Štefan Žáry

(* 12. december 1918 - † 25. august 2007)

Narodil sa 12. decembra 1918 v Ponikách v učiteľskej rodine. Základnú školu vychodil v rodisku. Prvé tri triedy gymnázia navštevoval vo Zvolene, ďalšie v Banskej Bystrici, kde roku 1938 aj zmaturoval. Potom študoval slovenčinu a nemčinu na FF UK v Bratislave. Roku 1942 nastúpil vojenskú prezenčnú službu. Začiatkom roku 1944 bol odvelený na taliansky front, kde sa ilegálne zúčastnil protifašistického odboja. Po skončení vojny tri roky pracoval v redakcii Národnej obrody, potom bol dva roky dopisovateľom ČTK v Ríme. Po návrate (1950) krátko pracoval na Zväze slovenských spisovateľov. Potom nastúpil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pôsobil vo funkciách redaktora, šéfredaktora a riaditeľa celé dve desaťročia. Po politicky motivovanej kritike činnosti vydavateľstva roku 1970 odstúpil z funkcie riaditeľa a stal sa profesionálnym spisovateľom.

Prvé básne časopisecky publikoval už ako gymnazista. Knižne debutoval hneď po maturite zbierkou vlasteneckej lyriky Srdcia na mozaike (1938), v ktorej vyslovil svoje obavy z nástupu fašizmu v Európe a jeho možných dôsledkov. Vo vojnových rokoch sa stal jedným z najaktívnejších príslušníkov slovenskej nadrealistickej skupiny. V dôsledných intenciách tejto poetiky vyslovil svoj protivojnový protest i obavy z vývoja spoločnosti v povojnových rokoch v básnických zbierkach Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944), Pavúk pútnik (1946) a Dobrý deň, pán Villon (1947). V epickej skladbe Meč a vavrín (1948) sa pokúsil nájsť paralelu medzi ozbrojeným vystúpením slovenského ľudu v rokoch 1848—1849 a Slovenským národným povstaním. Básnickou konfrontáciou prežitej skúsenosti a nastupujúcej skutočnosti v nových spoločensko–politických podmienkach sa vyznačujú zbierky Cesta (1952), Aká to vôňa (1954) a Návšteva (1955). V ďalších básnických zbierkach Po mne iní (1957), Ikar večne živý, Zázračný triezvy koráb (obe 1960) a Osmelenie do dňa (1962) nastolil mnohé závažné mravné problémy vtedajšej spoločnosti. Iné poetické ladenie i postupy, v ktorých nachádzame ozvenu nadrealizmu, má zbierka Romanca o Esmeralde (1962). Ľúbostné motívy, ktoré sú prítomné v celej básnickej tvorbe Š. Žáryho, sa stali dominantnými v zbierke Dvanásťkrát žena (1964).
Dve nasledujúce knihy Múza oblieha Tróju (1965) a Púť za kolibríkom (1966) sú lyrickým zápisníkom, v ktorom autor evokuje svoje zážitky zo stretnutí s literárnymi druhmi a z poznania ich spoločných úsilí, aby v druhej zo spomínaných kníh mohol potvrdiť platnosť tých citových hodnôt, ktoré absorbujeme do svojho charakteru už v detstve. V tejto línii idealizácie detstva a spôsobu života dedinského človeka pokračuje aj v lyricko–epickej skladbe Svetojanský sen (1974). Osobným vyznaním a holdom ideálom SNP je básnická zbierka Leto nášho dospievania (1974). Kritickou sondou do paradoxov a protirečení súčasnej spoločnosti sú zbierky Smaragdové rúno (1977), Opojenie (1978), Kotvy a krídla (1981), Rok s vlčicou (1982) a Čierna Ofélia (1984). Zbierka satirických veršov Satironikon (1990) je paródiou na slovenské ľudové piesne, porekadlá a príslovia, s kritickým postojom k neduhom našej spoločnosti. Básnickou reflexiou na súčasný stav spoločnosti a jej nedostatky, no zároveň i vierou vo víťazstvo pozitívnych hodnôt života je básnická zbierka Tobogan (1992). Zo Žáryho poetickej dielne vyšla aj zbierka Malá letná suita v štyroch vetách (1995).

Súbežne s poéziou, ktorá však zostáva základnou doménou Žáryho literárnej sebareflexie, písal aj prózu. Zbierka noviel Apeninský vzduch (1947) čerpá zo zážitkov a skúseností, ktoré získal na talianskom fronte. Tieto motívy potom rozšíril v knihe próz Dolu na juhu (1955). Tematicky v nej zužitkoval vlastné skúsenosti korešpondenta v povojnových rokoch. Obe zbierky vyšli neskôr v samostatnej knihe Kde citróny kvitnú (1962). V autobiografických románoch Azúrová anabáza (1972) a Úsmevné údolie (1976) sa opäť vrátil do rokov mladosti. Knihy spomienkovo–biografických esejí Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984), Rande s básnikmi (1988), Nedávny dávny svet (1995), Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996) sú autorovou svojráznou výpoveďou o osobnostiach slovenskej literatúry i slovenského výtvarného umenia, ktorí ako priatelia výrazne vstúpili do jeho života. S úsmevným nadhľadom odhaľuje zákulisie ich súkromného života, zdroje ich inšpirácie i motívy ich konania. Kniha Stovežatý básnik (1984) je biografickou esejou o V. Nezvalovi. Nateraz poslednou prozaickou knihou Štefana Žáryho je kniha noviel Ktorýsi deň z konca leta (1998).

Pre deti napísal skladbu Zázračné oči (1954), veršované historické príbehy Povesti a báje (1957) a zbierky s námetmi detstva Ohňostroj (1961), Kukučkové hodiny (1964), zbierku autorských rozprávok Červená žufanka (1974), lyrické zbierky básní s témou prírody Ako dočiahneme slnce (1979), Ako koncertuje zima (1980) a leporelo Zimový koncert (1988). Je tiež autorom veršovanej drámy Slnovraty (1946), vystihujúcej tragiku ľudstva vo vojnovom konflikte.

Š. Žáry je prekladateľom poézie z románskych literatúr. Preložil výbery z poézie G. Apollinaira, J. A. Rimbauda, P. Eluarda, F. G. Lorcu, P. Nerudu, N. Guilléna, G. Rodariho, S. Quasimoda, P. P. Pasoliniho, L. Pignottiho a G. Ungarettiho.