Autizmus a spôsoby terapie

Autizmus a spôsoby terapie

1. Úvod

O autizme som sa rozhodla písať po prečítaní hrozivých štatistík o stúpajúcej tendencii výskytu tohto ochorenia v časopise. Táto téma mi príde veľmi aktuálna a bohužiaľ sa o nej v širšej verejnosti nehovorí dostatočne.

Možno za to môžu u nás ešte stále pretrvávajúce predsudky týkajúce sa diagnóz od „cvokára“, no v každom prípade si nemyslím, že pred týmto problémom si môžme dovoliť zatvárať oči, lebo koniec koncov autistické dieťa sa môže narodiť komukoľvek z nás.

V práci načrtnem okrem charakteristiku ochorenia aj problematiku terapie ľudí trpiacich autizmom. Považujem ju za prioritnú pri procese integrácie autistických jedincov do spoločnosti. Okrem bežných typov terapie sa zameriam aj na u nás okrajové spôsoby ako je arteterapia, či muzikoterapia. 

2. Autizmus

Výraz „autizmus“ bol vytvorený už v roku 1911 švajčiarskym psychiatrom Bleulerom, ktorý ním označil „odpútanie sa od reality spolu s relatívnou alebo absolútnou prevahou vnútorného života“. Vtedy sa označenie autistický volilo na popis takých schizofrenických pacientov, ktorí sa vyznačovali najmä silnou orientáciou na vlastnú osobu a utiahnutosťou zo sociálneho života.

Ako samostatná choroba, ktorá sa odlišuje od schizofrénie a začína sa v detstve, bol autizmus opísaný americkým psychiatrom Kannerom v roku 1943, ale až v osemdesiatych rokoch bol uznaný ako vlastná diagnostická kategória.
Autizmus je skrátený názov pre skupinu ochorení, ktoré sú v poslednej dobe označované  zastrešujúcim názvom ,,pervazívne vývinové poruchy alebo poruchy autistického spektra“.

Tieto poruchy sa prejavujú tromi klinickými príznakmi (autistická triáda). Ide o problémy v sociálnom správaní, deficity vo verbálnej a neverbálnej komunikácií a imagináciu. Táto triáda je vždy spojená s obmedzeným, stereotypným vzorcom aktivít.  Výsledkom je, že porucha je všade prenikajúca (pervazívna). Táto porucha sťažuje život jedinca aj v prípade mierneho stupňa postihnutia, a vyžaduje si nepretržitú kompenzáciu a starostlivosť. Presný dôvod autizmu ešte stále nie je známy.

Pravdepodobne ide o postihnutie dedičné, respektíve metabolické, keďže dôvodom sú aj škodlivé vplyvy vyvolané určitými látkami. Ukázalo sa, že stanovisko, podľa ktorého autizmus spôsobuje porucha vo vzťahu medzi matkou a dieťaťom, je nesprávne.

Psychické problémy rodičov sú väčšinou vyvolané práve ťažkosťami súvisiacimi s komunikáciou s autistickým dieťaťom. Z roka na rok sa v odborných článkoch uvádza čoraz vyšší údaj percentuálneho zastúpenia detí s poruchou autistického spektra, naposledy 116/10 000 (Baird 2006). Štatistické výskumy naznačujú, že ide približne o 1% populácie detí i dospelých.

Nárast súvisí predovšetkým so zlepšujúcim sa poznaním neurologických príčin, kognitívnych dôsledkov a rôznorodých prejavov sociálneho deficitu autistickej odlišnosti v závislosti od osobnosti jednotlivca, čo vedie k zlepšovaniu včasnej identifikácie a diagnostiky detí a dospelých. Autistické poruchy sa rozdeľujú do štyroch skupín.

Okrem psychogénneho a somatogénneho autizmu sa rozlišuje Kannerov a Aspergerov syndróm. Tieto dva syndrómy tvoria hlavné formy autizmu. Všetky formy majú spoločné to, že je narušené hlavne správanie sa medzi ľuďmi a komunikácia.

