Život modlitby
Život modlitby
Sv. Ján Damascénsky hovorí o modlitbe: "Modlitba je povznesenie
duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá." Základom modlitby je pokora, lebo "my nevieme ani to, za čo sa máme
modliť." Pokora je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby!
Veľmi pekným obrazom na vyjadrenie modlitby je
stretnutie Ježiša so Samaritánkou pri studni. Nádhera modlitby sa ukazuje práve tam, na okraji studní, kam prichádzame hľadať pre seba vodu.
Tam prichádza Kristus v ústrety každému človekovi, hľadá nás prvý a prosí, aby sme sa mu dali napiť. Predstavuje Boha, ktorý túži po
človeku. Modlitba je "stretnutie Božieho smädu s naším smädom."
Odkiaľ vychádza modlitba človeka?
Nech je reč modlitby akákoľvek (gestá, slová), modlí sa celý človek. Keď však chce Sväté
písmo označiť miesto odkiaľ vychádza modlitba, hovorí o duši, duchu, ale najčastejšie (viac než 1000 ráz), hovorí o srdci človeka. Podľa
semitského alebo biblického spôsobu vyjadrenia je srdce miesto, kam "zostupujem". Je to náš skrytý stred, miesto rozhodovania a
pravdy, miesto, ktoré najlepšie pozná Boh. Je to miesto stretnutia. Kresťanská modlitba je zmluvný vzťah medzi Bohom a človekom v
Kristovi.
Život modlitby znamená byť stále v prítomnosti Božej a v spoločenstve s ním. Modlitba je
kresťanská natoľko, nakoľko je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi.
Príklady modlitby zo Svätého písma
Modlitba v Starom zákone:
Modlitba je spojená s dejinami
ľudí, je vzťahom k Bohu v udalostiach dejín. Prameňom modlitby je samotné stvorenie človeka - skutočnosť, že
existuje. Človek vďaka stvoreniu mohol vstúpiť do vzťahu s Bohom. Prvých deväť kapitol knihy Genezis opisuje tento vzťah k Bohu ako Ábelovu
obetu prvotín zo stáda, ako Henochovo vzývanie Božieho mena, ako "chodenie s Bohom." Noemova obeta je Bohu "príjemná." Boh
ho požehnáva a skrze neho požehnáva celé stvorenie, lebo jeho srdce je spravodlivé a bezúhonné.
Modlitbu v Starom zákone zjavuje Boh
predovšetkým od čias Abraháma. Abrahámova modlitba sa vyjadruje predovšetkým skutkami - vo svojom srdci
počúva Boha a rozhoduje sa podľa Boha (odchádza do Kanaánu). Až neskôr sa objaví jeho prvá slovná modlitba, ktorá vyznieva ako
sťažnosť, že Boh neplní svoje prisľúbenia - Gn 15, 2-3. Abrahámov život poukazuje na jeden z aspektov drámy modlitby - skúška viery v
Božiu vernosť. Abrahám vo svojej modlitbe prosí aj za iných (Prosba za Sodomu - Gn 18, 16-33)
Boh obnovuje svoje prisľúbenia
Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela. Skôr ako sa má stretnúť so svojim bratom Ezauom, bojuje celú nos s
"niekým" tajomným, ktorý odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná Jakuba. Táto udalosť je symbolom modlitby ako zápasu viery a
víťazstva vytrvalosti.
Mojžišova modlitba je obrazom modlitby príhovoru. Aj tu Boh prichádza ako prvý.
Zjavuje sa Mojžišovi v horiacom kríku, dáva mu poslanie, ale Mojžiš sa zároveň učí modliť - zdráha sa prijať poslanie, dáva Bohu otázky
a Boh mu odpovedá. Práve v odpovedi zjavuje Mojžišovi svoje meno. Počas putovania púšťou Mojžiš viackrát prosí za národ, ktorý sa od
Boha odvracia - šomranie, zlaté teľa; prosí o víťazstvo nad Amalekitmi; vystupuje na vrch, aby počúval Boha. Boh o ňom vyslovuje krásne
slová: "V celom mojom dome on je najvernejší a ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene, a nie v hádankách."
Samuel sa učí od kňaza Héliho ako počúvať Božie slovo: "Hovor, Pane, tvoj sluha počúva."
Modlitba kráľov bola veľmi dôležitá. Kráľ bol "pomazaný Pánov", prosil Boha za svoj ľud. Kráľ
Dávid nám dáva príklad modlitby odprosenia, keď po hriechu prosí Boha o odpustenie. Jeho modlitba je odzrkadlená v mnohých žalmoch.
Kráľ Šalamún prosí Boha o múdrosť, aby vedel spravovať početný národ, modlí sa pri posviacke chrámu, prosí za seba, za budúce
pokolenia, za odpustenie hriechov, za každodenné potreby.
Eliáš je otcom prorokov. Modlitba v jeho živote je
dôkazom vypočutých modlitieb - keď sa modlí na vrchu Karmel, oheň strávi pripravenú obetu, keď prosí za život syna vdovy zo Sarepty, syn je
vzkriesený. Nakoniec sa mu Boh dáva spoznať na vrchu Horeb v tichom, jemnom vánku. Proroci čerpajú silu a svetlo na svoje poslanie v samote s
Bohom. Ich modlitba nie je útekom z neverného sveta, ale počúvaním Božieho slova, niekedy sporom alebo nárekom.
Vrcholným dielom
modlitby v Starom zákone sú žalmy. Majú dve neoddeliteľné zložky - osobnú a spoločenskú. Týka sa tých, ktorí sa
modlia, aj všetkých ľudí. Pripomínajú udalosti z minulosti, ale sú aktuálne aj pre človeka dnešnej doby.
Modlitba
v Novom zákone
Keď pozorujeme život Ježiša Krista, môžeme sa veľa naučiť aj o modlitbe – najprv ho pozorovať ako sa
modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme nakoniec poznali, ako vypočuje našu modlitbu.
Ježiš sa
modlí
Veríme, že Ježiš sa naučil prvé formuly modlitby od svojej matky. Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným
opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v chráme. Ježiš sa modlí „synovskú modlitbu“ k svojmu Otcovi a vyjadruje to
zvlášť ako 12-ročný v chráme: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca.“
Ježiš sa modlil pred rozhodujúcimi udalosťami
svojho života: pred tým ako o ňom vydá svedectvo Otec pri krste alebo pri premenení; modlí sa pred umučením v Getsemanskej záhrade; pred
vyvolením a povolaním apoštolov, pred Petrovým vyznaním o ňom, že je „Boží Mesiáš“.
Ježiš sa pri svojej modlitbe uťahuje
do ústrania, do samoty, na vrch, najradšej v noci, aby sa modlil. Modlí sa za ľudí, má súcit s ich slabosťami. Evanjelisti zachovali dve
výslovnejšie modlitby z čias jeho verejného účinkovania. V prvej – Mt 11, 25-27 a Lk 10, 21-22 – Ježiš vyznáva Otca, uznáva ho
a zvelebuje, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred tými, ktorí sa považujú za múdrych, a zjavil ich „maličkým“. Druhú
Ježišovu modlitbu uvádza sv. Ján – Jn 11, 41-42 – pred vzkriesením Lazára. Ježiš najskôr ďakuje Bohu, a potom prosí. Jedinečné
miesto v uskutočňovaní plánu spásy má veľkňazská modlitba.
Ježiš učí modliť sa
Ježiš
učí modliť sa už tým, že sám sa modlí. Evanjelium nám podáva aj Ježišovo učenie o modlitbe: v reči na vrchu dôrazne žiada
obrátenie srdca - skôr ako prinesieme svoj dar pred oltár, máme sa zmieriť so svojím bratom; máme mať lásku k nepriateľom
a modliť sa za nich; modlitba k Otcovi sa má udiať v skrytosti a s čistým srdcom. Učí modliť sa vo viere –
„Všetko je možné tomu, kto verí!“ – Mk 9, 23
„Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už
dostali.“ – Mk 11, 24
Ježiš povzbudzuje k bedlivosti.
Sv. Lukáš nám zanecháva
tri hlavné podobenstvá o modlitbe:
O neodbytnom priateľovi – Lk 11, 5-13 – povzbudzuje k naliehavej modlitbe: „Klopte
a otvoria vám.“ Tomu, kto prosí, nebeský Otec „dá všetko, čo potrebuje“, a najmä Ducha Svätého, v ktorom sú všetky
dary.
O neodbytnej vdove – Lk 18, 1-8 – zameriava sa na jednu z vlastností modlitby: treba sa stále modliť a neochabovať, a to
s trpezlivosťou viery.
O farizejovi a mýtnikovi – Lk 18, 9-14 – týka sa poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď
milostivý mne hriešnikovi“.
Ježiš vypočuje modlitbu
Ježiš vypočul modlitbu ľudí už počas
svojho účinkovania; vypočul modlitbu viery vyjadrenú slovami (malomocný, Jairus, Sýrofeničanka, kajúci zločinec) alebo mlčky (tí, čo
niesli ochrnutého človeka, žena trpiaca na krvotok, ktorá sa dotkla jeho šiat, slzy a voňavý olej hriešnice). Či už Ježiš uzdravuje
z choroby, alebo odpúšťa hriechy, na prosbu, ktorá ho vzýva s vierou, vždy odpovedá: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa
uzdravila!“
FORMY MODLITBY
V prvom jeruzalemskom spoločenstve sa veriaci „vytrvalo
zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2, 42) Sú to predovšetkým tie
modlitby, ktoré veriaci počúvajú a čítajú v Písme, najmä modlitby žalmov.
Rozlišujeme tieto formy modlitby:
a.
Velebenie a klaňanie sa
Velebenie je stretnutím Boha s človekom. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na
Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.
Klaňanie sa (adorácia) je
základným postojom človeka, ktorý uznáva Boha za svojho jediného Pána. Klaňanie sa Bohu, nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám
dôveru.
b. Prosebná modlitba
Slová používané v Novom zákone na vyjadrenie prosby majú
mnoho významových odtieňov: prosiť, dožadovať sa, naliehavo vyžadovať, vzývať, volať, kričať, ba aj „zápasiť v modlitbe.“ Ale
najbežnejšou formou je prosba, lebo je najspontánnejšia. Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu: ako
tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom. Prosba o odpustenie je prvým krokom
prosebnej modlitby. Je predpokladom správnej a čistej modlitby. Predmetom našej prosebnej modlitby môže byť každá potreba.
c. Modlitba orodovania
Orodovanie je prosebná modlitba, ktorá nás pripodobňuje Ježišovej modlitbe. On
je jediný orodovník u Otca za všetkých ľudí. Orodovať, prosiť za druhých je od čias Abraháma príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je
v súlade s Božím milosrdenstvom. Kto sa modlí pri orodovaní „nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“, ba dokonca
sa modlí aj za tých, ktorí mu robia zle.
d. Modlitba vzdávania vďaky
Podobne, ako
v prosebnej modlitbe, každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky. Listy sv. Pavla sa často začínajú
a končia vzdávaním vďaky a vždy je v ňom prítomný Ježiš Kristus: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa
v Kristovi Ježišovi pre vás. (1Sol 5, 18).
e. Modlitba chvály
Chvála je formou
modlitby, ktorá najbezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo
koná.
Boh vedie každého človeka cestami, aké sa mu páčia. Aj každý veriaci mu odpovedá podľa rozhodnutia svojho srdca
a osobnými prejavmi svojej modlitby. Kresťanská tradícia zachovala tri hlavné formy života modlitby:
A: Ústna
modlitba
Boh hovorí človekovi svojím Slovom. Aj naša modlitba dostáva konkrétnu podobu prostredníctvom vnútorných alebo
vyslovovaných slov. Ale najdôležitejšie je, aby srdce bolo v prítomnosti toho, ku komu v modlitbe hovoríme. Ústna modlitba je nevyhnutnou
zložkou kresťanského života. Ježiš učí svojich učeníkov, ktorých priťahovala tichá modlitba ich Učiteľa, ústnu modlitbu: Otče náš.
Ježiš sa nemodlil len liturgické modlitby synagógy. Evanjeliá nám ho ukazujú, ako nahlas vyslovuje svoju osobnú modlitbu.
B: Rozjímanie
Rozjímanie je predovšetkým hľadaním. Ľudský duch sa usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského
života, aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán. To vyžaduje pozornosť, ktorú je ťažké udržať, preto si človek pomáha
obyčajne nejakou knihou, napr. Sv. písmo, liturgické texty, spisy Otcov duchovného života... Pri rozjímaní človek to, čo číta porovnáva
so svojím životom a snaží sa žiť podľa spoznanej pravdy. Metódy rozjímania sú rozličné, ale každá metóda je len sprievodcom.
C: Kontemplatívna modlitba
Sv. Terézia definuje túto modlitbu: "Podľa môjho názoru kontemplatívna
modlitba nie je nič iné ako dôverný priateľský vzťah, v ktorom sa často zdržiavame sami s tým, o ktorom vieme, že nás
miluje."
