Štátna moc
Štátna moc
V modernom politickom systéme sa realizuje rozdelenie štátnej moci. Rozdelením štátnej moci sa má zefektívniť jej činnosť.
Poznáme horizontálnu deľbu štátnej moci: - je známa už z antiky. Jej úlohou je presne definovať kompetencie, zaručiť efektívny výkon štátu a vzájomnú kontrolu.
Rozdelenie moci na tri zložky:
- zákonodarnú (legislatívnu),
- výkonnú (exekutívnu),
- súdnu.
V Ústave nájdeme zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc v V., VI. a VII. hlave. Prokuratúre sa venuje VIII. hlava.
Zákonodarná moc – legislatívna
Kolektívny orgán štátnej moci. Jej cieľom je určiť normy správania všetkého, čo sa nachádza na území štátu (obyvateľov, inštitúcií, organizácii atď.). Má právo kontrolovať, ustanovovať a odvolávať exekutívu (výkonnú moc) a ustanovovať súdnu moc.
Najvyšším článkom zákonodarnej moci je parlament. Zostavujú ho všetci občania na základe volieb pri rešpektovaní politického pluralizmu. Funkčné obdobie je 3 – 5 rokov. Poslancov do NR SR volia občania v priamych, všeobecných, rovných a parlamentných voľbách. Funkčné obdobie poslancov trvá štyri roky. Za poslanca NR SR môže byť zvolený občan, ktorý dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území SR.
Zákonodarnú moc v SR predstavuje Národná rada SR (NR SR). Je to jednokomorový zákonodarný orgán, v ktorom zasadá 150 poslancov. Dvojkomorový parlament má napr. Česká republika – Snemovňa/Senát, Francúzsko – Národné zhromaždenie/Senát, Nemecko – Spolkový snem/Spolková rada, USA – Snemovňa reprezentantov/Senát, Veľká Británia – Dolná snemovňa/Horná snemovňa.
Jednu komoru volia priamo voliči a má úplnú zákonodarnú moc, zodpovedá sa voličom za svoju činnosť. Druhú komoru volia územné orgány štátnej moci, no nie je vylúčená ani priama voľba voličmi. Druhá komora kontroluje prvú. Parlament je kolektívny orgán štátnej moci. Jednotlivec sa v ňom nepresadí, rozhodujúci je názor väčšiny, a to väčšiny (kvórum):
- nadpolovičnej (76) – je uznášaniaschopný; bežný zákon môže prijať nadpolovičná väčšina prítomných poslancov (39),
- dvojtretinovej (100),
- trojpätinovej (90) – pri prijatí ústavného zákona.
Predseda parlamentu (Boris Kollár) – riadi zasadanie parlamentu a pripravuje jeho pracovný harmonogram, ale priamo politiku netvorí.
Poslanie parlamentu:
- prijíma, mení, dopĺňa a reviduje ústavu,
- prijíma, mení dopĺňa zákony,
- schvaľuje štátny rozpočet,
- schvaľuje program vlády (neschválenie znamená politickú krízu a vypísanie predčasných parlamentných volieb),
- ratifikuje medzištátne dohody,
- posudzuje činnosť vlády a menuje sudcov. V niektorých krajinách parlament volí prezidenta (SR, Taliansko, Nemecko).
Výkonná moc – exekutíva
Najvyšším orgánom výkonnej moci je vláda a prezident. Vláda vo všeobecnosti sa chápe ako zbor ministrov na čele s predsedom. Je zložená z predsedu (premiéra – Ing. Eduard Heger), podpredsedov a ministrov (minister zahraničných vecí, minister hospodárstva, minister financií). Ministri sú zodpovední predsedovi, parlamentu a politickej strane, ktorú zastupujú.
Vláda môže vzniknúť 2. spôsobmi:
- ako výsledok všeobecných parlamentných volieb,
- ako výsledok priamych volieb hlavy štátu – prezidenta (USA, Chile), ktorý sám určí vlády a stáva sa jej šéfom, či predsedu vlády (Izrael).
Hlava štátu – prezident, môže vymenovať aj tzv. úradnícku vládu – vládu odborníkov (napr. za
- ČSR 28. 10. 1918 – 30. 9. 1938, trikrát: r. 1920 – vláda J. Černého, r. 1926 – vláda J. Černého, r. 1938 – vláda J. Syrového).
Úlohou vlády je:
- uvádzať rozhodnutia parlamentu do praxe,
- vypracovať a predložiť parlamentu na schválenie programové vyhlásenie,
- pripravovať návrhy zákonov v súlade s programovým vyhlásením,
- starať sa o bezpečnosť občanov,
- vytvárať vhodné medzinárodné
Počet členov vlády určuje buď premiér (USA), alebo parlament (napr. SR, Rakúsko).
Hlava štátu – prezident
Tomáš G. Masaryk (1918 – 1935)
Edvard Beneš (1935 – 1938)
Emil Hácha (1938 – 1939)
Jozef Tiso (1939 – 1945)
Edvard Beneš (1945 – 1948)
Klement Gottwald (1948 – 1953)
Antonín Zápotocký (1953 – 1957)
Antonín Novotný (1957 – 1968)
Ludvík Svoboda (1968 – 1975)
Prezident má tieto kompetencie:
- uzatvára a dojednáva medzinárodné zmluvy,
- zastupuje štát navonok,
- menuje štátnych funkcionárov,
- je hlavný vojenský veliteľ.
Gustáv Husák (1975 – 1989)
Václav Havel (1989 – 1992)
Michal Kováč (1993 – 1998)
Rudolf Schuster (1999 – 2004)
Ivan Gašparovič (2004 – 2009, 2009 – 2014)
Andrej Kiska (2014 – 2019)
Zuzana Čaputová (2019 – 2024)
Má aj čestné práva (používa prezidentskú stráž, udeľuje tituly) a výsostné práva (vypovedať vojnu a dojednať mier).
