Hlavné obdobia stredovekej filozofie

Charakterizujte hlavné obdobia stredovekej filozofie a uveďte hlavné úlohy a ciele týchto období.
 
Predmetom stredovekej filozofie bol Boh, stvorenie,  viera, zjavenia, vytváranie, ochrana a upevňovanie cirkevných dogiem. Pomocou antických filozofov (najmä Platóna a Aristotela – najväčšie autority doby) sa stredoveká filozofia snažila obhájiť svoje dominantné postavenie. Antické učenie sa stalo prostriedkom (nie cieľom!) stredovekých filozofov, ktorí už mali svoju pravdu a potrebovali ju oprieť o učenie starých Grékov.
 
Chronológia stredoveku:
A/ patristika: zbližovanie antiky a kresťanstva; obdobie cirkevných otcov, od 100 do 800 r.
 
1. obdobie patristiky: stanovenie základných kresťanských dogiem - poučiek (uzavreté v roku 325 počas Nicejského koncilu)
Na začiatku n.l. boli kresťania Rímskou ríšou prenasledovaní. Prví kresťania nehovorili po grécky ani latinsky a to bol problém. Ak sa chceli presadiť, museli na svoju stranu získať vzdelancov. Vzdelanci (filozoficky podkutí), ktorí sa ako prví pokúsili presadiť myšlienky kresťanstva (oslovovali cisárov a bránili kresťanstvo proti poverám) sa nazývali apologéti (ochrancovia). Bránili mravnú nadradenosť kresťanstva a vysvetľovali, že kresťanstvo neohrozuje štátne zriadenie. Ale, kresťanské zjavenie je filozoficky nadradené všetkému ostatnému. Pravda viery spočíva v úplne inej sfére, ako vo sfére prístupnej zmyslom (viď. motto).
Najznámejší apologéti:  Justín Mučeník (100-165),  Tertullianus (160-220), Origenes (184-254) ... vytvorili teológiu ako vedu a stanovili poradie dôležitosti vied (viď. motto na predchádzajúcej hodine). V tomto období raného stredoveku bola Biblia preložená Hieronymom do latinčiny (tzv. Vulgáta). Najstarším prekladom Starého zákona bola Septuaginta (z hebrejčiny do gréčtiny), ktorá bola preložená v 3.-2. st. p.n.l.
 
2. obdobie patristiky: jednotný systém kresťanských dogiem a filozofie - sv. Augustín - najvýraznejšia osobnosť patristiky:
 Vplyv sv. Augustína na filozofiu a náboženstvo: Augustínova myšlienka o nemožnosti spasenia mimo cirkev (spoločenstvo Krista), pomohla cirkvi získať jedinečné postavenie, ktoré si od tej doby v rámci kresťanského sveta udržiavala a upevňovala. Aj preto možno sv. Augustína považovať za skutočného Otca cirkvi.  Celá patristická filozofia má platónsky a novoplatónsky charakter. Obdobie Aristotela ešte len malo prísť. Na konci patristiky už boli vytvorené pojmové prostriedky a cirkevné dogmy, ktoré boli ďalej rozvíjané a upevňované v období scholastiky. 
Dogmatické pozície cirkvi boli pevné hlavne vďaka sv. Augustínovi a patrili medzi ne najmä tieto dogmy:
a/ trojjedinosť Boha (3 osoby rovnakej dôstojnosti)  b/ jednota Boha stvoriteľa a Boha vykupiteľa (opak gnosticizmu)
c/ priepasť medzi stvoriteľom a stvorením (opak novoplatonizmu)
d/ náuka o dedičnom hriechu (predestinácia)
e/ možnosť vykúpenia a spasenia (neexistuje spasenie mimo cirkvi)  f/ nárok cirkvi byť jedinou povolanou strážkyňou božskej pravdy na zemi
 
B/ scholastika: obdobie budovania kláštorných škôl, od 800 do 1500 r.
Filozofia tohto obdobia (cca od r. 800) je plodom vyučovania a výchovy duchovenstva v kláštorných školách. Tieto cirkevné inštitúcie sú jedinou možnosťou na vzdelanie až do 10. storočia. Filozofia tohto obdobia sa nazýva scholastika, to zn. školská náuka.
 
1. obdobie scholastiky: 9.-12. st. (raná scholastika) – teológia + filozofia (slúžka teológie), spor o univerzálie (Platón vs. Aristoteles)
Nie je to filozofická náuka „bez predpokladov“. Práve naopak, rovnako ako patristika je jej úloha vopred daná. A síce, to čo bolo v období patristiky (Augustín) vykonané a navždy uzatvorené ako nemenné a večné pravdy (dogmy), mala scholastika za úlohu rozumovo (filozoficky) odôvodňovať, objasňovať a podporovať. Filozofia tohto obdobia bola tzv. „ancilla theologiae“ = slúžka teológie.
Hlavná otázka filozofie ranej scholastiky – spor o univerzálie Otázka znie: Čo je skutočné? Jednotlivé (reálne) veci alebo univerzálie (všeobecné pojmy)? (tzv. spor o univerzálie).

Proti sebe stoja 2 smery: 
a/ realizmus: obecnému priznáva vyššiu skutočnosť ako jednotlivému. Najprv existovali pojmy resp. idey v mysli Boha a potom podľa toho vznikli reálne veci.  (Dnes by sme realistov označili ako idealistov – náš svet je len jav.) Porovnaj s Platónovým učením!!!
b/ nominalizmus (nomen – meno): skutočné sú len jednotliviny (reálne veci na svete). Univerzálie (obecné pojmy, idey) v skutočnosti neexistujú, sú len v našich mysliach, sú iba menami (nomen).  Porovnaj s Aristotelovým učením!!! Vo všeobecnosti sa dá povedať, že realisti sa skôr prikláňali (a opierali sa o jeho učenie) k Platónovi (náuka o ideách) a novoplatonikom, zatiaľ čo nominalisti obhajovali svoj postoj pomocou Aristotela (aj keď on sám neodpovedal na túto otázku jednoznačne. Bol dualista – rozum + skúsenosť). Táto skutočnosť opäť svedčí o priamej spojitosti antickej a stredovekej filozofie (kontinuálne pokračovanie myšlienok starých majstrov).
 
2. obdobie scholastiky: 13. st. (vrcholná scholastika) – prijatie Aristotelovho učenia (vďaka prenikaniu arabskej a židovskej filozofie na náš kontinent)
Charakteristika obdobia vrcholnej scholastiky (cca od 12. st.):
a/ vo filozofii sa presadil Aristoteles (a ovládol ju až do 16. st.).  Jeho učenie do Európy prišlo okľukou prostredníctvom Arabov (obchod, vojny, križiacke výpravy, rozširovanie ríše do Španielska ...). Aristotelovo dielo patrilo za vzor svetskej (prírodoveda, politika, fyzika) pravdy vôbec. „Jeho“ pravdy platili až do 16. storočia!
b/ teologické sumy: poznanie Aristotela, gréckej filozofie + arabskej filozofie a vedy + židovskej filozofie + scholastické komentáre pomohli vytvoriť obrovské množstvo vedeckého materiálu a poznania vôbec. Začala sa snaha o zhrnutie všetkých poznatkov do konečnej a súhrnnej podoby. Scholastici si dali za cieľ vytvoriť definitívny systém poznania sveta – encyklopédiu vied, ktorej vrchol tvorí teológia. Táto snaha scholastických filozofov vyvrcholila vytvorením obrovských súm (diela zahrňujúce celé poznanie ľudstva (svetské poznatky – najmä Aristotelove + zjavené pravdy – cirkev)
c/ založenie univerzít: univerzity vystriedali kláštorné školy. Na jednom mieste sa sústredilo štúdium všetkých vied, ktoré spojovala do jedného celku (systému) kresťanská teológia. Stali sa novými centrami filozofického a vedeckého myslenia.  Najznámejšie univerzity: Kolín, Paríž, Oxford, Padova ... d/ žobravé rády: centrom filozofického a teologického myslenia sa stávali aj žobravé mníšske rády (dominikáni 1216, františkáni)
 
3. obdobie scholastiky: 14.-15. st. (neskorá scholastika) – dokonalé sformovanie stredovekej filozofie v diele Tomáša Akvinského
 Odklon od aristotelizmu. Do popredia sa opäť dostáva spor racionalistov a nominalistov. Ešte za života veľkých scholastikov vystupujú so svojim pohľadom na svet učenci, ktorí zjavne predbiehajú svoju dobu. Napádajú tomizmus (učenie T. Akvinského), otriasajú princípmi scholastiky, presadzujú nezávislosť svetskej moci od moci cirkevnej a pripravujú tým obrat európskeho ducha, ku ktorému príde na konci stredoveku (renesancia).
Hlavné myšlienky neskorej scholastiky a dôsledky duchovných zmien: 
a/ svetská a duchovná moc majú byť nezávislé
b/ v gnozeológii sa vychádza z jednotlivého a konkrétneho (nominalizmus)
c/ návrat ku skúsenosti – experiment
 
Plusy stredoveku: rozvoj školstva (kláštorné školy), rozvoj miest, stavba kláštorov, hradov,  katedrál a pod. 
Mínusy stredoveku: vplyv cirkvi vo všetkých oblastiach života, inkvizícia, monopol na pravdu