Eduard Bass, vlastným menom Eduard Schmidt, bol všestranným umelcom, humoristom a novinárom. Narodil sa 1. januára 1888 v Prahe. Jeho otec bol majiteľom kefárskej dielne. Vyštudoval pražskú obchodnú akadémiu, maturoval roku 1905. Po maturite odišiel na nejaký čas do Švajčiarska (Curychu) a Mníchova, kde spoznal kabaret európskej úrovne. Po návrate pôsobil ako obchodný zástupca otcovej firmy. Počas vojny pôsobil pri sanitnej službe v hradčianskej vojenskej nemocnici.
Od mladosti prejavoval záujem o literatúru a rôzne formy ľudovej zábavy, najmä kabaret a cirkus. Stýkal sa aj s literátmi v kaviarni Union (M. Kácha), výtvarníkmi (J. Lada) a hercami. Od roku 1910 sa stal profesionálnym kabaretným umelcom a začal tiež používať pseudonym Bass. Vystupoval v kabaretnej skupine Červená siedma, ktorú viedol Jiří Červený. Od roku 1916 pôsobil ako riaditeľ kabaretu Rokoko. V tom čase tiež prispieval do Novej doby, Práva ľudu, Žihľavy, Humoristických listov a pod. Oženil sa s herečkou Táňou Krykovou. Už v rokoch 1910-11 sa podieľal na tzv. Letákoch, v ktorých vytvoril typ ostro satirickej veršovanej glosy na konzervatívnych predstaviteľov Rakúsko-Uhorska.
Od roku 1920 stal redaktorom Ľudových novín, v ktorých pracoval veľmi dlho (1920 – 1942) a vystriedal snáď všetky rubriky. Po smrti A. Heinricha (1933) sa stal ich šéfredaktorom (do 1941). V rokoch 1926 – 1930 pôsobil zároveň ako šéfredaktor časopisu Svetozor. Po vojne pracoval ako redaktor Slobodných novín. Zomrel na srdcovú chorobu 2. októbra 1946 v Prahe.
Svoju umeleckú dráhu začal ako kabaretiér, a to ako recitátor, herec, spevák a autor šansónových a kupletových textov, drobných próz a jednoaktoviek. Touto činnosťou významne prispel k vyššej literárnej úrovni českého kabaretu. Prvky charakteristické pre Bassove kabaretné práce zostali už trvalými rysmi celej jeho mnohotvárnej literárnej tvorby. Glosovanie aktuálneho diania, zábavnosť spojená s nabádavosťou, zameranie na ľudové publikum a jeho intenzívny záujem o formy ľudovej zábavy sa neskôr preniesol z kabaretu na cirkus. Medzi diela tohto obdobia patrí brožúrka desiatich kupletov Pegas k drožke pripriaznený (1916), príručka Ako sa robí kabaret? (1917) a detektívna komédia o jednom akte Náhrdelník (1917).
Svoj zmysel pre humor uplatnil Bass v celom svojom diele, špeciálne však vo vojnových a povojnových humoristických poviedkach. Okrem poviedok čisto zábavných písal Bass aj satirické poviedky, v ktorých napádal nešváry verejného života a prejavy sociálnej nespravodlivosti z pohľadu presvedčeného demokrata. Satira mu bola prostriedkom mravnej očisty, preto pri zosmiešňovaní negatívnych javov rád pripomínal pozitívne vlastnosti hodné nasledovania.
Rad Bassových samostatných prozaických prác začína poviedkovou zbierkou Fanynka a inej humoresky (1917), neskôr sa objavujú Letohrádok jeho Milosti a 20 iných poviedok z vojny vojenskej i občianskej a Prípad čísla 128 a iné historky (oboje 1921). V „zlatej dobe“ československého futbalu oslávil Bass v dlhšej poviedke Klapzubova jedenástka (1922, pre 4. vydanie v r.1926 prepracované) prezieravosť chalupníckeho otca a ukáznenosť, húževnatosť a zmysel pre fair play jeho jedenástich synov. Posmrtne bola vydaná kniha Na lodi za rozprávkou (1957), v ktorej Bass prerozprával dvadsaťpäť rozprávok z celého sveta.
Po prvom výraznom úspechu svojej beletristickej prózy, ktorým bola Klapzubova jedenástka, dokazuje Bass v poviedkovom súbore Šesť dievčat Williamsonových (1930) av ďalších, až posmrtne usporiadaných cykloch svojich poviedok, jednak znalosť komerčného sveta od obchodných cestujúcich až po vydavateľských pirátov, sveta artistov, pražského polosveta atď. (pomáhali mu pri tom bohaté výpisky zo všetkých možných odborov), jednak neustále prehlbovaný dar láskyplného videnia ľudského charakteru. Mnohé z jeho poviedok sa neubránili kŕčovitosti nápadu či lacnosti pointy, niekedy ide o obyčajné rozvedené anekdoty, väčšinou však odhalia komický charakterový rys v jeho podaní skrytú veľkosť či aspoň ušľachtilú motiváciu komického prejavu.
Toho druhu je aj komika mnohých stránok Bassovho diela vrcholného, románu Cirkus Humberto (1941). V tejto epopeji cirkusu a cirkusákov dokladá Bass na životnom príbehu Vaška Karasa, obohateného o dlhý rad ďalších postáv, ako mravný imperatív maximálne rozvinutie onej iskry v človeku, ktorá ho povznáša nad prostrednosť. Typickým znakom jeho poňatia cirkusu je zachytenie súhry robotníkov a artistov. Bass, ktorý sa za roky svojej práce v kabarete a novinách naučil virtuózne ovládať český jazyk, oslávil zručnosť svojich krajanov ako historickú zložku národnej tradície a prispel tak k povzbudeniu národnej hrdosti českého človeka za okupačných rokov.
Drobnejšiu, avšak majstrovsky spracovanú epiku, sústredil Bass v diele Ľudia z maringotiek (1942), v ktorých sú zaradené aj niektoré jeho predchádzajúce prózy. Niektoré poviedkové zbierky boli vydané až posmrtne (Príbeh vodníka Pabla (1947), Prašivá ulica (1949)).
Ďalšiu líniu Bassovej tvorby predstavujú súbory jeho reportáží, fejtónov a causérií tlačených pôvodne v Ľudových novinách: Toulky pražského reportéra (1929), Ako rok beží (1930), Pod kohútikom svätovítskym (1942), Kázáníčka (1942) ). Tieto prózy zachytávajú svojrázny kolorit pražského polosveta, pre ktorého tradície a jazykový prejav mal Bass neobyčajný zmysel. „Pražský“ charakter nemajú iba Holandský denníček (1930), reportáž z cesty pri príležitosti olympiády, r.1928, a životopisný Divoký život Alexandra Staviského (1934, o preslávenom podvodníkovi).
Vrcholnou prácou tohto okruhu je Čítanie o roku štyridsiatom ôsmom, kronika založená na dôkladne preštudovanom historickom materiáli a vynikajúcom povahokresebnom umení. Je to mohutný obraz doby predmarcovej, začínajúcej náčrtom vtedajších pomerov v rôznych častiach Európy a prechádzajúci v líčení situácie v Rakúsku a najmä v obraz vzostupu českých národných snáh. Pred zdĺhavými výkladmi dával Bass prednosť konkrétnemu výjavu a predovšetkým portrétu človeka a vytvoril tak hutnú a vecnú galériu hlavných aktérov doby.
Tak predstavovala kniha zároveň prvoradý čin politický: posilňovala národné vedomie a vedomie zvrchovanosti ľudu a predpovedala víťazstvo pokrokových spoločenských tendencií. Prvý zväzok (1940) bol ostro cenzurovaný a dodatočne zabavený, proponované ďalšie diely Bass už nedopísal, takže dielo vyšlo v pôvodnej podobe (doplnené o kapitoly, ktoré podľahli cenzúre) až v r.1948.
Z bohatstva Bassovho reportérskeho odkazu ťažia bez toho, aby ich zďaleka vyčerpávajú, ďalšie posmrtné zbierky fejtónov a pod. (Kukátko, 1970, Postavy a siluety, 1971). K drobnejším Bassovým prácam patrí pojednanie Zo začiatkov našich železníc (1941).