Pri kontemplatívnej modlitbe si hľadám čas keď vieme, že budeme iba pre Pána, s pevným rozhodnutím, že sa
nevzdáme tejto modlitby ani vtedy, keď budeme pociťovať vyprahnutosť. Sústreďujeme celú svoju bytosť na prítomnosť Boha, odkladáme svoje
masky a obraciame srdce k Bohu, ktorý nás miluje. Veríme, že nás očistí a pretvorí. Je to modlitba dieťaťa, hriešnika, ktorému sa
odpustilo, a ktorý je ochotný prijať lásku akou je milovaný a odpovedať na ňu svojou láskou. Kontemplatívne modlitba je aj počúvaním
Božieho slova; nie pasívnym, ale modliaci sa človek pozoruje Ježišov život, aby pretváral podľa jeho vzoru svoj život.
MODLITBA PÁNA
Tradičný názov "modlitba Pána" znamená, že modlitbu k nášmu Otcovi nás naučil Ježiš
Kristus. Je v nej obsiahnutý súhrn celého evanjelia. Keď nás Ježiš naučil ako sa máme modliť, povedal: "Proste a
dostanete." Modlitba Pána obsahuje prosby, ktoré sú správne a zároveň nás učí poradiu hodnôt.
"Otče náš, ktorý si na nebesiach"
"Otče"
Skôr ako
oslovíme Boha týmto menom, potrebujeme sami v sebe očistiť obraz otca, aj obraz matky. Naša osobná skúsenosť vzťahu k otcovi a matke,
vytvára aj náš obraz o Bohu - Otcovi. Ak je táto skúsenosť negatívna, vytvoríme si nesprávnu predstavu o otcovi, ktorého sa budeme báť,
alebo nám bude ľahostajný. Vtedy človek väčšinou urobí krok "odchodu od Otca." Očistiť svoju predstavu Boha - Otca znamená
všímať si ako nám ho dáva spoznať Ježiš Kristus. On ho oslovuje "Abba" (otecko), ukazuje ho ako milosrdného a odpúšťajúceho;
ako čakajúceho na svojho zblúdeného syna. Boh - Otec nás prijíma za adoptovaných synov a dcéry. Modlitba k nášmu Otcovi má v nás
rozvíjať dve základné dispozície:
a) Túžbu a vôľu podobať sa mu
b) Pokorné a dôverujúce srdce,
ktoré nám umožňuje, aby sme sa stali "maličkými", ktorým Otec zjavuje svoju vôľu.
"Otče
náš"
Slovíčko "náš" nevyjadruje, že človek vlastní Boha. Poukazuje na to, že Boh - Otec nás prijal za
svoje deti; my sme sa stali "jeho" ľudom a on je odvtedy "naším" bohom. Upozorňuje nás na skutočnosť, že v tomto
spoločenstve sú všetci (aj príslušníci iných náboženstiev), ktorí uznávajú Boha za svojho Otca. Pokrstení nemôžu v modlitbe povedať:
Otče "náš" bez toho, že by k nemu nepriniesli všetkých tých, za ktorých vydal svojho milovaného Syna. Božia láska je
bezhraničná a takou musí byť aj naša modlitba. Keď v modlitbe hovoríme Otče "náš", modlime sa so všetkými ľuďmi a za
všetkých ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú.
"Ktorý si na nebesiach"
Tento biblický
výraz neznamená miesto, ale spôsob bytia. Správne sa teda chápe tak, že je v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Keď sa
modlíme "Otče náš, ktorý si na nebesiach", vyznávame, že máme svoju vlasť v nebi - v Ježišovi Kristovi - a že počas svojho
pozemského života túžime byť navždy s ním.
SEDEM PROSIEB
Prvá skupina prosieb nás privádza
viac k Bohu: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa. Tieto tri prosby sú už vypočuté v živote a smrti Ježiša Krista, ale ich úplné
zavŕšenie nastane až vo večnosti.
Druhá skupina prosieb vyjadruje túžby a potreby človeka: daj nám, odpusť nám, neuveď nás, zbav
nás.
"Posväť sa meno tvoje"
Výraz "posvätiť" tu znamená uznávať za
svätého, sväto zaobchádzať. Svoje meno Boh zjavuje v dôležitých okamihoch dejín spásy - zjavuje ho Mojžišovi; zjavuje ho aj cez Ježiša
Krista. Z tohto zjavenia sa vychádza aj naše poslanie - životom a modlitbou umožniť všetkým ľuďom spoznať Božie meno.
"Príď kráľovstvo tvoje"
Téma Božieho kráľovstva bola stredobodom Ježišovho ohlasovania. Božie
kráľovstvo je medzi nami. Božie kráľovstvo je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. Je na každom z nás, aby sme ho takto
zviditeľňovali. Prosba o príchod Božieho kráľovstva má aj eschatologický charakter - prosíme, aby sa príchod Božieho kráľovstva zavŕšil
v druhom príchode Ježiša Krista.
"Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi"
Vôľa
nášho Otca je, "aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu." Aj táto prosba bola naplnená v Ježišovi Kristovi, ktorý nás
svojou smrťou spasil. Človek, ktorý sa modlí túto prosbu, prosí o silu, aby dokázal svoju vôľu zjednotiť s vôľou Otca. V modlitbe
spoznávame čo je Božia vôľa pre nás a prosíme o silu, aby sme ju dokázali plniť.
"Chlieb náš každodenný
daj nám dnes"
"Daj nám" - je to krásna dôvera detí, ktoré očakávajú všetko od svojho Otca.
"Veď on dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých" (Mt 5, 45) a
všetkému živému dáva "pokrm v pravý čas" (Ž 104,27). Ježiš nás učí tejto prosbe, ktorá v skutočnosti oslavuje
nášho Otca, pretože uznáva, že je dobrý nad všetku dobrotu.
"Chlieb náš" - Otec, ktorý nám dáva život, nám
nemôže nedať pokrm potrebný pre život, všetky "vhodné" dobrá, hmotné i duchovné. Nenabáda nás, aby sme boli pasívni, ale chce
nás oslobodiť od každého nepokoja a od každej starosti.
Ale skutočnosť, že sú ľudia, ktorí sú hladní, lebo nemajú chlieb,
odhaľuje inú hĺbku tejto prosby. Dráma hladu vo svete vyzýva kresťanov, ktorí sa pravdivo modlia, aby účinne vzali na seba zodpovednosť za
svojich bratov a sestry, a to tak vo svojom osobnom správaní, ako aj vo svojej solidarite s ľudskou rodinou. Vyzýva podeliť sa s hmotnými i
duchovnými dobrami a rozdávať ich nie z donútenia, ale z lásky, aby prebytok jedných pomohol v nedostatku druhým. Táto prosba platí aj o inom
hlade, ktorým ľudia trpia: "Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (Mt 4,4), to
jest z jeho Slova a z jeho Ducha. Kresťania majú zmobilizovať všetko svoje úsilie, aby "hlásali evanjelium chudobným." Špecifický
kresťanský význam tejto prosby sa vzťahuje na Chlieb života: na Božie slovo, ktoré treba prijímať s vierou, a na Kristovo telo, ktoré
prijímame v Eucharistii.
Slová "dnes" a "každodenný" sú vyjadrením našej dôvery v Božiu
starostlivosť.
"Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom"
Táto
prosba bude vypočutá len vtedy, ak najprv odpovieme na jednu požiadavku. Prosíme v nej o Božie milosrdenstvo za naše hriechy. Toto milosrdenstvo
môže preniknúť do nášho srdca len vtedy, ak aj my darujeme odpustenie tým, ktorí nám ublížili. Odpustenie svedčí o tom, že v našom
svete je láska silenejšia ako hriech.
"Neuveď nás do pokušenia"
Hriechy sú ovocím
súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho "neuviedol". Je ťažké preložiť jediným slovom grécky výraz, ktorý
doslovne znamená "nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia", "nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu". Touto prosbou prosíme o
Ducha rozoznávania a sily a žiadame o milosť bedlivosti a vytrvalosti až do konca.
"Ale zbav nás
Zlého"
Zlo v tejto prosbe nie je niečo abstraktné, ale označuje osobu, satana, Zlého, anjela, ktorý sa stavia proti
Bohu. Keď prosíme, aby sme boli zbavení Zlého, prosíme zároveň o to, aby sme boli oslobodení od všetkého terajšieho, minulého i budúceho
zla, ktorého je on pôvodcom a podnecovateľom. V tejto prosbe Cirkev predkladá pred Otca všetky úzkosti sveta.
"Amen"
"Nech sa stane" - týmito slovami potvrdzujeme všetko, čo obsahuje modlitba, ktorú
nás naučil Ježiš Kristus.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta