Schizmy v dejinách cirkvi 10. – 16. stor.
Schizmy v dejinách cirkvi 10. – 16. stor.
Rozkol medzi východnou a západnou
Cirkvou v r. 1054
Gréckovýchodné a latinskozápadné myslenie sa na dlhšiu dobu rozvíjali odlišne. Protiklady boli povahy
liturgickej, disciplinárnej, cirkevno-politickej a dogmatickej. Rok 1054 znamenal vyhrotenie situácie medzi východnou
a západnou Cirkvou. Carihradský patriarcha Michal Cerulárius sa obával zasahovania pápeža do jeho postavenia a preto začal
silno zdôrazňovať cirkevné protiklady: zatváral latinské kostoly a kláštory, ostro odsudzoval, že v západnej liturgii sa používa
nekvasený chlieb, vystupoval proti kňazskému celibátu. Poslal pápežovi a rímskym biskupom posolstvo, kde sa nazval ekumenickým patriarchom
nového Ríma. Pápež vyčítal patriarchovi, že sa chce rovnať rímskemu pápežovi, a že si chce podriadiť východných patriarchov –
jeruzalemského, antiochijského a alexanrijského. Titul ekumenického patriarchu patrí pápežovi. Pápež Lev IX. Poslal do
Carihradu svojich legátov, aby celý spor urovnali. Bol medzi nimi kardinál Humbert, učený, ale nemúdry muž. Cerulárius
zakázal v Carihrade legátom sláviť Eucharistiu a búril proti nim ľudí. Keďže kardinál videl, že rokovania nebudú úspešné, urobil
radikálny, ale nedomyslený krok. Pred zhromaždeným klérom a ľudom v chráme HAGIA SOFIA 16. júla 1054 položil na hlavný
oltár bulu, ktorou vylúčil patriarchu a všetkých jeho prívržencov z Cirkvi. Kerulárius sa nepoddal. Na synode dal do kliatby všetkých
pápežských legátov, a tým sa definitívne narušila jednota medzi rímskou Cirkvou a Carihradom. Dodnes je sporné, či kardinál Humbert mal
právomoc k tomu, aby urobil taký krok. Pápež Lev IX. Zomrel 19. apríla 1054 a rok bol pápežský stolec prázdny. Takto sa stalo, že
Kerulárius neexkomunikoval pápeža, ani rímsku Cirkev, ale len jej vyslancov. Táto schizma zostala dodnes a napriek pokusom, nedošlo
k zjednoteniu. Ku gréckej Cirkvi sa neskôr pridali aj Bulhari, Ukrajinci a Srbi. Nazývajú sa PRAVOSLÁVNI – ORTODOXNÍ –
PRAVOVERNÍ.
Aj v 20. stor. sa objavili snahy o napravenie tejto dejinnej chyby. Pápež Pavol VI. v r.
1964 vykonal púť do Svätej zeme a na Golgote vyznal viny, do ktorých zahrnul chyby a hriechy minulosti. Stretol sa s patriarchom
ATHENAGOROM – hlavou pravoslávnej Cirkvi a opakoval výzvu, aby sa odpustilo a zabudlo. Pri tomto stretnutí bola zrušená
vzájomná exkomunikácia a navždy vymazaná z pamäti Cirkvi. Pápeža Jána Pavla II. Môžeme nazvať pápežom dialógu. Vydal
apoštolský list o východných Cirkvách ORIENTALE LUMEN (Svetlá orientu). Pravoslávna Cirkev si zachovala sviatostný život,
ale je oddelená od Katolíckej Cirkvi, lebo neuznáva pápeža za hlavu Cirkvi.
Veľká západná schizma
14. stor. je charakteristické miešaním sa francúzskych panovníkov do záležitostí Cirkvi. Pod vplyvom Filipa IV. – Pekného, pápež
Klement V. preniesol pápežské sídlo do Avignonu vo Francúzsku. Tu sídlili pápeži 70. rokov. V dejinách Cirkvi sa toto obdobie volá
avignonské zajatie. Veľmi nepriaznivo poznačili vývoj Cirkvi – poklesla úcta k pápežovi a cirkevná disciplína.
Najsmutnejším následkom však bol pápežský rozkol. Vznikol po smrti pápeža Gregora XI. Pod vplyvom sv. Kataríny Sienskej sa
vrátil do Ríma, kde aj zomrel. Pred svojou smrťou prosil kardinálov, aby zvolili takého pápeža, ktorý zostane v Ríme. Podľa právnych
predpisov o pápežskej voľbe sa muselo konkláve konať po 70 - tich rokoch v Ríme. Zo 16 kardinálov bolo 11 Francúzov. Rimania sa obávali,
že kardináli opäť zvolia Francúza. Deň pred voľnou vtrhli do konkláve a žiadali, aby bol zvolený Riman. Kardináli nezvolili síce Rimana,
ale Taliana, ktorý si dal meno Urban VI. O tri mesiace neskôr francúzski kardináli vyhlásili predchádzajúcu voľbu za
neplatnú a zvolili nového pápeža Klementa VII. Tak mala Cirkev dvoch pápežov. Najnovšie bádania hovoria, že útoky Rimanov
boli také nebezpečné, že sa nedá hovoriť o slobodnej voľbe pápeža. Ďalšou nepriaznivou okolnosťou bolo, že Urban VI. sa po nástupe do
úradu ukázal panovačný, tvrdý a fanatický, tak že sa kardináli a jeho stúpenci domnievali, že trpí nejakou psychickou chorobou.
