Ľudovít XV.

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 21.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 191 slov
Počet zobrazení: 3 438
Tlačení: 388
Uložení: 340
Ľudovít XV.
Madam de Pompadour (1721- 1764)
 
Vlastným menom Jeanne-Antoinette Poissonová bola dcérou Louise Madeleine Poissonovej a Francoisa Poisson, ktorý bol zamestnancom bratov Parisovcov, známych finančníkov s veľkým vplyvom na hospodársky život Francúzska. Narodila sa 29. decembra 1721 a o 6 rokov neskôr prišiel na svet aj jej brat Francois Abel. Poissonovci patrili do kruhov vyššej strednej triedy. Žili v blahobyte, pokým sa Poisson nezaplietol do čiernych obchodov a musel ujsť do zahraničia, aby unikol väzeniu. Madame de Poisson ostala sama s dvoma malými deťmi, ale keďže mala milencov z bohatých finančných kruhov, bolo o ňu vždy dobre postarané. Najmä monsieur Le Normant de Tournehem sa ujal jej aj jej dvoch detí. V roku 1729 monsieur de Tournehem umiestnil Jeanne u uršulínok v Poissy. Dostala tých najlepších učiteľov na spev, tanec a literatúru. Aj napriek tomu v očiach šľachty vždy zostala len obyčajnou meštiankou, nie z práve najlepšej rodiny.

Tournehem zabezpečil, že sa o ňu uchádzal jeho synovec Charls Guillaume Le Normant d’Etioles, ktorý pochádzal z vplyvnej úradníckej šľachty (noblesse de robe). Po svatbe v marci 1741 sa presťahovali do sídla Chateau d’Etioles, ktoré sa nachádzalo blízko Versailles, ma okraji sénartského lesa, v ktorom Ľudovít XV. často poľoval. A práve tu využila Jeanne-Antoinette okolnosti, aby sa s ním stretla. Ľudovít ňou bol očarený, avšak vtedajšia jeho metresa, vojvodkyňa de Chateauroux jej dala jasne najavo, aby sa neobjavovala v jeho blízkosti. Ľudovít XV. bol francúzskym kráľom od roku 1715, kedy ako päťročný prevzal trón po smrti svojho prastarého otca Ľudovíta XIV. Za manželku si zobral v roku 1725 Máriu Leszczynsku, o sedem rokov staršiu dcéru zosadeného poľského kráľa. Poľskáb princezná bola múdra, nadaná, ale mala málo sebavedomia a v blízkosi kráľa sa cítila nesvoja. Napriek tomu za dvanásť rokov porodila viac ako desať detí. Pôrody ju tak oslabili, že z pôvodnej krásy nezostalo takmer nič.

Markíz de Nesle, jeden z najvýznamnejších šľachticov mal päť dcér , z toho tri sa stali metresami Ľudovíta XV. Najprv to bola v roku 1733 najstaršia Louise-Julie, grófka de Mailly. Neskôr mladšia Pauline-Félicité, madame de Vintimille, ktorá sa stala jeho metresou v roku 1738. Avšak v roku 1741 zomrela pri pôrode syna a nahradila ju najmladšia sestra Marie-Anne, markíza de La Tournelle. Zo sestier bola nielen najkrajšia, ale aj najambicióznejšia, žiadala byť jedinou metresou kráľa a neváhala vyhodiť vlastnú sestru Louise-Julie z kráľovského dvora. Žiadala , aby ju vymenovali do pozície maitresse en titre. Pod rukami metresy sa plachý kráľ zmenil na sebavedomú osobnosť, ktorá sa zaujímala o panovnícke záležitosti. 21. októbra 1743 ju vymenovali za vojvodkyňu z Chateauroux. Práve týmto si metresa veľa ľudí znepriatelila.
Okrem toho sa Ľudovít XV. nechal zatiahnúť do vojny o rakúske dedičstvo. Hoci ako väčšina európskych panovníkov podpísal pragmatickú sankciu cisára Karola VI., ktorou uznali Máriu Teréziu za dedičku habsburskej ríše, po smrti cisára 20. októbra 1740 nik svoj sľub nedodržal. Pod vedením pruského kráľa Fridricha II. chceli Španielsko, Bavorsko, Poľsko, Sasko a Sardínia rozšíriť svoje územia. Francúzsko sa nechcelo zamiešať, ale protirakúska strana na dvore bola taká silná, že kráľ napokon podľahol tlaku a poslal svoje vojsko do vojny. Na strane Márie Terézie stálo Anglicko, neskôr na svoju stranu získala aj uhorských magnátov. S ich pomocou zahnali francúzsko-bavorksé oddiely. V decembri 1743 sa Francúzsko dalo na ústup. V roku 1744 Anglicko a Holandsko ohrozovali severné hranice Francúzska, kým Rakúsko vpadlo do Alsaska. Ľudovít sa 3. mája 1744 vybral na sever posilniť bojovú morálku svojich vojakov. Podarilo sa im odzbrojiť nepriateľa. Radosť Francúzov skazila správa o pricestovaní vojvodkyne de Chateauroux za kráľom. Škandál vyvrcholil tým, 7. augusta 1744 v Metz kraľ ochorel a vyzeralo to, že umiera. Jeho spovedník mu však nechcel dať pomazanie, kým sa nerozíde s metresou. To aj napokon urobil, avšak 15. augusta náhle vyzdravel. Po návrate do Paríža sa opäť vrátil k svojej vojvodkyni de Chateauroux, ktorá náhle v roku 1744  zomrela na zápal pľúc. Kráľa sa to veľmi dotklo. Kráľov komorník Binet bol „náhodou“  vzdialený príbuzný Jeanne-Antoinette a práve on sa postaral o to, aby sa znovu stretli. Bolo to na bále pri príležitosti sobáša korunného  princa s dcérou španielskeho kráľa Marie-Thérése 25. februára 1745. Začali sa stretávať. Dvoranie tomu nepripisovali vážnosť, mysleli si, že ide len o krátkodobú aféru. V apríli 1745 sa madame d’Etioles nasťahovala do komnát prvej Ľudovítovej metresy, grófky de Mailly. Práve týmto krokom urobili veľký rozruch, pretože madame d’Etioles nemala vhodné postavenie.
Kráľovský dvor v tých časoch bol „svetom pre seba“, ktorému hovorili ce pays-ci (tu u nás), v ktorom hovorili inou rečou, zvratmi. Táto spoločnosť mala nespočetné množstvo pravidiel, ktoré ovládal iba ten, ktorý v tomto prostredí vyrástol.

Okrem týchto problémov robila kráľovi aj pretrvávajúca vojna o rakúske dedičstvo. V máji 1745 Ľudovít odišiel do Flámska, kde francúzske vojská porazili Anglicko. Išlo o bitku pri Fontenoy, ktorá je považovaná za najväčší vojenský úspech za vlády Ľudovíta XV. Mier, ktorý bol uzavretý v októbri 1748 v Aachene znamenal pre Francúzsko stratu všetkých doteraz dobytých území. Vďaka tomu sa medzi ľuďmi zaužívalo spojenie „hlúpy ako mier“.  Hoci bol kráľ dlhé týždne preč, na svoju metresu nezabudol a často jej posielal ľúbostné listy. Jeden z nich bol adresovaný „madame le marquise de Pompadour“, ktorý obsahoval povýšenie madame d’Etioles do šlachtického stavu, darovaciu listinu na vidiecke sídlo a príslušný erb: tri cimburia na modrom poli. Hoci teda mala metresa príslušný titul, nemohla preukázať štyristoročný šlachtický pôvod, ktorý by jej zaručil prijatie na dvore. Potrebovala teda dámu, ktorá by ju predstavila na kráľovskom dvore. Tou sa stala princezná de Conti, Ľudovítova vzdialená príbuzná, ktorá sa topila vo veľkých finančných ťažkostiach. A tak sa 14. septembra 1745 odohrala scéna, pri ktorej predsavili kráľovi ženu, ktorá bola už dlhé mesiace jeho milenkou.  Jeanne-Antoinette bola neskôr predstavená aj Marii Leszczynskej a na eľké počudovanie spolu prehovorili via ako len jednu vetu. Vraj to bolo presne dvanásť viet. Na prekvapenie dvoranov zanechala Jeanne-Antoinette vynikajúci dojem.
 Napriek tomu ju niektorí nikdy neakceptovali: napríklad vojvoda de Richelieu, synovec kardinála Richelieu, ktorý si z nej robil ustavične posmech kvôli jej pôvodu, spôsobu vyjadrovania. Až kým Ľudovít nezasiahol a nespýtal sa ho, koľkokrát sedel už v Bastile. Richelieu mal dosť rozumu, aby narážku pochopil a prestal s narážkami. Dalej to bol napríklad minister námorníctva, gróf de Maurepas, gróf z Argensonu a iní. Ľud ju tiež nikdy neuznával, obviňoval ju z veľkého mrhania peňazí, zvaľovali na ňu zodpovednosť za bezútešnú finančnú situáciu v štáte, za všetky politické chyby bola zodpovedná práve ona atď.

Markíza nepochybne vydávala veľa peňazí, no v žiadnom prípade nebola egoistická, chamtivá a zlá. Vždy sa správala k ostatným s úctou a vľúdnosťou. Práve na jej vzťahu s kráľom vidieť, že to nebola žiadna povýšenecká žena a nevyvyšovala sa nad kráľovnú. Ľudovít sa vždy k svojej žene správal chladne, ale vďaka madame de Pompadour urobil aspoň kedysi nejaké to vľúdne gesto. Na Nový rok 1746 jej napríklad daroval zlatú tabatierku. Hovorí sa však, že v skutočnosti bola určená pre matku metresy. Tá však na Vianoce 1745 zomrela, a preto markíza nahovorila kráľa, aby darček venoval manželke. Dokonca aj kráľovná vedela komu vďačí za toto úctivé správanie a vraj sa dokonca vyjadrila: „... Ak už metresa, potom radšej táto ako ktorákoľvek iná...“. Jeanne-Antoinette sa starala o kráľa , každý deň sa ho snažila potešiť nejakým podujatím alebo večerou s priateľmi. Organizovala divadlo, v ktorom hrala hlavné úlohy. Spoločne zariaďovali domy a sídla ako La Celle, Crécy, Bellevue, ermitáž vo Versailles či Elyzejský palác v Paríži. Spolu s kráľom mali veľkú záľubu v záhradnej architektúre.

Hoci žila v prepychu, nikdy netabudla na svoju rodinu a nehanbila sa za svoj  nízky pôvod. Zbožňovala svoju dcéru Alexandrine, ktorá sa narodila v roku 1744 a ktorú nechala v opatere jej otca. Nezabudla ani na monsieura de Tournehem, ktorému vďačila za veľa, a preto sa prihovorila u kráľa, aby ho vymenoval za ministra štátneho stavebníctva. Po smrti  monsieura mala prejsť funkcia na jej brata Francoisa-Abela. Spolu s bratom mala veľký záujem o umenie. V roku 1754 ho kráľ vymenoval za markíza de Marigny. Metresa podporovala umenie aj nový duchovný prúd-osvietenstvo. Veľmi sa zaujímala o nové myšlienky, ktoré aj šírila. Francoise-Marie Arouet Voltaire v nej našiel priateľku a mecénku. V roku 1746 sa mu dostalo pocty a bol vymenovaný do Académie Francaise a to aj napriek tomu, že jeho Filozofické listy boli pôvodne vyhlásené za nepriateľské štátu a cirkvi a boli zakázané. Takisto sa zasadzovala za vydanie Diderotovej a d’Alembertovej Encyklopédie, ktorá bola vo Francúzsku zakázaná kvôli propagovaniu myšlienok osvietenstva.
Madam de Pompadour bola ambiciózna a inteligentná žena, ktorá vedela na ľudí zapôsobiť svojou suverénnosťou. Bola mocnejšia ako legitímna kráľovná a vplyvnejšia ako ktorýkoľvek minister. Roku 1759 si mimoriadny vyslanec Márie Terézie knieža de Ligne o svojej návšteve vo Versailles poznamenal: „... Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď ma po audiencii u všetkých členov kráľovskej rodiny odviedli k akejsi spolukráľovnej, ktorá však vyzerala oveľa kráľovskejšie než skutočná kráľovná Mária Leszczynska, ktorá nie je nič iné ako nevychovaná stará žena...“.

Madame de Pompadour si vydobila postavenie oficiálnej metresy, bolo však potrebné si ho aj udržať. A to bolo mimoriadne zložité pre ženu so zdravím aké mala metresa. Veľa kašlala, mávala zvýšenú teplotu, často vykašliavala krv, bola často unavená, čo naznačovalo, že by mohla mať tuberkulózu. Pre jej chatrné zdravie nemohla napĺňať kráľove túžby, a preto sa kráľ čoraz častejšie zabával s mladšími dievčatami. Ľudovít XV. si v lesíku pri Versailles, v jeleňom parku dal prestavať lovecký domček na miesto svojich radovánok. Tam jeho komorník Leben občas ubytoval mladá dievča so strednej vrstvy, s ktorou sa kráľ potom zabával. Keď „doslúžili“, dostali odškodné. Ak náhodou otehotneli, aj ich deťom sa dostalo zaopatrenia. Občas sa o tieto záležitosti postarala aj madame de Pompadour, vedela totiž, že ju tieti mladé dievčatá nemôžu nijak ohroziť. Po ôsmich rokoch, teda v roku 1753 lásku medzi kráľom a markízou vystriedalo priateľstvo. Kráľ vedel ako veľmi metresu a jej rady potrebuje. Rodinné zázemie mu nemohla dať žiadna iná žena.
Nebezpečenstvo hrozilo zo strany šlachtičien, ktoré sa snažili získať kráľa. V januári 1753 jedna zdôverníčok metresy, grófka d’Esterades, sa spojila so svojím milencom, ministrom vojny a nepriateľom markízy grófom d’Argenson a začala snovať intrigy. Použili na to osemnásťročnú madame de Choiseul-Romanet, ktorá mala zváďzať a naťahovať kráľa, kým jej nesľúbi, že vyženie madame de Pompadour z dvora. Kráľ jej to sľúbil, avšak nepriatelia markízy nerátali s tým, že dievčina podľahla zvodom grófa de Stainvilla, ktorý sa touto cestou zmocnil listov. Listy obsahovali informácie o ich pláne. Gróf patril medzi nepriateľov metresy, a preto dodnes nie je jasné prečo madame de Pompadour pomohol. Osobne jej odovzdal listy a metresa ich ukázala kráľovi, ten hneď stratil záujem o mladú dievčinu.Stainvill bol na podnet metresy vymenovaný za vyslanca pri Svätej Stolici. Skutočným intrigánom sa nič nestalo, až o dva roky neskôr bola madame d’Estrades vyhnaná z dvora z dôvodu ďalších konfliktov. Jej milenec ju nasledoval o dva roky na to.
 Kráľ v roku 1752 vymenoval madame de Pompadour za vojvodkyňu. V roku 1754 zomrela jej dcéra Alexandrie na zápal pľúc. Pre markízu to bola ťažká rana, s ktorou sa nevedela nikdy vysporiadať.

 Postavenie metresy si čoraz viac upevňovala a kráľ sa s ňou radil aj štátnopolitických záležitostiach. V roku 1756 ju vymenoval za mimoriadnu dvornú dámu, čo znamenalo, že už nie je jeho milenkou, lebo ani Ľudovít by natoľko neponížil svoju ženu, aby jej ako dvornú dámu pridelil sokyňu. Aby sa predišlo hocijakému podozreniu, poslala madame de Pompadour list svojmu manželovi, v ktorom ho žiadala o odpustenie. Išlo však len o formálny list.
Podľa príkladu madame de Maintenon chcela aj markíza zanechať niečo po sebe, čo by ju preslávilo. Preto založila Ecole militaire v roku 1751. Asi 500 šľachticov v nej dostalo fundované vojenské vzdelanie. Medzi jeho chovancov patril aj Napoleon Bonaparte. Ďalej založila slávnu fabriku na výrobu porcelánu v Sévres. Francúzsko dosiahlo za vlády Ľudovíta XV. obrovský hospodársky rozmach a životná úroveň sa zvýšila. Aj tak však rôzne reformné pokusy vlády stroskotali. Možno práve vtedajšia spoločenská situácia podnietila muža menom Robert-Francois Damiens, aby 5. januára 1757 počkal na kráľa na dvore versailleského zámku a bodol Ľudovíta do hrudníka. Nešlo však o hlbokú ranu a kráľ sa rýchlo uzdravil. Z Anglicka sa za posledné roky stal úhlavný nepriateľ Francúzska v zámorských kolóniach i na mori. Na kontinente by Francúzsko nemuselo mať žiadne konflikty, pruský kráľ Fridrich II. však ustavične vyvolával konflikty a Rakúsko sa ho obávalo. Preto sa Mária Terézia snažila spojiť s Francúzskom. Rakúsky kancelár gróf Kaunitz preto odišiel do Francúzska (1750-1752), aby si zízkal priazeň kráľa a markízy. S tým nebol žiadny problém, keďže práve Fridrich II.sa o nej vyjadril dosť nelichotivo. V roku 1755 zavítal do Versailles rakúsky vyslanec gróf Adam Starhemberg a predložil madame de Pompadour rakúske návrhy: V prípade spojenectva by Rakúsko podporilo územné nároky Francúzska v Nizozemsku a podporil voľbu princa de Conti za poľského kráľa. Okrem toho by počas vojny s Anglickom mohlo Francúzsko používať prístavy Nieuwport a Ostende. Rakúsko vypovie spojenectvo s Anglickom a Francúzsko s Pruskom. Sprostredkovateľom cisárovnej bola práve madame de Pompadour.
V januári  1756 Prusko uzavrelo spojenectvo s Anglickom, a preto už nebol žiaden dôvod odmietnuť návrhy Rakúska. Táto udalosť vošla do dejín ako Zmena spojenectiev. Metresa dostala za svoje zásluhy písací stúl s portétom a listom od Márie Terézie. 29. augusta 1756 Fridrich II. vtrhol do Saska spriazneného s Rakúskom a začala sa sedemročná vojna. Francúzsko ako spojenec Rakúska sa ocitlo uprostred vojny. 5. novembra 1757 pri Rossbachu utrpelo zdrvujúco porážku od Pruska. Vroku 1763 napokon došlo k uzavretiu mierových zmlúv. Hubertusburský mier a Parížsky. Francúzsko stratilo dŕžavy v severnej Amerike, Indi a územia v Afrike.

Ľudovít XV. sa z Bien Aimé-všetkými milovaného stal naraz Bien Hai-všetkými nenávideným. Psychický stres, vyvolaný nenávisťou ľudu, ktoré musela madame de Pompadour znášať, zanechal daň na jej zdraví.
Bola natoľko slabá, že väčšinu svojich povinností prenechala na grófa Stainvilla. Kráľ ju denne navštevoval až 15. apríla 1764 zomrela. Aby mohla dostať sviatosť posledného pomazania, musela sa rozlúčiť s kráľom.
Keď madame de Pompadour prenášali do kostola v Paríži, aby ju pochovali vedľa dcéry Alexandrine, lialo ako z krhly. Ľudovíta sa smrť jeho milenky a najlepšej priateľky veľmi dotkla. Z balkóna svojej spálne sa prizeral smútočnému sprievodu a povedal: „...To bola jediná úcta, ktorú som jej mohol vzdať...“. 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.027