnú spásu. Je isté, že každý človek má svojho anjela strážcu počas svojho pozemského života. Anjela strážcu si máme
ctiť, milovať a prosiť ho o pomoc. Podľa mienky teológov aj Cirkev, národy, krajiny majú svojich anjelov strážcov.
Zlí
duchovia stroja ľudom úklady, aby ich priviedli k hriechu a do zatratenia. SP hovorí o prípadoch pôsobenia zlého ducha na ľudí od
pokúšania v raji až do konca sveta. Preto sv. Peter vyzýva: „Buďte triezvi a bdejte. Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev
a hľadá koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere.“ Boh dopúšťa pokúšanie zlého ducha, aby si človek uvedomil svoju slabosť
a závislosť na Bohu, ale SP zároveň učí, že Boh nikdy neskúša človeka nad jeho sily. Zlý duch nemôže priamo vplývať na rozum
a slobodnú vôľu, lebo sú to duchovné skutočnosti, ktoré patria Bohu. Na rozum však vplýva cez pamäť a obrazotvornosť, na vôľu cez
zmyslovú žiadostivosť. Podľa SP je počet anjelov veľmi veľký. Hovorí o miliardách, o tisícoch a tisíc tisícoch, o plukoch.
STVORENIE ČLOVEKA
Každý človek si v určitom časovom období dáva otázky týkajúce sa zmyslu života. Hľadá
na ne odpoveď, aby našiel vnútorné naplnenie a pokoj. Zaujíma ho odkiaľ vlastne prišiel, na čo je na svete a kam smeruje, aký je cieľ jeho
života.
Dogma: „Prvého človeka stvoril Boh.“
Sväté písmo poukazuje na to, že Boh
zvláštnym spôsobom stvoril prvých rodičov Adama a Evu: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, muža a ženu
stvoril ich.“; „Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života a tak sa stal človek živou bytosťou.“ ; „Z
rebra, ktoré vybral Adamovi, Pán Boh utvoril ženu.“ Tieto texty obrazne hovoria o stvorení človeka Bohom. Nepodávajú žiadnu vedeckú
správu o tom ako sa to vlastne stalo, ale sv. Augustín hovorí, že by to bola veľmi detská predstava, keby sme si mysleli, že Boh rukami
vymodeloval z hliny človeka. Teológovia pripúšťajú možnosť, že Boh „vdýchol“ dušu do organickej látky, teda do pôvodne
živočíšneho tela. Stvorenie ženy z Adamovho rebra vyjadruje skutočnosť, že žena bola stvorená podstatne rovnocenná s mužom.
"z hliny zeme" - je tu symbolický znázornené stvorenie tela; naznačuje sa tým, že telo človeka je z tej istej zeme ako telo
zvierat a je smrteľné.
"dych života" - stvorenie duše; dušou sa človek pripodobňuje Bohu
Aký má Cirkev
postoj k teórii evolúcie?
Cirkev neodmieta, ani sa neuzatvára pred teóriou evolúcie, ale teológovia prizvukujú, že aj evolúcia sa
uskutočnila na základe stvoriteľského rozhodnutia Boha. Na Božiu prozreteľnosť v evolúcii poukazuje aj to, že hmota sa ustálila na rôznych
stupňoch vývinu – plyny, nerasty, rastliny, zvieratá. Teológovia ďalej hovoria, že evolúcia sa môže týkať len tela človeka, ale nie
duše, lebo duša nemôže vzniknúť z hmoty.
„Celé ľudské pokolenie pochádza z jedného jediného ľudského
páru.“ – nie je to dogma, ale obsahovo je táto náuka obsiahnutá v dogme o dedičnom hriechu. Náuka, ktorá hovorí, že od Adama
a Evy pochádza celé ľudské pokolenie sa volá MONOGENIZMUS. Opakom je POLYGENIZMUS, podľa ktorého na
začiatku bolo viac párov prarodičov, z ktorých vzišlo pokolenie. Keby sme toto považovali za pravdu, dostali by sme sa do rozporu s dogmou
o dedičnom hriechu, ktorá hovorí, že ho spáchal skutočne jeden Adam a tento hriech sa plodením prenáša na všetkých. Rasové rozdiely sa
dajú vysvetliť vplyvom rozličného podnebia a iných okolností. Monogenizmu neodporuje mienka, že by pred Adamom boli už existovali ľudia,
ktorí vymreli, ani mienka, že na iných planétach môžu existovať duchovno-telesné bytosti podobné človekovi.
