B. Obama - plusy a mínusy jeho administratívy

B. Obama - plusy a mínusy jeho administratívy

1. Úvod
Spojené štáty americké počas minulých 8 rokov zažili republikánsku vládu na čele s exprezidentom Georgeom Bushom jr. a podľa mnohých patrí táto vláda k tým naj­horším, aké kedy Amerika zažila (treba však povedať, že niektorí ju paradoxne za­raďujú medzi tie najlepšie). Najväčším faktorom na Bushovu popularitu bola práve vojna na Blízkom východe - čím viac sa predlžovala, tým menšia bola popularita re­publikánskeho prezidenta, ktorú  navyše zhoršila aj povesť kontroverznej väznice Guantánamo, ktorá slúžila na zadržanie osôb podozrivých z terorizmu.  Niektorí Američania dostali k Bushovi dokonca taký odpor, že sa po jeho druhom zvolení  presťahovali do Kanady.  Situácia sa začala obracať v poslednom roku -Bushovej osemročnej vlády, keď vypukla nová prezidentská kampaň, v ktorej vystupovali po­litici ako demokrati Hillary Clintonová (manželka exprezidenta Billa Clintona a ak­tuálne ministerka zahraničia) a Barack Obama alebo republikáni ako Sarah Palinová či John McCain. Najviac svojou kampaňou a myšlienkami zaujal Barack Obama, ktorý heslom "Yes, we can!" (Áno, môžeme!) a aj zjavom pripomínal Martina Luthera Kinga a dával novú nádej pre USA. Už počas svojej prezidentskej kampane oslovoval ľudí najmä skončením vojny, či vytváraním nových pracovných miest a sociálnych istôt. Jeho úsilie nakoniec zabralo a stal sa tak 20. januára 2009 44. a zároveň prvým afroamerickým prezidentom Spojených štátov amerických.

Vo svojej práci budem teda rozoberať úspechy, či neúspechy  zatiaľ zhruba 1,5 roč­nej vlády B. Obamu. Tému administratívy Baracka Obamu som si vybral preto, lebo ma politické dianie v Spojených štátoch zaujíma a chcel by som sa aj neskôr venovať štúdiu politických vied. Pri písaní práce som sa však nemohol zamerať na všetky udalosti, ktoré sa udiali počas tohto jeden a pol roku Obamovej vlády , keďže sa ich len za tento čas udialo veľa, a preto sa zameriavam len na tie najdôležitejšie, ktoré dobre odrážajú aktuálnu situáciu v USA. Pri skúmaní danej problematiky však ešte veľa otázok zostáva nevyriešených, nakoľko aktuálnosť témy je stále vysoká.

2. Život a kariéra Baracka Obamu
Barack Hussein Obama sa narodil 4. au­gusta 1961 v Havajskom Honolulu otcovi s kenským pôvodom Barackovi Hussei­novi Obamovi st. a matke (beloške) Stan­ley Ann Dunhamovej, ktorá vyštudovala na Havajskej univerzite an­tropológiu. Detstvo Baracka Obamu nebolo vô­bec idylické. Otec  získal štipendium na Har­vardovej univerzite, odišiel od rodiny a ne­skôr sa presťahoval do Kene, kde vystupo­val ako miestny politik a tu aj zo­mrel pri nešťast­nej auto­nehode. Obama junior prežil časť svojho detstva v Hono­lulu na Havajských ostrovoch, no od svo­jich šiestich rokov žil so svojou matkou a s jej novým manželom, Ba­rackovým ne­vlastným otcom, v Jakarte v Indonézii.  Malý Barack sa vracia v roku 1971 na Havaj ku starým rodičom, aby mohol získať lepšie vzdelanie. Po absolvovaní strednej školy nastupuje na vysokú školu Occidental college v Los Angeles, neskôr prestupuje na prestížnu Columbia University, kde v roku 1983 získal titul bakalára z politológie. Po štúdiách pracuje ako komunitný pracovník v New Yorku a v Chicagu, v ktorom sa nachádza Far South Side, najväčšia a najchudobnejšia černošská komu­nita na svete. Po smrti prvého afroamerického starostu Chicaga Harolda Washingtona sa roz­hodol pre štúdium práva, aby mohol presadiť potrebné práva a opatrenia pre menšiny. Právo študuje na renomovanej Harvard Law School, kde sa stáva prvým afroame­rickým predsedom prestíž­neho školského časopisu Harvard Law Review. Štúdium na Harvar­dovej univerzite ukončil s vyznamenaním. Na fakulte stretol svoju lásku Michelle Robinsono­vú, s ktorou sa aj v roku 1992 oženil a má s ňou  dve deti: Maliu Ann (1998) a Natashu (2001). Po ukončení štúdií na Harvardovej univerzite sa na Ba­racka Obamu hrnulo veľa ponúk z rôznych renomo­vaných právnických firiem, no on si zvolil advokátsku kanceláriu  Miner Barnhill&Galland, ktorá sa zameriavala najmä na pomoc menšinám a ochranu ľudských práv. V rokoch 1993 - 2004 prednášal Obama ústavné právo na Chi­cagskej univerzite. Jeho politická kariéra sa za­čína v roku 1997, kedy bol zvolený do senátu štátu Illinois, kde vykonával svoju funkciu až do roku 2004. V roku 2000 jeho snahy dostať sa do Snemovne reprezentantov zostali neús­pešné, keď prehral o 30%.  Obama sa však nevzdal, v roku 2003 zahájil rozsiahlu kampaň a v roku 2004  sa ako historicky piaty afroameričan dostal do Senátu Spoje­ných štátov. Počas svojej ka­riéry senátora štátu Illinois sa zameriaval najmä na vnú­torné záležitosti tohto štátu, ako člen výboru pre medzinárodné vzťahy precestoval Rusko, Izrael, Irak, východnú Európu, navštívil aj Afriku a vlasť svojho otca - Keňu, kde propagoval prevenciu voči AIDS. Ako člen Senátu propago­val najmä väčšiu kon­trolu konvečných zbraní a fair-play v politike. Vo februári 2007 v Springfielde v štáte Illinois Obama napokon potvrdzuje jeho kandidatúru o post prezidenta USA. Jeho predvolebná kampaň  (v ktorej bolo použité známe heslo z jeho sená­torskej kam­pane: "Yes, we can!")  bola založená najmä na  no­vom a účinnom mediálnom pro­striedku - internete. Pri nominačných voľbách v Demokratickej strane súperil o post hlavy štátu s Hillary Clintono­vou, manželkou exprezidenta Billa Clintona, no vďaka podpore mlad­ších voličov a afroame­ričanov nakoniec zvíťazil a dostal sa tak defini­tívne na nomináciu pre prezidentskú kandida­túru Demokratickej strany. Ťažký boj o prezidentské miesto sa však ešte neskončil. Novým súperom na post prezi­denta sa stal republi­kán John McCain, arizonský se­nátor, no aj z tohto súboja vyšiel Obama úspešne (vyhral o 7% hlasov) a stal sa tak 20. januára 2009 44. a zároveň prvým afro­ame­rickým prezidentom Spojených štátov americ­kých[1].
 
3. Barack Obama a jeho administratíva
1. 100 days - najvýznamnejšie reformy prvých 100 dní vlády  Baracka Obamu

1. Prvý deň vo funkcii
Po trochu chaotickej a dopletenej, no i tak dôstojnej inaugurácií  (mala 6 minútový sklz, navyše Obama aj hlavný sudca doplietli slová prezidentskej prísahy) a  pretan­covanej víťaznej noci (Obama sa spolu so svojou manželkou zúčastnili až 10 plesov) nastúpil nový prezident po prvýkrát do svojho úradu. Ráno obvolal všetkých lídrov Blízkeho východu, ktorým sľúbil prácu v mieri, zúčastnil sa pobožnosti v Národnej katedrále vo Washingtone, neskôr rokoval s ekonomickými expertmi a nakoniec sa zúčastnil stretnutia s vojenskými predstaviteľmi, na ktorom sa rokovalo aj o rýchlom zatvorení kontroverznej väznice Guantánamo[2].

2. Guantánamo - obraz NEdemokratickej Ameriky?
Prvé prezidentovo rozhodnutie bolo vydané 22. januára 2009[3], keď nariadil rýchle zatvorenie väznice Guantánamo, ktorá sídlila v americkom sektore  Kubánskeho ostrova. Tento smutný symbol vlády Georga Busha ml., ktorý vznikol bezprostredne po tragických udalostiach 11. septembra 2001 a v ktorom boli väznené najmä osoby pre podozrenie z terorizmu, sa neslávne preslávil najmä pre zlé zaobchádzanie s väzňami a mučiace praktiky (napr. simulované topenie). To, čo Bushova vláda poka­zila, Obamova sa teraz snažila napraviť zatvorením tejto väznice, čo organizácie ako Amnesty international len ocenili. Vzápätí sa však vynorila nová otázka - kam pre­sunúť väzňov? Z 250 väznených osôb bolo zhruba 60 osôb uznaných za nevinných (medzi ktorými boli aj čínski moslimskí Ujguri, muži z Lýbie či z Alžíru), no tie do domovských štátov byť poslané nemohli, keďže by v nich boli perzekvované. John Bellinger, poradca bývalej ministerky zahraničia Condoleezy Riceovej, upozornil na fakt, že splnenie Obamovho sľubu nebude také ľahké, keďže premiestnenie väzňov do USA by vyvolalo silné tlaky verejnosti. Preto sa Spojené štáty usilujú o rozdelenie väzňov so svojimi spojencami. Tie však zaujali rôzne stanoviská. Austrália odmietla, lebo by mohol tento transfer ohroziť jej občanov, Portugalsko premiestnenie akcep­tovalo, Veľká Británia ponuku zvažovala. Dovtedy bolo Albánsko jediným štátom, ktorý prijal guantánamských väzňov, napriek tomu, že s nimi nemalo nič spoločné[4]. Pre zavŕšenie všetkých snáh o zatvorenie Guantánama, prezident Barack Obama vy­dal 15. decembra 2009 Prezidentské memorandum v ktorom nariaďuje presun gu­antánamských väzňov do Thomson Correctional Center v štáte Illinois[5].
 
3. Lilly Ledbetter Fair Pay Act of 2009 - víťazstvo spravodlivosti
Lilly Ledbetter Fair Pay Act of 2009 (Zákon Lilly Ledbetterovej o spravodlivej od­mene za prácu) je historický prvý návrh zákona, ktorý podpísal novozvolený prezi­dent počas slávnostnej ceremónie a stalo sa tak 29. januára 2009, teda deväť dní po nástupu do funkcie. Tento zákon novelizuje už staršie zákony ako Civil Rights Act of 1964 (Zákon o občianskych právach z roku 1964) a Age Discrimination in Employ­ment Act of 1967 (Zákon o vekovej diskriminácií v zamestnaní z roku 1967)[6]. Jeho hlavnou náplňou je zabrániť diskriminácii platu podľa veku, rasy a pohlavia. Hlav­nou príčinou pre vytvorenie tohto zákona bola kauza Lilly Ledbettetovej a alabam­skej spoločnosti  Goodyear Tire & Rubber Company. Ledbetterová v nej začala pra­covať v roku 1979 a jej plat sa vyvíjal podľa jej výkonnosti a formálneho ohodnote­nia. V roku 1998, keď odchádzala do predčasného dôchodku, si uvedomila možnú diskriminačnú prax svojej firmy. Pred odchodom do dôchodku bol Ledbetterovej mesačný plat 3,727 dolárov, zatiaľ čo plat ďalších 15 mužov sa pohyboval od  $4,286 do  $5,236. Po odchode do penzie sa napokon rozhodla firmu zažalovať. Po dlhých právnických sporoch a súdoch nakoniec Najvyšší súd (Supreme Court) rozhodol, že sa firma Goodyear Tire & Rubber Company sa nesprávala k zamestnankyni Lilly Ledbetterovej diskriminačne, odvolávajúc sa na Hlavu VII Zákona o občianskych právach, v ktorom sa píše, že diskriminačné správanie sa musí objaviť do 180 dní. Ledbetterová s argumentom, že sa toto správanie objavilo už dávno, nepochodila a kauza samotná vyvolala na verejnosti búrlivé reakcie. Ako odpoveď na tento prob­lém predložila demokratická časť Kongresu v roku 2007 návrh zákona Lilly Ledbet­ter Fair Pay Act, v ktorom bola zahrnutá aj riešenie diskriminácie po 180 dňoch. Po­čas prezidentskej kampane ju zaradil Barack Obama do svojho programu, zatiaľ čo McCain sa proti nej postavil. Po zvolení Baracka Obamu za prezidenta Spojených štátov bol zákon Lilly Ledbetter Fair Pay Act  nakoniec schválený[7].
 
4. American Recovery and Reinvestment Act of 2009 (ARRA)
Ako dobre vieme, Barack Obama prevzal prezidentské kreslo v čase, keď boli Spo­jené štáty americké v značne komplikovanej situácií. Zmietali sa v hospodárskej kríze, ktorá začala zúriť od polovice roku 2008 a ktorú zavinilo 8 rokov chabej re­publikánskej vlády Georgea Busha. Tá sa snažila oživiť ekonomiku USA pomocou Economic Stimulus Act of 2008 (Zákon o stimulovaní ekonomiky z roku 2008), no vypuknutiu globálnej hospodárskej krízy to nezabránilo. V jesenných mesiacoch roku 2008, počas najhoršieho obdobia krízy, keď množstvo veľkých bánk a koncer­nov skrachovalo, bol v októbri 2008 podpísaný zákon Emergency Economic Stabili­zation Act of 2008 (Zákon o potrebnej stabilizácií ekonomiky), v ktorom bol schvá­lená 700 miliardový finančná injekcia pre zkrachované banky. Kritici tomuto zákonu vyčítali najmä jeho rýchlosť spracovania, veľkosť záchranného balíku a mali strach, aby peniaze neboli vyhodené do vetra[8]. Niektorí ekonómovia dokonca zastávali ná­zor, že by žiadna štátna pomoc nemala byť poskytnutá a aby sa poškodené subjekty dostali z krízovej situácie sami. Tak či onak, Spojené štáty sa ešte z krízy vôbec nedostali a preto demokrati začali pracovať na novom zákone. Senátu bol predlo­žený návrh nového zákona 6. januára 2009 a Snemovni reprezentantov  25. januára. Hlavnými bodmi zákona sú vytvorenie dodatočného rozpočtu pre zachovanie a vy­tváranie zamestnaní, pre investície do infraštruktúry, energetiku a vedu,  pomoc ne­zamestnaným a pre stabilizáciu štátu a regiónov[9]. Zákon sa však stretol s tvrdou kriti­kou republikánov, ktorý mu vyčítali  veľký rozpočet (787 miliárd dolárov), no napokon však zákon prešiel a  17. februára ho aj už nový prezident  Obama v Den­veri v Colorade podpísal[10].
 
2. Zdravotnícka reforma - veľké víťazstvo Baracka Obamu
Najväčší test prezidenta Baracka Obamu nespočíval v riešení otázky Blízkeho vý­chodu či  ekonomickej krízy, no práve v otázke reformy zdravotníctva. Američania dávajú za zdravie najviac peňazí na svete, no úroveň v mnohom zaostáva za inými rozvinutými krajinami. A všetko to podčiarkuje fakt, že 47 miliónov ľudí, čiže šestina obyvateľstva USA, nemá zdravotné poistenie.
Najmä v zdravotníctve sa prejavuje rozdiel medzi Európou a USA a to, čo sa Euró­panovi zdá ako normálne, môže byť pre Američana útok na jeho osobnú slobodu. Zatiaľ čo v Európe má zdravotné poistenie každý, v USA ho nemá každý šiesty. Po­vinnosť poistenia sa snažili prezidenti schváliť už pred asi 100 rokmi. História uka­zuje, aký to môže byť ťažký a márny boj. Od neúspechu pokusu o reformu Wood­rowa Wilsona sa za sto rokov  podarilo systém čiastočne reformovať iba prezidentovi Lyndonovi Johnsonovi v roku 1965. Zuby a aj verejnú priazeň si na nej vylámali via­cerí, medzi inými aj Bill Clinton. Americký systém zdravotníctva však zmenu naozaj potrebuje, na čom sa zhodnú aj viacerí Obamovi kritici[11].

Existujú dva veľké verejné programy zdravotnej starostlivosti o tých, ktorí sú zne­výhodnení: Medicaid pre chudobných a Medicare pre starých ľudí, no sú však veľmi drahé a neefektívne. Mnohí tvrdia, že zlyhávajú alebo sú pred krachom. Chudoba sama nie je vždy dostatočným dôvodom na právo na Medicaid a veľa chudobných ľudí tak zostáva bokom. Amerika teda ako jediný rozvinutý štát nemal všeobecné poistenie, no nová reforma má zabezpečiť dotácie pre ľudí bez poistenia[12].

Reforma bola od Obamovho nástupu do úradu v januári minulého roku jeho hlav­nou vnútropolitickou prioritou. Samozrejme, vyvolala búrlivé reakcie, čo sa prejavilo aj na Obamovej popularite, ktorá zaznamenala najväčší pokles v histórii USA.  Se­nátori však zákon v Kongrese presne na štedrý večer o siedmej schválili, no dlhšie to už trvalo Senátu. Ten zákon schválil až 21. marca a aj to s tesným rozdielom (219 ku 212 a strana prezidenta Obamu potrebovala na schválenie 216 hlasov.). Aj po schvá­lení Senátom sa však konečná verzia reformy ešte bude trochu meniť. Musí sa zjed­notiť s návrhom, ktorý prešiel v Snemovni. Sú medzi nimi rozdiely, okrem iného zá­kon zo Snemovne navrhoval formu štátnej poistky, ktorú umiernení demokratickí senátori odmietli. Napriek tomu sa skôr očakáva, že Snemovňa v tomto smere ustúpi.

Americký prezident Barack Obama napokon triumfálne podpísal  zákon o reforme zdravotníctva Patient Protection and Affordable Care Act 23. marca 2010 a zabezpečil tak nemocenské poistenie na takmer všetkých Američanov."Dnes, po takmer storoč­nom úsilí, dnes, po vyše rok trvajúcich diskusiách, dnes, po sčítaní všetkých hlasov, sa reforma zdravotného poistenia stáva v Spojených štátoch zákonom Dnes, keď komentátori tvrdili, že už to nie je možné, sa nám to podarilo. Stále sme ľudia, ktorí dokážu robiť veľké veci[13]," povedal Obama pri slávnostnom podpise historickej legisla­tívy vo Východnej sále Bieleho domu.

Podľa schváleného zákona dostane 32 miliónov Američanov bez prístupu k zdra­votníckej organizácií zdravotné poistenie. Hlavnou náplňou reformy je za platiť zdravotné poistenie a ak tak občania neurobia, dostanú pokutu. Rodiny so zárobkom pod 88-tísíc dolárov ročne dostanú sociálnu pomoc od štátu, aby si mohli dovoliť zaplatiť poistku. Podľa nového zákona je tiež nezákonné, aby poisťovne odmietli pacientov poistiť kvôli ich existujúcemu zdravotnému stavu[14].

Barack Obama sa najmä vďaka tejto reforme ukázal ako nezlomný politik, no po­hneval si zhruba polovinu obyvateľov USA, ktorí s reformou nesúhlasia. Navyše, trinásť amerických štátov na čele s Floridou podalo žalobu proti ďalekosiahlej zdra­votníckej reforme. Štáty sa chystajú požiadať Najvyšší súd, aby rozhodol, či je re­forma v súlade s americkou ústavou. Prvým problémom je, že každý Američan sa bude musieť poistiť a ak tak nespraví, dostane pokutu do výšky 750 dolárov. "To, čo pre Európana vyzerá úplne normálne, je pre mnohých Američanov siahanie na ich slobodu výberu. „Je to daň za život. Nič nerobíte, len sedíte na stoličke a musíte platiť daň alebo pokutu. Je to protiústavné," vysvetľoval podľa CNN Bill McCollum, štátny prokurátor z Floridy, ktorý sa tiež chcel obrátiť na súd. Druhým problémom je fakt, že centrálna vláda svojou reformou zaviazala štáty, aby míňali peniaze, ktoré nemajú a niektorí Američania zostávali nepoistení dobro­voľne. Vybrali si riziko, že nebudú chorí a radšej si šetrili peniaze. „Každý raz pod­ľahne vážnej chorobe. A ak si nemôžem dovoliť ju zaplatiť, tak nevyberám peniaze z vreciek iných,“ povedal pre USA Today Charles Moore, ktorý je bez poistky 25 ro­kov[15].
 
Otázka zdravotníckej reformy je stále aktuálna. Veľa ľudí sú s reformou spokojní, pretože si hradiť celú zdravotnú starostlivosť bez poistky bolo v USA nesmierne na­máhavé. Bez dobrej poistky sa žilo naozaj ťažko, keďže len obyčajné vyšetrenie u lekára spolu s kúpou liekov stojí okolo 200 dolárov, odstránenie zubného kazu u zu­bára 1 500 a pôrod 5 000 dolárov (10 000 dolárov stojí pôrod cisárskym rezom). Ľudia budú chorí vždy, a preto je zdravie v USA veľkým biznisom. Ako povedal dekan  fakulty medicíny Harvardovej univerzity Dr. David Himmelstein: "Ak nie ste Bill Gates, vašu rodinu delí od bankrotu jediná choroba"[16]. Preto si myslím, že Obamova zdravotnícka reforma je jedným skutočne veľkým plus jeho vlády, keďže sa domnie­vam, že základnou povinnosťou každej vlády je poskytnúť občanovi základné so­ciálne istoty.
 
3.  Zahraničná politika vlády Baracka Obamu
1. Otázka Blízkeho východu
Vládu republikána Georgea Busha jr. silno zasiahol teroristický útok na World Trade Center z 11. septembra 2001 a ním sa začala nová éra konfliktov medzi Spojenými štátmi a Blízkym východom. Spojené štáty americké vyhlásili vojnu teroristickým organizáciám, ako sú al-Kajdá (ktorá je oficiálne zodpovedná za útoky z 11. septembra), či Taliban. Z bojov USA za slobodu Blízkeho východu sa vykľula ťažká, namáhavá vojna, ktorá starším generáciám pripomínala Vietnam. Podobne ako vo Vietname, tak i vo vojne na Blízkom východe (krízové štáty ako Afganistan, Pakistan, oslobodený Irak) domáce obyvateľstvo často s teroristickými moslimskými  skupinami sympatizuje. Samí Američania postupne začali pozorovať, že táto vojna zrejme nikam nevedie. Ako vyzerá situácia teraz, za vlády prezidenta Baracka Obamu?
 
Obama už počas svojej kampane prisľúbil stiahnutie amerických vojakov z Iraku a stabilizovanie tamojšej oblasti. Hneď na druhý deň od svojej inaugurácie 20. januára 2009 novozvolený prezident telefonoval s niekoľkými lídrami z Blízkeho východu v rámci jednej zo svojich najvyšších priorít, a to dosiahnutia mieru v tomto regióne (po izraelskej invázií do Pásma Gazy Obama navyše  prisľúbil, že sa bude angažovať aj v blízkovýchodnej diplomacií). Neskôr, na porade s vojenskými expertmi, ktorej cieľom malo byť  oboznámenie prezidenta so situáciou na Blízkom východe, požiadal Obama taktiež o predloženie plánov na "zodpovedné" stiahnutie amerických vojsk z Iraku. Ako vôbec prvé interview poskytol prezident Obama arabskej spravodajskej televízii al-Arabíja, v ktorom načrtol svoje zámery na Blízkom východe. "Mojou úlohou je presvedčiť moslimský svet, že Američania nie sú vaši nepriatelia," povedal v al-Arabíjí. Taktiež arabský región ubezpečil, že chce "začať počúvaním, pretože Spojené štáty príliš často začali prikazovaním" a vyzval moslimov na zlepšenie vzájomných vzťahov, lebo "nie je dôvod, aby Amerika neobnovila úctu a priateľstvo", ktoré dominovali vzťahom USA a arabským svetom ešte pred 20 - 30 rokmi. Obama sám v interview apeloval na fakt, že vyrastal v Indonézií, a že má moslimských príbuzných (Obamove meno Hussein je moslimského pôvodu, no sám je protestant). Moslimský región však trochu rozrušil tým, že obraňuje myšlienku Izraelského štátu a potvrdzoval jeho spojenectvo s USA, no zároveň vyzval na mierové riešenie všetkých konfliktov[17].

Prezident Obama však tak skoro jednotky z Afganistanu nestiahne, keďže armáda Spojených štátov tu musí dokončiť svoju prioritnú úlohu, a to zničenie al-Kájdy. Americký generál Gates sa vyjadril nasledovne: "Tak ako bývalý prezident George Bush, aj Barack Obama dal jasne najavo svoj cieľ a my v tomto vytýčenom smere budeme pokračovať," povedal Gates. "Ako povedal prezident Obama, je to naša najvyššia vojenská priorita. Očakávame však dlhý a náročný boj," dodal. Americké sily  z tohto regiónu nestiahnu, ako sľúbil Barack Obama, ale naopak. V Afganistane, kde má al-Kájda najväčší vplyv, boli len  do polovice roku 2009 nasadené tri bojové jednotky o sile 3500 mužov. Navyše má byť v dohľadnej dobe vyslaných 30 000 vojakov, aby mohli vykonať posledný úder voči povstalcom a teroristom[18].

Diplomatické vzťahy medzi USA a legitímnej afganskej vlády sú na dobrej úrovni. Ministerka zahraničia Hillary Clintonová počas 4-dňovej návštevy  afganského prezidenta Hámida Karzaja konajúcej sa v máji 2010 uistila, že Spojené štáty budú s Afganistanom aj po skončení vojenskej misie spolupracovať na civilnej úrovni. Treba povedať, že Kábul a Washington vidia situácie často rozdielne, no i tak sa vedia dohodnúť a spolupracovať, čo odráža úroveň diplomatickej dôvery. Ostáva teda len dúfať, že situácia na Blízkom východe sa vyrieši čo najskôr[19].
 
2. Vláda Baracka Obamu a zahraničná diplomacia
Už počas svojho prvého roka pôsobnosti sa Barack Obama zúčastnil veľkého množstva diplomatických návštev a summitov v Európe, v Ázii, či v Amerike. Medzi najdôležitejšie patria:
 
2009 G-20 Leaders' Summit on Financial Markets and the World Economy. Summit skupiny G-20 sa konal 2. apríla v Londýne v ExCel centre a predchádzali mu už iné stretnutia, ako  Washingtonský G-20 summit usporiadaný v novembri 2008 ešte za Bushovej vlády, či preparačný summit európskych štátov usporiadaný 22. februára v Berlíne. K rokovaciemu stolu boli okrem skupiny G-20 prizvané aj iné štáty, ako napríklad Holandsko, Španielsko a viaceré medzinárodné organizácie (EU, OSN). Negociácie sa týkali nasledovných tém:
  - koordinované makro-ekonomické akcie na oživenie globálnej ekonomiky,   podpory vytvárania nových pracovných miest a prehodnocovanie ďalších   krokov
  - reforma a zlepšenie finančných systémov a sektorov
  -reforma medzinárodných finančných inštitúcií - Svetovej banky,   Medzinárodného  menového fondu (IMF).

G-20 schválilo zhruba 1.1 biliardy dolárov na schválenie rôznych programov určených na zlepšenie svetovej ekonomiky aj napriek protestom Francúzska či Nemecka, ktorým prekážal najmä vysoký rozpočet. Summit sa však stretol aj s negatívnymi reakciami: v  uliciach Londýna bol zorganizovaný pochod, ktorý protestoval najmä voči neriešeniu a odkladaniu problematických otázok, ako sú vojna v Blízkom východe alebo globálne otepľovanie.  Pochod a aj Summit sa negatívne zviditeľnil najmä smrťou účastníka Iana Tomlinsona, ktorý zomrel pri spacifikovaní policajtom. S výsledkami rokovaní sú nespokojné organizácie na ochranu životného prostredia (Greenpeace), pretože z obrovského rozpočtu na ochranu životného prostredia neboli vyčlenené žiadne peniaze. Na Summite sa preukázal aj nový mocenský vplyv. Moc USA už v svetovej politike postupne klesá, no možno badať vysoký nárast vplyvu Číny, a preto sa niekedy ironicky diskutuje už aj o G-2 (Spojené štáty a Čína) namiesto G-20[20].

2009 United Nations Climate Change Conference. Kodanská klimatická konferencia OSN  sa konala v dňoch 7 - 18 decembra 2009. Ako naznačuje jej samotný názov, rokovalo sa najmä o riešení problematiky klimatických zmien a ako jej riešenie bola ustanovená Kodanská dohoda, ktorá zaväzuje štáty, aby prijali všetky možné opatrenia zabraňujúce zvýšeniu teploty o 2 ºC a na zníženie emisií CO2 . Táto dohoda však nie je jednoznačným víťazstvom, keďže nie je delegátmi OSN formálne prijatá a je len braná na vedomie. Konferencia sa zase stretla s opodstatnenými protestmi nespokojných účastníkov a perličkou je, že len konferencia sama vyprodukovala toľko emisií, ako menší africký štát[21].
 
3. Otázka jadrovej bezpečnosti
New START (STrategic Arms Reduction Treaty - zmluva o redukcii strategických zbraní). Zmluva New START je pokračovateľkou zmlúv START I a SALT. Bola podpísaná 8. apríla 2010 v Španielskej sále Pražského hradu počas stretnutia dvoch najväčších líd­rov - amerického prezidenta Baracka Obamu a ruského prezidenta Dmitrija Medve­deva. New START je bilaterálna dohoda o znížení počtu atómových zbraní (zhruba o 30%) Ruskej federácie a USA a zároveň je pokračovaním zmluvy START 1, ktorá bola podpísaná ešte v roku 1991 a jej platnosť vypršala v decembri 2009. New START musí ešte navyše schváliť americký Senát a ruská Štátna duma.  Zmluva zaväzuje v priebehu 7 rokov obmedziť počet strategických jadrových hlavíc pre obe strany na maximálne 1550 a počet rozmiestnených nosičov atómových zbraní na 700 a tridsať­štyri ton jadrového zbrojného materiálu sa využije v elektrárenských reaktoroch. Táto dohoda významne ovplyvnila aj vzťahy medzi Ruskom a USA. Barack Obama sa už od začiatku svojej vlády usiloval o zlepšenie vzťahov s Ruskou Federáciou, čo sa čiastočne podarilo aj napriek faktu, že sa nová zmluva rodila ťažko a obe strany museli urobiť ústupky.  Nakoniec ju však prezidenti Obama (ľavou rukou) a Medve­dev (pravou rukou) s úsmevom na perách podpísali a tým dôvera medzi týmito štátmi značne rozšírila[22].
 
Iránsky problém. Irán je už dlhšie známy svojim agresívnym jadrovým programom, ktoré mu väčšina krajín na čele s USA vyčíta, pretože si myslia, že svoj jadrový mate­riál Irán nepoužíva na energetické účely, ale na tajnú výrobu nukleárnych zbraní. Irán počas viacerých výziev však svetu nemohol preukázať mierovú podstatu svojho jadrového programu, začo, ako povedal prezident Barack Obama, "bude musieť niesť dôsledky". Washington preto kvôli zlyhaniu vzniku akejkoľvek dohody vyzýva na zavedenie sankcíi. "Chcem vidieť, že postupujeme odvážne a rýchlo, aby sme vy­slali taký druh odkazu, ktorý umožní Iránu dospieť k odlišnej kalkulácii," povedal prezident Obama. Otázka sankcií je však stále otvorená a aktuálna. Ruský prezident Medvedev pripustil, že sankcie sú potrebné, no nemali by sa dotknúť obyčajných ľudí. Washington navyše ocenil, že sa aj Čína chce zúčastniť diskusie, pokiaľ sa však nenarušia ekonomické vzťahy. Vzhľadom na aktuálnosť problematiky je riešenie na otázku, ako sa bude Iránsky problém vyvíjať, ešte stále v nedohľadne[23].

4. Záver
Aby sme mohli zhodnotiť plusy a mínusy Obamovej vlády, musíme sa aj z po­hľadu Európana  postaviť  k daným veciam objektívne. Spojené štáty americké sú krajina neobmedzených možností, v ktorých je možné takpovediac a na to, ako sú to rozvinutý štát, ale človeka nemilo prekvapí, že v ňom občania nemajú sociálne istoty, ktoré by mali byť v mojej domnienke prioritou štátu (ale nezamieňať si tieto istoty so sociálnym štátom!). Preto iniciatívu Baracka Obamu za zdravotnícku reformu hod­notím ako veľké plus, ktorá pomôže z USA urobiť ešte lepšiu krajinu, aj keď to Ame­ričania vidia inak a boja sa toho, že sa krajina nesmierne zadlží. Medzi ďalšie plus, ktorými si Obama zvýšil kredit, sú aj nariadenie o zatvorení Guantánama, či podpí­sanie Antidiskrimančného zákona. Obama sa však počas svojej prezidentskej kam­pane dopustil aj osudovej chyby - sľúbil občanom nemožné, ako napríklad rýchle ukončenie bojov na Blízkom východe, čo sa taktiež negatívne odrazilo na jeho popu­larite, ktorá sa aktuálne pohybuje pod 50%, čo je podpriemer, ak uvážime fakt, že na začiatku svojej vlády sa pohybovala okolo 70% (dvadsaťpercentný pokles Obamovej popularity je najväčší v americkej histórii). Čo sa týka medzinárodných vzťahov, Obama sa usiluje o zlepšenie vzťahov s novou superveľmocou - Ruskom, čo sa mu aj postupne darí (najmä pomocou zmluvy New START), no treba povedať, že Spojené štáty svoj status jedinej superveľmoci na svete postupne strácajú a v rozhovoroch majú čoraz väčšie slovo Čína a Rusko. Americký prezident sa v diplomacii angažuje svedomito a usiluje sa hájiť mier a prosperitu, za čo mu bola udelená aj Nobelova cena za mier.  Celkovo však vládu B. Obamu hodnotím ako úspešnú a nový prezi­dent sa ukázal ako sympatický, no i tvrdý a neústupný politik, ktorý však ešte má čo ponúknuť.