Výrazné koncily v dejinách cirkvi
Výrazné koncily v dejinách cirkvi
Po takmer 300 ročnom prenasledovaní dosiahla Cirkev slobodu r. 313. Začali do nej
vstupovať aj mnohí učení ľudia a filozofi, ktorí si vysvetľovali tajomstvá viery odlišne od učenia Cirkvi. Ak bola Cirkev predtým
napádaná zvonku, teraz už mala svojich nepriateľov vo vnútri. Proti týmto bludom sa musela brániť istým podaním svojej náuky. To robila na
ekumenických (všeobecných) konciloch.
Ekumenický koncil – je to zhromaždenie biskupov, ktorí sú
povolaní pápežom a za jeho predsedníctva rozhodujú o záležitostiach kresťanskej viery a cirkevnej disciplíny. V dejinách Cirkvi bolo
doteraz 21 ekumenických koncilov. Odlišujú sa od nich provinciálne koncily, ktoré sa konajú na území jednej alebo viacerých
provincií – diecéz. Závery takého koncilu sa týkajú len zodpovedajúcej provincie.
Nicejský koncil – r. 325
– pozri Vývoj kristologickej dogmy
Efezský koncil – r. 431 – pozri Vývoj kristologickej dogmy
Kostnický
koncil – r. 1414-1418
Bolo na ňom odstránené trojpápežstvo. Bol zvolený nový pápež Martin V.
Tridentský
koncil – r. 1545-1563
Zvolal ho pápež Pavol III. Reagoval na spory vyvolané reformáciou, hlavne sa sústredil na tie pravdy,
ktoré protestanti najviac napádali: Sv. písmo, tradícia, dedičný hriech, Eucharistia a sviatosti, úcta k svätým. Koncil nariadil aj reformu
bohoslužieb a sv. omše.
1. vatikánsky koncil – r. 1869-1870
Zvolal ho pápež Pius IX.. Koncil
definoval učenie o katolíckej viere a o primáte a neomylnosti pápeža. Musel vystúpiť proti viacerým bludným náukám – galikanizmus
(pápež nemôže nič vyhlásiť bez súhlasu Cirkvi); jansenizmus (človek nie je hodný milosti Božej); jozefinizmus (Jozef II.
hrubo zasahoval do záležitostí Cirkvi)
2. vatikánsky koncil – r. 1962-1965
Zvolal ho pápež Ján
XXIII. a ukončil ho Pavol VI. Pokračoval na pevných základoch, ktoré postavil 1. vatikánsky koncil. 2. vatikánsky koncil bol zvolaný
za účelom obnovy duchovného života. Hlavným heslom bolo „aggiornamento“ (zosúčasnenie života Cirkvi).
Zúčastnilo sa na ňom 2 600 biskupov zo 116 krajín sveta. Ján XXIII. po prvom zasadaní zomrel, takže pokračovateľom sa stal Pavol VI. Prácu
koncilu zameral na 3 otázky:
- spytovanie svedomia Cirkvi a spoznanie jej chýb, hľadanie správnych riešení;
- vnútorná obnova
Cirkvi – duchovný život veriacich;
- poslanie Cirkvi vo svete a zjednotenie odlúčených kresťanov.
Koncil prijal 4
konštitúcie: LUMEN GENTIUM – o Cirkvi
DEI VERBUM – o Božom zjavení
SACROSANCTUM CONTILIUM – o posvätnej
liturgii
GAUDIUM ET SPES – o Cirkvi v dnešnom svete
9 dekrétov – o komunikačných prostriedkoch,
o katolíckych orientálnych Cirkvách, o katolíckych princípoch ekumenizmu, o pastorálnom poslaní biskupov v Cirkvi. O obnove rehoľného
života, o kňazskej formácii, o apoštoláte laikov, o misionárskej aktivite Cirkvi, o službe a živote kňazov.
3
prehlásenia – o kresťanskej výchove, o vzťahoch Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, o náboženskej slobode.
Priebeh koncilu:
Otvorenie 2. vatikánskeho koncilu sa konalo 2. októbra 1962 a vysielal ho rozhlas a televízia do
celého sveta. V chráme sv. Petra, ktorý bol upravený na koncilovú aulu sa zišlo asi 2 600 koncilových otcov, ktorí mali právo hlasovať.
Prípravy na tento koncil trvali 3 roky a mnohí boli pesimistickí, lebo prípravami boli poverení konzervatívni členovia rímskej
kurie. Ale hneď prvé pracovné zasadanie znamenalo veľkú zmenu. Na programe bolo vytvorenie koncilových komisií a automaticky sa predpokladalo,
že ich členmi sa stanú tí, ktorí koncil pripravovali. To by znamenalo, že koncil sa nebude niesť v novom duchu. Koncil, ku všeobecnému
prekvapeniu túto požiadavku zamietol a konciloví otcovia žiadali iných členov do koncilových komisií. Pápež Ján XXIII. sa tomu nebránil.
Aby upokojil zdesenú kuriu, bol do každej komisie pridaný jeden člen z okruhu talianskych kuriálnych úradníkov. Predmetom prvého zasadania
bola otázka liturgie. Hneď na začiatku vznikli spory. Bolo to kvôli požiadavke niektorých biskupov, aby sa liturgia viac priblížila ľudu.
Biskupi z Nemecka, Francúzska, severného Talianska vyslovili želanie, aby latinčina bola nahradená národným jazykom; žiadali aktívnejšiu
účasť ľudu, prijímanie pod obidvoma spôsobmi aj pre laikov aspoň pri zvláštnych príležitostiach. K týmto biskupom sa pridali aj biskupi
z misijných zemí a Latinskej Ameriky. Počas prípravy na druhé zasadanie v r. 1963 zomrel Ján XXIII. Keď bol zvolený za pápeža Pavol VI.,
hneď oznámil svoj zámer v koncile pokračovať.
Počas druhého zasadania sa riešili otázky týkajúce sa pastierskeho úradu
biskupov, o správe diecéz a o ekumenizme. Svoj postoj k ekumenizmu vyjadril Pavol VI. ohlásením zámeru stretnúť sa v Jeruzaleme
s carihradským patriarhom Athenagorom. Toto stretnutie sa uskutočnilo v r. 1964. Snaha o priblíženie východnej a západnej cirkvi pokračovala
v r. 1967, keď pápež navštívil carihradského patriarchu v Konštantinopole a v tom istom roku carihradský patriarcha navštívil pápeža
vo Vatikáne.
Na treťom a štvrtom zasadaní boli riešené otázky o cirkvi v dnešnom svete, o vzťahu k iným kresťanským
náboženstvám, o úlohe laikov v Cirkvi, o poslaní rehoľníkov, o masovokomunikačných prostriedkoch atď. Koncil bol ukončený 8. decembra
1965. Jeho výsledkom bolo 16 dekrétov, ale ani jedna dogma. To svedčí aj o skutočnosti, že koncil nemal byť učiteľským koncilom, ale
reformným. Po ukončení 2. vatikánskeho koncilu stála Cirkev pred mnohými problémami. Uskutočňovanie koncilových záverov sa dostalo pod
vplyv „pokrokových“ duchovných prúdov, ktoré nesprávne pochopili koncil a začali spochybňovať dovtedy platné vieroučné výroky.
Následky boli škodlivé – napr. klesol počet veriacich zúčastňujúcich sa na nedeľných bohoslužbách, veľa kňazov a členov rehoľných
rádov opustilo svoje povolanie, rástla náboženská ľahostajnosť. Až v priebehu ďalších rokov bol postupne objavovaný skutočný význam
koncilu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta