Na raňajky si ideme kúpiť francúzsku bagetu. Na obed si dáme kebab v arabskej reštaurácii, kde je ten milý čašník pospevujúci si pre nás neznámu pieseň, ktorú však môžme pôvodom zaradiť medzi zvučné melódie blízkeho východu. Cestou domov sa ešte stavíme v novootvorenom čínskom obchode, samozrejme s obsluhou príslušníkov žltej rasy. Večer sa už len rozhodnúť, či využiť donáškovú službu japonskej bambusovej záhrady, ktorá roznáša sushi alebo vytočiť číslo roznášky, kde majú chutný izraelský Falafel. Alebo predsa len staré, dobré, ale hlavne tradične slovenské halušky?
Takto nejak môže vyzerať deň každého človeka, ktorý je zasiahnutý multikulturalizmom. V mojom projekte by som vás rada bližšie oboznámila s touto ideológiou, pretože je to téma stále aktuálna, často diskutovaná práve na zasadnutiach Európskej rady , ale aj inde vo svete. V poslednom období sa stáva i na Slovensku čoraz viac používaným termínom. V mojej práci vás oboznámim vás predovšetkým s kladmi a zápormi multikulturálnej spoločnosti, ale i so vznikom multikulturalizmu, jeho princípami a cieľom.
Ako sa vyjadril americký filozof Cornel West : „... v poslednej dobe sa veľa hovorí o multikulturalizme. Toto slovo sa stalo sloganom. Jeho význam väčšinou nie je definovaný. Je prelietavé, schopné prispôsobiť sa každej pozícii, každej orientácii. Je nezachytiteľné a beztvaré... “, je veľmi zložité charakterizovať definíciou, čo multikulturalizmus presne znamená. Interpretácie jeho významu sú v odbornej literatúre rôzne.
V prvých kapitolách projektu sa budem venovať predovšetkým vysvetleniu pojmu súvisiacich s danou problematikou. Existuje mnoho názorov a teorií na túto tému.
Spolužitie ľudí, ktorí pochádzajú z rôznych kultúr a prostredí, prípadne hovoria rôznymi jazykmi, sa objavilo už v
neskorej antike vo veľkých mestách s množstvom prisťahovalcov. Situácia sa riešila spontánne vznikom zjednodušenej gréčtiny a neskôr
latinčiny ako společného komunikačného jazyka (lingua franca) a rozdelením miest na rôzne štvrti, často podľa kultúry alebo náboženstva
ich obyvateľov. Napríklad v historickom jadre Jeruzalemu se toto rozdelení dodnes zachovalo aspoň v názvoch štvrtí. Slovo
multikulturalizmus sa po prvý raz objavilo vo Švajčiarsku v roku 1957, ako vyjadrenie charakteristiky národa, ktorý je politicky
jednotný, avšak kultúrne veľmi rozdielny.
Vlastná ideológia multikulturalizmu vznikla v 60-tych rokoch 20. storocia v Kanade, kde
išlo o politické zjednotenie frankofónneho a anglofónneho obyvateľstva. (Išlo o multikulturalizmus ako duchovný produkt ultraľavicového
neomarxistického hnutia nazývaného Nová ľavica.Táto ľavicová skupina vychádza z učenia tzv. Frankfurtskej školy, reprezentovanou skupinou
neomarxistických filozofov.) Kanada v roku 1971 prijala multikulturalizmus ako štátnu ideológiu, ktorou je dodnes.
Prvé koncepty
multikulturalizmu ako také vznikli v Amerike, najmä v USA, v súvislosti s migráciou po 2 svetovej vojne, aj so snahou vyrovnať sa
s dedičstvom pôvodných obyvateľov, ako aj s rozrastajúcou aktivitou hnutí rôznych typov menšín (etnické, sexuálne, náboženské,
a pod.). Výraz multikulturalizmus sa ujal ako výraz snáh o spoločenskú akceptáciu odlišnosti.
Európske krajiny sa začali zaoberať otázkou multikulturalizmu v druhej polovici 20. storočia v súvislosti v s prílivom lacnej pracovnej sily z neeurópskych krajín, s migráciou etnických skupín, ako aj s príchodom utečencov. Prijatím Všeobecnej deklarácie ľudských práv, aj iných právnych dohovorov, ktoré upravujú postavenie menšín, zákaz diskriminácie a ochranu ľudských práv, mali menšiny, utečenci a iné marginalizované skupiny možnosť oprieť sa o tieto dokumenty a nárokovať si na plnohodnotné a rovnoprávne postavenie v spoločnosti. Štáty zavádzali rôzne opatrenia v prijímaní prisťahovalcov.
