Ľudské práva

Ľudské práva

1 Porovnajte ľudské a občianske práva

Ak chceme porovnať ľudské a občianske práva, najprv si musíme vysvetliť čo ktoré práva znamenajú. Ľudské práva sú výberom v večných a nemenných prirodzených práv. Sú to také práva bez ktorých nemožno dôstojne žiť. Štát musí garantovať len ľudské práva, ktoré je schopný zabezpečiť, a ktoré začlenil do svojich zákonov. S tým veľmi úzko súvisia aj povinnosti. Napríklad štát môže občanom garantovať vzdelanie, ale len v tom prípade, ak občania budú pravidelne prispievať do štátnej pokladnice v podobe daní.

Občianske práva ukazujú stupeň slobody občana proti štátu, možnosť uplatnenia sa občana v spoločnosti. Zatiaľ čo ľudské práva len niektoré sú garantované štátom, občianske práva sú všetky garantované štátom.

2 Ľudské práva, znaky ľudských práv

2.1 Ľudské práva

Ľudské práva môžeme charakterizovať ako vec, ktorú každý jeden z nás získava narodením, bez ohľadu na rasu, jazyk, farbu pleti, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť, či jeho pohlavie. Hlásime sa k demokratickej forme štátu. Jedným z hlavných pilierov takéhoto štátu je aj ochrana ľudských práv, čiže ich ochrana sa neradí len k etickým a morálnym princípom. Základ ľudských práv – rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a ľudského života – je hlavným stĺpom v mnohých svetových náboženstvách či filozofiách. Už aj v preambule zmluvy o Európskej únií sa hovorí, že človek musí mať moc ovplyvniť rozhodnutia ktoré sa ho týkajú. Uplatňovanie princípov ľudských práv sú spravidla zakotvené v ústave a ústavných zákonoch daného štátu, ktoré musia garantovať ich ochranu.

Ochrana ľudských práv je dôležitá zvlášť vo vzťahu občan – štát. Musí byť zabezpečená ochrana jednotlivca a kontrola výkonu štátnej moci nad človekom.

Za slobodné využívanie svojej inteligencie, svojich schopností a svojho talentu sú zodpovedné ľudské práva. Sú tak dôležité pre dôstojnosť danej osoby, že by mali byť rešpektované pre každou formou štátu. ICH ODNATÍM ĽUDSKÁ BYTOSŤ PRESTÁVA BYŤ ČLOVEKOM !

Či si to uvedomujeme alebo nie, ľudské práva ovplyvňujú náš súkromný či rodinný život. Bez zabezpečenia ľudských práv je možné že človek bude fyzicky existovať, no bude žiť bez skutočného dôstojného života.

Povinnosťou štátu je zabezpečiť ochranu ľudských práv ako aj občianskych, a garantovať ich nerušené využívanie. Základné ľudské práva a slobody upravuje 2. hlava Ústavy Slovenskej republiky.

„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

„Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Každý má právo byť bez náboženského vyznania.“

2.2 Znaky ľudských práv

Hlavnými znakmi ľudských práv sú:

• neodnateľnosť – nikoho nemožno týchto práv zbaviť
• nescudziteľnosť – nemožno ich previesť na niekoho iného
• nepremlčateľnosť – nepodliehajú premlčaniu, ich platnosť trvá po celú dĺžku života jednotlivca
• nezrušiteľnosť – existujú nezávislé od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť
• univerzálnosť – platia rovnako pre všetkých

3 Dokumenty

Milánsky edikt - 313

Prvým dokumentom upravujúcim slobodu vyznania bol Milánsky edikt, ktorý v Rímskej ríši zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.

MAGNA CHARTA LIBERTATUM (Veľká listina slobôd) - 1215

Pre formovanie ľudských práv mali z historického hľadiska veľmi dôležitú úlohu viaceré dokumenty. Historicky prvým dokumentom bola MAGNA CHARTA LIBERTATUM v Anglicku, v neskorom stredoveku. Predstavovala akúsi dohodu medzi panovníkmi a šľachtou. Anglická šľachta sa zaujímala o svoje práva a slobody a pokúšala sa obmedziť právomoci kráľa. Táto zmluva obsahovala právo každého ,,slobodného“ človeka, že nebude zadržaný, uväznený a potrestaný bez súdu, zbavený majetku, vypovedaný z krajiny alebo svojvoľne postavený mimo zákona. Postupne upadla do zabudnutia.

