Predmet filozofie
a) predmet filozofie
Filozofiu nemožno presne definovať, možno tvrdiť, že jej definovanie je prvým filozofickým
problémom. Nemá presne a jednoznačne vymedzený svoj predmet. Každá z historických definície je poplatná definujúcemu filozofovi.
Filozofia (fileo = milujem, láska/filein = priateľ, milovník; sofia = múdrosť) je „láska k múdrosti“,
„vyššie vedenie“ alebo „nadanie pravdy a túžba po nej“ – najstaršia vedecká disciplína, najvšeobecnejšia veda o vývoji
zákonitostí vo svete a v ľudskom vedomí, t.j. v prírode a spoločnosti, zahŕňa najvšeobecnejšie poznatky o svete a prírode. V antike
sa filozofia považovala za vedu, kt. v sebe zahŕňa cnosť a umenie žiť, je to kritické uvažovanie o problémoch bytia, sveta, poznania
a človeka. Je to ľudské kladenie si otázok o svete ako celku; o tom, aký je zmysel toho, že si chceme svet vysvetľovať, že mu chceme
rozumieť, ale aj otázok o mieste človeka vo svete. Hľadá všeobecné vlastnosti človeka, štruktúr prírody, spoločnosti aj kozmu. Filozofia
vyjadruje túžbu po poznaní (vedení), snahu odhaliť podstatu sveta – na začiatku bola pralátka, súcno; na počiatku bol chaos. Znakom
filozofického myslenia je vždy autor, snaží sa odhaľovať, hľadať podstatu a príčinu všetkých vecí. Svet chápe ako celok vo vzájomných
súvislostiach. Filozofia sa začína tam, kde končí poznanie.
Filozofia sa opiera o:
1.) pojmové myslenie
2.)
abstraktné myslenie
3.) prechod od mýtu k lógu (slovu, reči, pravde)
4.) pravdivé zobrazovanie vecí
a javov
5.) konkrétny čas
M. HEIDEGGER (nemecký filozof) charakterizuje
filozofiu ako univerzálnu vedu, kt. nám podáva ideovo-teoretický obraz (model sveta), obraz človeka, jeho miesta vo svete a model ich
vzájomného vzťahu človek-svet.
V minulosti bola filozofia chápaná ako veda o posledných príčinách všetkých vecí získaná svetlom
prirodzeného rozumu.
ARISTOTELES charakterizuje filozofiu ako druh vedy skúmajúcej najvšeobecnejšie vlastnosti vecí, t.j.
bytia ako takého a rozdelil filozofiu na tri časti:
1.) teoretická – patrí sem teória bytia, fyzika, botanika a zoológia
2.) praktická – politika, etika, stratégia a rétorika
3.) poetická – kultúra a umenie (s cieľom vytvoriť niečo
krásne)
Cnosť je morálna charakterová vlastnosť, návyk, zvyk ako usmerniť svoje správanie
Prvýkrát slovo „filozofia“ použili PYTAGORAS, HÉRAKLEITOS z EFEZU, HERODOTES
a TUKIDITES
Filozofia podáva generalizujúci pohľad na svet – univerzálna veda. Predmetom filozofie sú všetky otázky
bytia, otázky poznania a všetko, čím sa človek zaoberá, skúma zákonitosti prírody, spoločnosti a človeka.
Bytie je
najvšeobecnejšia filozofická kategória, zahŕňa všetko existujúce, vesmír, prírodu, spoločnosť a človeka
Realita
je užší pojem ako bytie a môže byť:
1.) objektívna – skutočný svet existujúci nezávisle na subjekte, niečo platné
a dané, čo subjekt nemôže ovplyvniť
2.) subjektívna – realita spojená so subjektom, to, čo subjekt prežíva, pociťuje
a vníma, subjekt si ju vytvára sám
Myslenie vo filozofii sa zameriava na:
1.) odhaľovanie skrytej jednoty
všetkých vecí tohto sveta
2.) snaží sa odhaľovať podstatu vecí, javov a vzťahov, prejavov chovania a správania
3.)
snaží sa pozorovať, vysvetľovať svet vo vzájomných súvislostiach a v neustálom pohybe
Človek začína filozofovať,
keď sa svet preňho stáva problémom, podnety k filozofovaniu sú:
1.) údiv
2.) prekvapenie
3.)
nevedomosť
4.) pochybnosť
5.) túžba po poznaní
ARISTOTELES
pokladá údiv za 1. podnet k filozofovaniu. Začiatky filozofovania sú späté s tým, keď sa ľudia začali čudovať, kto však
pochybuje o niečom a niečomu sa čuduje, má pocit nevedomosti.
I. KANT (nemecký filozof) vyjadril požiadavky na
predpoklad vzniku filozofovania takto: „Nezrelosť je neschopnosť používať svoj vlastný um bez usmerňovania inými. Túto nezrelosť si
človek vtedy zavinil sám, ak jej príčinou nie je nedostatok umu, ale nedostatok rozhodnosti a odvahy používať ho bez usmerňovania inými.
Sapere aude! = Maj odvahu používať vlastný rozum!“
Filozofia ako veda vzniká v starovekom Grécku na západnom pobreží
Malej Ázie v 8.-7. st. pr.Kr., vrchol filozofického myslenia nastal v 5. st. pr.Kr. v Aténach. Počiatky filozofie siahajú do prvých riečnych
civilizácií ako súčasť náboženstva v 3. tis. pr.Kr.
Predpoklady vzniku filozofie sú:
1.) spoločenské – súvisia
s oddelení duševnej práce od fyzickej, s kolonizačnou a obchodnou činnosťou, spoločenským zriadením a sociálnym usporiadaním
spoločnosti, museli vzniknúť mestské štáty polis
2.) individuálne – súvisia s rozvojom pojmového myslenia a duševnej
zrelosti – osobnostná zrelosť ľudí v myslení, bola to schopnosť ľudí samostatne myslieť – Kant: „Sapere aude!“
Filozofia nadväzuje na predfilozofické formy myslenia = mytológia, fantázia a náboženstvo:
1.) mytológia (bájoslovie;
mýtos = povesť, rozprávanie) – ucelený názor/obraz ľudí na svet, nerobia sa rozdiely medzi realitou a nadprirodzeným svetom,
mytológia má reálny základ a šťastný koniec, všetko je dovolené, nemá autora, nekladie otázky a podáva výpovede – tradovanie
HESIODOS prepisoval tradované mýty a povesti – dielo „Teogónia“ (Pôvod bohov a vznik Zeme) –
opisuje vznik sveta podľa antických predstáv
Mytológia využíva:
· personifikáciu (prenos vlastností)
· antropomorfizmus (poľudšťovanie prírody/neživých predmetov)
· sociomorfizmus (prenos
spoločenských vzťahov do prírody)
· hyloizmus (hylé = látka; zois = živý; oživovanie látok v
prírode)
· obrazné predstavy („kôň prehovorí ľudským hlasom“,...)
· objektivizovanie
a spredmetňovanie (obrazné predstavy sa stávajú skutočnosťou)
2.) fantázia (predstavivosť,
obrazotvornosť, imaginácia) – vytvára antropomorfný obraz sveta, vypĺňa medzery v ľudskom poznaní, opiera sa o antropomorfizmus, môže
byť:
· reálna
· nereálna
3.) náboženstvo – forma spoločenského
vedomia, ktorá poskytuje človeku svetonázor, viera v boha, t.j. v nadprirodzenú kreatívnu silu, je to odraz tých vonkajších síl v prírode,
ktoré vládnu nad človekom a voči ktorým je bezmocný. Zakladá sa na:
· láske k bohu (vytváranie náboženského
vedomia)
· láske k blížnemu
Úlohy filozofie:
1.) poznávacia (vysvetľovacia)
– filozofia nám umožňuje poznanie sveta, vysvetľuje vznik a pôvod sveta, plní ju cez gnozeológiu, pomáha človeku vysvetliť si svet
a spoznať ho
Poznávanie je subjektívny obraz objektívnej reality vo vedomí človeka – najzložitejší obraz.
Filozofia nás učí, že svet je spoznateľný a dá sa spoznať podstata sveta
2.) metodologická – poskytuje
metódy, spôsoby, akými môžeme spoznať svet. Plní ju cez metodológiu (náuka o metódach), hovorí, akou metódou máme
spoznávať svet, rieši problém prístupov k poznaniu sveta, pomáha nám zorientovať sa v sociálno-politickej, vedeckej a právnej oblasti.
Metódy:
· indukcia – postup od známych prvkov k neznámym, ťažším, až prídeme k záveru
·
dedukcia – vychádza zo záveru (dogmy), poučky, kde sa vyvodzujú jednotlivé časti
· analýza –
rozbor vecí a javov na jednotlivé veci
· syntéza – spájanie častí do celku
· generalizácia
– zovšeobecňovanie
· absolutizácia – vyzdvihovať myšlienky, názory a vlastnosti
·
hypostazovanie – vytrhnúť pojem zo subjektu zmysle a pripisovať mu samostatnú existenciu a nadprirodzené vlastnosti
·
negácia, konjunkcia, disjunkcia, konkretizácia, komparácia, implikácia
3.) hodnotiaca – plní ju
cez axiológiu, je to filozofické skúmanie charakteru hodnôt (zmysel, ľudského života, práca, rôzne činnosti)
4.)
praktická – plní ju cez praxeológiu (veda o praxi), filozofia vychádza z praxe a vracia sa do nej,
praxeológia sa prelína so všetkými vedami
5.) svetonázorová – svojím obsahom a náplňou je každá filozofia
určitým spôsobom svetonázorom, ktorým teoreticky zdôvodňuje svoje postoje, princípy a závery
Svetonázor je
sústava viac-menej usporiadaných predstáv o svete, ktoré si človek vytvára sám alebo preberá, môže byť:
·
idealistický (náboženský) - prvotné vedomie, druhotná hmota
· materialistický - základ sveta hmota
· dialektický - neustále v pohybe
· vedecký - systém usporiadaných poznatkov, názorov a ideí
· nevedecký (bežný)
Filozofická teológia je filozofická disciplína vychádzajúca
z predpokladu boha, od kt. sa odvíjajú predstavy o svete a človeku. Vychádza z viery a usiluje sa ju doplniť o rozumové argumenty, to, čo
viera prijíma na základe zjavenia, stáva sa vo filozofickej teológii predmetom dokazovania.
Filozofický
scientizmus je filozofická orientácia usilujúca sa o čo najtesnejšie spojenie s vedeckým poznaním a jeho výsledkami. Chápe rôzne
svoje poslanie:
1.) zovšeobecňovanie výsledkov vedy – filozofia prechádza od jednej vednej disciplíny k druhej, nachádza v ich
výsledkoch spoločnú podstatu, kt. vyjadruje všeobecnými pojmami
2.) hľadanie predpokladov vedeckého poznania – filozofia podáva
tie predpoklady vedeckého poznania, kt. samo v teóriách a hypotézach nepostihuje. Filozofia preniká k predpokladom vyjadrovania, potvrdzovania
a vyvracania vedeckých výpovedí
3.) zvedečtenie samej filozofie – táto filozofia postupuje exaktne ako veda a prijíma prísne
kritériá vedeckej argumentácie
Zones.sk – Zóny pre každého študenta