Operácia Valkýra
Operácia Valkýra
ÚVOD
Z mnohých tém ktoré sme mali k dispozícii, sme si vybrali
túto z dôvodu slabej informovanosti ľudí o tom, že aj v Nemecku boli skupiny, ktoré nesúhlasili s názormi a postojmi Adolfa Hitlera.
Príčiny nesúhlasu boli hlavne nespokojnosť s priebehom vojny a režim vlády v Nemecku. Hitler, osoba, ktorú všetci dobre poznáme, mal
počas svojho pôsobenia, rovnako ako svojich prívržencov, aj svojich odporcov. A odpor týchto ľudí bol vo veľa prípadoch až taký, že sa
pokúsili o jeho vraždu. V historickom kalendári by sme však márne hľadali deň úspešného pokusu o atentát na Adolfa Hitlera. Žiadnemu
z jeho protivníkov sa to totiž nepodarilo.
1 HITLEROVA OCHRANA A PRVÉ POKUSY
1.1 Hitlerova ochrana
Počet pokusov zavraždiť Hitlera v priebehu rokov stúpol až na číslo 42.
Väčšina z nich však dopadla neúspešne len kvôli náhode. Takým prípadom bola aj operácia Valkýra, ktorá mala k úspechu najbližšie zo
všetkých atentátov. Ďalšou príčinou mnohých zlyhaní bola aj Hitlerova osobná ochranka – SS (Schutzstaffel), ktorá bola podľa mnohých
najlepšie vycvičenou osobnou strážou v histórii. Hitler si bol vedomý nebezpečenstva, ktoré mu hrozí a už od roku 1942 sa neukázal na
verejnosti. Dokonca sa nestávalo často, že by vôbec opustil svoje sídlo. V roku 1942 tak spravil len 7-krát. Súčasťou jeho prevencie voči
atentátnikom bolo aj to, že neustále menil svoj program. A navyše si stretnutia dohadoval len s dôveryhodnými dôstojníkmi.
1.2 Prvé pokusy
Spomedzi mnohých pokusov o atentát na Adolfa Hitlera uvedieme aspoň niektoré
z nich:
29. 9. 1938 - generáli Halder a Witzleben a plukovník Oster chceli Hitlera zatknúť. Plán však stroskotal, keď
západné veľmoci pristúpili v Mníchove na Hitlerove územné požiadavky.
3. 9. 1939 - generálporučík von Hammerstein
chcel Hitlera zatknúť pri návšteve na západnom fronte. Hitler však návštevu zrušil.
9. 11. 1939 - desať minút po
skončení Hitlerovho prejavu v Meštianskom pivovare v Mníchove vybuchla načasovaná bomba. Atentát pripravil stolár Georg Elsner, ktorého
neskôr popravili.
4. 8. 1942 - generálporučík von Bock chcel Hitlera odstrániť v hlavnom stane armádnej skupiny Stred.
Plán stroskotal na bezpečnostných opatreniach.
13. 3. 1943 - skupina sprisahancov Olbrich, Tresckow a Schlabrendorff
prepašovala do Hitlerovho lietadla, ktoré letelo z Nemecka do Smolenska, časovanú bombu. Tá však nevybuchla.
Január - február
1944 - podľa zámerov dôstojníkov Axela von dem Bussche, von Kleista a von Tresckowa mal byť posledným Hitlerovým mesiacom života.
Atentátu zabránil letecký poplach.
2 CLAUS SCHENK VON STAUFFENBERG
2.1
Situácia v Nemecku
Na západnom fronte vyzerala vojna kvôli nedostatočnému vyzbrojeniu a zásobovaniu pre
Nemecko prehratou. Neskôr sa obavy s prehry stali aj skutočnosťou. Vďaka tomuto dospeli nemeckí sprisahanci k záveru, že plánovaný atentát
na Hitlera a prevrat v Nemecku nebude vrazením dýky do chrbta vlastným, ale bude to pre nich skôr vykúpenie. Reakcia spojencov na atentát
ostávala síce aj naďalej veľkou neznámou, ale šanca, že spojenci budú rokovať s vyjednávačmi v pozadí Hitlerovej vraždy bola veľká.
Sprisahanci sa museli spoľahnúť na to, že po Hitlerovej smrti sa im podarí uzavrieť aspoň spojenectvo.
2.2
Stauffenberg sa dostáva na scénu
V tejto situácii vystúpil na scénu istý 37-ročný dôstojník, nositeľ vysokých
vyznamenaní, rozhodný ukončiť prehratú vojnu, ktorá si od 20. júla 1944 do kapitulácie 9. mája 1945 vyžiadala viac skazy a obetí ako
všetky predchádzajúce vojnové roky dohromady.
2.2.1 Detstvo von
Stauffenberga
Po matkinej strane bol Claus Schenk von Stauffenberg pravnukom Gneisenaua, ktorý bol generál, poľný maršal
pruskej armády, okrem iného šéf generálneho štábu poľného maršala Blüchera, vyznamenal sa v protinapoleónskych vojnách a bol
spoluautorom vojenskej reformy, na základe ktorej sa v Prusku zaviedla všeobecná branná povinnosť. Stauffenberg pochádzal z prastarého
švábskeho šľachtického rodu, ktorý svoje meno, písomne doložené už v listine z roku 1262, odvodzoval od ruiny hradu Stauffenberg
neďaleko od mesta Hechingen. Gróf Claus Schenk von Stauffenberg sa narodil 15. novembra 1907 v bavorskom Jettingene ako tretí syn hlavného
dvorného maršala na Württemberskom kráľovskom dvore. Bol o dva roky mladší ako jeho bratia – dvojičky. Všetci traja Stauffenbergovci boli
veľmi nadaní: Alexander bol historik, Berthold právnik a Claus sa po malom váhaní rozhodol vstúpiť do armády ako dôstojník
z povolania. Ako dieťa mával zdravotné ťažkosti, bol energický, výrečný a dôsledný. Mal zvláštnu schopnosť strhnúť so sebou
váhavcov a donútiť ľudí opačného názoru, aby sa zamysleli. Bol to atraktívny muž a britský historik ho označil za „brilantný
zjav“. Rovnako ako jeho bratia navštevoval gymnázium Eberharda Ludwiga v Stuttgarte. V mladosti bol hlboko veriacim katolíkom a neskôr sa
pripojil k okruhu okolo básnika Stefana Georgeho.
2.2.2 Vojenská kariéra
Po maturite sa stal
zástavníkom 17. jazdeckého pluku, vynikajúcej tradičnej jednotky ubytovanej v neutešenej kasárenskej štvrti v Bambergu, kde kone mali zrejme
lepšie príbytky ako vojaci. V roku 1930 sa stal poručíkom. Jedným z veliteľom jeho eskadróny bol Hasso von Manteuffel, neskorší generál
tankového zboru. Tvrdenie, že mladý sa Stauffenberg začiatkom roka 1933, po uchopení moci národnými socialistami, postavil do čela nadšeného
davu a viedol ho centrom Bambergu, je len zlomyseľnou legendou, keďže bamberskí jazdci sa dôsledne riadili pravidlom, ktoré dôstojníkom
zakazovalo akékoľvek verejné politické prejavy. Stauffenbergovi sa, podobne ako iným mladým dôstojníkom, páčili niektoré body politického
programu Hitlerovej strany presne tak, ako sa mu mnohé iné nepáčili. V roku 1933 sa Stauffenberg, dôstojník jazdectva, stal nadporučíkom
a roku 1937 kapitánom. V roku 1938 vypálili nacisti bamberskú synagógu. Udalosti krištáľovej noci boli pre mladého idealistu rozhodujúcim
zážitkom, po ktorom nastal zlom v jeho myslení. Stauffenberg sa stal dôstojníkom generálneho štábu a prevelili ho k 1. ľahkej divízii vo
Wuppertale. Po poľnom ťažení proti Poľsku a Francúzsku bojoval v severnej Afrike. Počas jedného z prízemných leteckých úletov
v blízkosti Gazfe 7. apríla 1943 utrpel ako pobočník veliteľa 10. tankovej divízie ťažké zranenia. Zatiaľ čo sa celá jeho divízia
dostala do zajatia, jeho letecky dopravili do nemocnice v Mníchove. Lekári si dlho neboli istí či prežije. Prišiel o pravú ruku, pravé oko
a ľavú ruku mal veľmi dokaličenú. Avšak gróf mal ohromnú energiu. Odmietal všetky lieky proti bolesti prášky na spanie. Ešte ani nestihol
poriadne vyzdravieť, a už sa znovu hlásil na front, no povolali ho do Berlína za náčelníka štábu Veliteľstva záložného vojska. Vtedy už
Hitlera považoval za svojho rozhodného nepriateľa. Zmena jeho mienky však spočiatku pramenila z presvedčenia o beznádejnosti ďalšieho boja
a nie zo zdesenia nad tým, aké zločiny sa v mene Nemecka páchajú.