2.1 Triáda poškodení pri autizme

1. Poškodenie sociálnej interakcie

Najčastejším rozpoznateľným klinickým prejavom v prvých mesiacoch života je problematická interakcia matky a dieťaťa, teda absencia alebo nedostatočná emočne pozitívna reakcia pri hraní sa. Taktiež dieťa býva rado samo a na svoje okolie pôsobí dojmom, že žije vo vlastnom svete. Najťažšou formou je úplné vyhýbanie sa a ľahostajnosť k ostatným ľuďom, najmä deťom. Niektoré deti s triádou poškodení kontaktujú iných ľudí spontánne, ale veľmi zvláštnym, situácii často neprimeraným spôsobom.

2. Vývoj reči a komunikácie

Autistické deti majú nedostatky uvedomovania si sociálneho významu používania reči. Nechápu, že reč je prostriedok vyjadrovania sociálnych a emocionálnych informácií ostatným ľuďom. Častokrát môžu byť schopní vyjadrovať vlastné potreby, ale majú problémy vo vyjadrovaní vlastných pocitov a myšlienok, ako aj chápaní pocitov a myšlienok iných ľudí. Majú len slabé porozumenie pre informácie vyjadrené gestami, mimikou, výrazmi tváre, postojom tela, intonáciou hlasu atď. a sami ich nevedia používať adekvátne situáciám.

3. Poškodenie imaginácie

Deti nie sú schopné hrať sa s predmetmi alebo hračkami imaginatívne a uprednostňujú hru mimo kolektívu. Majú tendencie venovať svoju pozornosť nepodstatným a triviálnym vlastnostiam vecí, namiesto imaginatívneho pochopenia zmyslu celej scény (napr. všímanie si náušníc jednej osoby, ktorá ich má na sebe alebo vypínača, nie celého elektrického zariadenia). V oblasti záujmov a hry deti často robia zvláštne a atypické pohyby, motorické stereotypy- krútia sa, zalamujú prstami – všetko mechanicky, bez emočného kontextu. Preferujú mechanickú hru- stále dookola skladajú kocky do radu alebo na seba, púšťajú vodua nie sú však schopné napodobňujúcej hry  ,,naniečo“ (hra na rodinu, na školu, na doktora).

2.2 Stereotypné správanie (opakujúce)

Triádu poškodení často sprevádza stereotypné aktivity. Stereotypné aktivity môžu mať jednoduché až zložité formy. Deti s vyššou úrovňou schopností si obvykle vytvárajú zložité rutiny. Zdá sa, že ľudia s autizmom sú nútení robiť nejakú činnosť určitým spôsobom. Ak sa opakovanie činnosti niečím naruší, objaví sa úzkosť a nespokojnosť, ktoré často vedú k širokej škále problémov v správaní. Obvykle je správne pokúsiť sa tieto zvyky zmeniť v nejaké užitočné aktivity.

Medzi ne patrí:

a) Nutkavé a obradné, pravidelné prebiehajúce správanie, ktoré akoby nútilo človeka robiť určitú aktivitu vždy rovnakým spôsobom. Veľmi často sa zdá, že dieťa nie je schopné vzdať sa týchto činností a že je veľmi rozčúlené, keď mu v nich zabránime.

b) Neobvyklé alebo úzko obmedzené záujmy a to vtedy, keď si niektoré deti napríklad obľúbia určitý predmet, alebo nosia jednu vec neustále so sebou a odmietajú sa jej vzdať.

c) Stereotypné správanie, niekedy tiež nazývané autistické správanie zahŕňa zvláštne zvyky a záujem v neobvyklých zmyslových vnemoch. . Niektoré deti prejavujú silný záujem len o časť nejakého predmetu, napríklad neustále točia kolesom autíčka.

2.3 Formy autizmu

Ako bolo spomínané už na začiatku, rozlišujú sa štyri rôzne formy autizmu:

1. Psychogénny autizmus sa prejavuje hlavne poruchami komunikačnej

schopnosti s príznakmi emocionálneho chladu a chýbajúcej iniciatívy. Ako príčina sa predpokladá silné zanedbanie. Po intenzívnej náklonnosti sa emocionálne obmedzenia väčšinou rýchlo vyrovnajú.

2. Somatogénny autizmus je spôsobený ťažkými poškodeniami mozgu. Pred

objavením antibiotík sa toto ochorenie často vyskytovalo ako následok zápalu mozgu. Nápadným symptómom somatogénneho autizmu je nedostatočná schopnosť nadväzovať kontakty, ktorá sa ešte zosilňuje izolovaním sa od prostredia.

3. Pri Aspergerovom syndróme sa prvé symptómu objavujú po druhom až treťom roku života. Najdôležitejším základným symptómom tejto poruchy je obmedzená schopnosť postihnutých nadväzovať kontakty, pretože však nastupuje až v predškolskom veku, nie sú poruchy medziľudských vzťahov väčšinou tak silne pôsobivé ako pri Kannerovom syndróme, ktorý sa objavuje skôr.

U detí, ktoré trpia na Aspergerov syndróm, je vývin reči síce spomalený, ale nie je väčšinou narušený. Mnoho detí sa dokonca vyznačuje dokonalou rečou v gramatike aj pri výbere slov. Deti však majú sklon k samovrave, nápadnej melódii reči a počúvajúcemu sa prispôsobujú tak málo, že komunikácia je väčšinou narušená.

Postihnutí bývajú často priemerne alebo nadpriemerne inteligentní, napriek tomu mávajú ťažkosti pri učení. Dôvodom je ich nedostatočná pozornosť a tendencia nechať sa rozptyľovať vlastnými spontánnymi nápadmi. Mimoriadne pozoruhodné sú aj nezvyčajné záujmy týchto detí. keď sú konfrontované s pravidlami. Na požiadavky alebo na obmedzenia reagujú často výbuchmi zúrivosti a majú sklon k bezohľadnému presadzovaniu svojej vôle, a to bez humoru. Deti bývajú pri svojich pohyboch často skutočne nešikovné, čím je nedostatočná aj reč tela. 

4. Pri Kannerovom syndróme sa symptómy objavujú už v prvých mesiacoch života. Deti sa už v dojčenskom veku vyhýbajú očnému kontaktu, nevítajú svojich rodičov a anevyhľadávajú žiadny telesný kontakt. Kým pri Aspergerovom syndróme vnímajú autisti svojich blížnych ako niečo rušivé, zdá sa, že deti s Kannerovym syndrómom svojich blížnych nevnímajú vôbec. Vekom nie sú tieto sociálne narušenia tak nápadné, deti však takmer nie sú schopné nadväzovať kontakt s inými deťmi.

Schopnosť nadväzovať kontakt s inými ľuďmi je obmedzená na niekoľkých blížnych, ale i tu pretrváva nedostatočná schopnosť vcítiť sa do pocitov iných. U postihnutých sú už veľmi skoro zjavné komunikačné ťažkosti. Mnohé deti, ktoré trpia na Kannerov syndróm, vytrvalo a tým istým spôsobom kričia, takže je pre rodičov len ťažko rozoznateľné, čo je dôvodom ich kriku. Deti sa dajú utíšiť len veľmi ťažko. Asi polovica detí nikdy nenadobudne zmysluplnú reč, ale aj u iných týchto detí sa reč vyvíja len pomaly a je silne narušená.

Deti sú pri používaní reči silne orientované na seba a často hovoria skôr na protistojaceho človeka, akoby sa mali s ním rozprávať. Správanie sa týchto autistických detí pri hre je charakteristické tým, že sa zaoberajú vecami bez ohľadu na svojich spoločníkov. Od stredného detského veku sa objavuje zaoberanie sa výlučne železničnými traťami, cestovnými poriadkami, vzormi a pod. U väčšiny postihnutých je silne podpriemerne vyvinutá inteligencia a siaha až do oblasti duševného postihnutia.

Najmä u týchto detí je nápadný silný sklon k opakujúcim sa pohybom (hlavne krúživé pohyby rukou a hýbanie rukami ako pri ovievaní sa), deti sa často aj sami zraňujú tak, že sa pohryzú alebo si udierajú hlavu. Rozlišovanie Kannerovho a Aspergerovho syndrómu je otázne; je možné, že Aspergerov syndróm predstavuje len relatívne miernu formu autizmu u skutočne inteligentných detí.

3. Terapia

3.1 Medikamentózna terapia

Na liečbu autizmu sa nasadzujú rôzne lieky, napr. prípravky, ktoré sa užívajú aj pri liečbe schizofrenikov alebo prípravky, ktoré znižujú hladinu serotonínu. U niektorých detí tým možno dosiahnuť zlepšenie duševných schopností a správania, objavujú sa však aj nežiadúce vedľajšie účinky ako napr. podráždenosť.

3.2 Behavoriálna psychoterapia

Pri pschychologickej liečbe autistických detí sa pracuje hlavne s predmetmi odmien. Odmeňuje sa každé požadované správanie, ako napr. naviazanie kontaktu s iným dieťaťom. Pritom je dôležité zaoberať sa potrebami dieťaťa. Ak sa dieťa napríklad veľmi rado zaoberá s hračkárskymi autíčkami, je mimoriadne účinné ponúknuť dieťaťu ako odmenu takéto hračkárske autíčko.

Do tohto tréningu sú silne začlenení rodičia, aby mohli svoje dieťa podporovať aj v domáckom prostredí. Okrem toho sa môže tým, že sú rodičia pre dieťa pozitívnym zdrojom reakcií na vlastné správanie, zlepšiť jeho vzťah k rodičom. Pri behavoriálnej psychoterapii je dôležitým cieľom zlepšiť sociálne správanie dieťaťa, lebo sa vychádza z toho, že, ak sa dieťa naučí hrať s inými deťmi, môžu byť dôležitým vzorom pri učení ďalších schopností.

Hlavne pri autistoch, ktorí sú duševne postihnutí, treba dbať na to, aby učenie nastávalo v malých krokoch, t. zn., že aj najmenšie pokroky musia byť odmenené. Pri správaní, pri ktorom sa dieťa samo poškodzuje (napr. búchaním hlavy o stenu), môže byť potrebné nasadenie trestov, ako napríklad odobratie obľúbenej hračky. Používanie trestov by však malo byť len výnimkou, lebo inak sú pokusy o vytvorenie dôvery k ľuďom málo nádejné. Pri liečbe autizmu sa neustále používajú alternatívne metódy. (Matky sa napríklad nabádajú k tomu, aby svoje dieťa objímali tak dlho, až kým sa nevzdá svojho odporu.)

3.3 Muzikoterapia

Muzikoterapia je taká forma starostlivosti, behom ktorej vzniká vzájomný vzťah medzi pacientom a terapeutom. Umožní u pacienta navodiť také zmeny aby mohla byť začatá liečba. Terapeut pracuje s rôznymi pacientmi, deťmi aj dospelými, ktorí môžu mať emocionálne, fyzické, mentálne alebo psychické poruchy.

V klinickom stretnutí sa terapeut s pomocou tvorivého využívania hudby snaží o interakciu, po núka hudobné zážitky a aktivitu a vedie pacienta k dosiahnutiu terapeutických cieľovo, stanovených podľa jeho patológie. 

Každý človek má schopnosť produkovať hudbu a reagovať na ňu, preto je hudba univerzálnou skúsenosťou, spoločná všetkým národom. Melódia, rytmus a dynamika sú zrozumiteľným komunikačným prostriedkom pre všetkých. Hlavne pokiaľ ide o autistické deti, pre ktoré sú niekedy slová bariérou, no hudba je pre ne prijateľnejšia. Muzikoterapiou a jednoduchými muzikoterapeutickými hrami sa dá dieťa naučiť zamerať pozornosť na niečo a súčasne sprostredkovať skúsenosť rozhovoru, pričom miesto slov používame ako komunikačný prostriedok hudbu

Liečebné využitie hudby

Muzikoterapia sa rozlišuje na:

1. všeobecnú- pôsobíme ňou na stavy súvisiace s postihnutím, ako sú napríklad poruchy  emocionality

2. špeciálnu – pôsobíme ňou na proces postihnutia a poruchy ako muzikálnym liekom.

