Dr. Eduard Beneš – politik a štátnik

Dr. Eduard Beneš – politik a štátnik 1918-1948

ÚVOD 

Príčiny vypuknutia prvej svetovej vojny tkveli v množstve protichodných záujmov a v napätí medzi európskymi mocnosťami. Tento stav bol spôsobený hospodárskou rivalitou vedúcich priemyslových národov, bojom o suroviny a kapitálové trhy v neuindustializovaných zemiach, snahou o získanie kolónií a vzrastajúcim nacionalizmom.

Nemecká ríša vstúpila do súťaže o rozdelenie sveta až vtedy, keď európske veľmoci Veľká Británia a Francúzsko malo svoje diely už zabezpečené. S ohľadom na svoju hospodársku moc sa Nemecko cítilo odstrčené a naliehalo na zmenu. Protiklady záujmu sa od r. 1900 prejavovali radou kríz a obmedzených vojen, ako bola námorná rivalita medzi Veľkou Britániou a Nemeckou ríšou od r. 1898, marokské krízy v r. 1905 až 1906 a 1911 medzi Nemeckou ríšou a Francúzkom, kríza pri anexii Bosny v r.

1908/09, behom nej došlo ku konfliktu medzi expandujúcim Rakusko-Uhosrskom a Ruskom, balkánske vojny v r. 1912 a 1913, ktoré demonštrovali vzrastajúce slovanské národné uvedomenie a snahou po nezávislosti. Napätie medzi veľkými evrópskými mocnosťami viedlo k uzavretiu množstva defenzívnych spojenectiev, avšak stále viac sa presadzoval názor, že existujúce napätie sa dá odstrániť iba vojnou.

Tento názor viedol k silnejšiemu zbrojeniu, a tým k pripravenosti na vojnu. V priebehu vojny bola strategická iniciatíva najprv na strane mocnosti, neskôr prevažne na strane Dohody. Na východnom a juhovýchodnom fronte sa ústredným mocnostiam darili prelomy, na západe fronty ustali v pozičnej vojne prinášajúce veľké ztráty. Neobmedzená ponorková vojna Nemeckej ríši, ktorá mala prelomiť a zlikvidovať britskú námornú blokádu, sa stala dôvodom vstupu USA do vojny. Tým sa pomer síl na západnom fronte jednoznačne zmenil v prospech Dohody. Revolúcia v Rusku a brestlitovský mier (1918) síce pre ústredné mocnosti znamenali uľahčenie na východnom fronte, nemohli však zabrániť ich vojenskej porážke.

Vzbury vojakov na západnom fronte (1916-1918), tak Nemcov ako aj Francúzov, proti pozičnej vojne povzbudili národy k organizovaniu vlastných odbojových skupín. Na vznik prvej Československej republiky mali veľkú mieru angažovanosti najvýznamnejšie osobnosti tohto obdobia Tomáš Garigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Dr. Eduard Beneš. Ich práca a život sa navždy vryl do pamäti národa. V tomto referáte v stručnosti opíšem politický život jedného z nich a to Dr. Eduarda Beneša

POLITICKÁ ČINNOSŤ

Dr. Edvard Beneš sa narodil 28. 5. 1884 v Kožlany a zomrel 3. 9. 1948 v Sezimovom Ústí. Pochádzal z rodiny Želiar a bol najmladším z desiatich detí. Maturitu absolvoval na vinohradskom gymnáziu v Prahe. Študoval najprv moderné filológiu, filozofiu a sociológiu. Na filozofickej fakulte českej univerzity v Prahe bol žiakom T. G. Masaryka.

Roku 1905 odišiel do Francúzska, kde študoval sociológiu a politické vedy na parížskej Sorbonne a práva na univerzite v Dijone. Tu dosiahol doktorát dizertáciou o rakúskom problému a českej otázke a to v roku 1908. Okrem toho absolvoval aj študijný pobyt v Londýne roku 1906 a na berlínskej univerzite 1907-1908. Po návrate do Prahy 1909 promovaný doktorom filozofie na pražskej univerzite. Toho istého roku sa oženil s Hanou (Annou) Vlčková. V rokoch 1909-1915 pôsobil ako profesor na obchodnej akadémii v Prahe. Od 1912 bol docentom slovenskej univerzity, od 1913 aj české techniky tamtiež.

Beneš pôvodne politicky sympatizoval so sociálno demokratickou stranou. V období svojich zahraničných štúdií pravidelne prispieval do Práva ľudu. Potom sa však priklonil k Masarykovom Slovenskej strane pokrokovej (realistické). Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa aktívne zapojil do protirakúskeho odboja. 1914-1915 patril k hlavným organizátorom domácej rezistencie (Mafia). 3. 9.

1915 odišiel do Švajčiarska a odtiaľ čoskoro do Paríža a stal sa spoločne s TG Masarykom a MR Štefánikom vedúcim predstaviteľom českého zahraničné odboja. V rokoch 1916-1918 vykonával funkciu generálneho tajomníka Národnej rady československej v Paríži a vyvíjal rozsiahlu aktivitu za získanie dohodových mocností pre ideu samostatného československého štátu.

V čase pobytu TG Masaryka v Rusku a USA (od mája 1917 do konca vojny) bol fakticky výkonným vodcom československého zahraničného odboja. Dňa 14. 10. 1918 vyhlásil v Paríži dočasnej čs. vládu, v ktorej sa stal ministrom zahraničia a vnútra. Koncom októbra 1918 viedol v Ženeve rokovania so zástupcovia domáceho odboja o podobe nezávislého čs. štátu. Od novembra 1918 do decembra 1935 bol ministrom zahraničných vecí v československých vládach.

Od septembra 1921 do októbra 1922 bol súčasne predsedom vlády celonárodné koalície. V rokoch 1919-1920 zastupoval, spolu s Karlom Kramář, ČSR na parížskej mierovej konferencii, kde sa mu podarilo presadiť väčšinu československých územných požiadaviek. Dr. Eduard Beneš stál pri zrode Spoločnosti národov a významne sa podieľal na jej činnosti.

Zvlášť sa angažoval pri riešení otázok bezpečnostných a odzbrojovacích a patril k propagátorom politiky kolektívnej bezpečnosti. Patril tiež medzi hlavné tvorca československej zahraničnej politiky v medzivojnovom období, orientované na Francúzsko a Malú dohodu. Pod hrozbou nemeckej agresie uzavrel 1935 československú-sovietsku spojeneckú zmluvu. Vo vnútornej politike bol predstaviteľom politickej skupiny Hradu.

V rokoch 1923-1935 zastával funkciu ako člen a popredný činiteľ národne socialistickej strany. Ktorej politiku výrazne ovplyvňoval. Od 1919 do 1926 a od 1929 do 1935 bol poslancom Národného zhromaždenia. Bol tiež najbližším spolupracovníkom, ideovým a politickým nasledovníkom prezidenta T. G. Masaryka.

Po Masarykovej abdikácii a na jeho výslovné odporúčania bol 18. 12. 1935 zvolený prezidentom ČSR. V tejto funkcii usiloval o demokratické riešenie národnostnej otázky v ČSR, o medzinárodnej i vnútorné zabezpečenie československej demokracie tvárou v tvár hrozbám hitlerovského Nemecka. Avšak v septembri 1938 pod nátlakom francúzskej a britskej vlády kapituloval a 30. 9. 1938 prijal mníchovský diktát. Dňa 5. 10. 1938 abdikoval a 22. 10. 1938 odišiel do zahraničia.

Najprv do Londýna a vo februári 1939 do USA, kde prednášal na chicagskej univerzite. Z USA sa v júli 1939 vrátil do Anglicka. Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa postavil do čela druhého československého zahraničného odboja. V júli roku 1940 vytvoril v Londýne čs. exilovú štátnu reprezentáciu a prevzal funkciu presidenta republiky. Vytýčil program obnovy ČSR v predmníchovských hraniciach, pre ktorý postupne získal súhlas všetkých veľmocí protihitlerovskej koalície, rovnako ako pre požiadavku vysídlenia nemeckého obyvateľstva z Československa.

Pod dojmom priebehu vojnových operácií a skúseností z rady Francúzska a Veľkej Británie v Mníchove dospel k realistickému záveru o budúcej významnej úlohe ZSSR vo strednej Európe. Zároveň sa mylne domnieval, že v povojnovom období dôjde k postupnej demokratizácii sovietskeho režimu. Preto už 12. 12. 1943 uzavrel v Moskve novú cs.-sovietsku spojeneckú zmluvu, v ktorej videl dôležitú garanciu proti opakovaniu Mníchova, a nadviazal tu rokovaní s predstaviteľmi čs.

komunistického exile o povojnovom usporiadaní ČSR. 4. 4. 1945 menoval v Košiciach prvú vládu Národného frontu. 16. 5. 1945 sa triumfálne vrátil do Prahy ako prezident republiky; v tejto funkcii bol potvrdený parlamentom 28. 10. 1945 a znovu zvolený 19. 6. 1946. V období 1945-1948 symbolizoval kontinuitu demokratickej ČSR.

V zásade prijal program "socializující demokracie ", usiloval však o zachovanie parlamentne-demokratického politického systému i zahraničných politických väzieb so západnými veľmocami. Postupne bol oboznámený s tvrdou realitou sovietskych politických záujmov a stratégie KSČ na uchopenie moci v štáte, nedokázal jej však účinneb čeliť, tým skôr, že jeho sily boli podlomeniu prudko sa zhoršujúcom zdravotným stavom. Vo februárovej kríze 25. 2. 1948 podľahol komunistickému nátlaku, prijal demisiu demokratických ministrov a menoval nových členov vlády. Týmto aktom i zotrvaním v prezidentské úrade objektívne legalizoval komunistický prevrat. V máji 1948 však odmietol podpísať novú ústavu a 7. 6. 1948 a abdikoval.

Uchýlil sa do súkromia a vzápätí umiera. Pochovaný bol v záhrade svojej vily v Sezimovom Ústí. Jeho oficiálny štátny pohreb v Prahe sa stal príležitosťou k prejavom nesúhlasu s komunistickým režimom.

Edvard Beneš je autorom mnohých sociologických a politologických prác, oi Le problém autrichien et la question Tchèque (1908), Otázka národnostné (1909), Stručný náčrt vývoja moderného socializmu (4 diely, 1910-1911), straníctvo (habilitačné spis, 1912), Úvahy o slovanstva (1944), Demokracia dnes a zajtra (1946), a memoárových diel: Svetová vojna a naša revolúcia I-III (1927-28), Pamäte. Od Mníchova k novej vojne a novému víťazstvo (1947), Mníchovskej dni (1968); prejavy z obdobia 2. svet.

vojny vydané v súbore Šesť IET exilu a druhej svetovej vojny (1946). Výbory z jeho diel, prejavov aj doteraz nepublikovaných prednášok a korešpondencia vydávané v 90. rokoch Spoločnosti E. Beneša (napr. Prednášky na Univerzite Karlovej 1913-1948, 1998).ČSR Dr. Edvarda Beneša ( 28. 5. 1884 – 3. 9. 1948).

OSOBNOSŤ A POLITICKÉ ZÁSLUHY Dr. EDUARDA BENEŠA

Nebol pre obyvateľov republiky takou impozantnou osobnosťou ako jeho predchodca G. Masaryk. Skôr sa dá povedať, že naňho dopadal tieň Masarykovej popularity. Povahove patril medzi uzavretých, mimoriadne precíznych a húževnatých ľudí. Ťažko si získaval priateľov. Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri Plzni. Pozornosť učiteľov upútal už v detstve neskrývanou túžbou po vedomostiach. Bol absolútnym abstinentom a nefajčiarom.

Študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích rečiach a v práve. Navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo Francúzsku, vo Veľkej Británii a napokon v Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine aj kontakty s významnými osobnosťami vedeckého a politického života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom a Štefánikom kládol základy československého protihabsburského odboja. Politicky sa zapojil do socialistických prúdov.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zoznámil a zblížil s T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu, Maffiu, ktorá združovala politikov, vedcov a podnikateľov nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Pomocou tejto organizácie získaval po odchode do cudziny cenné informácie o situácii v monarchii a napokon tiež potrebné finančné prostriedky na organizovanie činnosti zahraničného odboja. Spolu s Masarykom a Štefánikom i ďalšími Čechmi a Slovákmi v zahraničí zoznamoval západnú Európu s ťažkým životom utláčaných národov monarchie. Bol členom exilovej československej vlády, ktorú uznali aj predstavitelia zahraničných mocností.

Po vzniku ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československý delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži. V rokoch 1921 – 22 bol aj predsedom vlády. Ukázalo sa, že vnútropolitický život ČSR ho nikdy natoľko nepútal ako zahraničná politika. Orientoval ČSR najmä na spojenectvo s Francúzskom, s malodohodovými krajinami a od polovice 30. rokov aj so Sovietskym zväzom. Snažil sa získať pre svoju politiku aj podporu Vatikánu. S jeho pomocou si naklonil aj opozičných politikov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ( HSĽS ), aby podporili jeho kandidatúru na prezidenta. Do tejto funkcie nastúpil (1935) v ťažkej dobe, keď bola ČSR ohrozená neskrývanou agresiou fašistického Nemecka.

V tejto situácii Beneš upevňoval pozície armády. Snažil sa pomáhať pri jej modernizácii, pri prezbrojení československých branných síl najmodernejšou výzbrojou a pri výstavbe opevnení na hraniciach štátu. Až počas politickej krízy na jeseň v roku 1938 docenil význam spokojného Slovenska pre ukľudnenie situácie v celej ČSR. V septembri 1938 v rámci rokovaní s delegáciou Hlinkovej ľudovej strany, ktorú viedol Dr. J. Tiso, uznal oficiálne existenciu samostatného slovenského národa.

Bol ochotný rokovať o autonómii Slovenska a o takej spoluúčasti Slovákov na politickej moci ČSR, ktorá sa približovala predstavám delegácie HSĽS. Agresivita a urýchlený vývoj medzinárodnej situácie v prospech fašistického Nemecka, ako aj nechuť západných demokratických mocností radikálne zasiahnuť do riešenia konfliktu medzi Nemeckom a Československom priniesli Benešovi sklamanie. Zrútili sa všetky jeho predstavy o zahraničných oporách malého demokratického štátu, ohrozeného fašistickým susedom. Padli všetky oporné piliere jeho zahraničnej aj vnútornej politiky. Cítil sa zradený a bezradný.

Po prijatí mníchovského diktátu 5. októbra 1938 abdikoval a odletel (podľa niektorých historikov s finančnou pomocou NKVD) najskôr do Veľkej Británie, neskôr odcestoval do Spojených štátov amerických, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1940 presídlil do Londýna, kde vytvoril tzv exilovú štátnu reprezentáciu a prebral funkciu exilového československého prezidenta. Po okupácii Česko-Slovenska a vyhlásenie Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchovský diktát za neplatný. Počas vojny dosiahol uznanie exilovej vlády u všetkých spojencov.

V decembri 1943 uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tiež tam začal rokovať s československými komunistami o povojnovej podobe Československa (pozri tiež Heliodor Píka). Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky; v apríli v slovenských Košiciach menoval prvú povojnovú vládu, 16. mája prišiel do Prahy.

28. októbra bol v potvrdený vo funkcii prezidenta a následne znovu zvolený 19. júna 1946. Po dobu okupácie a neexistencie parlamentu vydávala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Dr. Eduar Beneš ako najvyšší činiteľ podpisoval a po ktorom sú často nazýva; povojnovej dekréty, ktorými sa upravoval odsun a konfiškácie majetku Nemcov a Maďarov, a Benešov postoj k nemu sú dodnes kontroverzné.

Benešova nerozhodnosť vo februári roku 1948 uľahčila komunistom prevzatie moci v krajine. Za politické krízy, vyvolanej komunistami, mu ministri demokratických strán ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25. februára prijal a poveril zostavením novej vlády predsedu KSČ K. Gottwalda. V máji sa prezident komunistom pokúsil vzoprieť, keď odmietol podpísať novú československú ústavu (Ústava 9. mája). Mesiac po tom, 7. júna 1948 abdikoval na úrad prezidenta, jeho nástupcom sa potom stal K. Gottwald. Dňa 3. septembra roku 1948 Dr. Edvard Beneš zomrel v Sezimovom Ústí.

Benešove pameti a názory obsahujú najmä tieto práce: Otázka národnostní (1909), Světová válka a naše revoluce (1927-28), Úvahy o slovanství (1944), Demokracie dnes a zítra (1946), Mnichovské dny (1948), Šest let exilu a druhé světové války (1946) a Paměti. Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství (1947).