Postoj k Heideggerovmu chápaniu bytia

postoj k Heideggerovmu chápaniu bytia
- ateizmus, subjektívny existencializmus, pesimizmus, fundamentálna ontológia
- ovplyvnený KIERKEGAARDOM a SCHOPENHAUEROM
- kládol dôraz na ľudskú slobodu, nevyhnutnosť voľby vlastného života a hľadanie ľudských hodnôt
- narodil sa vo Wűrtenbergu v Nemecku, zomrel ako 87-ročný
- pôsobil ako osobný asistent profesora filozofie E. HUSSERLA (zakladateľa fenomenológie) vo Freiburgu, neskôr sa stal jeho nástupcom
- inklinoval k nacizmu, prispôsobil mu svoju filozofiu, po skončení 2SV mu zakázali činnosť
- napísal dielo „Bytie a čas“  (1927) – zakladateľ fundamentálnej ontológie, v tomto diele nájdeme spoločné znaky so SARTROM – neuznávajú existenciu Boha, zdôrazňoval smrti, úzkosť, ľudia existujú tvárou v tvár ničote a vlastnému zániku → absurdita života, zaoberal sa ontológiou a bytím, lebo má dojem, že pojem bytia nebol dobre rozobraný a že pojmu „bytie“ nevenovala pozornosť žiadna filozofia, vychádzal z Huserlovej fenomenológie a hovorí, že bytie ako pojem sa dá najlepšie vysvetliť v gréčtine alebo nemčine. Človek a bytie veľmi úzko súvisia, človek si uvedomuje svoje bytie, avšak veci si svoju existenciu neuvedomujú, ľudia by mali pochopiť svoje bytie – výrok „Myslím, teda som“ transformoval na „Som, teda myslím“. Bytie je najvšeobecnejší pojem a je nedefinovateľný, my ho môžeme len pochopiť a prežívať. Pýtať sa na význam, zmysel bytia sa môžeme len takého súcna, ktoré vie o svojom bytí. Jedine človek si uvedomuje svoj zmysel bytia. Človeka so svojím bytím nazýva konečné súcno = pobyt = „dasein“. Pobyt je vždy určený situovanosťou - vždy sa nachádzame v konkrétnej situácii. Svet závisí od človeka a človek svojou existenciou závisí od sveta. Človek a svet sú stále v súvislosti, sme do sveta začlenení. Človek o sebe vie, že je a že jeho pobyt je konečný a jeho bytie je bytím k smrti. Človek má pred sebou smrť , strach a úzkosť. Smrť sa snaží oddialiť. Táto úzkosť odhaľuje človeku jeho vrhnutosť do bytia a jeho neudomácnenosť vo svete. Vo svete sa cítime cudzí, osamelí, opustení a jeho existencia je sústavná starosť, lebo človek vie, že v okamihu smrti sa ocitá sám v opustení a osamelosti. Keďže vieme, že existencia je existencia je konečná a krátka, človek jej prikladá nesmiernu cenu a hľadá rôzne formy ako čo najlepšie prežiť život. Človek nie je úplne v prítomnosti, nevie naplno prežiť prítomnosť, lebo sa často pozerá do minulosti a hladí do budúcnosti. Človek má určitú slobodu voľby, za ktorú nesie aj zodpovednosť a snaží sa prežiť svoj život dvojako:
1.) autentické bytie znamená byť sám sebou, človek začne rozumieť sám sebe a svojmu bytiu, aké má poslanie, dokáže byť sám sebou bez pretvárky a falše – J.P. Sartre
2.) neautentické bytie je vyjadrené existenciálnym neosobným „man = niekto“ - človek nie je sám sebou, je súčasťou davu. Dav určuje hranicu jeho možností, „každý je tým druhým a nikto nie je sám“ - ľudia sa príliš podriaďujú konvenciám, nie sú sami sebou. Je to bytie v mestách, kedy ľudia strácajú svoju jedinečnosť, strácajú svoju jedinečnosť, strácajú sa vo všeobecnosti
- chápanie času a priestoru: čas je obdobie medzi narodením a smrťou, priestor je momentálne miesto, kde sa práve nachádzame