3 OPERÁCIA VALKÝRA
Dôležitými predpokladmi Stauffenberga boli inteligencia a schopnosť sebazaprenia. Na veliteľstve záložného vojska našiel aj nové
možnosti na konšpiračnú činnosť. Vypracoval plán s krycím názvom Valkýra na potlačenie hroziaceho povstania cudzincov nasadených na
nútene práce v Nemecku, núdzovo poskladanými domácimi oddielmi. Bol odhodlaný vytvoriť podmienky na realizáciu tohto plánu, nie však preto,
aby Hitlera ochraňoval, ale aby ho zvrhol. V roku 1943 vypracoval Stauffenberg do detailov plán atentátu na diktátora a súčasne dokumenty,
ktoré mali uverejniť po jeho smrti. Boli to tieto dokumenty:
1. program novej vlády;
2. výzva k nemeckému národu;
3.
vládne vyhlásenie č. 2;
4. výzva k ozbrojeným silám;
5. rozkaz k vojskám a rozkaz k vojenským okruhom.
3.1 Atentáty spojené s Valkýrou
3.1.1 Prvý pokus
V októbri 1943 už
boli prípravy na uskutočnenie operácie Valkýra uzavreté, no keďže rozhodujúci impulz k jej realizácii – Hitlerova smrť, stále
neprichádzal, rozhodol sa jednoruký a jednooký plukovník, Stauffenberg, že diktátora zabije osobne. Vďaka novému pracovnému miestu mal
k nemu voľný prístup. 7. júna 1944 Berghofe sa s ním stretol po prvý krát. Plán Valkýri Hitlera upútal a Stauffenberg si pritom všimol,
že v bezprostrednej blízkosti vodcu má človek prirodzenú možnosť pohybu. Keď ho 7. júla povolali na raport, zbalil si do aktovky okrem
rozkazov k Valkýre aj časovanú bombu anglickej výroby. Rozbušku však neaktivoval, pretože chcel, aby pri výbuchu spolu s Hitlerom zahynuli
aj Göring a Himmler.
3.1.2 Druhý pokus
15. júla sa Stauffenberg druhý krát pokúsil
o atentát. Hitler sa po dlhšom pobyte v Bechtesgadene práve vrátil do medzitým prestavaného hlavného vojnového stanu Vlčie Dúpä
a povolal sem autora operácie Valkýra. Ten ani teraz neprišiel s prázdnymi rukami. Predpoludním pristál na letisku v Rastenburgu,
vzdialeného 6 kilometrov od Hitlerovho hlavného stanu, kde ho vyzdvihol styčný dôstojník veliteľa vodcovho hlavného stanu. Ten ho odviedol do
druhého chráneného obvodu Vlčieho Dúpäťa. Tam čakal na grófa prestretý stôl s raňajkami. Mal tak príležitosť sledovať tunajšie
zariadenie a zvyky v Hitlerovom najbližšom okolí. O trinástej hodine bol diktátor pripravený prijať šéfa záložného vojska Friedricha
Fromma a jeho spoločníka Stauffenberga. Krátko pred vstupom do Hitlerovho bunkra ešte obaja viedli krátky rozhovor s generálom poľným
maršalom Wilhelmom Keitelom a generálom letectva Karlom Bodenschatzom. Potom ich pustili dovnútra. Diktátor ich pozdravil stiskom ruky. Porada
o situácii trvala nezvyčajne krátko. Himmler, ríšsky vodca SS, znova chýbal, no ani v jeho prítomnosti by Stauffenberg v ten deň atentát
zrejme nemohol uskutočniť. Hoci mal v aktovke bombu a jeho spolusprisahanci v Berlíne v dohodnutú hodinu unáhlene odštartovali operáciu
Valkýra (napriek tomu, že oprávnenie spustiť akciu mal len Fromm), gróf nemal možnosť aktivovať rozbušku načasovanú na 10 minút.
V konferenčnej miestnosti to pred Hitlerovým zrakom pochopiteľne urobiť nemohol. Aj druhý pokus sa skončil neúspešne, no atentátnik bol
nepriateľovi aj naďalej v pätách. Na 20. júla ho opäť pozvali na raport do Východného Pruska a poverili ho, aby zostavil počet rezerv,
ktoré by záložné vojsko mohlo uvoľniť na východný front. Len s veľkou námahou sa sprisahancom na Bendelerstrasse v Berlíne podarilo
zrušiť poplachové opatrenia. Nahnevaný Fromm sa medzitým dozvedel, čo sa stalo za jeho chrbtom. Bol to muž, ktorý sedel na dvoch
stoličkách, na jednej strane bol jedným so sprisahancov, na druhej strane bol ochotný plniť Hitlerove rozkazy. Nakoniec sa postavil celkom na
stranu diktátora, ktorý mu neskôr vyčítal jeho zbabelosť a dal ho popraviť.
3.1.3 Posledný
pokus
17. júla sa Stauffenberg s priateľmi dozvedeli, že sa pripravuje zatknutie jedného z organizátorov Valkýry,
Goerdelera. Aj keď mohli vychádzať z predpokladu, že inak zhovorčivý Goerdeler bude vo väzení gestapa mlčať čo najdlhšie, poznali
pravidlo francúzskeho odboja, podľa ktorého každý kto sa dostane do rúk Himmlerových mužov, do 24 hodín povie všetko čo vie. A to pre
Stauffenberga znamenalo, že 20. júla bude vo Vlčom Dúpäti musieť konať za akýchkoľvek okolností. V podvečer 20. júla poslal Stauffenberg
svojho vodiča, slobodníka Karla Schweizera, ktorý o plánovanom atentáte nič nevedel do Postupimu k podplukovníkovi Fritzovi von den Lancken.
Schweizer mal od neho prevziať aktovku s bombou. Tú medzi jednotlivými pokusmi skrývali práve u von der Lackena. Medzitým sa približne 30
dôstojníkov patriacich do sprisahaneckého kruhu, okrem iných Witzleben, Hoepner a berlínsky mestský veliteľ von Hase, stretlo na poslednej
porade. Všetci sa dozvedeli, že bomba vybuchne v nasledujúci deň.
Keď po porade viezol Schwiezer Stauffenberga domov, ležala už
bomba v taške vážiacej 3 kilogramy v izbe vedľa spálne grófovho bytu. Auto prechádzalo okolo kostola, v ktorom sa práve konala večerná
bohoslužba. Stauffenberg požiadal vodiča, aby na chvíľu zastavil. Potom vošiel do kostola. Noc strávil v spoločnosti brata Bertholda. Krátko
po šiestej hodine ráno ho vodič odviezol na letisko v Rangsdorfe. Tam sa stretol s generálom Stieffom a jeho pobočníkom, nadporučíkom
Wernerom von Haeften. O 10:50 hod. pristáli v Rastenburgu. Lietadlo poskytol generál – hlavný ubytovateľ Eduard von Wagner, zasvätený do
príprav atentátu. Pilot lietadla dostal príkaz, aby sa pripravil na spiatočný let, ktorý mal nasledovať okolo poludnia. Auto z Hitlerovho
vozového parku dôstojníkov zaviezlo Stauffenberga cez mínové polia a kontrolné body do kasína, kde boli pripravené raňajky. Tam sa
rozprával s generálom spojovacieho vojska Erichom Fellgiebelom, ktorý mal bezprostredne po atentáte informovať ostatných v Berlíne
o výsledku akcie, prerušiť spojenie medzi hlavným stanom a hlavným mestom a postarať sa, aby Vlčie Dúpä stratilo na niekoľko hodín
možnosť komunikácie s ostatným svetom.
Hitler ešte spal. Keiter oznámil Stauffenbergovi, že z dôvodu Musoliniho návštevy
musia poradu o situácii začať skôr, približne o 12:30 hod. A že sa bude konať v Speerovom baraku. Tesne pred začiatkom porady sa
Stauffenberg zastavil na toalete, kde ho už čakal Haeften s hnedou aktovkou. Keďže v stále obsadenom WC nebolo dosť času na aktivovanie
rozbušky, Stauffenberg sa spýtal, či by si nemohol ísť prezliecť košeľu do jednej zo spální. Tam rýchlo aktivoval chemickú rozbušku.
Nepodarilo sa mu však odistiť aj druhú bombu, ktorú pre istotu zobral so sebou, pretože do izby vbehol jeden z Hitlerových chlapov a požiadal
ho, aby sa poponáhľal. Cestou k Speerovmu baraku sa strážnici, ktorých úlohou bolo chrániť Hitlerov život, postavili do pozoru
a pozdravili, namiesto toho, aby skontrolovali obsah tašky. V miestnosti sa všetci účastníci porady usadili za dlhým stolom. V dôsledku
neznesiteľnej horúčavy bolo všetkých 10 okien otvorených. Stauffenberg sa postavil vedľa Hausingera a hnedú aktovku posúval pod stolom čo
najbližšie k Hitlerovi. Oprel ju o vnútornú stenu nohy stola asi dva metre od Hitlera. Účastníci porady počúvali Hausingerovu nepriaznivú
správu tak pozorne, že si ani nevšimli Stauffenbergov odchod z miestnosti. Hausingerov styčný dôstojník sa oprel o stôl, aby lepšie videl
na mapu, ale zavadzala mu hnedá aktovka, keďže sa mu ju nohou nepodarilo odsunúť, zobral ju a postavil k druhej strane masívnej nohy stola.
Pre túto hlúpu náhodu sa dejiny vyvíjali iným smerom. O 12:44 bomba vybuchla a spôsobila ohlušujúci rachot. V budove bolo v tom momente 24
ľudí, tlaková vlna ich zvalila na zem. Všetci sa pokúšali vstať a dostať sa rýchlo von. Generál poľný maršál Keitel vytiahol Hitlera
von. Stauffenberg v domnení, že v Speerovom baraku nikto neprežil, naskočil do auta a snažil sa uniknúť so strážených ochranných zón
areálu.
Z Hitlerových nohavíc ostali iba franforce, bol celý zaprášený no vyviazol takmer bez zranení. Na rukách mal drobné
odreniny, praskli mu oba ušné bubienky a do nôh mu vnikli drevené úlomky, ale všetky vážnejšie zranenia ho obišli. Z 24 osôb, ktoré tam
v tej dobe boli, utrpeli ťažké zranenia len 4. Hitlera ochránila aj ťažká stolová doska, na ktorú sa v momente výbuchu naklonil.
Konferenčná miestnosť bola celkom zdemolovaná. Strop sa prevalil, obloženie stien bolo zničené, okenné rámy vyrazila tlaková vlna. Stolová
doska, ktorá Hitlera kryla ako štít bola prelomená na dva kusy.
Sauffenberg bez problémov vyšiel juhozápadným východom
z ochrannej zóny, len vďaka tomu, že sa pri strážnikoch odvolával na Hitlerov príkaz. Stauffenberg dorazil na letisko. A lietadlo stihlo
odletieť skôr, než si niekto vo Vlčom dúpäti stihol všimnúť, že Stauffenberg chýba a než Hitler osobne vydal rozkaz, aby grófa okamžite
zatkli. Stauffenbergov let trval tri hodiny, počas neho nemal žiadne spojenie so spolusprisahancami. Keď lietadlo pristávalo v Rangsdorfe
nevedel, či ho privítajú víťazní rebeli, alebo Himmlerovi gestapáci. No keď pristál zistil, že na pristávacej dráhe niet ani nohy.
Do napätej si atmosféry v Berlíne prenikali fámy. Rozhlas ešte stále mlčal. V hlavnom stane už pripravovali Hitlerov príhovor
k verejnosti, no nemali k dispozícii prenosné zariadenie. 20. júla už teda nemal šancu prehovoriť k nemeckému národu. V Berlíne sa
rozbiehala operácia Valkýra. Keď účastníci sprisahania zbadali, že sa vrátil Stauffenberg uľavilo sa im. Od 17. hodiny boli všetky vchody
a východy na Bendelerstrasse uzavreté. O 17:30 vydali povstalci služobným miestam wehermachtu (spojené vojenské sily Nemecka)
ďalekopis podpísaný generálom poľným maršálom von Witzlebenom. Okrem iného sa v ňom písalo:
„Vodca Adolf Hitler je
mŕtvy. Klika bezcharakterných a sebeckých straníckych funkcionárov sa pokúsila využiť túto situáciu, vpadnúť ťažko bojujúcim vojakom
na fronte do chrbta a strhnúť na seba moc. V tejto chvíli najvyššieho nebezpečenstva ríšska vláda v záujme zachovania poriadku vyhlásila
stanné právo a poverila ma hlavným velením nemeckej brannej moci...“
Generál poľný maršal Kluge, ktorý bol v Paríži,
sa práve chcel od účastníkov sprisahania dištancovať, keď zistil, že nastal historický okamih. Navrhol svojim štábnym
dôstojníkom, aby okamžite začali rokovania s Angličanmi a Američanmi o prímerí na západnom fronte. Keď však neskôr dostal ďalekopis od
Keitela, so správou, že Hitler žije, znova obrátil svoj kabát. Bolo však neskoro, pretože generál von Stülpnagel na základe jeho poverenia
už nariadil, aby zatkli 1200 príslušníkov SS a bezpečnostnej služby v Paríži. Okolo polnoci esesáci z Paríža zmizli. V Berlíne to
vyzeralo inak. Stauffenberg vyzval generála Fromma, aby sa otvorene pridal k povstaniu. Ten mu však povedal, že dostal informáciu od Keitela, že
Hitler žije. Vtedy sa ukázala Frommova pravá tvár a vyhlásil, že všetkých v miestnosti zatýka. Stauffenberg s Olbrichtom ho však
odzbrojili a zamkli do miestnosti vedľa jeho kancelárie.
V Paríži pokračovalo zatýkanie s veľkým úspechom, na berlínskom
Bendelerstrasse sa zdalo byť všetko pod kontrolou, no na mestskom veliteľstve na ulici Unter den Linden sa generálovi von Hasemu situácia
vymykala z rúk. Major Remer s vojskom začal obkľučovať vládne budovy. Skupiny vojakov ozbrojené samopalmi a guľometmi sa objavili
v blízkosti Ríšskeho kancelárstva a kráčali ďalej k ministerstvám. Remer bol Hitlerovým prívržencom, no militantnú dogmu „rozkaz je
rozkaz“ mal na toľko vžitú v krvi, že bol schopný na Haseho rozkaz postaviť sa aj proti samotnému Hitlerovi. Keby ho však v priebehu dňa
nezasiahla jedna bláznivá náhoda. V priestoroch Goebbelsovho ministerstva, kde sa zdržiaval aj Speer, vládol zmätok a neporiadok. Minister
propagandy a berlínsky župný vedúci v jednej osobe stál pri pracovnom stole a nepretržite telefonoval. Na tvári mal kropaje potu. Vedel, že
vojenské jednotky z Postupimu a ostatných kasární pochodujú na Berlín a ako prvý pochopil, že sa začal puč vo veľkom štýle. Jeho
poslednou nádejou bolo, že rebeli ešte stále neobsadili rozhlas. Keď do pracovne vstúpil major Remer, ktorého charakterizovali ako politicky
absolútne spoľahlivého dôstojníka, Goebbels ho okamžite upozornil na prísahu Hitlerovi. Remer, ktorý si myslel, že Hitler je mŕtvy, sa
dozvedel od Goebbelsa, že Hitler žije. Neveril tomu až dovtedy, kým s Hitlerom nehovoril cez telefón a zaviazal sa mu, že vykoná všetky
vojenské opatrenia v Berlíne. Major Remer, okamžite povýšený na plukvníka, sa pustil do práce s cieľom potlačiť povstanie generálov.
Sústredil strážny prápor. Patrili k nemu aj vojaci z Bendlerstrasse, ktorí sa v neskorých nočných hodinách na rozkaz svojich veliteľov
stiahli. V rozhlase zároveň oznámili, že Hitler čochvíľa prostredníctvom všetkých ríšskych vysielačov prehovorí k nemeckému
národu. V Paríži sa napĺňali cely, no poľný maršal von Kluge žiadal dôstojníkov, aby ho z hry vynechali.
Náhody sa
v tento deň ešte neskončili. Generál poľný maršal Rommel, najpopulárnejší nemecký vojvodca, ktorý síce o atentáte vedel, no na akcii
sa nepodieľal, utrpel pred troma dňami pri prízemnom leteckom útoku ťažké zranenia a nehybne ležal v nemocnici. Táto osobnosť by
nepochybne dokázala strhnúť sympatie verejnosti na stranu povstalcov. Poslucháči si museli na führerov prejav ešte počkať.
V Paríži zatkli posledných vodcov SS. Poslovia sprisahania vo Viedni a v Prahe začali byť aktívni. Dôstojníci prítomní na Bendlerstrasse,
ktorí nepatrili k protagonistom štátneho prevratu a celý deň čakali, ako sa situácia vyvinie, si po tom, ako vytušili, kto zvíťazí,
zaobstarali zbrane. Ôsmi z nich, ozbrojení samopalmi a ručnými granátmi, vtrhli do Olbrichtovej kancelárie. Vo chvíli, keď sa ich generál
pokúšal odhovoriť od úmyslu, vstúpil do miestnosti Stauffenberg. Ihneď na neho vypálili spŕšku striel. Ranený plukovník sa snažil
uniknúť do vedľajšej miestnosti, kde ho zadržali a spoločne s Beckom, Olbrichtom a ostatnými sprisahancami predviedli pred
generálplukovníka Fromma, ktorého medi tým ozbrojenci oslobodili. Beck namieril zbraň proti sebe a náboj len zľahka zasiahol hlavu
a neskôr mu jeden zo šikanovateľov zasadil smrteľnú ranu do tyla. Fromm vyzval ako predseda samozvaného súdu sprisahancov, aby napísali list
na rozlúčku pre rodinných príslušníkov. Odišiel do pracovne a o necelých päť minút sa vrátil a prečítal rozsudok, ktorý zahŕňal
plukovníka generálneho štábu von Mertza, generála Olbrichta, plukovníka, ktorého nazval plukovníkom, ktorého viac menovať nebude, pričom
pozrel na Stauffenberga a nadporučíka von Haeftena. Všetci boli odsúdení na trest smrti. Vo dvore budovy boli vozidlá wehrmachtu
rozostavané tak, aby ich svetlá osvetľovali popravisko. Odsúdených dôstojníkov viedli po jednom, postavili pred hromadu piesku a zasvietili
reflektory áut. Ako prvý zomrel Olbricht. Hneď po ňom mal nasledovať Stauffenberg. Jeho pobočník von Haeften sa vrhol pred neho a schytal
výstrely, ktoré mali patriť plukovníkovi. Gróf Stauffenberg teda zomrel ako tretí v poradí. Pred smrťou ešte zvolal: „Nech žije
Nemecko!“ O 0:33 hod. popravili aj Mertza.
Potom Fromm odišiel ku Goebbelsovi, ktorý ho dal zatknúť. Brutálny postoj voči
spolupracovníkom mu nepriniesol žiadne výhody, ak neberieme do úvahy, že si v marci mohol vybrať medzi guľkou a povrazom. Dostal trest smrti
zastrelením. Telá popravených povstalcov odviezli na cintorín Kostola svätého Mateja a v tichosti ich pochovali v uniformách a so
všetkými vyznamenaniami.
Súbežne s touto akciou sa hodinu po skončení dňa, ktorý nemal prežiť, ozval zo všetkých nemeckých
vysielačov hlas Hitlera. Diktátor, ochraňovaný sériou náhod nepredvídateľných okolností, po niekoľký krát ušiel smrti. Jeden
zachránený ľudský život – totiž jeho – si vyžiadal v ostávajúcich mesiacoch vojny milióny iných ľudských životov. Potom sa začala
honba na ľudí. Zo 400 úradníkov gestapa a kriminálnej polície z rôznych úradov vytvorili „zvláštnu vyšetrovaciu komisiu 20. júla“,
ktorá mala všetky armádne štáby podrobiť nemilosrdnej previerke. Jej prvými obeťami neboli živí, ale mŕtvi: na Himmlerov rozkaz exhumovali
telá Stauffenberga a jeho priateľov, vyzliekli ich donaha, vystavili na identifikáciu, spálili a popol rozsypali po poliach. Úplným
neúspechom skončila operácia Valkýra aj v Paríži. Vojenský gubernátor Francúzska- generálplukovník Heinrich Stülpnagel síce prevrat
uskutočnil – dal zatknúť vyše dvetisíc príslušníkov SS a SD – ale po zásahu Klugeho – veliteľa Hitlerových vojsk na západe,
všetkých oslobodili a generála Stülpnagela povolali do Berlína. Cestou sa neúspešne pokúsil o samovraždu. V Berlíne ho potom gestapáci
obesili.
Hitler sa kruto a nemilosrdne vysporiadal so sprisahancami. Po neúspechu akcie zatklo Gestapo mnoho dôstojníkov zapletených
do prípravy atentátu. Vyše 700 z nich bolo odsúdených na smrť. Hlavnou metódou zúčtovania boli popravy bez súdu a vyšetrovania –
v gestapáckych väzniciach strieľali sprisahancov bez vynesenia rozsudku. Na smrť priamo v súvislosti s atentátom odsúdili 20-tich
z dvetisíc generálov, ktorými disponovala nemecká armáda ku koncu vojny. Neskôr vojenské súdy vyniesli rozsudok nad ďalšími 36 generálmi.
49 generálov spáchalo zo strachu pred súdom samovraždu.
Odhalenie sprisahania 20. júla poskytlo Hitlerovcom možnosť do krajnosti
vystupňovať teroristické zúčtovanie so všetkými nepriateľmi režimu. Príznačné sú slová vodcu pracovného frontu Roberta Leya:
„Každý Nemec musí vedieť, že ak vstúpi proti bojujúcemu Nemecku podnecovaním alebo zradou, slovom alebo skutkom, zhynie spolu s rodinou.
Toho kto zradí, odstránime.“ H. Himmler vyhlásil: „Rodinu Stauffenbergovcov vyhubíme do posledného koreňa.“ Pomsta skutočne zasiahla aj
rodinných príslušníkov sprisahancov. Troj- až osem ročné deti grófskej rodiny, bratranci, strýkovia, tety, švagriné a dokonca aj známi
skončili za ostnatým plotom. Podobne dopadli aj rodiny ďalších významných sprisahancov.
ZÁVER
Pri
hodnotení atentátu sa žiada skonštatovať, že išlo o špičkové sprisahanie a nie široké, masové antifašistické hnutie. Atentát 20.
júla 1944 však nebol iba dielom „hŕstky dôstojníkov“, ale pokusom istej početnej časti nemeckej vládnucej vrstvy nájsť východisko
z prehratej vojny odstránením Hitlera, dohodou so západnými mocnosťami a na tom základe vytvoriť prijateľný model nemeckého štátu,
ktorý by si zachoval svoje významné miesto v povojnovej Európe. Aj keď žiadny z pokusov o zabitie Hitlera nebol úspešný, nedá sa
povedať, že nemali v histórii žiadny význam. Niektoré, hlavne operácia Valkýra, odhalili slabiny v systéme Nemecka, ktoré sa stali
výhodou pre krajiny, ktoré neskôr Nemecko porazili. A práve kvôli tejto prehre sa nakoniec Adolf Hitler zastrelil sám. Stalo sa tak 30.4.1945
keď aj sám prišiel na to, že vojna, v ktorej účastníkom chcel od začiatku byť, sa preňho stala prehratou.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta