Antonín Zápotocký sa narodil 19.decembra 1884 a zomrel 13.novembra 1957.
Antonín Zápotocký sa narodil v Zákolanoch a zomrel v Prahe.
Antonín Zápotocký bol česko-slovenský politik, komunistický prezident Česko-slovenska.
Mená rodičov Antonína Zápotockého boli Ladislav Zápotocký- Budečský a Barbora Zápotocká rodená Dolejšová.
Povolanie otca Antonína Zápotockého bolo český socialistický novinár a funkcionár.
Antonín Zápotocký sa vyučil za kamenára.
V roku 1902 prišiel Zápotocký do Prahy a stal sa pracovníkom sociálne demokratickej mládeže.
Od roku 1907 bol krajským tajomníkom na Kladne, ktoré sa stalo jeho mestom.
Na Kladenskej demonštrácii v roku 1909 ho po prvý raz videla Mária Skleníčková.
Od roku 1914 Antonín Zápotocký pôsobil v sociálnodemokratickej strane v okolí mesta Kladno, kde sa stal redaktorom miestnej straníckej tlače.
Behom prvej svetovej vojny bojoval ako vojak Rakúsko-uhorskej armády v Haliči, Srbsku a na Talianskom fronte.
Mária Zápotocká si na toto obdobie spomína takto:
Po celú prvú svetovú vojnu som musela byť s deťmi sama, lebo súdruh Zápotocký musel byť na vojne. A keď sa vrátil, tak sa celou snahou vrhol do politického života.
Po vzniku Československa založil ľavicové krídlo vnútri sociálnych demokratov spolu s Bohumírem Šmerálem a Josefem Hakenem.
Po vzniku samostatného Československa sa Zápotocký stal jedným zo zakladateľov ľavicovej frakcie v sociálnej demokracii a sa stal organizátorom robotníckych rád.
Na prácu boľševíkov sa Antonín Zápotocký išiel pozrieť v lete 1920, kde ho ľavicové krídlo sociálnej demokracie vyslalo do epicentra ruskej revolúcie a občianskej vojny.
Zápotocký v tom čase o Moskve povedal toto:
Moskva je ustaraná a zešlá, sú tam rozpadavajúce sa fasády domov, zaprášené, prázdne výkladné skrine, rozbité sklá, vytrhaná dlažba, rozbitý asfalt
Na tejto ceste sa Zápotocký stretol s Leninom, bolo to veľmi dôležité stretnutie, Lenin mu dal akýsi pud nedotknuteľnosti. Je to totálny rozkol sociálnej demokracie a vznik komunistickej strany. Nechýbalo málo a Československo mohlo zažiť podobnú revolúciu ako Rusko.
Z fešáckeho kriminálu píše domov o politike, podieľa sa na písaní väzenského časopisu.
V roku 1920 sa zúčastnil 2.kongresu Komunistickej internacionáli.
V decembri 1920 sa zaradil medzi hlavných organizátorov generálneho štrajku v Kladne a zúčastnil sa pokusu o ľavicový puč. Za túto činnosť bol deväť mesiacov väznený. Antonín Zápotocký bol prepustený až na amnestiu prezidenta Tomáša Garriqua Masaryka.
Na jar 1922 je vďaka amnestii Masaryka opäť na slobode. Antonín Zápotocký dostáva poslanecký mandát a udrží si ho po celú dobu prvej republiky. Konečne získal poslaneckú imunitu a mohol hovoriť, čo chcel.
Behom prvej republiky bol Zápotocký niekoľkokrát zatknutý, ale stačilo ukázať poslanecký preukaz a už bol na slobode.
Na zakladajúcom zjazde Komunistickej strany Československa preto nebol, ale zobrazil ho vo svojom románe Rudá zaře nad Kladnem. Zároveň bol i cez osobnú neúčasť zvolený do straníckeho vedenia. Bol tak členom najužšieho vedenia i poslancom za komunistov.
V 20.rokoch 20.storočia patril Zápotocký k Šmeralovej skupine vo vedení Komunistickej strany Československa.
V rokoch 1922-1925 bol Antonín Zápotocký generálnym tajomníkom strany.
Od roku 1928 pôsobil vo výkonovom výbore Červenej odborovej internacionály.
Vo vedení sa Antonín Zápotocký udržal aj po 5.zjazde Komunistickej strany Československa vo februári 1929.
V 30.rokoch 20.storočia bol aktívny v odborovom hnutí ( Rudé odbory). Organizoval známy štrajk v Moste v roku 1932.
V druhej polovici 30.rokov 20.storočia sa usiloval o zjednotenie česko-slovenských odborov na protifašickej platforme.
Keď bola krátko po Mníchovskej dohode zastavená činnosť Komunistickej strany Československa bol Zápotocký spolu s J. Dolanským predstaviteľom legálneho vedenia strany až do jeho rozpustenia 27.12.1938.
V apríli 1939 sa i s manželkou pokúsil o emigráciu do Zväzu sovietskych socialistických republík, ale bol zatknutý pri pokuse o prechod do Poľska.
Do februára 1940 bol Antonín Zápotocký väznený na Pankráci.
Mnoho českých väzňov tam bolo podrobených krutých výsluchov. Ale Antonína Zápotockého nič podobného nečakalo. Je možné, že vyšetrovateľ Sander mal iné plány.
O tej dobe manželka Antonína Novotného doslova hovorí:
Dcéra Márie, ktorá za ním chodila požiadala nacistického šéfa Tsandera, čí by nemohla na návštevu i ja. Po troch nedeľách som tam išla s oboma dcérami a vnukom Jiřičkom v kočíku, aby sme ho mohli ukázať dedečkovi. Stali sme všetci traja s kočíkom asi 20 metrov od vchodu. V tom vyšiel Tsander a pred ním otec Antonín Zápotocký, uvidel tak po prvý raz malého Jiřička, a potom ho Tsander odviedol.
Niečo naznačovalo, že nacistické gestapo chcelo vymeniť Antonína Zápotockého za nejakého nacistického prominenta zatknutého v Sovietskom zväze. Zápotocký o tom nikdy nehovoril, ale je zrejmé, že sa to nepodarilo.
V rokoch 1940-1945 bol Antonín Zápotocký väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
Behom Hadrichiády bola zatknutá aj jeho žena Márie. Spoločne s lidickými ženami skončila v koncentračnom tábore.
Podľa niektorých informácii tam pôsobil ako kápo a mal tam týrať holandských väzňov. Historik Petr Koura uviedol, že Antonín Zápotocký bol táborovým funkcionárom.
Jeho blízki spoluväzni na neho spomínali len v dobrom, niektorým z nich zrejme zachránil aj život. Vynahradili mu to. Pochod smrti na jar 1945 bez ich pomoci zrejme neprežil.
Po návrate z tábora roku 1945 sa Zápotocký stal predsedom Ustrednej rady odborov, bol členom predsedníctva Ustredného výboru Komunistickej strany Československa a bol aj poslancom Národného zhromaždenia.
Manželka Zápotocká o svojom manželovi po návrate z koncentračného tábora doslova povedala:
Bol strašne chorý. Do ústredia strany som šla s otcom. Hlásil sa u súdruha Slanského ešte v koncentračnom tábore. Slanský sa ho spýtal kde by si Tonyku rád išiel. Antonín Zápotocký odpovedal: Do odboru. Tak išiel do odborov hneď druhý deň ráno. Ani deň si neodpočinul.
18.júna až 18.júla 1946 predsedal Ustavnodarnému národnému zhromaždeniu.
3.republika trvala iba 3 roky a postupne sa jej demokratický charakter vytratil. Zápotockého popularita v tomto období stúpa. Zápotocký sa stane na krátku dobu predsedom Ustavnodárneho zhromaždenia. Bolo to už po víťazných voľbách v roku 1946.
Prezident Beneš skladá obnovený sľúb práve do rúk Antonína Zápotockého.
Aká je dôležitá úloha Zápotockého v odbore sa ukáže počas prevratu vo februári 1948.
22.februára 1948 teda 2 dní po demisii demokratických ministrov sa v Prahe stretne odborársky zjazd.
Zápotockého prejav patrí medzi jeho najdôležitejší v celej jeho kariére. Okrem iného v ňom zaútočí na demokratickú justíciu.
15.júna 1948 bol menovaný predsedom vlády Československej republiky.
11.všesokolský zjazd, posledný prejav demokracie v Československu trval 9 dní a to od 19.júna do 27.júna 1948. Na zjazde cvičia všetky generácie a to malé deti, čí veteráni z oboch vojen. Cvičia aj byvalí legionári, čí navrátilci z koncentračných táborov.
8.septembra 1948 sa uskutočnil pohreb Edvarda Beneša. Smútočného prejavu sa ujíma Antonín Zápotocký, jeho reč je ukážkou nového žánru. Pohrebný sprievod je sprevádzaný tajnými milicionármi.
Nastane 40-ročná éra, kedy funkcia prezidenta a predsedu vlády bude podriadená vedením Komunistickej strany.
Ako vedúci funkcionár štátostrany i z titulu štátnych funkcii nesie spolu s Klementom Gottwaldom, Rudolfom Slanským, Alexejom Čepíčkom, Viliamom Širokým plnú zodpovednosť za nastolenie a uskutočňovanie organizovaného násilia v Československu.
Redaktor pred 9. zjazdom Komunistickej strany Československa doslova povedal:
Hlavné mesto Československa, Praha sa vyzdobila, tak ako sme ju doteraz nevideli.
V roku 1949 sa v Prahe koná triumfálny zjazd Komunistickej strany Československa po uchopení moci. Vtedy ešte všetci títo muži patrili k víťazom a bolo to na nich vidieť. Ale už v tej dobe sa ich jednota začala nenápadne drliť. Postupne sa musel každý naučiť hrať sám na seba.
V roku 1949, keď prepuklo šialenstvo okolo 70.narodeninách Stalina sa Zápotockého 65. Narodeniny radšej ani nepripomínali. Podstatnejšie bolo, že Klement Gottwald a Antonín Zápotocký jazdili do Moskvy veľmi neradi. Stalina sa báli viac ako ktorékoľvek zo smrteľníkov.
Spolurozhodoval o zatknutiach, internaciách a podieľal sa na príprave politických procesov a zavadzaní všetkých foriem pofebruárového teroru.
Zápotockého zodpovednosť nemôžu zmazať jeho ľudové vystúpenia a pomerná obľúbenosť medzi častou občanov štátu, ktorí oceňovali Zápotockého osobnú skromnosť a občianske zaborenie proti drobným nepravostiam každodenného života a rozmahajúcou sa byrokraciou.
Jeho sľuby, ktoré sa týkali menovej reformy v roku 1953 alebo odvolávanie násilného uskutočňovania kolektivizácie obcí, zostali len planými slovami.
Celkom výnimočne Zápotocký milosť udelil. Stalo sa to v prípade československých hokejistov v roku 1950 odsúdených za emigráciu. Odsúdeným odpustil zvyšok trestu vďaka listu Bohumíra Modrého.
Nad niektorými žiadosťami o milosť sa prezident trápil, ale nakoniec zvíťazil strach a pragmatizmus. Nie som Ján Hus, povedal lakonicky Zápotocký jednému kancelárovi.
Do funkcie prezidenta Československa zasadol človek, ktorého sprevádzala povesť, že bol sociálne cítiaci a ochranca utláčananých a zabúdaných. Čechom a Slovákom sa mohlo zdať, že to bola posledná nádej pre tých, ktorých pofebruárový režim dŕtil a ponižoval.
Súdružka Slanská 23.novembra 1951 povedala o Gottwaldových 55.narodeninách toto:
23.novembra 1951 mal Klement Gottwald 55.narodeniny. Gottwald odkázal, že je chorý a nikoho neprijma, ale napriek tomu popoludní prijal súdruha Zápotockého. Za to sme boli večer pozvaní k predsedovi vlády. Bolo tam veľa ľudí z vlády aj z vedenia strany. Ako prví odišli sudružskí poradcovia. Zápotocký nás požiadal, aby sme ešte zostali, že je ešte skoro. Keď som naliehala po polnoci, že je už neskoro, tak som povedala sudrúžke Zápotockej, aby som si mohla najať auto. Súdružka Zápotocká sa ponúkla, že to urobí sama.
Potom ako manželia Slanskí odišli autom domov, zdvihne Antonínovi Zápotockému telefón a oznámi ministrovi vnútra Kopřivovi lakonickú správu. Už sú na ceste. Manželia Slanskí boli po návrate domov zatknutí. Rudolf Slanský sa už na slobodu nikdy nedostane. Pre prezidenta a jeho premiéra to musela byť uľava Po zvyšok Gottwaldovho života sa Klement Gottwald a Antonín Zápotocký stanú najbližšími spolupracovníkmi.
Obľubená veta prezidenta Gottwalda znie takto:
Čo na to hovoríš Toničku?
Zápotocký sa konečne stáva mužom číslo 2 a tým pádom aj prezidentovým nasledovníkom. Úpornosť a vytrvalosť zdedil po svojom otcovi remeselníckom novinárovi Ladislavovi Zápotockom. Ten v roku 1878 zakladal českú sociálnu demokraciu.
Necelé 2 týždne pred Vianocami 1952 dostala republika a jej občania svojrázny dar. Rudolf Slanský a 10 ďalších významných komunistov bolo popravených. Takto nejako vypadali Stalinové teórie o zostrovaní triedneho boja.
Premiér Zápotocký po premiérovi Benešovi prevezme tradíciu vianočných prejavov. Gottwald naopak prednáša prejavy novoročné aj tým má byť potlačený význam Vianoc. Navyše Zápotocký sa s Vianocami vysporiada po svojom.
Premiér Zápotocký slávil každý rok svoje narodeniny v tesnom závese po Stalinovi. To nebolo zvlášť výhodné.
To čo občania Československa museli absolvovať za tri týždne predbehli všetky očakávania. Zvykom komunistov bolo, že keď zomrel vrcholný predstaviteľ štátu, tak sľubovali ľuďom ako spoločnosť sa bude posúvať vpred.
21.marca 1953 bol na Národnom zhromaždení zvolený za prezidenta republiky. 2 dní po Gottwaldovom pohrebe nastáva k ďalšiemu rozdaniu kariet.
16.apríla 1953 sa uskutočnila prvá cesta prezidenta súdruha Zápotockého Prahou.
Zápotocký predpokladá, že po Gottwaldovej smrti zdedí aj vedenie strany, ale v tom sa mýli. V Prahe sa nakoniec zachovali rovnako ako v Moskve. Nastupuje dočasné kolektívne vedenie bez lídra. Je to situácia, keď jeden sa stará o druhého.
Napriek komunistickej propagande bola hospodárska situácia Československa kritická a samozvaná elita to aj vedela. 8 rokov po vojne bol často problém zohnať základné potreby, zatiaľ čo ťažký priemysel sa hnal za nezmyselnými výkonmi.
Plán po menovej reforme zdedil Zápotocký po Gottwaldovi a jej odloženie neprichádzalo v úvahu.
Koncom mája 1953 bola už situácia neúnosná. Cez všetku konšpiráciu sa správy o chystanej reforme nepodarilo utajiť. Už bolo na čase vystúpiť a to bola úloha pre vedúceho tajomníka Komunistickej strany. Ten, ale telefonicky odkázal, aby to prezident urobil sám.
Zápotocký poslúchol a 9.mája 1953 predniesol najväčšiu lož svojej politickej kariéry. Naša mena je pevná, prehlásil prezident. Záznam z tohto vystúpenia zmizol.
To bol piatok a v sobotu večer sa ľudia dozvedeli, že menová reforma bude uskutočnená , v nedeľu si toto iste mohli prečítať ľudia v novinách, v pondelok išiel Zápotocký na Václávske námestie so svojou ženou, aby sa presvedčil s akým ohlasom sa nová mena stretla.
Malou naplasťou po menovej reforme bolo zrušenie lístkového systému. V štátnej kase, ale odišiel všetok našetrený majetok ľudí.
V Československu sa uskutočnilo v tomto čase 120 väčších alebo menších štrajkov. Bolo to prvé vystúpenie proti komunistickej vláde vo východnom bloku. V Plzni na niekoľko hodín sa protestujúci zmocnia mestského úradu a rozhlasu. Začínajú sa ozývať požiadavky slobodných volieb.
Zápotocký začne tvrdo kritizovať to, čo sám tvoril.
Zápotocký o tomto období doslova povedal:
Samozrejme opierame sa o remeselnícku triedu , bez nich by sme svoje ciele a ideály neuskutočnili, nesmieme sa, ale domnievať, že remeselníkom je všetko dovolene a vytvárať tak kult remeselníka.
Behom plzenských protestov bolo zatknutých nad 290 protestujúcich a ľudový súd uznal 242 z nich vinnými. Priemerná dĺžka odsúdenia bola 1,5 roka a najvyššia dĺžka odsúdenia bola 14 rokov.
Bol to prvý krok, ako sa Komunistická strana snažila upokojiť napätú situáciu v krajine. Využitie tejto akcie bolo veľkolepé predovšetkým v Plzni. Zápotocký si dovolil odbojné mesto Plzeň osobne ponížiť.
Antonín Zápotocký sa s potešením vyjadroval ku všetkému možnému. Prejavy si písal sám, obsahovali zrnko pravdy bez reálneho riešenia. V opačnom prípade by musel uznať chybnosť vládnuceho režimu a to nešlo.
V roku 1953 bola kolektivizácia v Československu už v plnom prúde napriek Gottwaldovým pofebruárovým sľubom. Zápotockého pevný názor ku kolektivizácii sa začal ale meniť.
Zápotocký doslova povedal:
Súdruhovia, sú nejaké signály, že niečo okolo nášho družstva nie je niečo v poriadku.
Vidieku síce nerozumel, ale za roky rečnenia si zvykol, že nech hovorí o čomkoľvek je mu radostne pritákavano.
V lete 1953 niekoľkokrát Antonín Zápotocký ostro kritizoval tvrdosť kolektivizačných opatrení.
Zápotocký doslova povedal:
Nesmieme nikoho nútiť násilím, aby vstupoval do družstva. Družstva musíme zakladať so stužkou v ruke ako správni hospodári.
Bola to Zápotockého nečakaná kritika na posledných 5 rokov Gottwaldovho vládnutia. Vo vedení Komunistickej strany boli presvedčení, že ak zhodia kolektivizáciu bude to ich začiatok konca. Zápotockého prejav bol ale úprimný. Z družstiev sa začali odhlasovať roľníci po tisícoch.
Šéf kolektívneho vedenia strany Antonín Novotný sa na celú vec pozeral ako na zásadné porušenie lojality. Novotný poslal tajný odkaz do Moskvy a žiadal Chruščova o radu.
1.júna 1953 uskutočnilo Československo bez súhlasu Medzinárodného menového fondu a informovania vlastnej verejnosti menovú reformu.
Tá síce odstránila infláciu avšak znehodnotila väčšinu úspor obyvateľstva v pomere 5:1, keď boli peniaze uložené v národnej banke. Inak výmena bola 50:1 pre tých, ktorí šetrili peniaze doma. Tento vývoj vyvolal odpor obyvateľov Československa, pretože prezident Zápotocký dva dni pred reformou poprel, že sa chystá reforma.
Prezident Zápotocký vo svojom prejave zareagoval slovami, že netreba vytvárať kult remeselníka, ktorému je všetko dovolené.
Udalosti po menovej reforme v roku 1953 dokazujú, že Zápotocký dokázal byť tvrdý a neustupčivý voči robotníkom, ktorí dávali najavo nesúhlas s komunistickou vládou.
Antonín Zápotocký sa ako prezident snažil meniť pomery, ktoré v 50.rokoch v Československu panovali. Známe sú jeho populistické prejavy, napríklad pri otváraní Klíčavskej priehrady. V tomto prejave v lete 1953 sa vyslovil proti násilnej kolektivizácii vidieka- povedal, že ktokoľvek chce vystúpiť z Jednotného roľníckeho družstva, môže.
Vyvolaná búrka vtiahla všetkých aktérov do Kremľu v apríli 1954. Návšteva pre prezidenta dopadla katastrofálne. Sovieti jednoznačne podporili jeho rivala Novotného.
Zápotocký chvíľu rozmýšľal aj o odchode z politiky. Pochopil čo po ňom Moskva žiada.
V tomto období sa Zápotocký necítil zdravý a navyše ho opustili spojenci strany. Na Pražskom hrade sa čosi zmenilo. Zápotocký občas inkognito zavítal do mesta na trhy a Mária Zápotocká sa zvykla dať do reči s hradnými záhradníkmi. Zdá sa to málo, ale tlač bola potešená za každé ľudské gesto prezidentského páru.
V 50.rokoch 20.storočia vzbudzovali tieto gestá u ľudí, že sa dočkajú normálnejších časov. O všednom živote prezidentovej rodiny sa na verejnosť príliš nedostalo. 2 dcéry Antonína Zápotockého žili mimo verejného priestoru.
Rok 1954 pripravil rodine ťažkú skúšku. Koncom roku zomrela Zápotockého dcéra Márie a Zápotockého zápasil s následkami druhého infarktu.
V roku 1956 na 20.zjazde Komunistickej strany Zväzu sovietskych socialistických republík Chruščov objavil Stalinove zločiny. Zápotocký si nebol istý ako sa v novej situácii orientovať.
Iba 2 mesiace po moskovskom zjazde sa v Prahe stretli slovenskí a českí spisovatelia, u tejto udalosti Zápotocký nesmel chýbať. Jeho prejav bol ale opatrný.
Zápotocký na zjazde spisovateľov povedal nasledovne:
Aplikácia 20.zjazdu v našich pomeroch dá nášmu umeniu ešte viac sily a odvahy a pomôže odstraňovať všetko strnulé a kostnatelé, čo prekáža tvoriacej práci.
Zápotocký ale netušil, že na tomto zjazde pôjde len o manifestáciu lojality.
V našich krajinách volania 2 spisovateľov a to Hrubína a Sajferta zostali osamelým volaním. Spisovateľský zjazd naviac skončil prijatím textu listu, ktorý bol poslaný Ústrednému výboru Komunistickej strany Československa a obsahoval uistenie o absolútnej lojalite.
Hrubín sa zaistil, že bude publikovať, ale Sajfert sa odmlčal
Najbezpečnejšie sa cítil Zápotocký u ľuďoch, ktorí ho boli schopní poslúchať. V tej dobe mali s Máriou už 45 rokov spoločného života. Na fotografiách pôsobí prezidentský pár ako spokojný bez kŕčovej túžbe po moci. Napriek tomu zostali privŕžencami svetlejších zajtrajškov, ktoré nie a nie prísť.
4.novemra 1957 Komunistická delegácia Československa odletela na oslavy 40.výročia bolševickej revolúcie v Rusku. Zápotocký zostal doma, toho dňa ho odviezli do nemocnice s infarktom, už tretím.
Politické procesy pokračovali, ale ich slabnutie spôsobil obrat politickej situácie v Moskve.
V dôsledku tejto politiky vystúpilo z Jednotných roľnických družstiev v roku 1954 70-tisíc roľníkov.
Antonín Zápotocký zomrel 13.novembra 1957 na infarkt, na jeho miesto prezidenta nastúpil Antonín Novotný.
V tomto roku sa dokonca uvažuje, čí nie je potrebné zrušiť funkciu prezidenta.
V 50.rokoch 20.storočia vychádzali Zápotockého autobiografické romány o počiatkoch a vývoji remeselníckeho hnutia.
O všetkých chystaných zatykaniach, súdnych procesoch a trestoch, ktoré padnú bol dopredu informovaný ako člen bezpečnostnej štvorky. Bolo niekoľko ľudí, ktorí sedeli u všetkých rozhodnutiach. Boli plne zodpovední za to, čo sa vtedy dialo.
Zápotocký zohral svoju rolu i pri zatykaní svojho priateľa Rudolfa Slanského. Nechal sa vmanipulovať i do jeho zatykania.
Pozval ho k sebe na večeru so sovietskymi hospodárskymi poradcami a zdržoval ho dlho, pretože vedel, že prehľadávajú jeho vílu.
Slanský bol zatknutý a odsúdený k trestu smrti.
Hlavným hrdinom románu s názvom Vstanou noví bojovníci je Ladislav Zápotocký, ktorý je priekopník remeselníckého hnutia.
Od marca 1953 do novembra 1957 podpísal Zápotocký 47 rozsudkov smrti. Väčšina z odsúdených boli politickí väzni. V jednom prípade Zápotocký zmiernil trest z trestu smrti na doživotie. Išlo o dvoch dôstojníkov SS, ktorí pôsobili v Lidiciach. Nakoniec boli vyhostení na začiatku 60.rokov 20.storočia do Nemecka ako agenti STB a tým pádom boli na slobode. Antonín Zápotocký od tohto času nenavštívil nikdy pamätník v Lidiciach, namiesto toho sa vždy zúčastňoval Stražnických slávnosti.
Ako jediný Komunistický prezident Československa mal Zápotocký tvoriace ambície a jeho diela sa stali oficiálnym kanónom.
Meno manželky Antonína Zápotockého bolo Márie Zápotocká.
Mária Zápotocká sa narodila 6.decembra 1890 v Štepanove a zomrela 7.júna 1981 v Dobřiši.
Bola prvou dámou Československého a manželkou piateho československého prezidenta Antonína Zápotockého.
Pochádzala z chudobných pomerov, jej otec bol hutník a matka bola žena v domácnosti.
Svojho neskoršieho manžela spoznala behom demonštracie v Kladne. Po ďalšej známosti zistila, že je tehotná a 22.septembra 1910 sa vzali. V rokoch 1911 a 1912 sa im narodili dcéry Márie a Jiřina.
Manžel ju údajne imponoval štýlom obliekania, rétorikou a vôbec osobnosťou. Schádzali sa často i keď nie vždy mal Zápotocký čas.
V roku 1920 bol Antonín Zápotocký väznený na Pankráci a Márie mu tam poslala dojemnú báseň.
Zápotocký bol príliš zamestnaný najrôznejšími politickými a odborovými schôdzkami, takže sa doma zdržiaval pramálo.
Svojho manžela vo všetkom pravidelne podporovala a navštevovala, keď bol vo väzení kvôli pokusu o prevrat. Obaja manželia sa stali zakladajúcimi členmi Komunistickej strany Československa.
Po presťahovaní do Prahy sa i Mária stala aktívnou komunistkou.
Po prevrate Mária zostala ženou v domácnosti, ale i tak bola zapálenou komunistkou. Pomáhala pri zatýkaní Rudolfa Slanského, ktorý bol večer, keď bol zatknutý, so svojou ženou na návšteve u Zápotockých.
Sotva ich dve dcéry vyrástli, Márie Zápotocká sa stala členkom výboru Komunistickej strany Československa v pražskom Karlíne, dochádza tiež do Zväzu priateľov Sovietskeho zväzu a organizovala akcie telovýchovnej jednoty.
Antonín Zápotocký bol veľkým obdivovateľom Lenina a Márie ako keby kráčala v šľapajach Leninovej ženy Nádeždy Krupskej.
Oproti svojej predchodkyne bola Mária Zápotocká celkom iného zrna. Zatiaľ čo obtloustlá Marta Gottwaldová sa neúspešne snažila napodobniť noblesu Hany Benešovej a národu bola na smiech, Márie sa po nástupu manžela do funkcie nejako nezmenila. Zachovala si svoju prostú náturu, obliekala sa ako žena z ľudu.
Gestapo ju spolu s dcérou Máriou a zaťom zatklo 8.novembra 1941.
Jednu z najšťastnejších chvíľ Márie prežila, keď jej v roku 1943 prišiel od muža list k 30.výročiu svadby.
Vojna našťastie netrvala naveky. Hoci Márii Zápotockej hrozilo to najhoršie- teda odoslanie do plynu, našťastie na to nikdy nedošlo.
Domov do Prahy sa Márie vrátila nákladným autom, ktoré do Ravensburucku poslal pre svoju príbuznú jeden modranský podnikateľ.
Zápotocký , ktorý prežil pochod smrti najprv smeroval svoje kroky do Ravensburcku, potom sa vrátil do Prahy. Obom sa tou dobou konečne začalo blýskať na lepšie časy.
Komunistom sa na politickom dianí po vojne nebývalo darilo. A tým, že bol Zápotocký jedným z predných členov strany, pochopiteľne profitovala i rodina.
Márie Zápotocká nebola dáma ani herečka. Na rolu prvej dámy sa necítila a v situácii v ktorej bola sa rozhodla celkom múdro, zostala sama sebou.
V jej novej funkcii vyniklo jej neformálne, matersky bodre a familiárne jednanie. Chovala sa kladne ku všetkým návštevníkom tak bezprostredne ako pred 40 rokmi doma na Kladne.
Manželia Zápotocký si medzi ľuďmi vybudovali určitú obľubu. Spoločne radi chodili do divadla.
Keď sa v roku 1953 dostali manželia na Hrad, obaja boli naprosto rozdielní od svojich predchodcov. Mária Zápotocká sa nehrala na dámu ako Marta Gottwaldová a vystupovala prirodzene až familiárne. Svojho manžela i na verejnosti oslovovala táto.
Manželová smrť bola pre ňu veľkou stratou , z verejného života sa vytratila, ale Komunistická strana Československa jej zaistila dôchodok, vílu i šoféra.
Do povedomia verejnosti sa dostala už len v roku 1968, keď nečakane podporila Dubčekove reformy a následne odmietla sovietsku okupáciu. Vďaka postaveniu prezidentskej vdovy však nebola perzekuovaná a dožila sa v pokoji medzi blízkymi.
V období normalizácie sa príležitostne zúčastnila odborárskych a spomienkových akcií najmä na Kladensku.
Napríklad v decembri 1969 zaslala pozdravy účastníkom osláv 100.výročia založenia odborov.
Mária Zápotocká dostala Rad práce za dlhoročnú a obetavú verejnú a politickú činnosť.
Mária Zápotocká verila v komunistické ideály a dokonca i vo funkcii prvej dámy republiky sa stále chovala ako žena z ľudu.
Hrob Zápotockých patrí v urnovom háji u Strašnického krematória k najmenej nápadným.
Názvy kníh, ktoré napísal Antonín Zápotocký boli Rudá zaře nad Kladnem Barunka, Rozbřesk, Vstanou noví bojovníci a Bouřivý rok 1905.
Dokument, v ktorom hral Antonín Zápotocký sa nazýval Týdeň mezi přateli.
Politická strana, v ktorej pôsobil Antonín Zápotocký bola Komunistická strana Česko-slovenska.
Ocenenia Antonína Zápotockého boli Rad Klementa Gottwalda, Rad republiky, Karluv vojenský kríž, Pamätný odznak druhého národného odboja, Československý vojenský kríž čestné občianstvo mesta Plzeň a Rad 9.septembra 1944.
Je známe, že Antonín Zápotocký žil striedmo.
Úloha Zápotockého je často idealizovaná- býva považovaný za otca roľníkov, človeka z ľudu. Nie je to však celkom pravda.
Antonín Zápotocký bol považovaný politickými súpermi za slabého a takisto si nikdy nezískal úplnú dôveru svojich sudrúhov. Miloval náklonnosť davu. Rád sa stretával s remeselníkmi a poľnohospodármi. Jeho ambície ho priťahovali k inteligencii a hlavne k spisovateľom. Sám sa považoval za jedného z nich.
Prezývky, ktoré dali ľudia Antonymu Zápotockému boli Ušaté torpédo, Tonda Zápotonda alebo Tonda Práce.
Citáty, ktoré povedal Antonín Zápotocký sú nasledujúce:
A keď táto spásna búrka sa stane takisto u našich dverí?
Ježíšek vyrástol, zostarol, narástli mu vlasy a stáva sa z neho Dedo Mráz
Nič si z toho pán redaktor, nerobte. My vieme, že ste poriadny človek. Ale to viete, rozkaz je rozkaz, postup je postup. Každý hájime to svoje.
Na stupňoch pódia sedel nepatrný, nenápadný človek a črtal na kolene poznámky na papier. To bol Lenin. Obyčajný človek. Nič na ňom nebolo nápadné.
Dňa 22.septembra 1910 sa oženil s Máriou Skleníčkovou a následne sa im narodili 2 dcéry a to Márie a Jiřina.
Antonín Zápotocký žiadal od svojej manželky absolútnu podporu pre jeho politickú činnosť.
Mnohými členmi strany bol oplákavaný, niekoľko dní chodili Ustrednému výboru strany kondolenčné dopisy a telegramy. Otázkou je, koho vlastne oplákavali.
Jeho pohreb začal na Pražskom hrade, kde bolo jeho telo vystavené v Španielskej sále. Pohreb sa konal 18.novembra 1957. Prevoz vyrazil z Pražského hradu cez Letenskú plaň a Václavské námestie do Strašníckeho krematória, kde boli ostatky spopolnené. Urna potom bola uložená v Národnom pamätníku na Vítkove. Po páde komunistického režimu bola urna prenesená do rodinného hrobu na cintoríne v Prahe- Strašnice.
Bronzová socha Antonína Zápotockého v Zákolánech bola odhalená 19.decembra 1984 ako pripomienka 100.výročia jeho narodenia.
V novembri 2012 skupina mladých vytvarníkov z recesie nafarbila soške sako načerveno, bielu farbu potom dostali topánky.
Zápotocký je človek, ktorý pevne ide v línii Klementa Gottwalda v rámci preberania moci. Komunisti v túto dobu využívajú nepolitické organizácie. Keď je treba tlačiť na politické strany, tak tieto myšlienky zaznievajú i na odborovej pôde. Zápotocký bol plne v službách boľševizácie. Istú rolu mohol hrať strach, aby pevne dodržiaval moskovskú líniu a nestal sa obeťou. To mohlo hrať dôležitú rolu i po roku 1948.
Zápotocký si nesie z dejín obraz tatíčka, obraz tribúna, spisovateľa, odborára a dobrého remeselníckého otca. Za týmto obrazom je pravý Zápotocký, ktorý má reálnu krv na rukách, bojí sa a je zodpovedný za najhoršiu fázu komunistického režimu po roku 1948.
Možno sa do tohto mýtu projektovalo to, že to je vlastne dobrý človek, ktorého zomeľu okolnosti. A tak sa možno ľudia i cítili, že niečo chceli a ono to nejde. Zápotocký tak môže byť projekciou zlého svedomia spoločnosti.