Milan Rastislav Štefánik

Milan Rastislav Štefánik
 
1  Detstvo
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika v Košariskách pri Brezovej pod Bradlom na západnom Slovensku, ako šieste z celkom dvanástich detí. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti. Nebolo to ľahké. Príjmy evanjelického farára na chudobnej fare nestačili na to, aby takej početnej rodine zabezpečil lepšie živobytie. Život Milana Rastislava Štefánika sa v ničom nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci ako syn farára patril medzi „pánov“. Spôsobom života sa od masy dedinského ľudu odlišovali snáď iba tým, že v ich živote bolo viac – kníh.

Jeho otec sa narodil roku 1844 a pochádzal zo starej slovenskej vzdelaneckej rodiny, v ktorej sa udržiavala tradícia zemianskeho pôvodu. V roku 1871 sa oženil s dcérou brezovského notára Samuela Jurenku, Albertínou. Otec svojich chlapcom už pri narodení predznačoval svetonázor, keď im k bežne používaným menám pridával slovanské, upomínajúce na slávnu minulosť našich predkov. Najstarší Igor dostal meno Branislav, Pavel Svätopluk a Milan Rastislav. Milanovým krstným otcom bol Štefan Fajnor.

Vyrastal v rýdzo slovenskom prostredí, v obci s vyhraneným národným uvedomením a v rodine známej svojim neskrývaným národovectvom, posilňovaným aj vzrastajúcimi kontaktmi s českou kultúrou. V tomto kraji bolo silné národné vedomie. Počas slovenského povstania v roku 1848/1849 tu bolo najvýznamnejšie povstalecké centrum. Tradícia tohto povstania tu bola aj v čase Štefánikovho života stále veľmi živá. Živá bola aj v rodine Štefánikovcov. Jedna z hlavných postáv povstania – Jozef Miloslav Hurban bol krstným otcom Štefánikovho otca. Jeho stará matka z otcovej strany Ľudovíta, rodená Šuleková, bola sestrou mladých revolucionárov Vilka a Ľudovíta Šulekovcov. Vilka popravili košutovci pri leopoldovskej pevnosti a Ľudovít zahynul v komárňanskej väznici.

 Narodenie sa do rodiny farára poskytlo Milanovi Rastislavovi tie najlepšie predpoklady pre jeho vzdelanostný rozvoj. Od malička bol obklopovaný knihami a časopismi, - Slovenské pohľady, Národnie noviny, Slovenský týždenník, cirkevné listy a Květy. Od detstva vnímal národnostný útlak a nespravodlivosť.

2 ŠTÚDIÁ

2.1  Ľudová a stredná škola
  Od začiatku štúdií patril medzi najlepších žiakov svojho ročníka. Na jeseň roku 1886 začal Milan chodiť do ľudovej školy, kde pobudol tri roky. Učil ho Martin Kostelný, absolvent veľkorevúckeho slovenského gymnázia. V roku 1889 odchádza do Šamorína na Žitnom ostrove kvôli maďarčine, lebo o rok ho už rodičia chcú poslať na lýceum do Prešporka, kde bol žiakom v rokoch 1890 - 1891. Na Slovensku v tom čase neexistovala ani jediná slovenská stredná škola a pre vyššie vzdelanie pripadali do úvahy len školy maďarské. Vystriedal ešte dve uhorské stredné školy v Šoproni a Sarvaši. Na sarvašské gymnázium prestúpil aj na popud tamojšieho profesora, brezovského rodáka Samuela Šašku. Okrem Šašku tu boli aj ďalší profesori slovenského pôvodu, ktorí nemali záujem na pomaďarčovaní slovenských študentov. Napriek tejto skutočnosti práve tu sa dostáva do konfliktu so svojimi maďarskými spolužiakmi, ktorí ho prehodili cez zábradlie na balkón poschodovej budovy a nútili ho volať na slávu Kossuthovi. On sa nezľakol a nezakričal, len sa ešte viac utvrdil v slovenskej otázke. Aj posledný rok na strednej škole bol pre Milana úspešný. Zmaturoval v roku 1898 a dokonca za mimoriadnu usilovnosť mu riaditeľstvo udelilo Telekiho štipendium 70 zlatých.
 
2.2  Vysokoškolské štúdiá
  Na vysokoškolské štúdiá odišiel ako takmer všetci evanjelickí Slováci tej doby do Prahy. V roku 1898 sa na Českej vysokej škole technickej na otcovo prianie zapísal na fakultu stavebného inžinierstva. Tento študijný odbor ho príliš nenadchol a asi ho aj dosť zanedbával. Príčinu možno hľadať aj v tom, že sa v Prahe aj keď v dosť núdznych podmienkach, s plnou vervou zapojil do práce kultúrnych združení slovenských študentov.] Stretáva sa tu s ďalšími slovenskými študentmi: Igor Kutlík, Žigmund Zigmundík, Emil Láni, Ivan Fajnor, Ján Botto (Krasko), Ján Bundala, Samuel Kupčok a iní, všetko členovia Detvana, spolku slovenskej mládeže v Prahe. Detvan vznikol hneď po rozdelení pražskej univerzity na české a nemecké učilište roku 1882. Spolok propagoval slovenskú literatúru a umenie a úzko sa napájal na českú kultúru. V čase Štefánikovho príchodu do Prahy bol predsedom Detvana medik Vavro Šrobár, ktorý formoval hlasistické hnutie medzi pražskými študentmi pod priamym vplyvom profesora T. G. Masaryka. Najprv v malom krúžku desiatich-dvanástich študentov a neskôr na stránkach časopisu Hlas, šíril myšlienky o obrode politického a kultúrneho života na Slovensku. Hlasizmus, vychádzajúci z Masarykovho realizmu a z jeho programu drobnej práce medzi ľudom, uchvátil mladého Štefánika. Stal sa jedným z popredných hlasistov.
  Milan Rastislav sa hneď v prvom roku svojich vysokoškolských štúdií zúčastňoval aj na schôdzkach spolku evanjelických akademikov v Prahe zvaného Jeronym, ktorého členovia, prívrženci T. G. Masaryka, sa sústavne oboznamovali s českobratskou minulosťou.
  V marci 1890 sa Štefánik stal tajomníkom Detvana, ktorý bol stále pomerne malým spolkom a ako taký mal čas od času obdobie krízy. To sa Štefánik ako funkcionár Detvana usiloval preklenúť a chcel spolok viac otvoriť slovenskej učňovskej mládeži v Prahe, ale aj iným študentským organizáciám.
  Situácia chudobného študenta v Prahe nebola závideniahodná. Ani jeho príjmy, ani nepatrná podpora z domu mu nedokázali pokryť jeho výdavky a tak sa často stávalo, že si musel peniaze na zaistenie svojich potrieb požičiavať. Navyše na začiatku jeho pražského pobytu sa u neho prvý krát objavili príznaky choroby zažívacieho traktu a musel sa podrobiť operácii žalúdka. Rušný spoločenský život a usilovná snaha získať nejaké honoráre za literárnu činnosť sa pochopiteľne odrazili na jeho študijných výsledkoch na technike.

Koncom druhého ročníka na pražskej technike prežíval vážnu osobnú krízu. Bola to svetonázorová kríza. Nie celkom ortodoxné chápanie boha, s ktorým sa stretol u Masaryka i u ďalšieho svojho duchovného učiteľa L. N. Tolstého, ho konfrontovali s takým duchovným obzorom, ktorý narúšal jeho predstavu o ustálených hodnotách. Ako stúpenec hlasizmu, ktorý sa vyhlasoval za pokrokový, nový smer v slovenskom živote, musel si Štefánik súčasne v sebe vyriešiť aj vzťah k staršej generácii slovenských národovcov, ktorých sa už od detstva učil vnímať ako neotrasiteľné autority. V neposlednom rade sa v tejto súvislosti vynáral aj vzťah k otcovi ako k zástancovi a predstaviteľovi tohto konzervatívneho smeru slovenského hnutia. Všetky tieto problémy postavili pred neho aj otázky vlastnej existencie a budúcnosti. Štúdium stavebného inžinierstva ho neuspokojovalo a predstava o vlastnej budúcnosti, ktorú videl pred sebou ho priam desila. Aj tento rozpor sa premietal do vzťahu k otcovi, na ktorého želanie odišiel študovať stavebné inžinierstvo. Vnútorná Štefánikova kríza prepukla cez prázdniny roku 1900 do otvorenej roztržky s otcom, ktorá sa skončila tým, že otec vyhnal syna z domu. Štefánik sa uchýlil k priateľovi V. Šrobárovi do Ružomberka.

Jeho vzťah ku štúdiu sa značne zlepšil po prestupe na filozofickú fakultu Karlovej univerzity, odbor astronómia.  V štvrtom roku pobytu v Prahe roku 1901 sa Štefánik stal predsedom Detvana, ale nestačil sa ujať funkcie, lebo vzápätí ochorel. Bol operovaný na slepé črevo a onedlho po rekonvalescencii spolu so Zigmundíkom a Nerádom z tohto spolu vystúpil, pretože podľa jeho slov tam „zavládol spiatočnícky duch“. Svoju činnosť preniesol do akademického odboru Československej jednoty, voľného združenia, v ktorom sa aj jeho zásluhou začali bližšie spoznávať českí, moravskí a slovenskí študenti.  Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. Vo Švajčiarsku našiel, ako sám vyjadril, mier, posilu, prácu. Keď sa na jeseň 1902 vrátil do Prahy opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení spolku ho zvolili za predsedu. Spolok sa otvoril ostatným študentom, Detvan začal viac organizovať verejné prednášky, kultúrne podujatia. Roku 1903 začal Šrobár opäť vydávať Hlas, rozhodol sa, že bude ako jeho súčasť vydávať aj Umelecký hlas. Na požiadanie Jána Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike. Ich cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Nezanedbával ani spoločenské príležitosti. V Prahe bol vítaným spoločníkom v mnohých pražských rodinách na spoločenských stretnutiach a večierkoch. Posledný Štefánikov rok v Prahe už nebol tak bohatý na činnosť a udalosti mimo študijných povinností. Celkom sa sústredil na dokončenie štúdia.
  Základným medzníkom Štefánikovho života sa stal 12. október 1904, kedy ho prodekan Karlovej univerzity prof. Emil Frída slávnostne promoval doktorom filozofie na základe dizertačnej práce na tému: „Nové hviezdy z doby predtychonovej a súhvezdie Cassiopea z r. 1572“.
 
3  KARIÉRA  ASTRONÓMA
3.1  Začiatky vo Francúzsku
Pretože Štefánikova snaha uplatniť sa ako astronóm v českých krajinách nebola reálna, keďže tu neexistovala modernejšia hvezdáreň a v iných mestách mocnárstva pôsobiť nechcel, rozhodol sa odísť do Paríža. Pustiť sa do európskej metropoly s chatrnou znalosťou francúzštiny a ešte menšími finančnými prostriedkami, pritom však s úmyslom uplatniť sa ako neznámy začiatočník vo vede na svetovej úrovni, bola neobyčajná odvaha a neslýchaná trúfalosť. Čerstvý absolvent filozofickej fakulty českej univerzity v Prahe dr. Milan Rastislav Štefánik prichádza 28. októbra roku 1904 do Paríža, aby tu pokračoval v odbornom a vedeckom štúdiu.
Jedinou oporou mu boli odporúčania, ktoré mu dal profesor pražskej techniky Karel Václav Zenger. Boli adresované dvom najväčším autoritám medzi astronómami v Paríži: Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Flammarion ho prijal, povzbudil a sľúbil, že ho predstaví Janssenovi. Ten však bol mimo Paríža a vrátiť sa mal až na jar budúceho roku. Situácia, v ktorej sa Štefánik ocitol v Paríži, nebola na závidenie. Práve v tejto kritickej chvíli sa prejavila charakteristická črta jeho povahy – neústupnosť, obrovská vôľa a presvedčenie, že na svete niet nemožných vecí. V Paríži našiel oporu v skupine českých umelcov, ktorí sa stali druhmi mladého Štefánika. Začiatkom apríla sa Janssen vrátil do Paríža a Flammarion zaviedol Štefánika k svetoznámemu astrofyzikovi na jeho hvezdáreň v Meudone. Janssena Štefánik upútal a súhlasil, aby ako hosť pracoval v Meudonskej hvezdárni. Sám to považoval za začiatok svojho vedeckého bádania, za rozhodný životný medzník. Janssen poslal Štefánika spolu s Gastonom Millochautom na vrchol Mont Blancu, kde mal zariadené observatórium. Výprava vystúpila na vrchol 20. júna 1905 a zotrvali tu celých štrnásť dní v ťažkých podmienkach. Vedecký prínos pre zlé počasie z tejto vysokohorskej expedície nebol nijaký. Druhú veľkú príležitosť preukázať svoje schopnosti dostal Štefánik pozvaním do Španielska. Dňa 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka. Výsledky pozorovania tohto zriedkavého, ale zaujímavého prírodného javu boli úspešné. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906. Uverejnil vtedy sedem vedeckých prác, ktoré sa v Akadémii stretli s priaznivým prijatím. V krátkom čase sa stal známym aj v medzinárodnej vedeckej spoločnosti. No keď Meudonská hvezdáreň prešla do rúk H. Deslandresa, nechal ho z Meudonu jednoducho vyhodiť a zostal bez pravidelného príjmu.
 
3.2  Turkestán
V tejto beznádejnej situácii sa mu ako na zavolanie objavila možnosť študovať zatmenie Slnka v strednej Ázii v Turkestáne, z poverenia parížskej Akadémie vied a Bureau des Longitudes. Z vedeckej stránky bolo pozorovanie v Turkestane neúspešné. Cestu využil Štefánik na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a priateľa Dušana Makovickkého, ktorý bol Tolstého osobným lekárom.
Pri návrate do Paríža sa dozvedel príjemnú správu – valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti mu udelilo Janssenovu cenu. Jeho pozíciu v Meudonskej hvezdárni to však nezachránilo. Existenčné problémy a znova sa opakujúce finančné ťažkosti zhoršili jeho chorobu natoľko, že v júli 1907 bol pripútaný na lôžko. Po dvojmesačnom liečebnom pobyte v Chamonix sa rozhodol koniec roka tráviť v rodných Košariskách. Tu ho zastihol telegram, ktorý prišiel z Paríža, že Jules Janssen zomrel.
 
3.3  Mont Blanc
 
Roku 1908 zakotvil dočasne u Josepha Vallota, ktorý mal vlastné observatórium na Bosses v masíve Mont Blancu. Slúžilo najmä na meteorologické pozorovania. Fakt, že pod Janssenovým observatóriom sa vytvorila v ľade veľká trhlina a observatóriu hrozilo zrútenie. Osud Janssenovej hvezdárne bol spečatený – bolo ju treba likvidovať. Aby z Janssenovho observatória zachránil čo sa dá, v roku 1908 vystúpil na Mont Blanc tri krát. Z Dočasnej spoločnosti pre observatórium na Mont Blancu, ktorú založil v 90. rokoch Janssen vytvorila sa po jeho smrti definitívna Spoločnosť montblanských observatórií. Jej gestorom bola francúzska vláda a Akadémia, čestným riaditeľom Vallot a jeho plateným zástupcom na jednu sezónu Štefánik.
 
3.4  Cesta do Afriky
Začiatkom roka 1909 sa Štefánik snažil získať finančné prostriedky na cestu do severnej Afriky, kde mal v úmysle založiť hvezdáreň. Cesta sa uskutočnila  v apríli až máji 1909. Jeho predpoklady o možnosti vybudovania observatória sa však nepotvrdili.
 
3.5 Tahity
Začiatkom roka 1910 sa mu naskytla nová šanca. Vedecký ústav Bureau des Longitudes, ktorý ho aj neskôr poveril viacerými úlohami, spolu s ústavom Bureau Central Météorologique ho vyslali na ostrov Tahiti s cieľom pozorovať Halleyho kométu. Opäť však mal smolu. Jasné nebo sa práve 18. mája zatiahlo. Výsledok Štefánikovho úsilia pri pozorovaní prechodu Halleyho kométy pred Slnkom bol nulový. Napriek neúspechu pozorovania kométy Štefánik pokračoval na Tahiti vo výstavbe provizórneho observatória a v zakladaní siete meteorologických staníc.
 
3.6  Vavau - Štefánikov vedecký triumf
Štefánikov vedecký triumf sa dostavil až v roku 1911, 28. apríla, kedy sa mu podarilo z observatória na ostrove Vavau v súostroví Tonga bezchybne vyhodnotiť celý priebeh zatmenia Slnka. Získal za to Wildeho cenu. Jeho rozsiahla štúdia s vysokým kladným hodnotením bola prijatá Francúzskou akadémiou vied. V druhej polovici apríla 1912 bol členom výpravy profesora G.Bigourdana, ktorá v pevnosti Cormeilles en Parisis pozorovala ďalšie úplné zatmenie slnka. Jeho úlohou bolo predovšetkým pokúsiť sa o fotografickú snímku slnečnej koróny počas zatmenia.
 
3.7  Brazília
Vedecký ústav Bureau des Longitudes ho vyslal v lete 1912 na pozorovanie zatmenia Slnka do Passa Quatro v Brazílii. Práve v tomto období uvažoval o možnosti habilitovať sa na pražskej univerzite. Opäť sa v ňom rozpútal boj medzi možnosťou usadiť sa, založiť si vlastný domov a trblietavou, no nejasnou vidinou veľkého sveta. A opäť zvíťazil svet. Dňa 25. augusta 1912 nastúpil v Bordeaux na loď do Brazílie, no pozorovanie zatmenia Slnka sa nevydarilo pre nepriazeň počasia. Významným medzníkom v Štefánikovom živote bol 27. jún 1912. Stal sa naturalizovaným Francúzom, bolo mu priznané francúzske občianstvo. Na Vianoce 1913 sa šiel zotaviť domov, do Košarísk, kde sa stretol s ťažko chorým otcom. V apríli 1913 Pavel Štefánik zomrel. Keď Milan Rastislav Štefánik v druhej polovici apríla 1913 odchádzal z Košarísk po pohrebe otca, netušil, že je to jeho posledná návšteva na Slovensku. V tom období sa začal pripravovať na cestu na Tahiti, uvažoval o tom, že sa tam usadí natrvalo. Medzitým však dostal poverenie od francúzskej vlády, ktoré mu ponúkalo životnú šancu.
 
3.8  Ekvádor
V lete 1913 podniká Štefánik pod rúškom astronómie politickú cestu do Ekvádora. Medzi svetovými veľmocami prebiehal horúčkovitý zápas o získanie čo najvýhodnejších pozícií v oblasti, ktorá sa mala stať strategicky významnou hospodárskou, ale aj vojenskou tepnou. Štefánik predostrel plány na vybudovanie telegrafnej siete v Ekvádore a na Galapágoch. Oficiálne bolo jeho poslaním vybudovať observatórium v hlavnom meste Ekvádoru Quite. Práve tu sa prvý krát v plnej miere prejavili jeho mimoriadne diplomatické schopnosti. Ekvádorská vláda súhlasila s tým, aby Francúzsko vybudovalo v krajine a na priľahlých ostrovoch telegrafnú sieť a sústavu meteorologických staní. Úspech v Ekvádore mu priniesol slávu, i vplyvné známosti v najvyšších politických kruhoch Francúzska. Francúzska vláda na návrh ministerstva námorníctva mu udelila kríž Rytiera Čestnej légie. Náročné cesty niekoľkými svetadielmi, pri ktorých nemohol dodržiavať diétu, zhoršili jeho zdravotný stav a začiatkom roka 1914 musel podstúpiť ďalšiu operáciu. Následne mu bola zverená kratšia cesta do Maroka, ktorú mohol využiť na posilnenie svojho zdravia. Koncom júla vystúpi z lode v Casablanke v Maroku. Tu ho zastihla správa o vypuknutí vojny. Dňa 9. augusta vrátil sa prvým vojenským transportom do Francúzska.

4  VYPUKNUTIE 1. SVETOVEJ VOJNY
Keď vypukla vojna, Štefánik vedel, že je to vojna, ktorá bude rozhodovať o budúcich osudoch sveta, a teda aj o budúcnosti slovenského národa. Bol presvedčený, že pre slovenský národ môže vzniknúť šanca zbaviť sa národnostného útlaku iba v prípade vojenskej porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska. V súlade so svojimi predchádzajúcimi názormi a úvahami videl od prvej chvíle riešenie slovenskej otázky v úzkej súčinnosti s českou otázkou. Cieľom tejto spolupráce mal byť spoločný česko-slovenský štát.
Národnosťou síce Slovák, avšak naturalizovaný francúzsky občan sa Štefánik ako vojak dostal na druhú stranu barikády ako Česi a Slováci s rakúskym a uhorským občianstvom.  Všeobecná mobilizácia sa prirodzene vzťahovala aj na neho – naturalizovaného francúzskeho občana. Pre zlý zdravotný stav nemohol odísť na front, ale dostal sa do nemocnice a neskôr do sanatória. S pobytom v nemocnici sa nevedel vyrovnať, veľmi zle znášal, že vo chvíli, keď prebiehal vo svete obrovský zápas, on bol mimo diania. Jeho ťažké položenie mu strpčoval aj personál, ktorý ho považoval za nepriateľa a ulieváka povaľujúceho sa v nemocniciach. Na front mohol nastúpiť až začiatkom roku 1915. Napriek zlému zdravotnému stavu sa mu podarilo dostať sa k letectvu. To bolo v tom čase ešte v plienkach. Bola to zbraň nová a nevyskúšaná. Štefánik ako začiatočník, bez vojenského výcviku vedel, že musí začať ako obyčajný vojak.
 
4.1  Štefánik – vojnový letec
Vojenskú službu nastúpil v leteckej škole v Chartres 28. januára 1915. 11. apríla spolu s hodnosťou desiatnika získal diplom pilota pre lietadlá typu Maurice Farman a už začiatkom mája ho povýšili na podporučíka. Podporučíka pilota Štefánika zaradili k eskadrile MF 54, ktorá patrila do skupiny stíhacích divízií v Le Bourgete. Robil prevažne výskumné lety, pri ktorých sa vyznačoval neobyčajnou odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou.
Milan Štefánik sa zaslúžil predovšetkým o zorganizovanie meteorologickej služby na francúzskom fronte. Podal návrh, aby pri letke bola zriadená jednoduchá meteorologická stanica na predpovedanie počasia. Tá sa veľmi rýchlo osvedčila a Štefánikova prognóza sa dostala do rúk generála Focha, od ktorého získal pochvalu a zároveň úlohu podstatne rozšíriť svoju stanicu a každý deň ráno dodávať predpoveď počasia do Fochovho štábu. Nie je asi prehnané považovať Štefánika za zakladateľa vojenskej meteorológie vo Francúzsku. Do tohto obdobia spadá aj prvý Štefánikov pokus organizovať československých dobrovoľníkov do osobitného vojenského útvaru. Chcel z nich utvoriť eskadru, ktorá by bojovala pod jeho velením. Koncipoval plán rozsiahlych dimenzií, aby angažoval všetky slovanské národy v spojení s mocnosťami Dohody do vzbury proti útlaku.
 
4.2  Na srbskom fronte
Začiatkom septembra 1915 poslali Štefánika na srbský front. Bol to front, ktorý ho lákal od začiatku. Hlavným dôvodom bola jeho snaha agitovať na Čechov a Slovákov, ktorí práve na tomto fronte bojovali v rakúsko-uhorskej armáde, aby obrátili svoje zbrane proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku.
Štefánik prišiel na Balkán v kritickom čase, keď nemecké, rakúske, maďarské a napokon i bulharské vojská posunuli frontovú líniu a začali na Sáve a Dunaji mohutnú ofenzívu, ktorej malé Srbsko nevládalo odolávať. V Srbsku nenachádzal dostatočnú podporu pre svoje plány. Srbov, bolo ťažko presviedčať, aby rozlišovali slovanských zajatcov od maďarských a nemeckých. On sem prišiel predovšetkým preto, aby zo zajatých Čechov a Slovákov utvoril bojové jednotky. No táto myšlienka v takejto situácii sa jednoducho nedala uskutočniť.

Koncom októbra v súvislosti s ústupom srbských vojsk na Kosovo Pole prišiel rozkaz evakuovať na západ. Pri tejto ceste prišiel takmer o život. Nevydaril sa už štart jeho lietadla z letiska v Niši, pretože sa mu zlomila vrtuľa. Podarilo sa mu dostať sa do mestečka Kruševaca. Jeho lietadlo nebolo schopné letu, tak ho spálil a pokračoval v ceste na západ peši aj so svojím mechanikom Michaelom Bourdonom. Útrapy z cesty zhoršili zdravotný stav chorého Štefánika natoľko, že nebol schopný pokračovať. Prudké bolesti a krvácanie zo žalúdka ho prinútili ležať. Chorého a nevládneho ho previezli do Talianska, do Ríma, do Nemocnice kráľovnej matky. Prostredníctvom francúzskeho vojenského atašé poslal Štefánik z Ríma do Francúzska obšírnu správu o posledných udalostiach a situácii na balkánskom fronte. V Ríme sa zoznámil s francúzskym veľvyslancom a dostal sa aj k talianskemu ministrovi zahraničných vecí Sidneymu Sonninovi. Tak dostali talianske vládne kruhy z prvej ruky informácie o porážke srbského vojska. O tohto chorého francúzskeho dôstojníka prejavovala v nemocnici záujem aj sama kráľovná.
Keď sa jeho parížsky priateľ Anatole de Monzie dozvedel o tom, že je v rímskej nemocnici, prostredníctvom svojej známej pani Claire de Jouvenel sa postaral, aby mal v Ríme čo najlepšiu starostlivosť. Tak sa do Štefánikovho života dostala žena, v ktorej salóne v Paríži sa stretávali najvýznamnejšie osobnosti francúzskeho verejného i kultúrneho života. Po návrate do Paríža 4. decembra 1915 jedna z jeho prvých ciest viedla k pani de Jouvenel, aby sa jej poďakoval. Na prejavy vďaky odpovedala otázkou, či mu ešte môže pomôcť. Vtedy vyriekol Štefánik známe slová: „Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť!“ Pani de Jouvenel vzala jeho prosbu vážne. Zoznámila ho s ministerským predsedom Aristidom Briandom a „šedou eminenciou“ ministerstva zahraničných vecí Philippom Berthelotom. Znova sa v parížskej spoločnosti stával osobnosťou s osobitným čarom. Pre poslucháčov rozvíjal fantastický plán oslobodenia svojej vlasti. V tom čase ho už mal premyslený do detailov. Bol to plán vytvorenia spoločného česko-slovenského štátu.
Dňa 13. decembra sa prvý krát stretol s Eduardom Benešom. Štefánik mu predložil svoj plán. Bol to plán, ktorý sa vo všetkých základných bodoch kryl s tým, čo presadzoval Masaryk. Od tejto chvíle sa začala spolupráca troch najvýznamnejších predstaviteľov česko-slovenského zahraničného odboja. Štefánik sprostredkoval Masarykovi aj Benešovi množstvo rozhodujúcich stretnutí s vedúcimi politikmi. Jeho horúčkovitú činnosť prerušil veľmi vážny zdravotný stav a nevyhnutná operácia žalúdka práve na Štedrý večer. Po tejto operácii bol M. R. Štefánik v hodnosti poručíka v zálohe zahrnutého do kmeňového stavu pešieho pluku 102 v Chartres, dňom 1. 1916 s konečnou platnosťou vyradený zo služby vo francúzskej armáde. Jeho vyradenie bolo len formálnou záležitosťou, v skutočnosti uniformu nikdy nevyzliekol a aj naďalej bol povyšovaný do vyšších hodností. Po uzdravení bol poverený francúzskou vládou rôznymi diplomatickými misiami vojenskej povahy, pri ktorých sa predovšetkým zameriaval na spoluprácu s československým zahraničným odbojom.
 
4.3  Československá národná rada a Československý odboj
Vo februári 1916 vznikla v Paríži „Česká národná rada“, neskôr premenovaná na „Československú národnú radu“. Predsedom sa stal T. G. Masaryk, miestopredsedom J. Dürich, funkciu generálneho tajomníka zastával E. Beneš a M. R. Štefánik bol do národnej rady delegovaný ako zástupca Slovákov. Jej sídlo bolo na Rue Bonaparte 18 a hlavnými tlačovými orgánmi boli časopisy La Nation Tchèque a Československá samostatnosť. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí. Štefánikova účasť na utvorení rady, najmä na uznaní jej právomoci francúzskou vládou, bola rozhodujúca.
 
4.4.  Štefánikove vojenské misie
Hlavnou úlohou ČNR bolo vybudovanie vlastného vojska vo Francúzsku, Rusku a Taliansku. Štefánik získal prísľub, že Francúzsko zaistí vyzbrojenie a výcvik čs. armády, ak bude mať ČNR k dispozícii najmenej 30 000 dobrovoľníkov. Jedinou možnosťou ako ich získať bolo medzi zajatcami. V marci 1916 Štefánik odchádza do Talianska, kde bol francúzskou vládou poverený dvoma úlohami. Prvou bolo pokúsiť sa zmierniť taliansko-srbské napätie v spore o Dalmáciu a druhou získavanie dobrovoľníkov z talianskych zajateckých táborov. Bolo mu umožnené na talianskom fronte zhadzovať letáky určené Čechom a Slovákom, čím sa príliv dobrovoľníkov zvýšil, no talianska vláda ostávala neoblomná v otázke budovania čs. jednotiek v Taliansku.

Po návrate z Talianska, kde neuspel, si Francúzske ministerstvo zahraničia vyžiadalo jeho odchod do Ruska, aby tam získal čo najväčší počet čs. dobrovoľníkov pre nábor do francúzskej armády. Do Ruska bol vyslaný J. Dürich. Bol však známy ako stúpenec cárskeho režimu a Štefánik mal vážne obavy, že zverenú úlohu nezvládne a odišiel teda do Ruska s príkazom robiť nábor. Dňa 25. augusta 1916 sa hlásil v ruskom hlavnom stane generálovi Mauriceovi Janinovi, šéfovi francúzskej vojenskej misie v Rusku. Vďaka jeho podpore a Štefánikovmu diplomatickému umeniu sa pozícia Československej národnej rady vo vojenských kruhoch posilnila. No Dürich začal vystupovať ako jediný predstaviteľ česko-slovenskej akcie v Rusku a nedbal na dohody uzavreté v Paríži. Štefánikovo postavenie v Rusku sa začalo komplikovať a spolu so Janinom došli k záveru, že za daných okolností bude najlepšie ak z Ruska odíde. Francúzske velenie ho poslalo do Rumunska, ktoré vstúpilo do vojny po boku Dohody. Tu sa mi podarilo získať asi 1500 dobrovoľníkov, ktorí sa presunuli do Francúzska. Koncom roka bol menovaný kapitánom a za misiu v Rumunsku titulárnym majorom.

Začiatkom roku 1917 ho francúzska vláda znova vyslala do Ruska. Po jeho príchode a po konzultáciách s T. G. Masarykom a E. Benešom musel s Dürichom konať striktne a vylúčil ho z ČNR. O pár dní vypukla v Rusku revolúcia, čím sa zmenilo postavenie ČNR v Rusku. Do Petrohradu prišiel sám T. G. Masaryk. Po rokovaniach bol nábor zajatcov povolený v plnom rozsahu. Štefánikove diplomatické zásluhy v Rusku ocenila francúzska vláda udelením dôstojníckeho rádu Čestnej légie. Po návrate z Ruska bol francúzskou vládou poverený podporovať snahy ČNR v Taliansku. Pretože nádeje na dobrovoľníkov tu zatiaľ zlyhávali, pozornosť ČNR a spolu s ňou aj francúzskej vlády sa obrátila na USA, kde žili státisíce českých a slovenských emigrantov. Väčšina z nich od začiatku vojny podporovala snahy T. G. Masaryka. Už v roku 1915 uzavreli americkí Slováci tzv. Clevelandskú dohodu.  Štefánik nakoniec získal tritisíc dobrovoľníkov, ktorí začiatkom novembra 1917 odišli do Európy. Jeho mimoriadnou zásluhou bolo odstránenie takmer všetkých ideologických sporov medzi českými a slovenskými krajanskými spolkami v USA. Dňa 16. decembra 1917 podpísal francúzsky prezident Poincarré dekrét o povolení zriaďovať samostatné čs. jednotky v plnom rozsahu a o podpore ich formovania sa v ostatných štátoch Dohody. Tak sa vytvorila samostatná česko-slovenská armáda, ktorá politicky podliehala Československej národnej rade v Paríži. Štefánik požiadal generála Janina, aby sa ujal funkcie hlavného veliteľa armády.

Asi v polovici februára 1918 odišiel do Ríma, aby sa znovu pokúsil získať podobný súhlas aj od talianskej vlády. Jeho vysiľujúce rokovania nakoniec priniesli očakávané ovocie. Dňa 21. apríla 1918 v rímskom Palazzo Braschi podpísal Štefánik s talianskym ministerským predsedom Orlandom dohodu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády. Táto zmluva znamenala pokrok oproti dekrétu podpísanému francúzskym prezidentom. Bola to riadna zmluva medzi talianskou vládou a ČSNR. Bola to prvá taká zmluva, ktorá sa rovnala uznaniu Česko-slovenskej národnej rady za vládu „de facto“. Dňa 24. mája 1918 sa konala slávnostná ceremónia odovzdávania zástavy česko-slovenskej légii.

Po návrate do Paríža ho 18. júna 1918 ho povýšili na brigádneho generála francúzskej armády. Následne bol spolu s generálom Janinom povolaný na cestu do Ruska, kde po uzavretí tzv. brestlitevského mieru medzi boľševickým Ruskom a centrálnymi mocnosťami nastala pre čs. légie situácia, ktorá bola nesmierne zložitá. Generál Štefánik sa vydal na ďalekú cestu na Sibír cez Spojené štáty americké a Japonsko. Počas tejto cesty, práve keď sa nachádzal v Tokiu sa z novín dozvedel, že 18. októbra Masaryk a Beneš vydali Deklaráciu nezávislosti československého národa, ktorá niesla i Štefánikov podpis a zriaďovala „dočasnú vládu“, v ktorej mu pridelili ministerstvo vojny. Štefánika to prekvapilo a rozhorčilo. Nebol spokojný s Deklaráciou, ktorá sa mu zdala priveľmi radikálna, predčasná. Neschvaľoval Masarykovo jednostranné odvolávanie sa na americkú formu demokracie, bol by radšej, keby sa taký závažný dokument inšpiroval viac francúzskymi politickými pomermi. Na Sibíri sa pre zmenu dozvedel, že v Prahe je už ministrom národnej obrany Klofáč a rozhodne to nebolo príjemné prekvapenie. Masaryk a Beneš si svoje funkcie strážili. Štefánik bol ďaleko, ďaleko .... V Rusku na Štefánika čakala dôležitá úloha. Nevzdával sa svojho sna – prebojovať sa s jednotkami cez južné Rusko do vlasti. Legionári vedeli, že sa vojna skončila a nepriateľ bol porazený. Nevideli nijaký dôvod na to, aby zotrvávali v Rusku. Pod ťarchou nezvratných skutočností nakoniec musel Štefánik ustúpiť. Zároveň ho v Rusku zastihla správa, že mu bol udelený už tretí, Rád veľkodôstojníka Čestnej légie.

Po návrate zo Sibíri do Paríža mal rušný život. Masaryk ho pozíval do Prahy, Šrobár do Bratislavy a na Sibíri na neho čakali legionári, aby ich priviedol domov. Skôr ako sa vydal na cestu domov, musel vyriešiť Benešom vyprodukovaný problém medzi Francúzskom a Talianskom, najprv v Paríži a potom v Ríme. On túto otázku, v ktorej šlo vlastne o rozšírenie sféry vplyvu dvoch súperov nad novovzniknutým štátom, vyriešil ešte v Paríži a v Ríme. S maršalom Fochom sa dohodol a generálovi Diazovi taktne naznačil, že úloha generála Piccioneho sa skončila tým, že sa česko-slovenské vojsko, sformované v Taliansku, včlenilo do novej armády, ktorá sa organizovala za pomoci Francúzov. Spor sa mal definitívne urovnať po Štefánikovom príjazde do Bratislavy.
 
5  Posledný let Milana Rastislava Štefánika
Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campo Formido pri Udine do lietadla typu Caproni 450, sprevádzaný dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Štefánik aj napriek prehováraniu, aby dal prednosť vlaku, ktorý bol pre neho k dispozícii a poukazovaniu na časté havárie a nespoľahlivosť lietadiel typu Caproni, trval na svojom rozhodnutí s odôvodnením, ktoré už poznali jeho priatelia v Paríži, že sa nechce dotknúť rakúskej pôdy.

Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave, ktoré podľa správ generála Piccioneho bolo v dobrom stave pripravené na pristátie lietadla. Lietadlo sa objavilo nad Bratislavou, oblúkom sa blížilo k miestu pristátia. Potom sa však náhle zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia osádky boli na mieste mŕtvi. Príčiny havárie sa nikdy dostatočne neobjasnili a sú dodnes predmetom rôznych dohadov. M. R. Štefánik bol prvý Slovák, o ktorého smrti písali noviny v celej Európe, ba aj v iných krajinách sveta.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/osobnosti-zivotopisy/5731-milan-rastislav-stefanik/