Zóny pre každého študenta

Základné udalosti z dejín vyvoleného národa

Základné udalosti z dejín vyvoleného národa a ich kristologické vyvrcholenie
Dejiny vyvoleného národa začínajú vyvolením Abraháma, ktorý sa mal stať otcom mnohých národov. Udalosť je opísanáv knihe Genezis. Abrahám je muž, ktorého evanjelista Matúš zaradil do rodokmeňa Ježiša Krista; ktorého nazýva Abrahámovým synom. Abrahám čakal dlho na narodenie prisľúbeného syna Izáka, ktorý je predobrazom Ježiša Krista. Osobitným spôsobom je tento predobraz vyjadrený v udalosti obetovania Izáka, keď spolu s Abrahámom vystupujú na vrch Morja a Izák si sám nesie drevo na zápalnú obetu tak, ako Ježiš niesol kríž na Kalváriu. Abrahám je predobrazom Večného Otca, ktorý z lásky bude obetovať svojho jednorodeného Syna.

Autor listu Hebrejom spomína príklady viery v Starom zákone (Hebr. 11, 1-40). Spomína veľké biblické postavy od Ábela, cez Henocha, Abraháma, Izáka, Jakuba, Jozefa; spomína sudcov, ako boli Gedeon, Barak, Samson, Jefte; Melchizedecha označuje ako predobraz Ježiša Krista. Kniha Exodus je plná predobrazov, ktoré nachádzajú svoje naplnenie v Novom zákone. Sám Ježiš spomína citát, že tak ako bol vyzdvihnutý had na púšti, tak bude vyzdvihnutý aj Syn človeka.

V Novom zákone sa často poukazuje na predobrazy a špiritualitu exodu, predovšetkým v Jánových a Pavlových spisoch. Ale aj evanjelista Matúš často cituje starozákonné texty, ktoré majú súvis s exodom. Rozprávanie o pokúšaní na púšti (Mt 4, 1-11) pripomína situáciu izraelského národa počas jeho 40-ročného putovania púšťou. Keď Ježiš odpovedá diablovi na jeho pokúšanie, používa starozákonné texty - prvé pokúšanie - Dt 8,3; druhé pokúšanie - Dt 6,16; tretie pokúšanie - Ex 20, 3-5. V reči na vrchu Matúš predstavuje Ježiša ako "nového Mojžiša". Mojžiš prijal na vrchu Sinaj príkazy od Boha. Ježiš používa v reči na vrchu tieto príkazy a dáva im novozákonného ducha - napĺňa ich o lásku.
Evanjelista Ján dáva do súvisu Eucharistiu s mannou: "Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba." (Jn 6,32)

Apoštol Pavol vidí v prechode cez Červené more predobraz sviatosti krstu a v manne predobraz Eucharistie. Ježiša Krista nazýva "veľkonočným baránkom."
Autor listu Hebrejom dokazuje, že Ježiš je väčší ako Mojžiš, a že jeho kňazstvo a obeta prevyšujú starozákonné kňazstvo a obety, ktoré opisuje kniha Levitikus. Spomedzi kráľov má dôležité postavenie kráľ Dávid, ktorý je v Novom zákone označovaný za Mesiášovho predka a podľa ľudskej prirodzenosti Ježiš Kristus pochádzal z Dávidovho rodu. Archa zmluvy prenesená do Dávidovho mesta symbolizuje prítomnosť božskej prirodzenosti a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Proroci sú dôležitými postavami Starého zákona. Práve oni venujú vo svojich proroctvách veľa priestoru predpovediam o Mesiášovi. Prorok Izaiáš píše štyri piesne o Pánovom služobníkovi, z ktorých je najznámejšia štvrtá pieseň. Opisuje Mesiáša vo chvíľach jeho utrpenia:
 
"Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho,
a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.
Opovrhnutý a posledný z ľudí,
muž bolestí, ktorý poznal utrpenie,
pred akým si zakrývajú tvár,
opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili..." Iz 53, 2-3
 
Prorok Micheáš spomína, že Mesiáš sa narodí v Betleheme:
 
"A ty, Betlehem, Efrata,
primalý si medzi tisícami Júdu;
z teba mi vyjde ten,
čo má vládnuť v Izraeli
a jeho pôvod je odpradávna,
odo dní večnosti." Mich 5,1
 
