Ľudské práva sa spravidla spájajú s občianskymi právami. Keďže pojem ľudské práva je odvodený od prirodzeného práva, znamená to, že každý jednotlivec má nezrušiteľné práva bez ohľadu na to, kde žije, akú má farbu pleti, k akému etniku patrí, aké náboženstvo vyznáva. Úlohou štátu je tieto práva a slobody zakotviť v zákonoch ako práva občana a zabezpečiť, aby ich občan mohol nerušene užívať.
Občianske práva a slobody v Slovenskej republike sú vymedzené v Ústave SR (Druhá hlava) s tým, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ľudských práv a slobôd. Medzníkom v ochrane ľudských a občianskych práv a slobôd v Československu sa stala Listina základných práv a slobôd, obsiahnutá v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb.
Na Slovensku pôsobí Helsinské občianske zhromaždenie, ktoré podľa princípov a zásad Záverečného aktu OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe) venuje pozornosť otázke dodržiavania ľudských a občianskych práv v SR. Podobnú funkciu vykonáva aj Slovenská únia pre mier a ľudské práva. Aj mimovládna medzinárodná organizácia pre amnestiu – Amnesty International – má na Slovensku svojich spolupracovníkov (má ich vo vyše 150 krajinách). Základným východiskom a kritériom ich činnosti je Všeobecná deklarácia ľudských práv a ostatné dokumenty Organizácie Spojených národov o ľudských právach.
Pamätným dňom v Slovenskej republike je Deň zápasu za ľudské práva (25. marec Po oficiálnej žiadosti katolíckeho aktivistu F. Mikloška 25. marca 1988 sa v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí konalo tiché 30-minútové zhromaždenie za menovanie katolíckych biskupov, za úplnú náboženskú slobodu a občianske práva. Mestské a štátne orgány akciu nepovolili. Napriek tomu sa na „sviečkovej manifestácii“ zišlo asi 10 000 občanov.
Proti pokojnému zhromaždeniu zasiahla polícia bitkou, použitím vodných diel a polievacích vozidiel. Z hotela Carlton zásah sledoval predseda vlády SSR P. Colotka, minister vnútra Š. Lazar, minister kultúry M. Válek a ďalší prominenti.
Polícia zatkla asi 100 účastníkov manifestácie) a Deň nespravodlivo stíhaných (13. apríl Pravdepodobne kvôli „celoštátnej akcii K“, ktorá sa uskutočnila v nočných hodinách z 13. na 14. apríl 1950. Išlo v nej o obsadenie mužských kláštorov a internáciu rehoľníkov. Na Slovensku obsadili 56 kláštorov, rehoľných domov a farských úradov, v ktorých zadržali 850 rehoľníkov. Do konca mája bolo na Slovensku internovaných 1002 rehoľníkov.).
III. Valného zhromaždenia OSN prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv.
V antike sa práva vzťahovali len na vyššie vrstvy spoločnosti slobodných občanov a vylučovali jej neplnoprávnych členov (ženy, deti, otrokov a cudzincov). Medzi prvé dokumenty, ktoré upravujú slobodu vyznania, patrí Milánsky edikt z roku 313, ktorý v Rímskej ríši zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.
V stredoveku sa o svoje práva a slobody zaujímala anglická šľachta, ktorá sa pokúšala obmedziť moc monarchov. V roku 1215 donútila anglického kráľa Jána Bezzemka, aby potvrdil jej práva a slobody dokumentom Magna Charta Libertatum (Veľká listina slobôd). V roku 1598 francúzsky kráľ Henrich IV. vydal Nantský edikt, ktorý zaručoval rovnoprávnosť a slobodu vyznania hugenotom (protestantom), čím vo Francúzsku zrovnoprávnil katolíkov s protestantmi.
V roku 1609 prijal Rudolf II. Habsburský Majestát, ktorý uzákoňoval, že nikto, ani poddaný, nesmie byť nútený ku katolíctvu ani k evanjelictvu. Majestát bol vo vtedajšej Európe najslobodnejším náboženským zákonom. Jeho trvanie však bolo krátke (iba do roku 1628).
Prvá listina, ktorá zabezpečovala práva a slobody každého jedinca, pochádza z roku 1679 a má názov Habeas Corpus Amendment Act. Každému občanovi aj poddanému Anglickej koruny zaručovala, že ho nemožno svojvoľne uväzniť. V období absolutizmu najvýznamnejšou listinou Anglicka sa stala listina Bill of Rights (Listina práv) z 13. 2. 1689. Je akousi zmluvou medzi parlamentom a panovníkom Viliamom III.
Oranžským, ktorý sa musel zaviazať, že bude zachovávať práva parlamentu spísané v tomto dokumente. Všetky predchádzajúce dokumenty sa výrazne odrážajú v dokumente Americkej revolúcie – Deklarácii nezávislosti spojených štátov (4. 7. 1776), ktorá obsahovala dva princípy: právo na sebaurčenie a zásady demokratického štátneho zriadenia. Medzi základné myšlienky deklarácie patrí, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní a majú isté neodňateľné práva (právo na život, slobodu atď.). Na európskom kontinente
mala najväčší význam francúzska Deklarácia práv človeka a občana z 26. 7. 1789, ktorá uznala prirodzené práva za občianske. V 17 článkoch boli sformulované princípy slobody a rovnosti.
S úplne novým poňatím ľudských práv sa stretávame v sovietskej Deklarácii práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu z roku 1918. Deklarácia vyhlasuje odstránenie vykorisťovania človeka človekom, skoncovanie s delením spoločnosti na triedy, moc má patriť výlučne pracujúcim a ich reprezentácii – sovietom. Deklarácia však neobsahovala záruky na ochranu proti moci, ktorá postupne prerástla do totalitnej diktatúry.
K ďalším dôležitým historickým dokumentom, ktoré formovali ľudské práva patrili: anglická Magna Charta Libertatum z roku 1215, uhorská Zlatá bula z roku 1222 a anglická Listina práv (Bill of Rights) z roku 1689, na čo sme už poukázali vyššie. Ideál ľudských práv univerzálneho charakteru, ktorý má svoj pôvod v prirodzenoprávnej náuke, sa však dostal do popredia až v období osvietenstva.
Rozhodujúci význam pre zakotvenie ľudských práv mala zhora menovaná Deklarácia práv človeka a občana prijatá francúzskym Ústavodarným národným zhromaždením v roku 1789. Táto deklarácia odmietla stavovské rozdelenie spoločnosti a deklarovala rovnosť všetkých ľudí pred zákonom, čím otvorila cestu k zrušeniu privilégií viažucich sa k stavovskej príslušnosti a zamedzeniu diskriminácie.
Pre zakotvenie ľudských práv a slobôd v povojnovej Európe mala rozhodujúci význam Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá Valným zhromaždením Organizácie spojených národov v roku 1948, ktorá je všeobecným katalógom ľudských práv. Hoci nie je právne záväzným dokumentom, považuje sa jeden zo základných prvkov medzinárodného obyčajového práva.
Pre ochranu ľudských práv v európskom priestore má rozhodujúci význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 10 európskymi krajinami pod záštitou Rady Európy v roku 1950 v Ríme.
V roku 1966 boli na pôde Organizácie spojených národov podpísané dve medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv: Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý upravuje ľudské práva prvej generácie a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorého predmetom sú ľudské práva druhej generácie. Oba dohovory začali platiť v roku 1976 a zaväzujú tie štáty, ktoré ich ratifikovali.
Z mnohých dokumentov upravujúcich špecifické oblasti ľudských práv možno spomenúť napríklad Európsku sociálnu chartu z roku 1961, Dohovor o zrušení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965 a Dohovor o právach dieťaťa z roku 1980.
Význam ľudských práv pre Európsku úniu zdôraznilo prijatie Charty základných práv Európskej únie v roku 2000. V súčasnosti nie je právne záväzným dokumentom, ale po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy z roku 2007 bude mať rovnakú právnu silu ako zakladajúce zmluvy.
Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človeku od narodenia bez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť.
Základné ľudské práva a slobody – charakterizujú človeka ako ľudskú bytosť. Chápeme ich ako základné hodnoty človeka:
Medzi základné ľudské práva patrí aj právo na vlastníctvo a právo dediť. V tejto časti sa tiež upravuje sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania, sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby.
Prirodzené práva sú univerzálne, práva vlastné každému človeku. Nemôže ich nikto obmedzovať. Ak siahneme človeku na jeho prirodzené práva (právo na život, právo na majetok atď.), siahneme na jeho samotnú podstatu. Prirodzené práva sú večné a nemenné.
Od momentu, keď sa prirodzené práva stali obsahom záväzných dokumentov, hovoríme o nich ako o ľudských právach. Ľudské práva – sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť).
Niektorí autori delia ľudské práva na dve veľké skupiny:
Prvá generácia – tvoria ju občianske a politické práva. Medzi základné práva a slobody patrí: právo na život, na osobnú slobodu a bezpečnosť, na osobnú dôstojnosť, právo na spravodlivý súdny proces, prezumpcia neviny, právo na súkromie, rešpektovanie listového tajomstva, na ochranu majetku, slobodu myslenia, svedomia a vierovyznania.
Politické práva – aktívne a pasívne volebné právo sloboda prejavu, petičné právo, právo navrhnúť a uskutočniť referendum, právo na informácie, právo združovania a zhromažďovania.
Druhá generácia – patria tu sociálne, hospodárske a kultúrne práva. Nazývajú sa aj programovými právami. Sú obsiahnuté v medzinárodných dokumentoch: Všeobecná deklarácia ľudských práv (OSN), Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rada Európy). Patria tu napríklad: právo na prácu, právo na spravodlivé pracovné podmienky, právo na mzdu, právo na platenú dovolenku a odpočinok, právo na štrajk, na sociálne zabezpečenie, na ochranu zdravia, právo na vzdelanie, právo na účasť na kultúrnom živote.
Tretia generácia – práva solidarity. Majú univerzálny charakter. Vznikli po 2. svetovej vojne. Patria sem: právo na život v mieri, právo na zdravé životné prostredie, práva menšín, právo národov na sebaurčenie, právo na rovnosť, právo na samostatný hospodársky, kultúrny a sociálny rozvoj. Práva tretej generácie
Dňa 20. novembra 1959 OSN prijala Deklaráciu práv dieťaťa. V roku 1990 prijala aj ČSFR túto deklaráciu.
Pozostáva z nasledujúcich práv:
Satoši Kitamura (Japonsko).
Realizuje sa v troch etapách:
Na globálnej úrovni sa o ochranu a podporu ľudských práv usiluje OSN. Na regionálnej úrovni
európskeho systému vyvíja úsilie Rada Európy.
Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv a základných slobôd sa vytvorila celá ústava prostriedkov. Členíme ich na vnútroštátne a medzinárodné prostriedky: