Stredoveká filozofia

Stredoveká filozofia

– Dôkazy existencie Boha

1.) Ontologický – sv. Augustín, Anselm z Canterbury -> ľudia poznajú pojem Boh ako dokonalú bytosť, takýto pojem by nemohli poznať, pokiaľ by táto dokonalá bytosť naozaj neexistovala

2.) Kozmologický – Platón, Aristoteles -> Boh jestvuje ako prvá príčina vecí a javov, je nehmotnou príčinou

3.) Teleologický – Aristoteles, Tomáš Akvinský -> to, že všetko je v prírode dokonale usporiadané nepripúšťa neexistenciu Boha

4.) Päť ciest dokazovania existencie Boha podľa Tomáša Akvinského:

– Dôkaz z pohybu

– Dôkaz z účinnej príčiny

– Dôkaz z kontingentnosti súcien

– Dôkaz zo stupňov súcien

– Dôkaz z účelovosti alebo finality súcien

-Korešpondečná teória pravdy

– keď pravda zodpovedá výroku, ktorý je podľa skutočnosti

– Sokrates, Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský

-Koherenčná teória pravdy

– teória, podľa ktorej sa pravdivosť zakladá na vnútornej zhode viet v určitom systéme

-Patristika (cca 100 až 700)

– obdobie učenia cirkevnou inteligenciou
-páter – otec

Augustín

– najvýznamnejší kresťanský mysliteľ patristiky

– svoj vnútorný pokoj nachádza v kresťanstve

– kňaz, biskup, filozof

– diela: Vyznania, O slobode vôle, O nesmrteľnosti duše, O pomere tela a ducha, O trojici, Rozhovory duše s Bohom, O božom štáte

– jeho filozofia je teocentrická, vzťah medzi človekom a Bohom

– Boh je podľa neho príčina, stred a cieľ sveta, vecí a ľudí

– Boh stvoril svet z ničoho, riadi jeho činnosť a pokračuje v tvorení, Augustín odmieta názor, že svet sa ďalej vyvíja sám

– svet nie je večný, ani dokonalý- večné sú len idey, ktoré nevznikajú ani nezanikajú a sú obsiahnuté v Božom rozume

– Boh podľa týchto ideí tvorí všetky pominuteľné veci

– cieľ filozofie podľa sv. Augustína = hľadanie nábožensko-mravných hodnôt a istôt, orientácia človeka na dosiahnutie posmrtnej blaženosti a šťastia

– eschatologický eudaimonizmus – blaženosť možno dosiahnuť len po smrti s pomocou Boha

– Koncepcia človeka u sv. Augustína (telo a duša)

– duša má nadradené postavenie –> dokonala, nesmrteľná časť Boha na zemi, jej funkciami sú myslenie, pamäť a vôľa

– vôľa je základ duchovného života, voluntarizmus = prevaha vôle nad rozumom

– vôľa človeka = láska smerujúca k Bohu (najvyššia cnosť)

– zlo nie je protiklad dobra, je len jeho nedostatkom, vzniká pri pýche, alebo ctižiadostivosti

– učenie o predestinácii – všetci ľudia sú zaťažení dedičným hriechom, preto podľa prirodzenosti hrešia a zomrú (smrť = trest za hriech)

– Boh vykupuje niektorých ľudí, iných zavrhne

– dejinný proces je riadený Božou vôľou

Scholastika (9. – 15. st.)

raná – 9. – 12. st.
vrcholná – 13. st
neskorá – 14. – 15. st. (rozklad stredovekej filozofie)

– scholasticus – školský (vznik a vývoj scholastiky na školách)

– dôraz na tradíciu a autoritu

– prijatie minulosti a osvojenie antických textov

– rozum sa chápe ako najvyššia hodnota

– dôraz na spôsob odovzdávania poznania

– SEPTEM ARTES LIBERALES – 7 slobodných umení

a) trivium – gramatika, rétorika, dialektika

b) quadrivium – aritmetika, geometria, hudba, astronómia

– Spor o univerzálie

– scholastický spor o tom, či sú univerzálie (všeobecné pojmy) reálne (REALISTI), alebo či sú to len označenia (NOMINALISTI)

Anselm z Canterbury (raná scholastika)

– zakladateľ scholastiky

– človek je so svojim rozumom verným obrazom Boha

– ontologický dôkaz Boha (Boh ako dokonalá bytosť)

– viera má predchádzať poznanie

– kresťanské dogmy sú síce pravdivé, ale je potrebné ich racionálne zdôvodňovať

– pojmový realista

– diela Monologion, Proslogion, Slobodná vôľa, Pád diabla

Tomáš Akvinský (vrcholná scholastika)

– tomizmus – učenie Aristotela obohatené o Tomášové poznámky

– člen dominikánskeho rádu

– profesor teológie

– jednotná, logicky ucelená koncepcia sveta, prírody a človeka založená na náboženskej viere

– zjednotenie starovekých, ranokresťanských a stredovekých myšlienkových prúdov

– dôkazy náboženských zásad kresťanstva na základe rozumu a logiky

– zmysly a rozum sú užitočné nástroje na overovanie náboženských právd o svete, človeku a Bohu

– poznanie a veda nie sú zamerané proti viere, správnym používaním rozumu sa viera podporuje

– tvrdenia teológie sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania

– nadviazanie na Aristotela

– kategória bytia = ústredná kategória Tomáša Akvinského, každý útvar bytia je jednotou aktuálneho a možného bytia

– svet sám osebe nemá možnosť vývinu, na vznik konkrétneho bytia je potrebný zásah zvonka (Boh), Boží rozum je počiatkom vzniku všetkých stvorení

– Boha možno poznať trojakým poznaním: nadprirodzeným, vierou a prirodzeným rozumom

– 5 dôkazov existencie Boha

– jeho dôkazy existencie Boha sú aposteriózne – vyžadujú ľudskú skúsenosť o svete

– Tomáš prebral geocentrický systém od Aristotela

– učenie o štáte – prvoradosť cirkvi

– štátna moc pochádza od Boha, moc panovníka musí podriadená vyššej duchovnej moci, ktorej čele je Kristus a na Zemi je to rímsky pápež

– pozemský život v štáte je len prípravou pre budúci život

– DIELA: Suma proti pohanom, O jednote intelektu proti averroistom, Komentáre k Aristotelovi, Suma teologická

William Occam (neskorá scholastika)

– najväčší predstaviteľ stredovekého nominalizmu

– opozícia proti tomizmu

– náboženské dogmy nemožno dokázať rozumom

– je potrebné oddeliť teológiu a filozofiu

– myšlienka o troch princípoch:

1.) Princíp všemohúcnosti (platí pre Boha) – stvorený svet je úplne kontingentný

2.) Princíp protirečenia (platí pre Boha aj pre ľudí) – Boh netvorí nič protirečivé

3.) Princíp ekonómie (platí pre ľudí) – pri vysvetľovaní máme vychádzať z čo najmenšieho počtu pojmov, princípov

– Occamova britva: „Ak pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení, je lepšie uprednostniť to najmenej komplikované“