Hovorí, že Mesiáš bude pastier svojho ľudu, jeho ovečky budú bývať v bezpečí. Evanjelista Ján spomína Ježišovu reč, v ktorej Ježiš hovorí o sebe: "Ja som dobrý pastier. Poznám svoje ovce a moje ovce poznajú mňa. Aj svoj život položím za ovce."
Ježiš používa obraz Jonáša keď hovorí: "Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie." (Lk 11,30)
 
Všetky  tieto skutočnosti potvrdzujú, že Starý a Nový zákon tvoria jednotu. Nový zákon vyžaduje, aby bol čítaný vo svetle Starého zákona. Nový zákon sa skrýva v Starom zákone a Starý zákon sa odhaľuje a napĺňa v Novom zákone.
 
VIERA V NAJSVATEJŠIU TROJICU V NOVOM ZÁKONE
Evanjelista Ján používa vo svojom prológu smelú myšlienku vtedajšej doby, aby ňou vyjadril tajomstvo vnútorného života Najsvätejšej Trojice:
"Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha." Jn 1, 1-2
Ježiša Krista nazýva Ján Slovom, grécky Logos. V tých časoch to bol v gréckej filozofii a teológii termín, ktorým označovali zrodenie sa nejakej božskej bytosti z druhej, a to úkonom umu, myslením. Ako ľudská myšlienka je výplodom rozumu, tak aj druhá božská osoba je "Slovom", teda plodom prvej božskej osoby.
Naplnenie tejto skutočnosti opisuje evanjelista Lukáš, ktorý píše o zvestovaní narodenia Ježiša Krista Panne Márii. Dieťa, ktoré sa jej narodí je označované "Synom Najvyššieho". Keď sa Mária pýta na spôsob ako sa to stane, anjel ju oboznamuje s pôsobením tretej božskej osoby - Duchom Svätým: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn." Lk 1,35 Narodením z Márie dieťa prijme aj ľudskú prirodzenosť. Evanjelista Matúš sa snažil poukázať na to, že Ježiš je človek, opísaním rodokmeňa, kde dáva dôraz hlavne na to, že Ježiš pochádza z Dávidovho rodu.
Ježiš často zdôrazňuje svoju jednotu s Otcom. Ako 12-ročný dáva Márii odpoveď: "Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" Lk 2,49
O jednote Najsvätejšej Trojice hovoria ďalšie dve udalosti - pokrstenie Ježiša a premenenie na vrchu Tábor. Spomína sa tu Duch Svätý, ktorý zostúpil ako holubica a z neba bolo počuť hlas: "Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Počúvajte ho!"
Keď apoštoli prosia Ježiša, aby ich naučil modliť sa, hovorí im, že Boha majú nazvať svojím Otcom: Otče náš...
Ježiš zdôrazňuje, že ho poslal Otec, a svedčia o tom jeho skutky; že On a Otec sú jedno; zdôrazňuje, že tak ako Otec miluje jeho, aj Ježiš miluje nás.
Ježiš hovorí aj o pôsobení Ducha Svätého. Nazýva ho Tešiteľom, Duchom pravdy, ktorý nám umožní pochopiť, čo Ježiš hovoril. Pri stretnutí s Nikodémom vysvetľuje, že kto sa chce znova narodiť, musí sa narodiť z vody a z Ducha. Pri svojom nanebovstúpení ešte raz zdôrazňuje apoštolom, že keď na nich zostúpi Duch Svätý, dostanú silu a budú vydávať svedectvo. To sa naplnilo v deň Turíc, keď Duch Svätý zostúpil na apoštolov v podobe ohnivých jazykov.
 
Náuka o tajomstve Najsvätejšej Trojice je definovaná vo forme dogmy, ktorej má každý veriaci človek veriť. Dogma obsahuje tri základné body:
1. Trojica je jedna – nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách. Každá z týchto osôb je celý Boh. Majú spoločnú božskú prirodzenosť.
2. Božské osoby sú od seba skutočne odlišné – to znamená, že Otec nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec a Syn. Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú  z ich pôvodu: Otec je ten, ktorý plodí Syna, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch svätý je ten, ktorý vychádza z Otca i Syna.
3.  Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu – hoci vzhľadom na vzťah hovoríme o troch osobách, vzťahy sa uskutočňujú v jednej prirodzenosti – božskej, preto nemôžeme povedať, že by vzťahy narúšali jednotu osôb.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/nabozenstvo/5548-zakladne-udalosti-z-dejin-vyvoleneho-naroda/