Zóny pre každého študenta

Aristotelova logika a metafyzika

Aristotelova logika a metafyzika
- dualista, empirik, racionalista, idealista (materiálnejší ako Platón), logik, pragmatik
Narodil sa v klasickom období, svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom období. Narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidiki. Jeho otec bol osobný lekár macedónskych kráľov. Zaoberal sa najmä prírodnými vedami. Ako 18-ročného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akadémie a zostal tam 20 rokov až do smrti svojho učiteľa. Osvojil si bohaté vedomosti a po čase sa z neho stal učiteľ (prednášal rétoriku). Po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil svoju školu a venoval sa najmä prírodovednému bádaniu. Na pozvanie Filipa II. sa stal vychovávateľom Alexandra Macedónskeho (ten mu neskôr zo svojich výprav posielal rôzne kamene a živočíchy). Po nástupe Alexandra na trón sa vrátil do Atén a založil filozofickú školu Lykeion (→ lýceum) = peripatetická škola (gr. peripatai = prechádzať sa). Po smrti Alexandra sa v Aténach začala dvíhať protimacedónska politická vlna a Aristoteles sa cítil pre svoje kontakty s týmto svetom ohrozený. Obžalovali ho z bezbožnosti (postavením sochy Hermovi vraj zavádzal nový kult) a „aby nedal Aténčanom možnosť druhý raz sa prehrešiť proti filozofii“, odišiel na Chalkidiki, kde aj zomrel. Bol považovaný za najvzdelanejšieho vo všetkých vedách („Alexander Veľký vo filozofii“, „knieža filozofov“).
Jeho dielo je nezvyčajne rozsiahle. Zachovalo sa 47 titulov z jeho 170 diel. Jeho práce sú určené predovšetkým na prednášanie v škole, preto v nich nenájdeme dialóg. Možno usporiadať do týchto skupín:
1.) logické práce: zhrnuté pod názvom „Organon = nástroj – Kategórie, O vyjadrovaní, Prvé a druhé analytiky, Topiky, O sofistických dôkazoch
2.) prírodno-filozofické práce: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O duši, Meteorologiky, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov
3.) metafyzické práce: Metafyzika (14 kníh), neskôr u nazývali aj Prvá filozofia
4.) spoločensko-vedné: Politika, Etika Nikomachova, Aténska ústava
 
Rozdelil filozofiu na 3 časti:
1.) teoretická – teória bytia, fyzika, botanika, zoológia
2.) praktická – politika, etika, stratégia, rétorika
3.) poetická – kultúra a umenia
 
Logika
Zakladateľ formálnej logiky, nepokladá ju za vedu, ale za nástroj/prostriedok myslenia = organon. Jeho logika je základom tradičnej logiky, ktorá prerastá v 2.pol.19.st. do modernej logiky. Jej úlohou je učiť ľudí správne uvažovať, usudzovať a robiť správne závery. Na logiku prišiel tak, že klasifikoval živočíchy a rastliny do druhov a rodov, pričom zistil, že vlastnosti vecí sa dajú rozdeliť na všeobecné a konkrétne. Všeobecné vlastnosti vyjadrujeme všeobecnými pojmami, čím je pojem všeobecnejší, tým viacej indivíduí zahŕňa, najvšeobecnejšie pojmy nazval filozofickými kategóriami – podstata, kvantita, kvalita, vzťah, poloha, miesto, čas, činnosť, trpnosť, stav. Nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkoľvek vlastnosť, začleňuje sa táto vlastnosť do niektorej z kategórií. To je logická funkcia kategórií. Aristoteles sa nazdával, že kategórie sú základnými formami bytia, čím im pripisuje ontologický význam. Rozlíšil pojmy prvej (konkrétne pojmy) a druhej podstaty (všeobecné pojmy – druhy a rody). Druh zahŕňa veľa indivíduí, ale rod je všeobecnejší pojem. O veciach vonkajšieho sveta vyjadrujeme súdy = nejaké tvrdenia, kt. sa skladajú zo subjektu a predikátu. Subjekt je ten, kto vypovedá (človek) a predikát je to, čo subjektu pripisujeme. Výroky o vonkajšom svete sú premisy a zaoberá sa postavením jednotlivých premís.
Sokrates je človek.
(subjekt) (spona, spojka) (predikát)
 
1. Všetci ľudiaB sú smrteľní.C
2. SokratesA je človek.
Úsudok = sylogizmus – Sokrates je smrteľný.
B – C
A – B
––––––
A – C
Ak A platí o celom B, B platí o celom A → A platí o celom C.
 