Idea multikulturalizmu musí byť postavená na viacerých ideách a princípoch, ktoré musia byť splnené, aby
sa dalo hovoriť o jej realizácii:
1. Multikulturalizmus predpokladá existenciu odlišných skupín, ktoré sa za rozdielne samy
považujú, ktorých členovia majú záujem kultúrneho sebavyjadrenia a majú záujem zachovávať si odlišnosti skupiny;
2.
multikulturalizmus považuje každú z menšín za rovnocennú;
3. rozdielnosti existujúcich menšín sú zabudované už aj v
existujúcich spoločenských štruktúrach;
4. multikulturalizmus zachováva zásady relativizmu: žiadny životný postoj nemôžeme považovať za nadradený alebo podradený vo vzťahu k iným životným spôsobom, treba ho pochopiť v súvislostiach, avšak nemal by prekročiť rámec zákonnosti a spoločenskej prijateľnosti;
Štát v multikultúrnej spoločnosti vytvára také podmienky, ktoré:
-umožňujú rozvíjať vlastnú
kultúru a odlišnosti menšín;
- umožňujú im plnohodnotne a rovnocenne participovať na správe vecí verejných;
- súčasne
odbúravajú nerovnosti a diskriminačné prekážky, ktoré bránia možnosti rovnosti.
Takáto spoločnosť nielen pasívne prijíma
rozdielnosť, ale je si vedomá a nebráni sa vzájomnej komunikácii a obohacovaniu sa v prospech rozvoja celej spoločnosti.
Multikulturalizmus znamená spravodlivé podmienky vzťahov medzi rozličnými kultúrnymi komunitami, ktoré možno zabezpečiť skupinovo
diferencujúcimi právami. Sú efektívnym prostriedkom na zabezpečenie slobody a rovnosti členov menšinových kultúr.
Poznáme tieto tri základné formy skupinovo diferencujúcih práv:
- práva na politickú autonómiu alebo samosprávu
(self-government rights);
- polyetnické práva;
- práva na špeciálne politické zastúpenie
Vládna
politika v oblasti multikulturalizmus zahŕňa:
- dvojité občianstvo
- vládnu podporu tlače, TV a rádia v jazyku menšín
-
podpora menšinových festivalov, sviatkov a osláv
- akceptácia tradičného a náboženského odevu v školách, vojsku, a v spoločnosti
- podpora umenia rôznych kultúr
- programy zamerané na účasť príslušníkov menšín v politike, vzdelávaní a na trhu práce
Aj keď multikultúrna politika je v protiklade s kultúrnou asimiláciou, krajiny ako Kanada stále podporujú štrukturálnu asimiláciu. Imigrantské skupiny sú podporovaní aby sa začlenili do širšej spoločnosti, naučili sa väčšinový jazyk a stali sa súčasťou pracovnej sily.
a) Kultúrne obohatenie : podľa tejto koncepcie v kultúrne heterogénnej spoločnosti dochádza k vzájomnému duchovnému obohacovaniu a výsledkom je spoločnosť, ktorá si osvojí tie najlepšie prvky z každej kultúry. Odporcovia multikulturalizmu namietajú, že z empirického hľadiska ide o utópiu: ťažko v praxi nájsť príklad toho, ako čierny emigrant z Afriky kultúrne obohatí európsku civilizáciu. Navyše, rasovo homogénnej spoločnosti nič nebráni prijať pozitívne prvky iných kultúr s tým, že sa vyhne všetkým nevýhodám multikulturalizmu.
b) Spojené štáty americké ako vzor : v USA bieli obyvatelia tvoria len dve tretiny obyvateľstva, mnoho ľudí je rasovo zmiešaných, a predsa ide o štát ako štát s vysokou ekonomickou a životnou úrovňou a tiež politickou mocou. Odporcovia kontrujú najmä dvomi tvrdeniami: 1. emigračná politika USA využívala dlhý čas eugenické princípy, čím načerpala silný intelektuálny element najmä z Európy; 2. ekonomické parametre USA sú pozitívne ovplyvnené udalosťami, ako 2 svetové vojny; hospodárstvu taktiež prospieva slobodný trh, ktorý by bol možný aj mimo multikulturalizmu. USA boli priekopníkmi hospodárstva aj v čase, kedy vládla prísna rasová segregácia. Odporcovia taktiež poukazujú na oblasti s prevažujúcim nebielym obyvateľstvom, ktoré majú od „amerického sna“ ďaleko (napr. Detroit). Odporcovia multikulturalizmu preto hovoria, že je nutné všimnúť si, ktoré skupiny obyvateľstva vo vyspelých multikultúrnych štátoch tvorí rast a ktoré úpadok.
c) Teória „demografickej záplaty“: tento argument sa opiera o to, že podľa demografických štatistík má v najbližších desaťročiach klesať počet európskych obyvateľov v produktívnom veku a naopak stúpať počet ľudí v dôchodkovom veku, čo spôsobí ekonomický kolaps. Príchod imigrantov by mohol tento trend zvrátiť. Takúto argumentáciu často používajú predstavitelia Európskej únie - namiesto prijatia opatrení v populačnej politike Európy plánuje EÚ prijať milióny neeurópskych prisťahovalcov na zvrátenie nepriaznivého demografického vývoja.
d) Vyplnenie ponuky trhu práce : táto teória súvisí s predchádzajúcou a zároveň tvrdí, že pôvodní európski obyvatelia nie sú ochotní niektoré činnosti vykonávať, a preto treba prijímať imigrantov. Jedná sa najmä o nekvalifikované práce a činnosti vnímané ako dehonestujúce. Táto teória plní len úlohu „podporného argumentu“ a zároveň sa de facto opiera o sociálnu nerovnosť rás, na čo s obľubou poukazujú jej kritici. Podľa odporcov multikulturalizmu je problém neochoty vykonávať isté povolania zanedbateľný a aj slobodný trh si ho dokáže sám vyriešiť, napríklad reguláciou miezd.
Odporcovia multikulturalizmu tvrdia, že multikulturalizmus sprevádzajú mnohé nevýhody. Medzi
najčastejšie námietky patrí:
a) Nerešpektovanie verejnej mienky : multikulturalizmus bol zavedený zhora, bez súhlasu alebo odobrenia občanov, teda nedemokraticky. Hoci mnohé prieskumy verejnej mienky ukázali, že ľudia preferujú homogénne krajiny. Takýto postoj však často býva označený za rasistický.
b) Hrozba rozporov : etnická nehomogenita spôsobená
multikulturalizmom môže zapríčiniť stratu stability spoločnosti, jej rozklad, rozpad na rozličné skupiny s odlišnými záujmami. Do
budúcnosti hrozí riziko občianskych vojen a odtŕhania častí krajín. Ako príklad sa uvádza Kosovo, ktoré bolo pôvodne čisto srbskou
oblasťou, no postupnými migračnými vlnami sa stali menšinou. Niektorí odporcovia multikulturalizmu sa obávajú, že takýto môže byť
pravdepodobný budúci vývoj všetkých multikultúrnych (multirasových) krajín.
c) Strata vlády :
obrovský etnický nárast nebielych prisťahovalcov, v kombinácii s početným poklesom bielych a systémom liberálnej demokracie môže
spôsobiť, že domáce obyvateľstvo stratí vládu nad svojimi krajinami (početnejší nebieli ich jednoducho prehlasujú).
d) Šírenie rôznych chorôb : ktorých nositeľmi sú najmä jedinci negroidnej rasy (najznámejšie AIDS). Ako
typický prípad sa poukazuje na Simona Mola, kamerunského prisťahovalca, ktorý nakazil desiatky Poliek vírusom HIV.
e) Strata jedinečnosti : rasové miešanie likviduje jedinečnú identitu národa a rasy. David Lane napríklad povedal: „Ľudia, ktorí dovolia inej rase žiť spoločne s nimi, zaniknú, pretože nevyhnutným výsledkom rasovej integrácie je kríženie rás medzi sebou, ktoré ničí jedinečnosť a exkluzivitu rasy.Nie je konštruktívne nenávidieť ostatné rasy, alebo dokonca zmiešané rasy. No separácia je podmienkou zachovania rasy vlastnej.“
f) Nezlučiteľnosť rozličných videní sveta : tento argument sa zakladá na tom, že spoločnosť je komplexný systém s vlastnou identitou, hodnotami, kultúrou, tradíciou, atď. Hodnoty rozdielnych civilizácií: napríklad európskej a islamskej sú nezlučiteľné. Právny systém spoločnosti však nemôže obsiahnuť protichodné hodnoty. Preto spolužitie takto odlišných kultúr bude nutne diskrimináciou, keďže nebudú môcť svoje práva uplatňovať obe súčasne.
V Európe začali panovať názory, že politika multikulturalizmu zlyhala. Namiesto odstraňovania koreňa problému však európske vlády len poburujú komunitu imigrantov zavádzaním rôznych opatrení, akými sú zákaz stavby minaretov alebo obmedzenie nosenia burky. Riešený je teda dôsledok, nie príčina, čo je podľa môjho názoru nesprávne. Tento prístup nič dobrého neprinesie. V správach sú každú chvíľu udalosti, ktoré hýbu svetom a poburujú občanov - rasovo motivované kriminálne činy, teroristické útoky.
Pýtam sa však, kto je za toto všetko zodpovedný? Sme to my, ľudia. Ak chceme žiť na tejto planéte bez konfliktov, musíme zabudnúť na predsudky a vážiť si každého spoluobčana, bez ohľadu na jeho pôvod, rasu a náboženstvo. To isté by sme mali očakávať od prisťahovalcov, ktorí k nám prichádzajú s nádejou na lepší život a istejšiu budúcnosť. Pomáhajme imigrantom asimilovať sa, a oni nám ukážu krásy a tajomstvá ich vlastnej kultúry. Mnohí hovoria, že sú iba 2 možnosti, buď multikulturalizmus prijať, alebo ho úplne zavrhnúť. Ja osobne sa však prikláňam k slovám Willa Kymlicka : „Zaujímavou otázkou nie je, či prijať multikulturalizmus či nie, ale aký multikulturalizmus prijať. “