Ivan Laučík

PaedDr. Ivan Laučík

spisovateľ, osobnosť lit. skupiny Osamelí bežci

* 04.07.1944 Liptovský Mikuláš
† 12.05.2004

Vzdelanie

Základnú školu vychodil v rodnom meste, kde aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Potom študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis.

Životopis

Narodil sa v robotníckej rodine. Po ukončení strednej školy, rok pracoval ako stavbyvedúci v podniku Priemstav v Košiciach a Koprivnici. Po skončení vysokoškolských štúdii nastúpil na základnú vojenskú službu. Po skončení vojny sa zamestnal ako učiteľ na Základnej škole v Liptovskom Mikuláši.

Pre svoje politické postoje mal problémy so zamestnaním i s publikovaním. Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Po novembri 1989 bol pracovníkom školskej správy, no po krátkom čase sa vrátil k pedagogickej činnosti. Poslednou školou na ktorej Ivan Laučík učil bolo gymnázium Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši.

Tvorba

V 60. rokoch bol členom neformálnej skupiny Osamelí bežci okolo časopisu Mladá tvorba (spolu s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom). Ako prvý z tejto skupiny debutoval knižne: roku 1968 mu vyšla zbierka poézie Pohyblivý v pohyblivom. O dva roky neskôr publikoval druhý zväzok poézie, Sme príbuzní na začiatku (1970). Po dlhom období mlčania vydal tretí zväzok Na prahu počuteľnosti (1988). V 90. rokoch nasledovala jeho tretia zbierka Vzdušnou čiarou (1991) a 1998 Havránok. Roku 1999 mu vyšla v portugalčine antológia lyriky a roku 2000 esejistická kniha Mikuláš – príbeh mesta. Roku 2001 uverejnil výber svojej poézie po anglicky.

Ivan Laučík aj ostatní členovia skupiny Osamelí bežci priniesli žiadanú zmenu do slovenskej literatúry tej doby. Po Trnavskej skupine, ktorý všetko svoje snaženie vložili do metaforického, konkrétne senzualistického zobrazovania vo svojich básňach, bol tu opäť niekto, kto poéziu chápal ako posolstvo. Ako nástroj vzbury v mene ľudskejšieho života a protest proti oficiálnej literatúre, či písaniu na spoločenskú objednávku.

Ivan Štrpka o Laučíkovej poetike: „U Laučíka jeden člen prirovnávania je mimo básne-robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti.“ K tomuto výroku ťažko niečo dodať. Jasne hovorí o smerovaní tvorby tohoto autora – boji proti nekonvenčnosti, hľadania nového vyjadrenia prostredníctvom slov, ktoré spolu nesúvisia, ale v básni majú súvisieť. Jeho poézia nás núti zamýšľať sa nad každým veršom, každým slovom a jeho významom, často hlboko skrytým. Ako ukážku prikladám báseň Nansen zo zbierky Pohyblivý v pohyblivom, v ktorej autor v pár veršoch pôsobivo vyjadruje postoj k životu a podobnosť básnika s týmto norskym bádateľom – prebáda neprebádané, bojuje o život (básnik medzi autormi), pohybuje sa sám za seba, spoieha sa iba na seba.

Nansen

Nansen ľadový topoľ v diaľke

Spánok v snehu ešte žije v kožiach na ktorých nevidieť že boli plavé

Stráca tri roky pokúša sa o prechod na juh unášaný kryhou na sever

s vlasmi po ľad ide hlbinou planéty

Ó Nansen pregĺgajúci sliny pri pohľade na breh Nórska

v machnatom svetle leta

Nansen na výbežku hlboko v mori medzi

riasami hlasiviek pred bránami smrteľného zápasu .

(Pohyblivý v pohyblivom, 1968)