  Z postavenia jednotlivých premís sú vzťahy:
1.) vzťah vyplývania
2.) princíp protirečenia – nie je možné, aby to isté v tom istom vzťahu patrilo aj nepatrilo tomu istému
3.) princíp vylúčenia tretieho
 
Metafyzika
Názov pochádza od ANDRONIKA z RHODU, ktorý triedil Aristotelove spisy a spisy „O prírode“ zaradil za jeho „Fyzikou“ (gr. meta = za). Boli to všetko také spisy, ktoré hovorili, že svet je nemenný, strnulý, bez pohybov - skúmanie sveta vo všeobecnom slova zmysle, čiže za zmyslovo-konkrétnym svetom (ktorý je menlivý a vyvíja sa)  - hľadanie nemenného, spoločného základu sveta.
Je opakom dialektiky, ktorá má rôzne chápanie:
1.) rozhovor = dialogemai – schopnosť logicky viesť rozhovor, argumentovať, hádať sa – používaná
SOKRATOM ZENÓNOM z ELEY
2.) metóda poznania sveta z hľadiska neustáleho pohybu-zmenyHERAKLEITOS z EFEZU
3.) Heiglovo chápanie – na základe protikladov a špirálovitého vývoja (téza, antitéza, syntéza)
 
Metafyzika je Aristotelova ontológia – dualizmus → základ tvorí látka a forma. Veci vznikajú z látky a formy. Látka je pasívne, hmotné alebo materiálne potenciálne bytie. Forma je duchovný, aktívny princíp – určenie tvaru a vlastnosti.
1.)  
Na rozdiel od Platóna Aristoteles tvrdí, že podstata veci sa nenachádza mimo nich ako nezávislá večná idea, ale je v nich obsiahnutá. Všeobecné, ktoré nazýva druhou podstatou (druhy a rody), zväzuje s prvou podstatou čiže s konkrétnymi indivíduami. Dualizmus látky a formy slúži Aristotelovi na vysvetlenie pohybu. Zaoberal sa myšlienkou vyjadriť zákonitosti a príčiny pohybu, vznikania a zanikania. Najviac ho zaujímal ten pohyb, ktorom zo zárodku alebo semena vzniká rastlina či živočích. Sama  látka je len možnosťou, až forma je skutočnosťou, realizáciou podstaty veci. Aristoteles nadraďuje formu nad látku, hoci v každej veci sú neoddeliteľne spojené. V zárodku alebo v semene je už dané, čo z neho vznikne. Aristoteles sa nazdáva, že vývin má vopred stanovený cieľ, účel – jeho predstava o pohybe je teleologická  (gr. telos = účel) → Aristoteles je zakladateľ teológie. Vnútorný princíp, ktorý pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k naplneniu účelu, nazýva entelechiou (to čo má v sebe samom cieľ). Podstata je vo veci samej ako účel vývoja, ktorom sa stáva skutočnosťou. Výsledok procesu vznikania je ovplyvnený aj náhodnými okolnosťami a vplyvmi, ktoré spôsobujú vytváranie individuálnych odchýlok a osobitostí. Tie Aristoteles pripisuje látke. Upozorňuje, že jednotlivci Sokrates a Kallias sa líšia látkou, lebo tá je vždy iná, ale sú rovnakí svojim druhom, lebo druh je nedeliteľný. Z toho sa odvinula filozofická tradícia, ktorá oproti podstate (substancia) určenej formou stavia náhodnú vlastnosť (akcidencia), odovzdanú z látky.
Podľa neho existujú 4 príčiny vzniku vecí:
1.) látková = materiálna (drevo, mramor, ...)
2.) formálna – plán, tvar – určenie tvaru 2 hlavné príčiny
3.) pôsobiaca = energia vynakladaná staviteľom + entelechia (vnútorná psychická sila – obmedzenie možností formy)
4.) účelová (gr. telos = účel)
teleológia = veda o účelnosti
 
Vznikanie vecí je súčasťou celkového usporiadania sveta, kde vládne účelnosť. Aristoteles si kladie otázku, čo je prvou príčinou pohybu a nachádza ju v prvom hýbateľovi, vďaka nemu sa možnosť stáva skutočnosťou, sám je nehybný, večný a oddelený od nehybných vecí. Nemožno ho stotožňovať s bohom, pretože svet nestvoril (svet je podľa Aristotela večný). Je to skôr najvyšší princíp jednoty a rozumnosti sveta a prameň všetkých pohybov.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/nauka-o-spolocnosti/4877-aristotelova-logika-a-metafyzika/