Prezidenta možno voliť troma spôsobmi:
- priamo občanmi (Rakúsko, Francúzsko, Slovensko),
- voliteľmi (USA),
- parlamentom (Taliansko).
Súdna moc – jurisdikcia
Úlohou súdnej moci je kontrolovať zákonodarnú a výkonnú moc, vykladať zákony vrátane ústavy a riešiť konflikty. Politicky najvyššiu právomoc má ústavný súd. V krajinách bez ústavného súdu má túto právomoc najvyšší súd.
Súdna moc rozhoduje, či prijímané zákony alebo činnosť vlády nie sú v rozpore s platnou ústavou. Významnou črtou súdnictva je jeho nezávislosť. Sudcovská nezávislosť znamená, že sudcovia sa pri rozhodovaní neriadia ničím iným, len právom a svojím svedomím. Funkčná nezávislosť: osobná a statusová nezávislosť – ich funkcia je nezávislá, zosadiť ich možno len vo výnimočných prípadoch (duševná porucha, ťažký zločin, protiústavná aktivita sudcu). Súčasťou statusovej nezávislosti je aj nepreložiteľnosť sudcu. Sudcov volí NR SR na návrh vlády SR na 4
roky. Ústavný súd (Hlavná ulica 110, Košice) – je zložený z 13 sudcov, ktorí sú vymenovaní na obdobie 12 rokov. Predsedom Ústavného súdu je JUDr. Ivan Fiačan, PhD. Za posledného z vymenovaných sudcov Ústavného súdu bol vymenovaný doc. JUDr. Martin Vernarský, PhD. (10. októbra 2019). Podpredsedníčkou Najvyššieho súdu je v súčasnosti JUDr. Andrea Moravčíková, PhD., predtým bola JUDr. Jarmila Urbancová (8. jún 2018 – 7. jún 2023, v súčasnosti väzobne stíhaná). Predsedníčkou Najvyššieho súdu bola v minulosti JUDr. Daniela Švecová, v súčasnosti JUDr. Ján Šikuta, PhD.
Vertikálna deľba štátnej moci
Určuje kompetencie štátnych orgánov.
3. modely štátnej moci:
- centralizovaný – unitárny štát,
- zložený štát,
- zväzky štátov.
Centralizovaný štát – rozhodovacie právomoci majú centrálne štátne orgány. Centrum rozhoduje o všetkom, miestne orgány iba rozpracúvajú centrálny program, vlastnú politiku nevytvárajú – napr. 1 prezident, 1 parlament, 1 vláda – Slovensko.
Zložený štát – môže mať dve podoby:
- federácia – rozhodnutia jednotlivých častí podliehajú rozhodnutia celku (SRN, USA),
- reálna únia – spoločná hlava štátov (panovník) + zahraničná politika, mena a hospodárstvo (Rakúsko-Uhorsko /1867 – 1918/),
Zväzky štátov – funkčné spojenie samostatných štátov.
- konfederácia – zväzok suverénnych štátov, ktorý má ústrednú vládu, parlament, ústavu. Rozhodnutie centra podlieha súhlasu štátnych celkov (EÚ).
- personálna únia – veľmi voľný zväzok štátov (jednotiacim prvkom je postava panovníka). V minulosti Uhorsko-poľská personálna únia (za Ľudovíta I. z Anjou a Vladislava III. Jágelovského).
Formy štátu
3. hľadiská delenia:
- z hľadiska vzniku politických elít (hlava štátu):
- dedičná monarchia,
- konštitučná monarchia,
- republika,
2. z hľadiska vertikálnej deľby moci:
- unitárny štát,
- federácia,
- konfederácia,
- z hľadiska vplyvu občanov:
- pluralitný štát,
- totalitný štát.
Monarchia – forma vlády alebo forma štátu, kde na čele štátu je panovník, monarcha, suverénna osobnosť s rôznym titulom (kráľ, cisár, knieža, vojvoda, sultán, šejk a pod.). Panovník má osobné privilégiá, k moci sa dostáva dedične, len výnimočne voľbou. Nie je politicky zodpovedný, je formálnou hlavou štátu.
Rozlišujeme monarchie:
Dedičné – nový panovník v nich nastupuje z panovníckej dynastie na základe nástupníckeho práva,
Volené – v súčasnosti napr. teokratická monarchia Vatikán, v minulosti Poľsko.
Podľa postavenia monarchu:
Absolutistické – neobmedzená vláda panovníka (Francúzsko),
Stavovské – na správe štátu sa spolupodieľa šľachta, duchovenstvo a neskôr aj meštianstvo (napr. Čechy, Poľsko),
Parlamentné – moc patrí parlamentu, ktorý je najvyšším zastupiteľským a zákonodarným orgánom, voleným vo všeobecných voľbách, napr. Japonsko,
Konštitučné – práva panovníka obmedzuje a upravuje ústava (Anglicko),
Dualistické – zákonodarná moc sa delí medzi panovníka a parlament (Jordánsko, Saudská Arábia). Republika – forma vlády, kde na čele štátu je prezident, ktorú volí parlament alebo sa volí v priamych voľbách. Parlamentná republika – prejavuje sa mocenským postavením parlamentu, ktorý určuje zloženie vlády a jej politiku. Kabinetná forma vlády – dominantné postavenie medzi troma zložkami moci získava vláda (zbor ministrov). Prezidentská republika – hlavou štátu je prezident, ktorý je na čele výkonnej moci (exekutívy). Diktatúra – samovláda v rukách jedného neobmedzeného vládcu alebo malej skupiny ľudí (napr. boľševická – ZSSR, fašistická – Taliansko).