Ľudská
duša – čas stvorenia
Keďže ľudská duša je duchovná, nemôže vzniknúť z hmoty vývojom, a teda môže vzniknúť iba
priamym úkonom stvorenia Boha.
Dogma: „Boh tvorí dušu človeka pri počatí!“
Mylný je názor prae-existencianizmu, podľa ktorého ľudské duše boli vopred stvorené a za trest pre nejaký hriech boli spojené s telom.
Túto mienku odsúdil snem v Carihrade.
Prirodzenosť človeka
Dogma: „Človek pozostáva z dvoch
podstatných zložiek – hmotného tela a duchovnej duše.“
Túto náuku definoval 4. lateránsky a 1.
vatikánsky koncil. Sväté písmo poukazuje na skutočnosť, že človek pozostáva z tela a duše: „Boh utvoril z hliny zeme človeka
a vdýchol do jeho nozdier dych života.“ Gn 2,7 ; „Navráti sa prach do zeme, čím aj bol predtým a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho
dal.“ Kaz 12,7
Aj ľudským rozumom sa dá dokázať, že človek má okrem tela aj nehmotnú dušu podľa zásady: Aká je
činnosť, také je aj bytie. Keďže človek vykonáva aj nehmotnú činnosť – napr. dobrota, láska, povinnosť – musí existovať
v ňom nehmotný činiteľ, od ktorého táto činnosť vychádza. Týmto nehmotným činiteľom je duša.
Dogma: „Každý
človek vlastní individuálnu nesmrteľnú dušu, ktorá je sama sebou a podstatne formou ľudského tela.“
Týmto
vyhlásením 5. lateránsky koncil reagoval na bludné učenie, že ľudská duša je smrteľná alebo je vo všetkých ľuďoch jediná. Keby sme
toto pripustili, popierali by sme to, že každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá môže byť spasená.
Cieľ stvorenia
človeka
Prečo žijem? – provokujúca otázka, na ktorú je dôležité nájsť osobnú odpoveď. Sv. Ignác hovorí, že základnou
pravdou, z ktorej vychádza celý konkrétny život človeka je táto pravda: „Človek je stvorený, aby chválil Boha, nášho Pána,
vzdával mu úctu a slúžil mu a takýmto spôsobom si spasil dušu; a ostatné veci na povrchu zeme sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali
dosiahnuť cieľ, pre ktorý je stvorený. Z toho nasleduje, že človek ich má natoľko užívať, nakoľko mu pomáhajú k jeho cieľu
a natoľko sa ich zrieknuť, nakoľko mu v tom prekážajú.“
Čo je teda cieľom nášho života? To, čomu Ignác
hovorí „spasiť si dušu“.
Čo znamená „chváliť Boha, vzdávať mu úctu, slúžiť mu“? Snažiť sa žiť vo vzťahu lásky
k Bohu a k blížnemu.
Dogma: „Boh stanovil človeku nadprirodzený posledný cieľ.“
POVOD ZLA Z BIBLICKÉHO POHĽADU
Pôvod zla v Biblii môžeme hľadať pri udalosti skúšky
anjelov, ktorí neobstáli a boli zvrhnutí na zem. Opisuje nám to novozákonný spis - Zjv 12, 7-9.
DEDIČNÝ
HRIECH
Boh stvoril človeka na svoj obraz. Táto výsada bola daná nielen prvým ľudom, ale mali ju zdediť všetky nasledujúce
generácie. Boh podrobil svoje stvorenia skúške, v ktorej neobstáli. Biblickú správu nám o tom podáva Gn 3, 1-24. Boh dovolil prarodičom
jesť z ovocia všetkých stromov, okrem jedného. Zo stromu "poznania dobra a zla" im jesť zakázal preto, aby človek uznal, že aj keď
je vlastníkom všetkých stvorených vecí, nie je ich neobmedzeným pánom. Mal si uvedomiť, že aj pri užívaní prirodzených dobier, je
závislý na Bohu. Čo je pre človeka otvorené, je cesta k "stromu života" - symbol nesmrteľnosti. Ten, kto ich pokúša je had - symbol
bytosti nepriateľskej Bohu a človeku; diabol, zlý duch, bytosť, ktorá rozmýšľa a rozpráva. Hriech má svoju psychológiu. Diabol nepokúša
hneď k hriechu, ale vedie s Evou dialóg. Hriech začína znehodnotením hodnôt vo svedomí. Je to viditeľné, keď sa Eva mýli pri vysvetľovaní
Božieho zákazu jesť zo stromu "v strede raja". V strede raja však bol strom života a z toho im Boh nezakázal jesť. Eva a Adam ťažko
zhrešili. A pretože Adam je hlavou ľudského pokolenia, v ňom zhrešili všetci, ktorí pochádzajú od neho.
Dogma:
„Prví rodičia v raji ťažko zhrešili prestúpením Božieho skúšobného zákazu.“
Základom
hriechu prvých ľudí bola pýcha, ktorá sa prejavila v neposlušnosti voči Bohu. Prví ľudia sa chceli podobať Bohu v poznaní dobra a zla,
vlastnou vôľou chceli určovať čo je dobré a čo zlé. Je všeobecnou mienkou teológov, že prví rodičia konali pokánie a dosiahli večnú
spásu. Adamov hriech aj s následkami prešiel aj na jeho potomkov. Na základe toho, že ho od Adama dedíme, volá sa dedičný
hriech. Náuku o dedičnom hriechu definoval tridentský snem, ktorý vyhlásil tieto dogmy:
1.
Adamov priestupok škodil nielen jemu, ale aj celému potomstvu, lebo svätosť a spravodlivosť stratil nielen sebe, ale
aj nám; a nielen tresty a telesnú smrť preniesol na celé ľudské pokolenie, ale aj hriech, ktorý je smrťou duše.
2. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho
vlastný hriech.
3. Treba krstiť aj nemluvňatá, i keď pochádzajú od pokrstených
rodičov, aby sa znovuzrodením očistili od toho hriechu, ktorý si zrodením na seba pritiahli.
4.
Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu.
5.
Slobodná vôľa človeka nebola Adamovým hriechom stratená.
Podstata dedičného hriechu je
v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením, nemá posväcujúcu milosť, ktorú bol povinný mať a tento nedostatok je jeho
hriechom. Dedičný hriech je tajomstvom, ale neodporuje ľudskému rozumu. Jeho tajomnosť pozostáva v tom, že o ňom vieme len zo zjavenia,
a predsa len nechápeme ako je možné, že Adamovým hriechom sa aj jeho potomkovia stali hriešnikmi. Rozumom sme však schopní pochopiť, že
dedičný hriech neruší Božiu spravodlivosť, lebo tá si vyžaduje, aby každý dostal to na čo má právo. Boh dá človeku všetko, čo si
vyžaduje jeho ľudská prirodzenosť, lebo inak by nebol človekom. Nadprirodzené dary – milosť posväcujúca, večná blaženosť - nepatria
k ľudskej prirodzenosti, preto ich Boh vôbec nemusel dať, ale keď ich dal, mohol stanoviť aj podmienku, že človek ich dostane vtedy, keď
prvý človek zachová príkaz. Dedičný hriech takisto neodporuje sviatosti manželstva. Manželia síce dávajú plodením život novému človeku,
ale plodenie nie je príčinou hriechu, ale Adamova neposlušnosť.
Dogma: „V stave dedičného hriechu je človek
obratý o posväcujúcu milosť, ale aj o mimoprirodzené dary neporušenosti.“
Ktoré sú mimoprirodzené
dary?
1. neporušenosť – znamená oslobodenie od nezriadenej žiadostivosti; človek nemá túžbu po hriechu.
2.
nesmrteľnosť – človek nemal zomrieť, ale po uplynutí času na zemi, ktorý by určil Boh, mal prejsť bez smrti do večnej
blaženosti.
3. vedomosť – prví ľudia vedeli všetko, čo potrebovali vedieť bez akéhokoľvek omylu.
4.
rajská blaženosť – znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovať bez ťažkej námahy, panovať nad zvieratami
a celou viditeľnou prírodou.
Prísľub záchrany
„Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou
a ženou,
medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom,
ono ti pošliape hlavu a ty mu
zraníš pätu.“
Tento verš sa nazýva prvou blahozvesťou, protoevanjeliom. Je prejavom Božej lásky, ktorá
prisľubuje žene víťazstvo nad diablom a to cez jej potomka, Mesiáša. Žena, o ktorej je tu reč je síce Eva, ale v plnom zmysle je to žena,
ktorá porodila Krista - Panna Mária - jedine ona bola v ustavičnom nepriateľstve s diablom, lebo jej dušu nezatienil nijaký hriech.