Priebeh procesu muzikoetrapie

Muzikoterapeutický proces obsahuje dve zložky činností. Podľa ich voľby hovoríme o muzikoterapii:

a)  receptívnej - dieťa len vníma a počúva reprodukovanú hudbu a zapája prípadne iné zmysly ako pohyb, predstavivosť, imagináciu, vizuálizáciu

b)  aktívnej – pracujeme s kreativitou dieťaťa, využívame jeho improvizáciu, dieťa sa snaží samo zvuk produkovať

O aktívnom procese muzikoterapie hovoríme, keď sa dieťa sa zapája priamo a bezprostredne, čiže sa podieľa na procese hudobnej produkcie a to pomocou hudobno-pohybových, vokálnych, výtvarných a inštrumentálnych činností. Tieto činnosti nie sú zamerané len na proces socializácie jedinca, ale aj na stimuláciu jeho kreativity, na zvýšenie sebavedomia, či dodanie pocitov istoty a sebadôvery. Podzložkami pri aktívnom procese sú vokálny prejav (napodobňovanie zvukov rôznych vecí, zvierat), inštrumentálny prejav a pohybový prejav.
 
Druhy muzikoterapie

Tvorivá muzikoterapia, ktorá je používaná pri deťoch s autizmom v zahraničí. Autori pri nej stanovili systém klinických a liečebno-pedagogických hudobných techník, kde podporovaním kreatívnosti, najmä u autistických detí, vytvorili priestor pre komunikáciu a vzťah.

Orffova muzikoterapia pracuje s viacnásobne postihnutými deťmi. Terapeutický proces stavia na procese výmeny, na tvorbe a vychutnávaní a na princípe akcie a reakcie.

3.4 Arteterapia

Výtvarný prejav je prirodzený pre deti a ich schopnosť výtvarne sa vyjadrovať prebieha už od detstva a vyvíja sa spolu s fyziologickým vývinom. Keďže výtvarná činnosť používa primárne neverbálne prostriedky, stáva sa prístupná aj ľuďom, pre ktorých je slovné vyjadrovanie z rôznych dôvodov ťažké. Hoci prostredníctvom výtvarných činností nemožno odstrániť prejavy autistického spektra, možno zmierniť napätie a uvoľniť stresové situácie,  do ktorých sa autistické deti často dostávajú. Pri arteterapií si dieťa vytvára svoj vlastný štýl komunikácie, vďaka čomu vie zviditeľniť okoliu svoje pocity a myšlienky.

Chápanie arteterapie:

-  arteterapia sa v širšom význame chápe ako liečba umením, vrátane hudby, poézie, prózy, divadla, tanca a výtvarného umenia.
-  v užšom význame ide o formu liečby prostredníctvom výtvarného umenia.

1. arteterapia – receptívna – ide o vnímanie umeleckého diela, ktoré vyberáme s istým zámerom.

2. arteterapia – produktívna – znamená použitie konkrétnych tvorivých činností (kresba, maľba, modelovanie, intermediálne aktivity).

Liečenie prostredníctvom výtvarného umenia je známe najmä svojím prístupom v tom, že v tejto ľudskej projekcii nejde o vytváranie dokonalých výtvarných kompozícií. Dôležitejšie je to ako sa človek bude počas tvorby cítiť a či sa nám podarí dostať jeho vnútorné prežívanie do takej podoby, že sa nám dokáže "duševne otvoriť".

4. Záver

Snahou práce bolo priniesť pohľad na autizmus z hľadiska liečby a terapie týchto jedincov. Rozlíšila som tiež odlišné podtypy spektra autistických porúch a aj všeobecné symptómy vystihujúce ochorenie. Zistila som, že priebeh ochorenia sa nedá generalizovať a je v každom prípade individuálny a vyžaduje si špecifický prístup.

Aj preto je dôležité aby okolie tvoriace „svet“ takýchto jedincov bolo dostatočne informované nielen o medikamentóznej liečbe, ale aj o rozličných druhoch terapie. Priorita ľudí by mala zahŕňať starostlivosť, toleranciu a snahu o pochopenie týchto hoci odlišných avšak tiež výnimočných ľudských bytostí.  Verím, že som touto prácou aspoň trochu priblížila ich svet aj Vám.