Milan Rastislav Štefánik
Milan Rastislav Štefánik
1.Detstvo (1880 – 1898)
Tu orlom
z hniezda vyletel
na krídlach ducha po oblohu,
v hviezd svetoch hľadajúc si cieľ...
Hviezdoslav
M. R. Štefánik sa narodil dňa 21. 7. 1880 v Košariskách v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Keď sa narodil, čakali ho už
tri sestry a dvaja bratia. Štefánikovci mali dovedna dvanásť detí, z ktorých ostalo nažive deväť, štyri dcéry a päť synov. Otec, Pavel
Štefánik, svojim chlapcom už pri narodení predznačoval svetonázor, keď im k bežne používaným menám pridával slovanské upomínajúce na
slávnu minulosť našich predkov. Tak najstarší Igor dostal meno Branislav, Pavel Svätopluk a Milan Rastislav. Na jeseň roku 1886, po prekonaní
kiahní, začal Milan chodiť do ľudovej školy. V Košarišskej slovenskej škole pobudol len tri roky. Roku 1889 odchádza do Šamorína na
Žitnom ostrove kvôli maďarčine, lebo o rok ho už rodičia chcú poslať na lýceum do Prešporka. V škole nemal žiadne nepríjemnosti, jeho
najobľúbenejší predmet bola matematika.
Pre slabý prospech brata Paľka Milan spolu s ním vystriedal ešte dve uhorské stredné
školy. Štvrtú triedu skončil v Šoproni (1893 – 1894), kde bolo štúdium ešte lacnejšie ako v Prešporku. Roky dospievania strávil Milan
na maďarskej puste v Sarvaši (1894 – 1898). Tu sa prvý raz zamiloval. Táto láska inšpirovala mladého septimána k pokusom o literárnu
tvorbu.
Posledný rok na strednej škole bol pre Milana úspešný. Za mimoriadnu usilovnosť mu udelili Telekiho štipendium 70 zlatých.
Niektorí profesori si ho tak obľúbili, že ho v nedeľu pozývali k sebe na obed.
2.Štúdiá (1898 – 1904)
V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do Prahy na techniku odbor stavebné
inžinierstvo. V tom čase v Prahe pracoval spolok Detvan. Predsedom Detvana bol medik Vavro Šrobár. Ten pod priamym vplyvom profesora T.G.
Masaryka, najprv v malom krúžku 10 – 12 študentov a neskôr na stránkach časopisu HLAS, šíril myšlienky o obrode politického
a kultúrneho života na Slovensku. Štefánik tu získal štipendium od Československej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal
navštevovať spolok evanjelických akademikov Jeroným. V marci 1898 sa stal tajomníkom Detvana.
Milan rád sedával so svojimi priateľmi
v kaviarni v nekonečných debatách a hrával tam aj biliard a šach. Učil sa aj šermovať a zdokonaľoval sa v streľbe. Prekvapoval
schopnosťou riešiť spamäti komplikované matematické úlohy. Pravidelne chodieval do divadla, no zriedka už na zábavy, pretože netancoval.
V roku 1900 nastal v jeho živote prelom. Uvedomoval si, že štúdiom na technike si vlastne pripravuje budúcnosť, ktorá nebude
v súlade s jeho ideálmi. A tak jedného dňa prestúpil na univerzitu, aby sa mohol oddať štúdiu hvezdárstva. Priatelia ho upozorňovali, že
tejto vedeckej disciplíne sa môže venovať len študent, ktorý má výnimočné nadanie, je hmotne zabezpečený a má nádej, že po skončení
štúdia dostane na niektorej hvezdárni miesto. Českej hvezdárne nebolo. Ostávalo iba Francúzsko, Anglicko, Amerika...
S podporou
staviteľa Antonína Dvořáka odišiel do Švajčiarska. Tu v rámci astronomických predmetov študoval aj matematiku a fyziku. V astronómii sa
zdokonaľoval aj prakticky na zurišskej hvezdárni u profesora Alfreda Wolfera. Okrem toho sa súkromne začal učiť francúzsky. Netrvalo ani rok
a Štefánik naozaj prekvapil: napísal dizertáciu „O novej hviezde v súhvezdí Kasiopeja z r. 1572“, poskladal rigoróza a 18. 10. 1904 ho
Jaroslav Vrchlický , prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, promoval na doktora filozofie.
3.Paríž a jeho
vedecká činnosť (1904 – 1907)
Do Paríža prišiel 28. 11. 1904. Štefánikovým cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch
najslávnejších astronómov v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Jansenovi. Keďže bol Janssen práve vtedy v Taliansku, Milan
musel naňho čakať. Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik ho hneď upútal a ponúkol mu prácu pod jeho
vedením. Bol to jeden z najšťastnejších okamihov v Milanovom živote. Netrvalo dlho a Janssen sa presvedčil o Štefánikovej nevšednej
pracovitosti a oddanosti astronómii.
Ako hosť Meudonskej hvezdárne podnikal Štefánik rôzne výpravy. 20.6.1905 uskutočnili
výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu. Vedecká výprava, ktorá mala pozorovať na vrchole najvyššieho štítu v Európe Slnko
a Mars. Vrchol Mont Blancu dosiahli až na štvrtý deň. Výprava síce nesplnila svoje poslanie – veď z celého takmer dvojtýždňového
pobytu na vrchole mala najviac ak dvadsať minút priaznivého počasia na astronomické pozorovanie – ale vytvorila svetový rekord. Tak dlho ešte
človek nevydržal na Mont Blancu. Po návrate z Mont Blancu ho Janssen opäť vyzval, aby sa pripojil k výprave, ktorá mala 30. 8. študovať
úplné zatmenie Slnka v Španielsku. Štefánik tentoraz už dosiahol prvý vedecký úspech a definitívnu dôveru svojho učiteľa. Pozorovanie
sa uskutočnilo v Alcosébre pri Valencii a trvalo tri minúty. Práve toto mu prinieslo neočakávaný spoločenský úspech. 30.8. predniesol
Janssen Štefánikovu štúdiu Spektroskopické skúmanie zatmenia Slnka v Alcosebre na zasadnutí parížskej akadémie a publikoval ju aj
v časopise.
Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do
parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskôr dôvernou priateľkou. Po odchode už
osemdesiatročného Janssena z Meudonskej hvezdárne však musel Štefánik odísť, lebo nový riaditeľ Henri Deslandres ho doslova nenávidel
a vyhodil ho. Na sklonku roku 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Lonhitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na
pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú
hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane L. N. Tolstého a jeho lekára D.
Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli roku 1907 sa
však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix, kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa liečil dva mesiace.
Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel a koncom roku sa opätovne vrátil do Paríža.
4. Svetobežník
(1912 – 1914)
Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť
Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21.9. bolo observatórium rozobraté. Potom sa Štefánik snažil
vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile
Chautemps, s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň.
Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech.
Začiatkom roku 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav
Bureau des Longitudes spolu s ústavom Bureau Central Méteorologique ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27.4. pristála jeho loď
v tahitskom prístave Papeete. Tu strávil nasledujúcich desať mesiacov. 28.4. 1911 na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia Slnka
dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj francúzska Akadémia. V lete 1912 ho vedecký ústav Bureau des
Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia Slnka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr, po uskutočnení výprav, sa vrátil do Paríža aj do rodných
Košarísk.
V apríli 1913 mu zomiera otec Pavel. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na Tahiti, no vtedy dostal poverenie od
francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc
v Ekvádore a na Galapágoch. Štefánik (vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj
podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera čestnej légie. Jeho úspechy opäť zastavila
choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí vojny a 9.8. sa vojenským
transportom vrátil do Francúzska.
5. Vojnový letec (1915 – 1916)
Začiatok vojny ho neprekvapil, lebo
jej začiatok predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť oslobodenia Slovákov spod útlaku a tento čin spájal
od začiatku aj s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roku 1915.
Nastúpil do vojenskej leteckej školy v Chartres a dňa 11.4. získal diplom pilota a hodnosť desiatnika. V hodnosti podporučíka potom
nastúpil na front, kde robil výskumné lety. Aj ako letec však mal stále na vedomí oslobodenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie
samostatnej česko – slovenskej dobrovoľníckej jednotky. Začiatkom septembra 1915 ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte
viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v Niši však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba.
Život mu vtedy zachránili priatelia Raoul Labry a Michael Bourdon a dopravil ho do Ríma, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Tam spoznal
aj pani Claire de Jouvenel, ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za oslobodenie Slovenska. Štefánik sa vrátil do Paríža, tu ho Claire
zoznámila s najvyššími politikmi: ministerským predsedom Aristidom Briandom a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničia
Philippom Berthelotom. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia československého štátu. Dňa 13.12.1915 sa stretol s E.Benešom
a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými a Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu.
6.
Organizátor ČSNR (1916 – 1917)
Štefánikovou novou úlohou, ktorú si sám stanovil, bolo vytvorenie jedného riadiaceho
centra pre spoločný odboj Čechov a Slovákov a tiež vytvorenie samostatného česko – slovenského vojska a jeho presadenie medzi politikmi.
O týchto plánoch informoval aj ministerského predsedu Aristida Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom. V tom čase Štefánika
opäť začala trápiť choroba a musel do nemocnice. Stretnutie Masaryka s Briandom bolo úspešné a Briand sa stal prívržencom Masarykovej
koncepcie riešenie stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu
zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári 1916 Národná rada krajín českých, ktorá sa neskôr premenovala na ČSNR. Jej predsedom bol
T.G.Masaryk, podpredsedom J. Durich a tajomníkom E. Beneš. Po odvolaní Duricha bol Beneš povýšený na podpredsedu a Štefánik sa stal
tajomníkom. Sídlo ČSNR bolo na Rue Bonaparte 18 a hlavnými tlačovými orgánmi boli časopisy La Nation Tchéque a Československá
samostatnosť. Súčasne začala rada organizovať česko – slovenské vojsko v zahraničí. Keď sa Štefánikov stav zlepšil odišiel do
Talianska. Tu ako letec rozhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä pre Čechov a Slovákov a okrem toho chcel získať talianske
vojenské a politické kruhy pre česko – slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa počítalo tiež s vytvorením juhoslovanského
štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý.
Po návrate do Paríža sa Štefánik intenzívne venoval
otázke ustanovenia samostatného česko – slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do Ruska. Dňa 25.8.1916 sa dostal v Mogiľove ku
Mauriceovi Janinovi, šéfovi francúzskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika ku náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi
i k cisárovi Mikulášovi a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch. Dňa 29.8. potom podpísali Durich a Štefánik
tzv. Kyjevskú dohodu spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom, ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého
a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do Rumunska, kde sa mu zakrátko podarilo získať 1500
dobrovoľníkov.
Začiatkom roku 1917 sa vrátil do Ruska. Po počiatočných komplikáciách s Durichom, ktorý nerešpektoval dohody a mal
skôr procársku orientáciu, však predsa mala Štefánikova misia v Rusku úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová dočasná vláda, ktorá
vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR bolo upevnené.
Dňa 2.6.1917 odplával Štefánik do USA. Prvou úlohou bol nábor
dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR.
Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20.10. bol Štefánik vyznamenaný
Krížom dôstojníka Čestnej légie. Po návrate do Paríža sa zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej československej
armády. Výsledkom bol Dekrét o vytvorení československej armády vo Francúzsku, ktorý vydala franc. vláda 16.12.1917. Podľa tohto dekrétu
a neskôr vydaného štatútu sa teda vytvorila samostatná československá armáda, ktorá politicky podliehala ČSNR v Paríži. V Paríži sa
Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa československého
vojska (10 000 vojakov).
7. V Taliansku a na Sibíri (1918 – 1919)
V polovici februára 1918 odišiel
Štefánik do Talianska. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie československej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však
neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z
najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník franc. armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu,
vypracoval memorandum, v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi generálneho štábu generálovi Diazovi
v Ríme. Výsledkom bolo, že dňa 21.4.1918 Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej
československej armády, ktorá plne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo Taliansko, čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov
pokračoval a 24.5.1918 sa pred pomníkom Viktora Emanuela v Ríme sa konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok
československým jednotkám.
V máji roku 1918 preletela svetom správa o vystúpení československých légií v Rusku. Mali už 50
000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti Nemecku a Rakúsko – Uhorsko. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a ústrednými
mocnosťami v marci 1918 však spôsobilo, že československé vojsko v Rusku stratilo nepriateľa. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo
potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20.6. hodnosť generála sa teda vybral z Paríža
na cestu. Najprv však navštívil USA, kde spolu s Masarykom a gen. Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24.9. potom odcestoval do Tokia, kde
ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na Sibír sa predlžovala.
Medzitým už nič nebránilo tomu, aby
sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak 14.10.1918. Vláda bola trojčlenná: Masaryk bol
ministerským predsedom, Beneš ministrom vnútra a Štefánik ministrom obrany. Krátko nato uverejnil Masaryk aj Vyhlásenie nezávislosti
Československa, tzv. Washingtonskú deklaráciu. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta Wilsona. Ten reagoval na návrh prímeria
zo strany Rakúsko – Uhorska tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy sami. A tie sa už rozhodli. Došlo
k vystúpeniu domáceho odboja a 28.10. k vyhláseniu ČSR. V Ženeve sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s K.Kramářom
a zahraničnej delegácie vedenej Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: Masarykovi i novej československej vláde, ktorej predsedom sa stal
Kramář, ministrom zahraničia Beneš, minister vojny Štefánik a rezort obrany prevzal Klofáč.
Zakrátko Nemecko kapitulovalo
a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v Japonsku. Chcel sa hneď vrátiť do Paríža no najprv chcel splniť svoj cieľ na
Sibíri. Dňa 13.11. nastúpil na loď do Vladivostoku. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do
vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik ČSR, zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval Bohdana Pavlu za splnomocnenca česko – slovenskej vlády
v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal Rád veliteľa českej légie a 25.1.1919 opustil Rusko a odišiel do Paríža.
Po
príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto i s G.Clemenceaum i maršalom
Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko - slovenského letectva, mal plány pre
zriadenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte. Potom ešte odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu
Giulianu Benzoniovú a dohodli sa na sobáši. Okrem toho ešte urovnával spor medzi franc. a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal
definitívne doriešiť po jeho príchode do Bratislavy. Na rodnú vlasť sa veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca roku 1913.
8.Vajnorská tragédia (4.5.1919)
Dňa 4.5.1919 nastúpil Štefánik na letisku Campo Formido pri Udine do lietadla typu Caproni 450,
sprevádzaný dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nikdy nepristalo,
pretože keď sa blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji.
Milan Rastislav Štefánik a všetci
členovia posádky boli namieste mŕtvi. Štefánik mal vo vrecku na prsiach list pre markízu Giuliane Benzoni a na ruke retiazku zo zlatých
mincí, na ktorých bol nápis AMOR – ROMA...
Nikto už nezistí, či tragickú nehodu spôsobilo pilotovo zdravotné zlyhanie alebo ho
omylom zostrelili vojaci, ktorí lietadlo považovali za nepriateľské...
V každom prípade – Štefánik zostal legendou.
Pochovaný
je na mohyle na Bradle.
Záver
Jedinečný, neopakovateľný život kopaničiarskeho rodáka M.R.Štefánika sa
odohrával takmer na všetkých kontinentoch a bol vyplnený neustálym hľadaním a titanským zápasom, ktorý v poslednej perióde dostal ráz
národnooslobodzovacieho boja. Šiel za svojím snom o slobodnej vlasti nezištne, aj keď tušil, že sa s ním v novej vláde nepočíta. Veril
v krajšiu budúcnosť a naplnenú lásku. Osud rozhodol inak. Raz o sebe napísal: „Žil som krásny život, prežíval som večnosť
v sekundách.“
Žijeme po 86 rokoch od jeho odchodu jeho odkaz...?
Zones.sk – Zóny pre každého študenta