Bergson-Dva pramene morálky a náboženstva

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 05.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 164 slov
Počet zobrazení: 2 282
Tlačení: 326
Uložení: 333
Bergson-Dva pramene morálky a náboženstva

Morálna záväznosť
Za veľmi dôležité pokladáme vysvetliť pojem, ktorý je vlastne samotnou témou našej práce. Je to pojem „morálna záväznosť“, ktorý je Bergsonovým pojmom a vyskytuje sa v tomto diele. Keďže predpokladáme, že tento pojem nie je veľmi známy a ani často používaný, tak prikračujeme k jeho objasneniu z našej perspektívy, teda tak ako sme ho pochopili my. Pod týmto slovným spojením rozumieme akýsi nutkavý pocit človeka morálne konať a morálne sa správať. Toto slovné spojenie je kľúčové, nakoľko Bergson predpokladá, že každý človek v sebe nosí určitý popud konať morálne. V tejto súvislosti vystupuje do popredia otázka, či je možné s týmto jeho tvrdením súhlasiť. A preto si skúsime v našej práci na túto otázku odpovedať. Ďalšou otázkou, ktorú si kladieme je, čo spúšťa tento mechanizmus, teda aké sú dôvody toho, že človek koná morálne? Prečo sa človek rozhodne konať morálne, či už v danom momente, alebo situácií, alebo prevažnú časť svojho života?

Základná charakteristika oboch druhov morálky
Bergson rozoznáva dvojakú morálku. Základnou charakteristikou prvej je, že je statická, neosobná, typická pre uzavretú spoločnosť a funguje na základe určitého tlaku alebo náporu. „Náboženské predstavy, ktoré sa vynárajú analogicky a paralelne s morálkou, vyvierajú podľa jeho názoru z rovnakého prameňa, a preto sa na svojom nižšom stupni, alebo ako hovorí Bergson, „v uzavretej spoločnosti“, teda v spoločnosti, v ktorej panuje „uzavretá“ morálka prejavujú ako „brzda“. Ich dôsledkom a cieľom je stagnácia spoločenstva. Tieto predstavy ju vyvolávajú a podnecujú, ich podstatná úloha spočíva v zachovaní daného stavu spoločnosti a systému vzájomných vzťahov, a preto tieto formy náboženstva a morálky Bergson považuje za statické. ([2], 589 ). Teda tento typ morálky zabezpečuje správny chod spoločnosti a korektné teda morálne správanie sa ľudí voči sebe navzájom. Nedovoľuje však žiadny pokrok, alebo posun dopredu. Je typická pre uzavreté spoločenstvo. Neosobná je z toho dôvodu, že nie je reprezentovaná nejakou konkrétnou osobnosťou, pretože tento typ morálky závisí od všeobecného súhlasu ľudí.

Druhý typ morálky je akoby úplným antagonizmom tej prvej, táto je totiž osobná, dynamická, typická pre otvorenú spoločnosť a funguje na základe výzvy a predpokladá lásku k ľudstvu. A keďže je táto druhá dynamická, tak je schopná vývinu, tento posun vpred dovoľuje, priam by som povedala, že až predpokladá. Príčinou samotnej existencie tejto morálky je napredovanie človeka v dôsledku nasledovania nejakej silnej osobnosti.,,Otevřená morálka je osobní, nezávislá na společnosti, tvořivá. Bývá ztělesnována pouze vynikajícími jednotlivci, světci a hrdiny.“ ([3], 407 ).

Pred chvíľou sme spomenuli, že sú tieto dva druhy morálky veľmi rozdielne priam protikladné a tak sa teraz pokúsime priblížiť ich základné charakteristiky, ktoré tvoria ich protikladnosť. Je to tlak u jednej a priťahovanie u druhej a ich aplikácia na uzavretú a u druhej na otvorenú spoločnosť. V tejto súvislosti by sme mali vyjadriť aj tretí veľmi výrazný protiklad a to je ich statickosť a dynamickosť, ale tým sa zaoberáme v samotnom jadre.


Uzavretá a otvorená spoločnosť
Uzavretá spoločnosť je či už spoločnosť veľká alebo malá: obec, mesto, kraj, či štát. Civilizované spoločnosti, hoci veľmi odlišné od spoločnosti ,pre ktorú sme boli prírodou bezprostredne určení, sa jej vlastne v podstate podobajú. Aj ony sú totiž spoločnosti uzavreté. (202,Bergson).
Otvorená spoločnosť je celé ľudstvo.
„Keď sme tu teda hovorili o láske k ľudstvu, charakterizovali sme azda túto morálku.“ ([1], 207 ).

Nátlaková a priťahujúca morálka
Ďalším veľmi výrazným rozdielom medzi prvou a druhou morálkou je ten, že človek je v prvej morálke pod určitým tlakom, aby konal tak ako sa od neho očakáva. Ten tlak nie je sprostredkovaný priamo cez nejakú osobu, je akoby neviditeľný, nie je niekým vyslovený, je podvedomý, tkvie v celej spoločnosti a skrýva sa za každým činom človeka tvoriaceho spoločnosť a udržujúceho správny chod spoločnosti.  Vyvoláva to dojem, že tento prvý druh morálky je akýsi nátlakový, zatiaľ čo druhý typ je akoby priťahujúci. Druhá morálka je  stelesnená „veľkou“ osobnosťou, ktorá človeka nenúti, práve naopak láka ho a priťahuje konať morálne. Myslíme si, že Bergson to myslel tak, že človek má síce pocit, že má možnosť voľby, teda nie je nútený, ale to zaniká v dôsledku sily, ktorou nás táto silná osobnosť priťahuje. Vtedy akoby sme prestali váhať a nasledovali tohto človeka bez uvažovania. „Ale že sa ostatná morálka vyjadruje istým emočným stavom, že tu neustupujeme tlaku, ale príťažlivosti, to mnohí nebudú ochotní pripustiť. To preto, že veľmi často v sebe už nemôžeme nájsť tú prvotnú emóciu.“ ([1], 217 ).

Statická morálka
Bergson vysvetľuje existenciu prvej morálky na jednoduchom a nám všetkým blízkom príklade, keď sme boli deťmi. Ako deťom nám rodičia zakazovali, ale nikdy sme sa nezamysleli nad tým, prečo sme tieto zákazy rešpektovali. Bolo to zo strachu pred trestom? Alebo preto, že máme v sebe určitým spôsobom prirodzene dané poslúchať alebo presnejšie povedané konať v určitom rámci? “Inými slovami, rodičia a učitelia akoby konali z poverenia. My sme si to jasne neuvedomovali, no za rodičmi a učiteľmi sme šípili čosi obrovského či skôr nedefinovaného, čo na nás ich prostredníctvom padalo celou svojou váhou. Neskôr by sme povedali, že je to spoločnosť. ([1], 185 ).  Teda v tomto veku sme  neboli schopný uvedomovať si takéto skutočnosti, ale keď sa teraz pozrieme späť, tak môžeme jedine súhlasiť s tým, že asi existovalo niečo, čo nás nútilo poslúchnuť zákaz alebo príkaz a neočakávalo to od nás nejaké uvažovanie nad touto skutočnosťou. Práve naopak očakávalo sa len obyčajné rešpektovanie a poslúchnutie. „Tam sa morálka stáva neosobnou – má donucovací charakter vo forme príkazu. Prostredníctvom nej sa človek úplne podriaďuje záujmom uzavretého spoločenstva.“ ([4], 61 ).

Ďalej Bergson vysvetľuje príčinu prečo človek nejedná ináč, ako je to od neho očakávané. Odpovedá si spôsobom takým, že tvrdí, že človek by totiž bez spoločnosti nedokázal prežiť, je na ňu odkázaný a vďaka nej žije. Nechcel by byť teda spoločnosťou odstrčený a zostať sám. Bergson to aplikuje na príklade zločinca, ktorý spácha zločin. Ten si uvedomuje, že vykonal nesprávnu vec, ale bojí sa priznať, lebo má pocit, že by bol spoločnosťou zavrhnutý a možno aj zo strachu z trestu. V dôsledku toho, že sa nechce priznať, ale začína mať pocit, že je sám so svojím svedomím a svojím trápením a začína sa tak dištancovať od spoločnosti. „Do spoločnosti by sa znovu začlenil, keby vyznal svoj zločin: správali by sa k nemu, ako si zaslúžil, no tentoraz by sa obrátili naozaj na neho. Začal by opäť spolupracovať s ostatnými ľuďmi. Potrestali by ho, no keďže prešiel na ich stranu, bol by tak trochu autorom vlastného odsúdenia, a časť jeho osobnosti, tá najlepšia, unikla by tak trestu. Taká je sila, ktorá by zločinca dohnala k udaniu. ([1], 192 ).

Je možno trošku utopistické veriť, že zločinec by z takéhoto dôvodu vykričal svoj trest pred celým svetom a priznal sa k nemu, veď poznáme milióny príkladov, kedy človek spáchal zločin a nepriznal sa, ale na toto má Bergson takisto odpoveď. „Niekedy nejde až tak ďaleko a prizná sa priateľovi alebo hociktorému statočnému človekovi. Vráti sa tak do pravdy, keď nie v očiach všetkých, aspoň v očiach niekoho, zviaže sa so spoločnosťou v jednom bode, jednou niťou, ak sa do nej aj nezačlení, je aspoň vedľa nej, blízko nej, prestane byť cudzincom, v každom prípade neskoncoval nadobro s ňou ani s tým, čo z nej v sebe nosí.“ ([1], 192 ).


