Nemecký klasický idealizmus – Immanuel Kant

Nemecký klasický idealizmus – Immanuel Kant

Úvod

Nemecký klasický idealizmus sa rozvinul na prelome 18. a 19. storočia a predstavuje vrchol novovekej filozofie.
Jeho predstavitelia – Immanuel Kant, Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Schelling a Georg Wilhelm Friedrich Hegel– nadviazali na osvietenstvo a racionalizmus, no zároveň sa usilovali o prekonanie jednostranností predchádzajúcej metafyziky.

Základným cieľom tohto smeru bolo pochopiť úlohu rozumu, vedomia a ľudskej činnosti vo vývoji sveta.
Nemecký idealizmus spojil filozofiu, náboženstvo a vedu do uceleného systému, v ktorom sa človek chápe ako aktívny tvorca dejín a poznania.

Charakteristika nemeckého klasického idealizmu

• Vznikol v Nemecku v čase, keď krajina pozostávala z mnohých malých kniežatstiev a mestských štátov, čo spôsobovalo ekonomické aj spoločenské bariéry.
• Pre nemeckú filozofiu je preto typické spojenie idealizmu s náboženstvom.
• Tento smer prekonal metafyziku 17. a 18. storočia, ktorá svet chápala ako nemenný a hotový, a nahradil ju dialektickým chápaním vývoja.
• Nemecký idealizmus kladie dôraz na rozum ako nástroj oslobodenia človeka od nevedomosti a dogmatizmu.
• Rozum nie je pasívny – je tvorivý, aktívny a zasahuje do historického procesu.
• V centre pozornosti stojí dialektika, teda vzájomné pôsobenie subjektu a objektu – človeka a sveta.

Apriórne poznanie – poznanie nezávislé od skúsenosti.
Nemeckí filozofi verili, že človek vďaka rozumu poznáva svet nie taký, aký je sám osebe, ale taký, ako sa mu javí – spracovaný jeho vedomím.

Immanuel Kant (1724 – 1804)

Immanuel Kant bol najvýznamnejším predstaviteľom nemeckého klasického idealizmu a zakladateľ kritickej filozofie.
Narodil sa, pôsobil aj zomrel v Kráľovci (Königsbergu), kde celý život pôsobil ako univerzitný profesor.

Bol známy svojou presnosťou, disciplínou a systematickosťou.
Každý deň chodil na prechádzku tou istou ulicou v rovnakom čase – preto sa dodnes v meste nachádza „Filozofova ulica“.

Dve obdobia Kantovej filozofie

1. Predkritické obdobie
2. Kritické obdobie

Predkritické obdobie

V tomto období sa Kant venoval prírodným vedám a kozmológii.
Formuloval Kantovu–Laplaceovu hypotézu, podľa ktorej Slnečná sústava vznikla z plynnej hmloviny.

Zároveň dospel k názoru, že príroda sa neustále vyvíja a mení, čím prekročil metafyzické chápanie sveta ako nemenného.
Objektívna skutočnosť je teda v pohybe a vo vývoji, čo bol dôležitý krok k neskoršiemu dialektickému mysleniu.

Kritické obdobie

Kant sa v ňom sústredil na skúmanie hraníc ľudského rozumu a otázku:

„Čo môžem vedieť? Čo mám robiť? V čo môžem veriť?“

Svoje poznatky zhrnul do troch zásadných diel:

1. Kritika čistého rozumu (1781)
2. Kritika praktického rozumu (1788)
3. Kritika súdnosti (1790)

Kritika čistého rozumu

V tomto diele Kant skúma, ako vzniká poznanie a aké sú jeho hranice.
Rozlišuje tri oblasti:

1. Transcendentálna estetika – skúma zmyslové poznanie.
   • Zmysly zachytávajú vonkajší svet prostredníctvom apriórnych foriem:
     priestoru a času – tie sú vrodené štruktúry poznania, nie vlastnosti sveta.
2. Transcendentálna logika – skúma úsudky a kategórie rozumu, pomocou ktorých človek usporadúva zmyslové vnemy.
   • Rozum spracúva informácie podľa apriórnych kategórií (napr. kvantita, kvalita, príčina, jednota).
   • Na základe nich vytvára vedecké zákony.
3. Transcendentálna dialektika – skúma čistý rozum, ktorý prekračuje hranice skúsenosti a snaží sa pochopiť absolútno, dušu, svet a Boha.
   • Tu rozum naráža na protirečenia (antinomie), pretože sa snaží vysvetliť to, čo presahuje skúsenosť.

Tri stupne poznania podľa Kanta

1. Zmyslová skúsenosť – človek vníma svet prostredníctvom zmyslov (aposteriórne poznanie).
2. Úroveň rozumu (umu) – človek usporadúva skúsenosti podľa apriórnych kategórií.
3. Čistý rozum – ide o špekulatívne myslenie, ktoré prekračuje skúsenosť a zaoberá sa ideami (napr. Boh, nesmrteľnosť, svet).

Kritika praktického rozumu

Kant sa v nej zaoberá mravnosťou a etikou.
Rozlišuje dva svety:

• svet zmyslov (empirický) – podlieha prírodným zákonom,
• svet morálneho poriadku (mravný svet) – riadi sa slobodnou vôľou človeka.

Hlavné myšlienky

• Človek je slobodný a má povinnosť konať morálne, nie zo strachu či prospechu, ale z mravného zákona vo svojom vnútri.
• Tento zákon nazýva kategorický imperatív, ktorý znie:

  „Konaj len podľa tej zásady, o ktorej môžeš chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.“

To znamená, že morálne konanie musí byť univerzálne platné pre všetkých.
Základom morálky je teda rozum, vôľa a povinnosť.

Kritika súdnosti

V treťom diele sa Kant pokúša spojiť svet prírody a svet morálky.
Zaoberá sa estetikou (krásou) a teleológiou (účelovosťou v prírode).

Tvrdí, že krása a harmónia prírody vyvolávajú v človeku mravné cítenie a pripomínajú jednotu medzi rozumom a citom.
Umenie je teda spojivom medzi zmyslami a rozumom.

Význam Kantovej filozofie

• Zaviedol kritické myslenie – človek nemá len veriť, ale aj skúmať hranice svojho poznania.
• Položil základy novovekej etiky a epistemológie (teórie poznania).
• Spojil racionalizmus a empirizmus do jednotného systému.
• Ovládol filozofiu 19. storočia a pripravil pôdu pre Fichteho, Schellinga a Hegla.
• Jeho dôraz na morálku, zodpovednosť a slobodu mal veľký vplyv aj na moderné humanistické učenia.

Zhrnutie

Immanuel Kant bol filozof rozumu, etiky a morálky, ktorý sa snažil nájsť istotu poznania a základ morálneho konania.
Jeho filozofia prepojila myslenie, skúsenosť a morálku do logicky uceleného systému.

Hlavné body:

• Nemecký klasický idealizmus – vrchol európskeho myslenia 18.–19. storočia.
• Kant rozdelil filozofiu na predkritické a kritické obdobie.
• Tri hlavné diela: Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti.
• Rozum poznáva svet cez apriórne kategórie.
• Etika založená na kategorickom imperatíve.
• Spojenie racionalizmu, empirizmu a morálky.

Kant svojou filozofiou položil základy modernej filozofie a stal sa najväčším mysliteľom európskeho osvietenstva.