Kanonické právo prehlasovalo, že zvolenie duševne chorého pápeža je neplatné. Následky pápežského rozkolu boli hrozné. Celé kresťanstvo
sa rozštiepilo na dve nepriateľské skupiny. Každý pápež dával protivníkových stúpencov do kliatby, takže nakoniec sa ocitlo v kliatbe
celé kresťanstvo. Obidvaja pápeži boli presvedčení o platnosti svojej vlastnej voľby a neplatnosti voľby druhého, takže neprichádzalo do
úvahy, aby odstúpili. Tento stav trval 30 rokov. Bolo ťažké nájsť spôsob ako ho vyriešiť, lebo existovalo pravidlo, že pápež podlieha
zodpovednosťou len Bohu a nemôže ho odvolať ani všeobecný koncil. Uvažovalo sa však nad tým, že v prípade, že by sa pápež dopustil
herézy, musí existovať nejaký zbor kardinálov, ktorý ho odvolá. Nakoniec sa v r. 1409 zišli kardináli alebo ich
zástupcovia na sneme v Pise. Obidvoch pápežov vyhlásili za nepriateľov cirkevnej jednoty, za heretikov a zosadili ich. Novým
pápežom sa stal Alexander V. Lenže predchádzajúci dvaja pápeži neodstúpili a tak nastala ešte horšia situácia –
trojpápežstvo. Kráľ Žigmund sa rozhodol pomôcť kresťanstvu rozdelenému na 3 časti. Dosiahol, aby Ján
XXIII. nástupca Alexandra V. zvolal snem do Kostnice – 1414. Myslel si, že ho kardináli uznajú za
jediného platného pápeža. Tí však došli k presvedčeniu, že jednotu je možné dosiahnuť len vtedy, keď odstúpia všetci traja doterajší
pápeži. Ani jeden však nesúhlasil. Nakoniec rímsky pápež odstúpil a avignonský a pisanský pápež boli zosadení. Novozvolený pápež
prijal meno Martin V. podľa svätca, ktorého pamiatka sa v ten deň slávila. Po 40 - tich rokoch bola opäť obnovená jednota
Cirkvi.
Voľba pápeža dnes:
Podľa nariadenia Pavla VI. pápeža
môžu voliť len tí kardináli, ktorí neprekročili 80. rok života. Voľba pápeža sa koná v Sixtínskej kaplnke. Tam kardináli zložia
prísahu, že dodržia pravidlá o pápežskej voľbe a že zachovajú tajomstvo o udalostiach v konkláve. Potom sa vrátia do svojich ciel.
Službukonajúci kardinál prejde cez chodbu a hlasným volaním Extra omnes! – Všetci von! – vyzve všetky osoby nepatriace do
konkláve, aby opustili miestnosti. Napokon sám, ako posledný, vstúpi do konkláve. Brány konkláve sa zavrú za hlaholu zvonov olovenými
pečaťami. Preruší sa aj telefonické spojenie. V Sixtínskej kaplnke je pre každého kardinála prichystané kreslo s baldachýnom a stolík ,
na ktorom sú potrebné veci na voľbu. Kardinál napíše na lístok meno svojho kandidáta. Potom pristúpi k oltáru, pomodlí sa a s volebným
lístkom v ruke povie: Beriem za svedka Krista Pána, ktorý ma bude súdiť, že dávam svoj hlas na toho, o kom pred Pánom myslím, že má
byť zvolený. Po týchto slovách vloží volebný lístok do veľkého kalicha. Tak urobia všetci. Ak kandidát nezískal potrebný počet
hlasov, nie je pápež zvolený, volebné lístky sa spália. Z plechového komína Sixtínskej kaplnky stúpa čierny dym a ľudia vedia, že
pápež ešte nebol zvolený. Ak kandidát získa 2/3 hlasov + 1 hlas navyše, pápež bol zvolený. Z komína stúpa biely dym. Všetky baldachýny
nad kardinálmi klesnú a ostáva iba baldachýn nad zvoleným kandidátom. Novozvoleného pápeža sa spýtajú, či prijíma voľbu. Ak áno,
Cirkev má nástupcu svätého Petra.
Martin Luther a vznik evanjelickej cirkvi
Obdobie stredoveku
volalo po reforme. Tá sa začala uskutočňovať na začiatku novoveku. Reforma – pochádza z lat. slova
„refomare“ – znamená obnoviť, vylepšiť niečo vnútri. O to sa snažili ľudia, ktorí boli vyhlásení za svätých – Sv.
Ignác z Loyoly, Teréza z Avily.
Boli však aj takí, ktorí nezostali pri vnútornej obnove Cirkvi, ale prešli do útoku proti Cirkvi
– do reformácie. Cirkvi, ktoré vznikli takýmto spôsobom sa volajú protestanské. Obdobie, v ktorom vznikli je obdobie
reformácie.
MARTIN LUTHER bol osobnosťou, ktorej sa na začiatku nedal vyčítať čistý úmysel uskutočňovať
v Cirkvi reformu. Pápež chcel v Ríme uskutočniť veľkú chrámovú stavbu – baziliku sv. Petra. Potreboval na to peniaze. Preto sľúbil
všetkým nezištným darcom, po splnení všetkých podmienok, odpustenie trestov za hriechy- odpustky. Luther sa stretával so zľahčovaním tejto
skutočnosti, až s predávaním odpustkov a prejavil svoju nespokojnosť. Spísal 95 téz o podstate a užívaní odpustkov, kde nenapádal
odpustky ako také, ale ich zneužívanie. Poslal tieto tézy niekoľkým biskupom a prosil ich o objasnenie praxe odpustkov a o upozornenie, aby
sa s nimi tak ľahkovážne nenakladalo. Bez jeho vedomia boli vytlačené a čoskoro kolovali po celom Nemecku. Mali veľký účinok a čoskoro
sa ukázalo, že je obrovská nespokojnosť s praxou odpustkov. Luther bol v Ríme obžalovaný a neskôr bol proti nemu zahájený proces ako
proti kacírovi. Luther začal postupne vystupovať proti Cirkvi, tvrdil, že sviatosti nie sú potrebné, vystupoval proti pápežskému primátu –
že nemá svoj pôvod vo Svätom písme, pápež sa pre neho stal zosobneným Antikristom, ktorý vedie ľudí do skazy. Svoj rozchod s Cirkvou
dovŕšil v r. 1520, keď verejne spálil bulu, v ktorej mu pápež hrozil exkomunikáciou. V r. 1521 bol v Ríme exkomunikovaný.
Znaky evanjelickej Cirkvi:
Biblia je najdôležitejšou v ich živote. Od slova evanjelium je odvodený ich názov
– evanjelici. Zo sviatostí uznávajú iba Krst a Večeru Pána. Neuznávajú pápeža, uctievanie svätých, prítomnosť Krista v Eucharistii
– veria, že je prítomný v Eucharistii len do okamihu prijatia. Odmietajú uctievanie Panny Márie; keď začínajú modlitbu, nerobia na sebe
znak kríža, privrú oči a sklonia hlavu. Majú konfirmáciu, pri ktorej sa prvýkrát zúčastňujú Večere Pánovej.
Vznik anglikánskej cirkvi
Anglická reformácia nebola pôvodne záležitosťou náboženskou, ale cirkevno-politickou.
Henrich VIII. bol ženatý s Katarínou Aragónskou. Predtým bola 4 mesiace vydatá za Henrichovho brata, ale ten zomrel. Potom bola Katarína
z politických dôvodov zasnúbená s Henrichom VIII. a po udelení prekážky od švagrovstva, a po dosiahnutí veku dospelosti sa s ňou
oženil. Za 18 rokov manželstva porodila Katarína 7 detí, z toho 3 synov, ale všetci, až na neskoršiu kráľovnú Máriu, zomreli ešte
v detskom veku. Henrich VIII. si chcel zobrať za manželku Annu Boleynovú, dvornú dámu, preto požiadal pápeža Klementa VII., aby
predchádzajúce manželstvo vyhlásil za neplatné. Pápež nesúhlasil. Henrich VIII. Sa rozhodol konať bez pápeža. V r. 1533 sa tajne oženil
s Annou Boleynovou, predchádzajúce manželstvo vyhlásil za neplatné a v r. 1534 bol vyhlásený za jedinú najvyššiu hlavu anglickej Cirkvi.
Tak vznikla anglikánska Cirkev. V teologických a liturgických otázkach zostal konzervatívne katolícky. V r. 1539 vyhlásil
trest smrti pre každého, kto by vystupoval proti sviatostiam, ušnej spovedi, kňazskému celibátu a rehoľným sľubom. On sám však porušoval
zvlášť sviatosť manželstva. Mal 6 žien – s dvoma sa rozviedol, dve dal popraviť, jedna zomrela po pôrode a jedna ho prežila, ale aj na
tú už bol vydaný rozkaz k poprave. Z toho obdobia je známe meno sv. Tomáš Morus – bol kancelárom Henricha VIII. Ale keď ho nechcel
uznávať ako hlavu Cirkvi, kráľ ho dal popraviť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta