Anekdoty o slovenských spisovateľoch

Anekdoty o slovenských spisovateľoch

Prišiel raz do fary dr. Zechenter

V špatnom decembrovom čase prišiel raz do fary dr. Zechenter. Bol piatok a predsa výlučne pre neho bola prichystaná na stole akási čierna, neveľmi lákavá pečienka. Lačný začal hrýzť; kaplán zlobivým zrakom zazeral naňho. Pečienka mala akúsi divnú chuť, preto sa Zechenter vyzvedal farára, čo to bol za vtáka. Ten odvetil: „Chriašteľ, zastrelil ho dnes na krove svinského chlieva môj brat.“

V decembri a chriašteľ, a na streche? To bolo viac než podozrivé. Keď Zechenter prestal žuvať, farár vstal od stola a chcejúc ho presvedčiť, doniesol krídlo domnelého chriašteľa a dlhý tmavo-čierny chvost.

Zechenter: „Ach, hrmen bohov, nuž však je to havran!“

A farár cele nevinne na to: „A veru možno, lebo toť bratovi pred pár dňami žriebä zdochlo.“

***

Kúdelka mal na vrch nosa biele švíky zo zacelených rán. Keď sa ho kolegovia na kongregácii spýtali, aké to má rany, vyhovoril sa, že mu to tam Zechenter kiahne štepil. Keď sa však istá jazyčnatá slečna ohlásila, že ona počula, že to pán farár s plnou hlavou padol na nos, odvetil jej: možno, že hovorí pravdu, lebo ľudia ta padajú, kde majú rozum: chlapi na nos a ženy na zadok.

***

Zechenter sa vybral v úradnej povinnosti na Čierny Hronec. Vzal sebou svoju mladú ženu, i jej priateľku, Ľudmilu Kuzmány. Bolo poludnie, zatiahli preto do fary na obed. Cestou Zechenter upozornil Ľudmilku, veselej povahy dievča, na neobalený spôsob farárovho obcovania. Vtiahnuc do dvora, videli farára práve so sklenicou vína v ruke z pivnice vykračujúceho. Zastal a na uvítanie povedal: „Azda vás čert teraz...”

Ľudmila sa zarehotala. Nastalo zoznamo- vanie.

„No, čo nájdete, to budete jesť. Deresel, dajte, chystajte obed.“

Pri obede ponúkal dámy, aby jedli, lebo obed krátky bude; najmä akýsi drhľavý, grísový koch im núkal, ale Zechenterovi pošepol, aby nejedol grís, lebo príde pečený kapún. Dámy, napchaté už grísom, kapúnovi vyhybovali, čo pánom vhod prišlo.

***

Gustáv K. Zechenter rozpráva zo svojho stredoškolského štúdia vo Vacove:

„Ked naši spolužiaci Maďari niekde v krčme alebo na plese počnúc nejakú šarvátku, vlastnou silou nestačili, rozposlali po domoch, kde Slováci bývali, poslov: „Menjetek tótokért“ (Choďte po Slovákov). Poslovia, búchajúc po oknách, volali Slovákov na pomoc, a hneď bežala hotová čata za druhých sa biť a dať sa biť, a vďaky v tom nebolo nijakej.“

***

U Sama Chalupku bola roku 1866 zídená na fare menšia priateľská spoločnosť. Bol v nej Samuel Medvecký, advokát zo Zvolena, učiteľ Tomáš Klimo, aj penzionovaný učiteľ lehotský Blázy, starec vyše osemdesiatročný. Po večeri prišlo komusi z hosťov na um, zarečniť niektorú z básní Chalupkových. Povstal Klimo a podarene zarečnil „Branka“. Chalupku rečnenie jeho básne dojalo až k slzám, starý pán Blázy zas živo sprevádzal dej básne. Keď deklamátor skončil, Chalupka si povzdychol:

„Bračekovci, ak kedy náhrobník značiť bude mohylu telesných pozostatkov mojich, to bych si prial, aby stálo v nápise pomníka: ,Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som.“

Neborák Blázy s naivnou ochotou poponáhľal sa poznamenať:

„Áno, áno, ich milosť, pán farár, ja budem na tom stáť, aby sa ich vôľa vyplnila.“ Pravda, Blázy neprežil Sama Chalupku.