Nantský tolerančný edikt - 1598

V roku 1598 vydal francúzsky kráľ Henrich IV. tzv. Nantský tolerančný edikt, ktorým zaručoval slobodu vyznania hugenotom (protestantom), čím zrovnoprávnil katolíkov a protestantov vo Francúzsku.

HABEAS CORPUS ACT – 1679

Karol II. sa snažil touto listinou o obnovu prirodzených práv jednotlivca. Zatiaľ čo MAGNA CHARTA LIBERTATUM hovorila len o právach šľachty, táto listina určovala práva a slobody každého jednotlivca v Anglicku. Zahŕňala aj body kde sa písalo o prezumpcii neviny či práva písomného doručenia dôvodu zatknutia.

BILL OF RIGHTS – 1689

Táto listina predstavovala zmluvu medzi národom (parlament) a kráľom, ktorý sa pri výkone svojich právomocí musí podriaďovať zákonom.

Deklarácia nezávislosti USA – 4.7.1776

Táto deklarácia deklaruje dva princípy – právo na sebaurčenie a zásady demokratického zriadenia. Zdôraznila že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní a majú neodňateľné práva (napr. na život).

Deklarácia práv človeka a občana – 26.7.1789

Deklarácia obsahovala 17 článkov. Boli v nich sformulované základné zásady: ľudia sa rodia slobodní a rovní, sloboda, vlastníctvo, bezpečnosť a odpor proti útlaku sú nepremlčateľné, sloboda spočíva v možnosti robiť všetko, čo neškodí inému. Dokument charakterizuje vládu ako slúžiacu ľudu a požaduje jej kontrolu.

Všeobecná deklarácia ľudských práv – 10.12.1948

Základný dokument ktorý prijala OSN. Zakotvila základné ľudské práva a slobody. Právnu závažnosť nadobudla až prijatím dvoch medzinárodných dokumentov OSN v roku 1966:

• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.

Do platnosti vstúpili v roku 1976. Medzinárodným dňom ľudských práv je 10. December.

Pre ochranu ľudských práv v európskom priestore má rozhodujúci význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný pod záštitou Rady Európy desiatimi európskymi štátmi v roku 1950 v Ríme.

Z mnohých ďalších dokumentov upravujúcich špecifické oblasti ľudských práv je významná napr. Európska sociálna charta z roku 1961.

Listina základných práv a slobôd prijatá ešte v Česko-Slovensku roku 1991 je východiskovým dokumentom, podľa ktorého sú v Ústave SR definované okruhy ľudských práv a slobôd.

4 Štruktúra ľudských práv

Ak chceme hovoriť o štruktúre ľudských práv, musíme ich rozdeliť do 3 generácií.

1. generácia – občianske, politické
2. generácia – hospodárske, sociálne, kultúrne
3. generácia – práva solidarity

4.1 Prvá generácia ľudských práv

Prvá generácia ľudských práv zahŕňa občianske a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie občianskych práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať. Práva prvej generácie boli po prvýkrát všeobecne deklarované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948.

Medzi najhlavnejšie môžeme zaradiť tieto práva:

Občianske:

• právo na život
• právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
• právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
• právo na súkromie
• právo na vlastníctvo

Politické:

• sloboda prejavu
• právo na informácie
• petičné právo
• volebné právo
• právo na odpor

4.2 Druhá generácia ľudských práv

Druhú generáciu ľudských práv tvoria hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto práva sa týkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie dodržiavania práv druhej generácie je nevyhnutná činnosť štátu. Aj tieto práva upravuje Všeobecná deklarácia ľudských práv.

Medzi najhlavnejšie môžeme zaradiť tieto práva:

Hospodárske:

• právo na prácu
• právo na slobodnú voľbu povolania
• právo na štrajk

Sociálne:

• právo na ochranu zdravia
• právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny

Kultúrne:

• právo na vzdelanie
• právo na slobodu vedeckého bádania a umenia

4.3 Tretia generácia ľudských práv

Tretia generácia ľudských práv predstavuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv. Práva tretej generácie obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch. Tieto práva nazývame právami solidarity – vznikli po druhej svetovej vojne reagujúc na potreby zaostávajúcich krajín tretieho sveta, biedy vo svete, čiže tieto práva deklarujú snahu spoločne riešiť globálne problémy ľudstva.

Medzi najhlavnejšie môžeme zaradiť tieto práva:

• právo na mier
• právo na priaznivé životné podmienky
• právo na prírodné zdroje
• právo národov na sebaurčenie a práva menšín

5 Ochrana ľudských práv na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni

5.1 Medzinárodný systém ochrany ľudských práv

Až do polovice 20. Storočia, kým v roku 1945 nevznikla celosvetová Organizácia Spojených národov (OSN), medzinárodná úprava ľudských práv v podstate neexistovala. Snaha chrániť ľudské práva na medzištátnej úrovni sa realizovala postupne v troch etapách.

1. Vo vyhláseniach (deklaráciách) ktoré prijali všetky členské štáty bez toho, aby pre jednotlivé štáty vyplynuli medzinárodné záväzky. Majú odporúčací charakter, vyzývajú členské štáty aby dodržiavali v nich obsiahnuté práva, ale právne ich nezaväzujú.
2. V medzinárodných dohovoroch, zmluvách, paktoch, konvenciách ktoré členské štáty prijali ratifikáciou – medzinárodným schválením. Pre zmluvné štáty majú záväzný charakter.
3. Zakladanie medzinárodných orgánov. Prostredníctvom nich sa kontroluje, či jednotlivé členské štáty realizujú medzinárodné dohovory, zmluvy, konvencie o ochrane ľudských práv, či implementujú ich obsah do svojich zákonov. V prípade potreby prijímajú donucovacie opatrenia.

5.2 Vnútroštátny systém ochrany ľudských práv

Na zabezpečenie právneho poriadku a práv občanov štát zriaďuje orgány (políciu, prokuratúru, súdy), ktoré dohliadajú na ochranu práv občanov. V Slovenskej republike rozhoduje o porušovaní ľudských práv ústavný súd. Ďalšou dôležitou osobou v štáte je ombudsman. Je to verejný ochranca ľudských práv, ktorý pomáha vybavovať a riešiť sťažnosti občanov a radí im. Ombudsman podlieha parlamentu, ktorý ho volí.

6 Orgány OSN, Rada Európy a Európskej únie

Na riešenie medzinárodných sporov bol zriadený medzinárodný súdny orgán OSN s celosvetovou pôsobnosťou – Medzinárodný súdny dvor so sídlom v Haagu.

Po druhej svetovej vojne sa aj v Európe začal budovať systém ochrany ľudských práv. V roku 1949 vnikla Rada Európy. Zdôrazňovala najmä zásadu právneho štátu, v ktorom štátna moc je podriadená zákonu, kde všetci ľudia požívajú ľudské práva a slobody.

Porušovanie ľudských práv rieši Európsky súd pre ľudské práva (sídlo v Štrasburgu). Umožňuje členským štátom RE vzniesť sťažnosť proti inému štátu alebo jednotlivcovi, ale aj voči členskému štátu.

K ochrane ľudských práv sa začala hlásiť aj Európska únia. Bol zriadený súdny orgán kompetentný garantovať občanom Európskej únie ochranu základných ľudských práv a slobôd – Európsky súdny dvor (sídlo v Luxembursku). Interpretuje články zmlúv Európskej únie.

7 Detské práva

Ochrana ľudských práv je pre každého človeka životne dôležitá. V spoločnosti však existujú skupiny ľudí, ktoré sú zvlášť bezbranné (týrané ženy, utečenci, deti, ...) a ktoré si svoje práva ťažšie uplatňujú. Jednou z týchto, zvlášť zraniteľných skupín sú deti.

V roku 1959 VZ OSN prijalo Deklaráciu práv dieťaťa.  Obsahovala najzákladnejšie požiadavky a princípy, ktoré zaručujú ochranu a blaho detí. Ukázalo sa však že samotné vyhlásenie nestačí. Ak štáty nie sú zmluvnými stranami, dokument nemá silu právnej normy.

Preto v roku 1989 sa predstavitelia svetovej politiky rozhodli, že všetky deti potrebujú ochranu a špeciálnu starostlivosť garantovanú zvláštnym zákonom. Dňa 20.11.1989 Valné zhromaždenie OSN prijalo Dohovor o právach dieťaťa (The Convention on the Rights of the Child). Tento dokument postupne ratifikovalo 193 krajín (okrem USA, Somálska a južného Sudánu), a tým sa stal najširšie prijatou zmluvou o ľudských právach v histórii. Je postavený na štyroch základných princípoch, ktorými sú: nediskrimácia, najlepší záujem dieťaťa, právo na život, prežitie a rozvoj a právo na rešpektovanie názorov dieťaťa.

Medzi najhlavnejšie môžeme zaradiť tieto práva:

• právo na meno a štátnu príslušnosť
• právo na hru
• právo vyrastať v zdravej harmonickej rodine
• právo na ochranu a pomoc pred zanedbávaním, krutosťou a využívaním.