Vznik morálneho správania u ľudí aplikuje Bergson na porovnaní so zvieratami. Hovorí, že u ľudí je podstatou morálky ľudský rozum a z neho vyplývajúci zvyk a u zvierat zase pud. „Pozrime na dve odlišné vývojové línie a na spoločnosti v poslednej fáze oboch. Typ spoločnosti, ktorý sa bude zdať najprirodzenejší, bude zjavne pudový typ: puto spájajúce včely v úli sa oveľa väčšmi ponáša na puto, ktoré udržiava pokope v spolupráci i vzájomnej podradenosti bunky organizmu. Predpokladajme na chvíľu, že príroda chcela na konci druhej vývojovej línie vypestovať spoločnosť, kde by mal jednotlivec dosť široký výber: zariadi, aby rozum čo do pravidelnosti mal zhruba rovnaké výsledky ako v tej druhej pud, použije zvyk. Každý jednotlivý zvyk, ktorý možno nazvať „morálny“, bude náhodný. No ich celok, chcem povedať zvyk zvykať si, sám základ spoločnosti a podmienka jej jestvovania, bude mať zhruba rovnakú silu ako pud čo do intenzity a čo do pravidelnosti. Práve to sme nazvali „záľaha povinnosti“, pôjde ostatne len o spoločnosti ľudské, ako ony vyšli z rúk prírody. Pôjde o spoločnosti primitívne a elementárne. ([1], 199 ). Teda príčina morálneho správania v  uzavretej spoločnosti je „záľaha povinností“. Tá je akoby neviditeľnou príčinou a základom prvej morálky. Akoby nejaké bremeno, ktoré jednoducho človek musí niesť pre existenciu spoločnosti a pre jej zachovanie a v dôsledku toho aj pre existenciu a zachovanie seba samého. Bergson totiž hovorí, že aj mravec vie, že to, čo koná pre celé mravenisko, koná aj pre dobro svoje a teda nerozlišuje medzi dobrom pre seba samého a pre mravenisko, pretože by to malo byť podľa Bergsona zhodné.

Čo nás donúti konať morálne, keď váhame, či sa morálne naozaj zachovať máme? Je to teda záľaha osobností,  o ktorej som pred chvíľou hovorila. A ako si ju predstavuje Bergson?


.... ak sa ujmú slova túžba a vášeň, ak je pokušenie silní, ak padneme, ak sa zrazu vzchopíme, kde bola pružina? Prejavuje sa tu sila, ktorú sme nazvali „záľaha povinnosti“ : koncentrovaný extrakt, kvintesencia tisíca osobitných návykov podrobiť sa tisícu osobitných požiadaviek sociálneho života. Ale ona nie je ani to, ani ono: a keby hovorila, hoci radšej koná, povedala by: Treba, lebo treba.“ Teda celá práca rozumu, zvažovanie dôvodov, porovnávanie maxím, odhaľovanie princípov malo za cieľ dodať viac logickosti správaniu podrobenému už v zmysle definície sociálnym požiadavkám. ([1], 197 ). Záľaha povinností, ako to chápeme my, by teda bola niečím, čo núti neklásť si otázky, pretože tieto sú zbytočné. Odpoveďou na ne je totiž vždy konanie pre dobro spoločnosti. Ak si aj jedinec začne klásť otázky a pochybovať, mal by vždy dospieť k záveru: „Treba, lebo treba„.

Dynamická morálka
Aká je podstata druhého typu morálky a na čo je potrebná? Veď už prvý typ morálky je schopný  udržať spoločnosť. Problém zrejme spočíva v tom, že prvá morálka je morálka, ktorá nás podvedome navádza na morálne spolužitie s ľuďmi v našej rodine, v našom najbližšom okolí, v našom meste alebo obci a podobne. Neučí nás však určitému morálnemu vzťahu k ľudstvu. Medzi spoločnosťou, v ktorej žijeme a ľudstvom je obrovský kontrast, kontrast uzavretej spoločnosti voči otvorenej. „Ani v jednom, ani v druhom prípade sa nedostávame k ľudstvu po etapách, cez rodinu a národ. Musíme sa preniesť skokom až zaň a dosiahnuť ho prekročením, bez toho, že by bolo naším cieľom. A či už hovoríme jazykom náboženstva alebo filozofie, či ide o lásku a či o úctu, k sociálnemu tlaku pristupuje iná morálka, iný druh povinnosti. Doteraz sme o nej nehovorili.“ ([1], 205 ). Bergson hovorí, že k ľudstvu nemožno dospieť postupným rozpínaním. Že sa k nemu nedostaneme rozširovaním vzťahu ja a rodina, na vzťah ja a mesto a neskôr ja a kraj, až k štátu a na koniec k ľudstvu. Je to akoby úplne iný druh vzťahu. Teda rozdiel medzi prvou a druhou morálkou nie je v stupni ale v povahe tohto vzťahu.

A na akom princípe je vlastne táto druhá morálka založená? Ako funguje? Čo je spúšťací mechanizmus? Na túto otázku sme už odpovedali v úvode, keď sme hovorili, že základom druhej morálky je to, že je priťahujúca. Priťahuje prostredníctvom nejakej osobnosti, prostredníctvom ktorej sa človek snaží a chce konať morálne, tak ako mu to táto osobnosť dáva ku príkladu. „Úlohou vynikajúcich osobností je riešiť protiklady medzi statickou a dynamickou morálkou, to znamená tvorivým a prijateľným spôsobom sprostredkovať pre celú spoločnosť morálne zásady. Len takto sa potom môže spoločnosť harmonicky rozvíjať pri rešpektovaní osobnej slobody každého jednotlivca, ktorému spoločenské príkazy ponechávajú dostatočný vnútorný priestor pre tvorivú osobnostnú interpretáciu morálneho príkazu.“ ([5], 565 ).
 
Aj keď Bergson obe morálky označil za veľmi rozdielne, tak majú jednu spoločnú vlastnosť, čo si myslíme, že je ich najdôležitejším rysom. Obe sú neoddeliteľnou súčasťou ľudského života a nemohla by existovať samostatne iba niektorá z nich, pretože sa vzájomne dopĺňajú.  Nemožno rozvíjať dynamickú bez toho, aby sme predtým nemali osvojenú statickú. Statická je totiž akoby vrodená, je pre človeka úplne prirodzená a tak je jeho podstatou, jeho základom predtým než si začne osvojovať dynamickú.“V prvom prípade máte pôvodnú záväznosť, v druhom čosi, čo ju predlžuje.“ ([1], 254 ).  Dynamická zase je typ morálky, ktorý je nevyhnutný pre pokrok človeka, teda zrejme aj pre život sám, pretože ten sám vyžaduje pokrok a nie stagnáciu. Takže existenciou len statickej morálky by sme morálku ako takú nemohli úplne vysvetliť. „Bergson v tejto súvislosti zdôrazňuje dôležitosť oboch „prameňov“, ktoré sú nielen hybnou silou vývoja, ale vlastne predstavujú aj základ ľudskej existencie.“ ([2], 590 ).

Záver
Za veľmi dôležité považujeme povedať, že náš názor je, že bez morálky by spoločnosť určite nebola schopná fungovania, ľudia potrebujú mať určitý poriadok a systém vo svojom chovaní, aby mohli vedieť a predpokladať, čo môžu očakávať od iných a čo sa očakáva od nich samotných. Máme pocit, že Bergson sa pokúsil vysvetliť prečo ľudia konajú morálne. Nevieme však jednoznačne vyjadriť, že to funguje na základe takých alebo onakých princípov a prečo to tak funguje. Myslíme si, že konáme tak ako konáme hlavne preto, že sa to traduje a učí. Pozorovaním sme sa od svojich rodičov, od svojich príbuzných, učiteľov a iných z okolia naučili, ako sa máme správať. Možno medzi týchto zaradiť aj nejakú významnú, silnú osobnosť, o ktorej Bergson hovorí v druhej morálke. Myslíme si, že to, že sa správame ako Bergson hovorí morálne vychádza teda zo sledovania, pozorovania a opakovania iných ľudí, pričom si z toho selektujeme, to čo je pre nás najschodnejšie a najprijateľnejšie na základe vlastného rozumu.Bergson však asi  zabudol na niektoré prípady. Že býva pravidlom, že deti kriminálnikov sa takisto môžu stať a často aj stávajú kriminálnikmi, kde potom je tá naša statická morálka, ktorá nám povie: „Treba, lebo treba.„? Ľudia sa teda podľa nášho názoru nie vždy zachovajú správne a nie vždy sa k svojmu pochybeniu priznajú. Domnievame sa teda, že ak aj Bergsonova teória má určitú časť pravdy, tak nefunguje určite sto percente a určite nie u všetkých ľudí. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#otvorene a uzatvorene spolocenstvo zvierat #vznik moralky #komu a čo by som vykričala? #moralka #otvorene+a+uzatvorene+spolocenstvo+zvierat


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu