Bavorská Alžbeta cisárovná Sisi
Bavorská Alžbeta cisárovná Sisi
Aká vlastne bola Sissi? Bolo to svojrázne bavorské dievča, ktoré
očarilo staré bavorské mesto svojou prirodzenou sviežosťou? Emancipovaná priekopníčka boja za rovnoprávnosť ženy? Alebo exaltovaná
neurotička, ktorá svojím správaním trýznila cisársku rodinu a najmä cisára Františka Jozefa? Zaujímali nás odpovede na tieto aj ďalšie
otázky, a preto sme si dovolili nahliadnuť do súkromia Alžbety Habsburgovej-Wittelsbachovej, ktorú jej blízki s láskou prezývali Sissi.
Dozvedeli sme sa, ako si organizovala život, ku ktorým osobám mala blízky vzťah, akým obľúbeným činnostiam sa venovala, ktorým povinnostiam
sa vyhýbala a kam od nich unikala. Pokúsili sme sa jemne vystihnúť jej typické charakterové črty, z ktorých mnohé určovali jej osobnosť
už od detských rokov. Priblížili sme aj, ako vyzeral všedný deň Alžbety Habsburgovej, ktorá veľkú pozornosť venovala svojej toalete
a telesnej hygiene.
K zvláštnym zvykom patrila starostlivosť o vlasy, ktorých sa smela dotýkať iba jedna kaderníčka – stala
sa blízkou dôverníčkou cisárovnej a ich česanie predstavovalo priam rituál. Veľkú pozornosť venovala cisárovná aj svojej postave, pre
ktorú podstupovala stále nové prísne pôstne kúry a hladovky a ktorú si udržiavala vo forme pestovaním viacerých druhov športov.
Rozličné neduhy narúšali tento tvrdý udržiavací program, takže často sa prikračovalo k ešte prísnejším opatreniam a cisárovná musela
absolvovať zdĺhavé liečebné kúry. Keďže mala od detstva zlé zuby, z márnomyseľnosti rozprávala a usmievala sa takmer so zatvorenými
ústami. Keď mala ľahké alergické vyrážky, niekedy dokonca i na tvári, úplne sa vyhýbala spoločnosti a pre príznaky starnutia sa od
obdobia medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou už radšej vôbec nedala portrétovať ani fotografovať. Pokiaľ ide o umelecký prejav, cisárovná
vynikajúco hrala na citare a bola známa ako poetka. Napodobňujúc svoj veľký vzor, Heinricha Heineho, už od detstva písala menšie básne.
Okrem toho sa učila niekoľko jazykov a vzdelávala sa v literatúre. Bola poverčivá, zúčastňovala sa špiritistických seáns a zaujímala
sa o osudy a starostlivosť o duševne postihnutých pacientov, ako i o liečebné metódy, ktoré sa používali pri týchto chorobách. Vo
wittelsbachovskej rodine bolo totiž niekoľko psychicky labilných príbuzných a Alžbeta sa sústavne obávala, že by tiež mohla prepadnúť
šialenstvu.
Cisárovná Alžbeta pochádzala tak z matkinej, ako aj z otcovej strany z rodu Wittelsbachovcov, ktorí vládli
v Bavorsku od 12. storočia do konca prvej svetovej vojny a počnúc 13. storočím užívali hodnosť falcgrófov (nemeckých ríšskych kniežat)
na Rýne. V priebehu storočí sa obe rodinné vetvy rozčlenili na množstvo vedľajších línií a roku 1799 jedna z neskorších vetiev
falcgrófov na Rýne dostala titul „vojvoda bavorský“. Wilhelm, falcgróf z Birkenfeldu bol prvým nositeľom tejto hodnosti, ktorú postúpil
svojmu vnukovi Maximilianovi, Alžbetinmu otcovi.
K spoločenským a politickým zvláštnostiam uplynulých storočí patrili spojenia
vládnucich kniežacích dvorov s tými istými rodinami, aby sa prostredníctvom príbuzenských vzťahov zamedzilo predovšetkým vzniku
vojenských konfliktov, a tak sa zachovalo či rozšírilo ich mocenské postavenie. Wittelsbachovci sa so vzornou pravidelnosťou riadili týmto
zvykom. Pri posudzovaní rodokmeňových tabuliek je nápadné, že sa pritom určité zväzky uprednostňovali. Prevládajú manželstvá
príslušníkov jednotlivých wittelsbachovských vetiev (Bavorska a Falcka) s Habsburgovcami. To znamená, že medzi predkami cisára Františka
Jozefa a cisárovnej Alžbety sa uzavrelo toľko príbuzenských manželstiev, že boli navzájom viackrát spríbuznení – odhliadnuc od
skutočnosti, že ich matky boli sestrami. Cisársky pár genealogicky spája dvadsaťšesť zväzkov medzi Habsburgovcami a Wittelsbachovcami
a okolo tridsať medzi Wittelsbachovcami navzájom. U cisárovnej sa k tomu pridružuje dvojitý wittelsbachovský zväzok jej rodičov.
Cisárovná Alžbeta mala veľmi vyvinutý zmysel pre humor, iróniu a šibalstvo; vlastnosti, ktoré však jej bytosť neovplyvňovali natoľko
ako mnohé iné.
Keďže cisárovná Alžbeta, ako aj mnohí členovia jej rodiny, ustavične podliehala striedavým náladám, ktoré
znenazdajky prechádzali z jednej krajnosti do druhej, jej humor a veľké nadšenie pre zábavu boli istým spôsobom odsúdené na krátkodobé
trvanie. Aj Alžbetin otec, vojvoda Max, prekypoval v mladosti životným optimizmom, ale jeho veselú povahu podchvíľou nečakane zatienili
trudnomyseľné nálady. Láska k poézii sa nepestovala len v rodine z matkinej strany, aj otec cisárovnej už od svojej mladosti skladal
prozaické i básnické diela. Väčšina detí bavorského vojvodu zdedila lásku k ľudovému umeniu a takisto sa naučila hrať na citare. Okrem
toho absolvovali hodiny klavírnej hry. Zatiaľ čo v hre na citaru považovali Alžbetu za nadanú, v hre na klavíri iba za priemernú. Jej brat
Karol Teodor bol však virtuóznym pianistom.
Po otcovi zdedila cisárovná Alžbeta jednu z najnápadnejších wittelsbachovských
vlastností – nepokojného ducha a neskrotnú cestovateľskú vášeň. Po starom otcovi zdedila Alžbeta nervozitu. „Neprestajne bola
v pohybe a len chuť k maľovaniu ju na chvíľu pripútala k stoličke.“ V dospelosti začala byť pohybom priam posadnutá. Čoskoro
jej pri vytrvalostnej jazde a niekoľkokilometrových „prechádzkových behoch“ nikto nestačil. Odhliadnuc od jazdeckej vášne – ako
telesného cvičenia a v súvislosti s túžbou po pohybe, ktorý bol rodine vlastný – prechovávala celá wittelsbachovská rodina neobyčajne
veľkú lásku ku koňom.
Aby mohla Alžbeta v domácom cirkuse pred pozvaným publikom vystupovať, vycvičila sa na otcov podnet za
cirkusovú jazdkyňu. Patrila k najlepším jazdkyniam svojich čias a v dospelosti sa naďalej snažila svoje umenie zdokonaľovať. Keďže sa
cisárovná Alžbeta ustavične zaoberala jazdectvom, stala sa z nej neobyčajne dobrá znalkyňa a milovníčka koní. Bola to vášeň, ktorá sa
ako mnohé vlastnosti wittelsbachovskej rodiny, rozvinula do extrémov. Alžbeta mala neraz ku koňom vrúcnejší vzťah ako k ľuďom.
2.1 Cisárovná Alžbeta a cisár František Jozef
K zvláštnostiam minulých storočí patril zvyk, podľa ktorého sa
vysoko postavenému starosvatovi predstavili dve dospievajúce dcéry z tej istej rodiny – ak to bolo možné. Tým mal možnosť voľby, aj keď
nie veľkú.
Veľkovojvodkyňa Žofia, ktorá spolu so sestrou Ludovikou, Heleninou a Alžbetinou matkou stretnutie mladých ľudí
pripravila, píše o schôdzke 16. augusta 1853 v liste sesternici Amálii. Z listu vyplýva, že sa z dvoch sestier čoskoro stala
uprednostňovanou nevestou Alžbeta. Ani nie šestnásťročná Alžbeta všetko, čo o láske, sobáši a manželstve vedela, pochádzalo
z romantických kníh a z predstáv, ktoré v nej táto literatúra vzbudzovala. Ako je známe z denníkov, ktoré si viedla už ako mladé
dievča, bola pred zasnúbením aspoň dvakrát zamilovaná, vždy však len na diaľku, zbožňovaní o tom ani nevedeli. Keď sa cisár František
Jozef objavil v Bad Ischli, bol prvým mužom, ktorý k nej pristupoval s láskou. Alžbeta spočiatku jeho city opätovala. Po čase sa jej však
manželova láska stala bremenom, aj keď sa u nej v starobe objavili určité príznaky oddanosti. Cisár František Jozef ju však po celý život
miloval a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho láska stupňovala. Dôkazom jeho vrúcnej náklonnosti sú početné listy manželke, ktorá bola čoraz
častejšie na cestách, alebo listy matke a neskôr herečke Kataríne Schrattovej. Aj jej ustavične opisoval Alžbetinu jedinečnosť.
Cisárova matka, veľkovojvodkyňa Žofia, vôbec nezaujímala voči svojej neveste kritický postoj. Synovu voľbu nielenže rešpektovala, ale ju
spočiatku aj schvaľovala. Cisár jej vo viacerých listoch opisoval priebeh svojej lásky: „Už sa nemôžem dočkať okamihu, keď odcestujem do
Possenhofenu, aby som sa stretol so Sissi, na ktorú neprestajne myslím.“ Napriek toľkej láske, starostlivosti a pozornosti sa nálada mladej
nevesty s blížiacou sa svadbou každým dňom zhoršovala. Cisár František Jozef bol pre Sissi priam kongeniálnym partnerom. Ako syn dominantnej
matky bol zvyknutý podriaďovať sa prianiam žien. Jeho celkové správanie poukazuje na to, že bol Alžbete nežne oddaný. Hoci od začiatku
manželstva žiarlila na všetky osoby ženského pohlavia v jeho okolí, František Jozef pôsobí skôr dojmom poslušného syna než vášnivého
idola žien. Alžbeta ním pre jeho zhovievavú dobromyseľnosť zrejme neraz aj pohŕdala. František Jozef obdivoval Alžbetu pre jej egocentrickú,
odmietavú a nevypočítateľnú povahu. Ako väčšina partnerov takýchto žien, aj cisár bol rodinne založený a starostlivý, jeho zhovievavý
postoj mal v sebe dokonca niečo materské, a teda asexuálne. Sissi bola od raného detstva viazaná na otca a to isté platí aj o silnom
vzťahu Františka Jozefa k matke. Ako manžel sa dostal do závislosti od dvoch žien: manželky a matky.
2.2 Láska
Alžbety k rodičom a súrodencom
Pokiaľ ide o lásku k rodičom, vojvodovi a vojvodkyni Bavorska, otcov vplyv bol na Alžbetinu
osobnosť a povahu podstatne výraznejší, aj keď si k nemu nevytvorila natoľko silný vzťah ako k matke. Zdedila však mnohé otcove záľuby
a vrtochy: lásku ku všetkému gréckemu, cestovateľskú vášeň, sklony k exotickosti, zanietenú hru na citare, obdiv cirkusového sveta
a básnické sklony, ako aj minimálny záujem o politiku a rodinný život. V detstve Alžbeta nevídala svojho otca príliš často, lebo sa na
dlhých cestách venoval svojim záujmom, nebýval často doma. Napriek tomu ho Alžbeta a jej súrodenci mali veľmi radi, pretože mal pochabé
nápady a svojrázny pohľad na život. Neraz svojvoľne prerušil vyučovanie svojich detí, učiteľom dal voľno a so synmi a dcérami sa vybral
do prírody, aby im – ako sa domnieval – ukázal na mieste činu oveľa dôležitejšie veci. Alebo pre ne usporadúval improvizované
a cirkusové predstavenia a koncerty v prírode. Matka, vojvodkyňa Ludovika Bavorská, nemala síce natoľko originálne nápady, deti však mali
oveľa vrúcnejší vzťah práve k nej. V rodine bola oázou pokoja. K nej sa uchyľovala cisárovná po celý život so svojimi trápeniami
a všetkými možnými starosťami.
Miláčikom rodiny bavorského vojvodu a vojvodkyne bol druhý brat cisárovnej Karol Teodor. Aj keď ho
matka už odmalička uprednostňovala, bol obľúbený aj medzi súrodencami. Alžbeta tento princíp preferencie prebrala z domu a celú svoju
lásku sústredila na najmladšiu dcéru, na „jedinú“ ako jej hovorila
2.3 Vzťah cisárovnej k svokre
a neveste
Treba predovšetkým skoncovať s predsudkami o zlom vzťahu medzi veľkovojvodkyňou Žofiou a Alžbetou. Na rozdiel od
všetkých biografických prameňov, ktoré veľkovojvodkyňu opisujú ako tvrdú, zlomyseľnú a neoblomnú ženu, jej blízki o nej hovoria ako
o mimoriadne spoločenskej a inteligentnej osobnosti. Cisárova matka nebola ani chladná ani tvrdá, ale dobrosrdečná a láskyplná žena.
Svojej neveste bola dokonca vďačná aj za to, že mohla za ňu prebrať výchovu detí. Prečo potom opisovala cisárovná svojej dcére Márii
Valérii veľkovojvodkyňu v takom nepriaznivom svetle, zatiaľ čo vlastnú matku idealizovala? Tento jav sa dá vysvetliť fenoménom
„rozporu a presunu“. Tak ako mnohí neurotici, aj Sissi popierala svoje negatívne city voči vlastnej matke, čím sa podvedome
snažila o vytvorenie ideálu matky, ktorej sa v skutočnosti musela vzdať.
Zdá sa, že kritikou veľkovojvodkyne Žofie vlastne len
presúvala na ňu negatívnu časť citov k svojej vlastnej matke. U Sissi to bolo ako v rozprávke: nie vlastná matka, ale macocha je vždy tá
zlá. V jej prípade však bola zlou macochou Žofia. Alžbeta prejavovala aj o vlastné deti málo záujmu, ešte menej sa zaujímala o vnúčatá
a nevestou – korunnou princeznou Štefániou jednoznačne opovrhovala. Štefánia sa vydala za následníka rakúsko-uhorského trónu a tým bol
jej osud podstatne nešťastnejší ako osud cisárovnej. Cisárovná však neprejavila ani trochu súcitu so svojou nevestou, ktorá musela opustiť
vlasť oveľa vzdialenejšiu ako bolo Alžbetino Bavorsko. Podobne ako cisárovná Alžbeta, aj Štefánia sa vydala vo veku sedemnástich rokov, no
na rozdiel od svokry jej nebolo dopriate získať si manželovu lásku a pozornosť. Alžbeta však nemala k neveste ani štipku pochopenia a ani
vo sne by jej nenapadlo, aby Štefánii pobyt vo Viedni nejakým spôsobom uľahčila.
2.4 Alžbeta ako matka
Alžbetinu pochybnú rolu matky môžeme ľahko vysvetliť: hoci porodila štyri deti, len jedno z nich, posledné, dcéra Mária Valéria,
bola skutočne jej.
Sissi sa viac-menej vzdala výchovy svojich prvých detí, mali ju na starosti vychovávateľky a guvernantky, ako to bolo
vtedy v každej rodine z vyššej spoločenskej vrstvy zvykom. Vzhľadom na svoj osobný život nebola Alžbeta nikdy schopná rozvinúť v sebe
materský cit. Jej správanie je odrazom nedostatku materinskej lásky, ktorú sama postrádala. Hoci v bulvárnej tlači je Sissi stále tým
šťastným dieťaťom zo svojráznej zdravej bavorskej rodiny, skutočnosť bola iná. Je veľmi pravdepodobné, že jej rodinné pomery boli
úplným opakom ideálu. Ako je nám známe, prvé tri deti nenapĺňali cisárovnú prílišnou pýchou. Len vo filme prezentovala svetu svoje deti
s materinskou zaľúbenosťou. V skutočnosti sa od nich dištancovala a správala sa k nim nepochopiteľne bezcitne. Odpor voči bábätkám
a ich pachu, ktorý ju vždy miatol, sú dôkazom neurotickej averzie voči malým deťom. Pre Sissi je charakteristický aj jej odpor voči
tehotenstvu, vrátane telesných premien, ktoré s ním súvisia. Alžbeta bola posadnutá vidinou štíhlosti, sústreďovala sa len na svoje telo
a pribúdajúcu telesnú hmotnosť pociťovala ako znetvorenie vlastného tela a veľmi ju to trápilo. Podobne ako jej otec, aj Sissi sa v živote
svojich detí zjavila, obrátila všetko hore nohami a opäť zmizla na neurčitý čas.
Pri najmladšej dcére Márii Valérii sa udialo
niečo zaujímavé: Sissi prejavila materinský cit. Ani teraz však nešlo o klasickú materinskú lásku zameranú na vývoj dieťaťa. Pri Márii
Valérii chcela odčiniť to, čo spôsobila svojim starším deťom. Nielenže brávala svoju „jedinú“ všade so sebou, teda aj na cesty, ale
zahŕňala svoju dcérku priam exaltovanou náklonnosťou. Robila všetko pre to, aby si Máriu Valériu k sebe pripútala a nemusela sa o dcérinu
lásku s nikým deliť. Ani s partnerom, ktorého si Mária Valéria sama zvolila.
Alžbeta bola posadnutá vidinou štíhlej línie.
Pri obliekacej tortúre už teda nešlo ani tak o „vonkajšie tvary“, ako skôr o stanovenie vonkajších hraníc vlastnej vôle a tým aj
náruživosti. Vieme si predstaviť, že pri šnurovačke s priemerom 47 centimetrov v páse už neostáva veľa miesta na peristaltiku ohlasujúcu
hlad. Sissi bola vášnivou jazdkyňou a ak nechcela, aby ju jej horkokrvné kone pri odvážnej jazde ohrozovali, musela ich náležite ovládať.
Na tele došívaný jazdecký úbor, ktorý takmer nahrádza druhú kožu, dáva potrebný pocit prevahy a sily.
Cisárovná sa vyznala
v gréckej kultúre, a preto sa dá predpokladať, že poznala aj obyčaje mykénskych žien: politicky najvplyvnejšie ženy nosili
v matriarcháte mykénskej kultúry najpriliehavejší odev. Úzko zošnurovaný driek mimoriadne zdôrazňuje ženské pohlavné znaky – prsia
a panvu – a symbolizuje prevahu, moc, silu.
Podobná symbolika sa skrýva za Sissiným uctievaním vlasov. Vlasy sú všeobecne symbolom
vitality a sily, rastú dokonca aj po smrti. Vlasy a vitalita v zmysle krásy spolu úzko súvisia, čoho dôkazom sú aj bujné vlasy mladosti
a preriedené vlasy staroby. Alžbetin účes, ktorý bol navyše výsledkom umeleckej, niekoľkohodinovej, namáhavej práce, možno v tejto
súvislosti interpretovať ako vitálnu, len ťažko skrotiteľnú silu.
Sissi po celý život odolávala zvodom jedla a iným pokušeniam
a aj svojim vlasom dala „pravidelnú“, estetickú ale aj zvodnú podobu.
Alžbetin zvyk, podľa ktorého jej museli vyčesané vlasy
predložiť na striebornej miske, nepostráda istú dávku masochizmu.
Cisárovná však nezratúvala len vyčesané vlasy, úzkostlivo
kontrolovala aj svoju hmotnosť a telesné miery.
Alžbeta vášnivo rada nakupovala, čo bolo takisto len náhradou za orálnu nenásytnosť:
nikdy nemala dosť.
Posteľ v strede izby určite nedáva normálnemu človeku predstavu uvoľnenému odpočinku, vyvoláva skôr tiesnivú
vidinu katafalku. Zvláštna voľba „spacieho kúta“ môže mať praktické a psychologické príčiny: na posteli umiestnenej v strede
miestnosti si mohla Alžbeta voľne spustiť svoje dlhé vlasy na zem. Nehrozilo tak nebezpečenstvo, že by sa zamotali alebo jej prípadne niekoľko
z nich vypadlo.
Štúdium jazykov a literatúry bolo ďalšou záľubou cisárovnej. O tieto disciplíny prejavovala prehnaný záujem,
a preto ho môžeme považovať za jeden z jej vrtochov.
Cisárovná Alžbeta sa mimoriadne zaujímala o všetko choré a abnormálne. Vo
všetkých mestách, v ktorých sa zastavila, navštevovala v nemocniciach ľudí s nákazlivými chorobami, oblasti zasiahnuté epidémiami alebo
blázince. Okrem toho pozývala k sebe ľudí enormného vzrastu alebo siamske dvojčatá. Jej záujem o duševne chorých a deformovaných ľudí
však netreba preceňovať, pretože to bolo v tom čase veľmi módne.
Poznámka, že v prijímacích miestnostiach cisárovnej neboli
stoličky, pretože sama nenašla pokoja, a tým odsúdila aj svojich návštevníkov k nepokoju, je poučná: do pohyblivého cieľa sa ťažko
triafa. Alžbeta bola stále v pohybe, a tak bola nielen telesne ale aj duševne ťažko dosiahnuteľná. Neukojiteľná potreba pohybu sa dá
vysvetliť ako symbolické odmietanie. Ďalším cieľom tohto ojedinelého správania je ponižovanie druhých. Ak niekto od cisárovnej niečo
chcel, musel za ňou doslova behať!
Posudzovanie duchovnej potencie cisárovnej je rozporuplné. Ona
sama sa pokladala za génia, ľudí svojho najbližšieho okolia označovala neraz ako banálnych, povrchných a detských.
Mala neobvyklé
jazykové znalosti. Okrem nemčiny ovládala Alžbeta maďarčinu, češtinu, poľštinu, rumunčinu, taliančinu, angličtinu, francúzštinu
a latinčinu. Ovládala dokonca starú i modernú gréčtinu. Literatúru študovala desiatky rokov – pasívne ako študentka a aktívne ako
poetka.
Zaujímavý je spôsob, akým Alžbeta absolvovala výučbu. Bola posadnutá pohybom, a preto sa počas vyučovania prechádzala. Vo
svojich miestnostiach v Hofburgu chodila v zime pri otvorených oknách sem a tam alebo počas niekoľkohodinových prechádzok priam bežala.
Nebolo vždy jednoduché nájsť učiteľa, ktorý by bol schopný prednášať a predčítavať v behu. „Alžbeta si na takéto prednášky
natoľko zvykla, že ak nečinne sedela, nedokázala sa sústrediť na látku, ktorú jej predčítavali.“ (Sztáráyová)
Alžbeta bola na svoje jazykové znalosti veľmi pyšná a v tejto súvislosti sa správala celý život ako pubertiačka. V tej-ktorej „tajnej
reči“ si vymieňala s kamarátkami súkromné zážitky, čím chcela predovšetkým kompromitovať viedenskú dvorskú spoločnosť, ktorá
maďarčinu neovládala.
Básnické umenie bolo jednou z mála vášní, ktorým sa cisárovná venovala už od detstva. Od desiatich rokov si
viedla romantický denník a skladala krátke básničky. Chcela sa tým vyrovnať svojmu otcovi, ktorý písal básne, rozprávky a satiry podľa
vzoru Heinricha Heineho. Nikto z bavorskej kráľovskej rodiny nemal pre to porozumenie a ani z toho radosť, pretože vtedajšia spoločnosť
Heineho „vyobcovala“ a ako voľnomyšlienkár, rúhač a kritik mal veľmi zlú povesť.
Ak posudzujeme Alžbetino literárne dielo
kriticky, môžeme konštatovať len (pravdupovediac ťažkopádnu) jednoduchosť. Celé desaťročia skladala naivné básne, miestami dokonca
vtipné, ironické a sarkastické. Alžbetina detská, nevyzretá myseľ sa prejavuje v jej zlomyseľných, posmešných básňach, v ktorých
používa prirovnania k zvieratám, teda okolnosť, ktorá je mimochodom príznačná pre neurotických ľudí.
Skutočnosť, že
cisárovná orientovala svoje básnické ambície zjavne na Heinricha Heineho a že ho dokonca považovala za svoje médium, je takisto veľmi
poučná. Súdobá spoločnosť Heinem opovrhovala a cisárovná zasa túto spoločnosť rada kompromitovala, preto je jej nadšenie pochopiteľné.
Zašla dokonca tak ďaleko, že sa s Heinem vo svojich predstavách zjednotila. Tvrdením, že z nej nehovorí jej vlastný duch, ale duch jej
idolu, si prisvojila jeho básnickú potenciu. Alžbeta teda písala perom Heinricha Heineho!
Alžbeta bola mimoriadna osobnosť,
a preto sa názory na ňu rozchádzajú.
Je historicky nepopierateľné, že svojimi náladami ustavične kompromitovala dvor, ktorý si
potrpel na dôstojnosť a dobré správanie.
Vysokých hodnostárov ponižovala tým, že museli počas audiencie stáť alebo za ňou
pobehovať a tak jej predniesť svoje prosby. Ďalším pohoršujúcim vrtochom bolo, že počas rodinných večerí odmietala jedlo.
Alžbeta
však stelesňovala aj emancipovanú ženu, ktorej záležalo na sebarealizácii a osobnej slobode a ktorá si po celý život nepotrpela na
manželské a rodinné šťastie v tradičnom zmysle slova. Keď bola na cestách, o mieste jej pobytu často nevedel ani sám cisár.
Excentrický spôsob správania, ktorý sa u cisárovnej často prejavoval, môžeme nájsť v učebniciach pod názvom anorexia. Na
diagnózu anorexie nepoukazujú len Alžbetine čudné stravovacie návyky. Telesný nepokoj a nápadná potreba pohybu sú takisto
charakteristickými sprievodnými javmi tejto duševnej poruchy. Do obrazu neurotického človeka však zapadá aj Alžbetina fixácia na vlastné
telo a zovňajšok, kult vlasov a postoj k materstvu.
To, čo sa u peknej rakúskej cisárovnej nostalgicky považuje za individuálne
čudáctvo, prerástlo medzičasom do kolektívnej hystérie. „Sissin syndróm“ je civilizačnou chorobou, ktorá sa vyznačuje odmietaním
kyprého, materstvom poznačeného tela. V minulosti mala mať žena zaoblenú postavu, mala byť citlivá a plodná. Bujné ženské tvary padli za
obeť plochej siluete a prvým prostriedkom, ktorý to umožnil, bol zvierajúci korzet. Cisárovnú by sme dnes mohli bez problémov zaradiť medzi
medzinárodné topmodelky s podpriemernou hmotnosťou. Vyrovná sa im nielen z estetického hľadiska, ale aj svojím správaním je dobre známe,
že dobre platené topmodelky dosahujú a sú schopné udržať si svoje výnimočné telesné miery len násilným postením, preháňadlami
a liekmi, ktoré znižujú chuť do jedla. Neurotické stravovacie poruchy už dlho nie sú len výsadou módnej scény: anorexia a bulímia sú
všeobecne na vzostupe. Bez zveličovania sa teda môže hovoriť o „Sissinom syndróme“, ktorý postihuje ne prelome tisícročí čoraz viac
žien.
6.1 Garderóba cisárovnej
Keď mala vojvodkyňa Alžbeta Bavorská krátko pred
svadbou, dostala ako každá iná princezná alebo vznešená meštianska dcéra od rodičov náležitú výbavu (v hodnote 50000 guldenov, čo
zodpovedá dnešnej hodnote niečo vyše 6 miliónov šilingov). Museli jej ju však pozháňať na poslednú chvíľu, pretože všetci boli
pripravení na to, že za cisára Františka Jozefa sa vydá staršia dcéra Helena (Néné). Na prípravu jej výbavy sa vynaložilo veľa času
i úsilia, veď bola už dlho vyvolená za cisársku nevestu. Alžbetina garderóba v čase svadby nebola preto ešte kompletná a podľa dvorných
predpisov na habsburskom dvore nepredstavovala výbavu prislúchajúcu neveste. Ešte niekoľko mesiacov po svadbe ju bolo treba s pomocou
viedenského dvora dopĺňať, aby bola úplná.
Najprv sa zadovážilo 14 tuctov párov (168 kusov) pančúch, 20 párov rozličných rukavíc,
6 párov kožených čižiem ako aj 113 párov topánok zo zamatu, atlasu, hodvábu alebo z „obyčajnej látky“ (ľanu), pretože
rakúska cisárovná si smela obuť jeden pár topánok alebo navliecť tie isté rukavičky nanajvýš niekoľkokrát. Pri slávnostných
príležitostiach si ich musela meniť dokonca aj niekoľkokrát denne.
Garderóba cisárovnej musela byť, napriek módnym trendom tej doby,
jednoduchá, praktická a elegantná. V špeciálnom kufri bolo uložených 120 párov rukavičiek, ktoré boli farebne navzájom zladené.
Na
jazdenie sa používali pevnejšie kožené rukavice a cisárovná občas nosila aj tri páry na sebe, aby sa jej uzda nezarezávala do rúk a tým
ju prípadne neporanila. Alžbeta nosila nápadne úzke, ručne šité, väčšinou čierne atlasové topánky na nízkych opätkoch. Za chladného
počasia si na topánky alebo čižmičky natiahla gamašiam podobné, fialovým hodvábom podšité kožené galoše.
Od 60.rokov
19.storočia prestala cisárovná nosiť spodničku (a tak to zostalo až do konca jej života). Jej nočné košele boli celkom jednoduché, ale
vždy pretkané hodvábnymi stužkami slezovej farby. Letná spodná bielizeň cisárovnej pozostávala z ľahkých košieľok a nohavičiek
z hodvábneho trikotu. V zime Alžbeta nosila podobnú spodnú bielizeň, vyrobenú z jemnej semišovej usne, do ktorej sa dávala zašívať.
Zašívanie sa tak stalo jej mániou a prenieslo sa aj na jazdecké oblečenie, ktoré si – sediac na koni – dávala prispôsobiť presne na
telo. Cisárovná Alžbeta nosila len málo šperkov, aj to nie veľmi vzácnych (s výnimkou oficiálnych galarecepcií). Snubný prsteň nenosila na
ruke, ale zavesený na zlatej retiazke a skrytý pod šatami. Na obľúbených vreckových hodinkách z čínskeho zlata bolo vygravírované meno
jej obľúbeného hrdinu z gréckych bájí „Achilleus“. Od smrti syna Rudolfa chodila cisárovná Alžbeta už len v čiernom. V deň
vlastnej smrti mala na sebe čierna šaty, čierny klobúk z konskej srsti, čierne, sklenými perličkami vyšívané topánky a cestovnú tašku
z čiernej kože (s kovovou iniciálkou „E“ ozdobenou korunkou), v ktorej opatrovala svoje osobné spisy. Čierny vejár nesmel chýbať na
žiadnej vychádzke. Za ním sa cisárovná skrývala pred zvedavými pohľadmi.
6.2 O rituáloch
ošetrovania vlasov cisárovnej
„Som otrokyňa svojich vlasov!“
(cisárovná sama o sebe)
Mimoriadne
veľa času v dennej toalete zaberala cisárovnej starostlivosť o vlasy, ktorá väčšinou vyplnila celé dve hodiny predpoludním. Dôkladné
česanie, ktoré sa naozaj nedá označiť inak ako rituál, lepšie pochopíme, keď si uvedomíme, ako veľmi Alžbeta milovala svoje vlasy.
Cisárovnú Alžbetu pokladali za jednu z najkrajších žien tých čias nielen pre jej mimoriadne bohaté vlasy. Bola si veľmi dobre vedomá
svojho pôvabného vzhľadu a nevídanej krásy a rada ju zdôrazňovala špeciálne pre ňu navrhnutým účesom – korunou upletenou z vlasov,
ktorú žartovne nazývala „zatykačový účes“. Keď už hovoríme o kráse cisárovnej, nemáme tým na mysli iba črty jej tváre,
ale i vysokú, gracióznu postavu, ktorú si udržiavala štíhlu diétami, športom a gymnastikou, a predovšetkým jej husté, vlnité vlasy,
ktoré jej siahali až po kolená. Na starostlivosť o ne vynakladala všemožnú námahu. Kongeniálnu služobníčku našla v mladej divadelnej
kaderníčke – Franziske Feifalikovej. Táto nevšedne nadaná kaderníčka patrila počas celého svojho dlhoročného pôsobenia k najbližším
dôverníčkam cisárovnej a bola si tohto výsadného postavenia veľmi dobre vedomá. Nárokovala si množstvo výsad a nástojila dokonca i na
tom, aby ju predčitateľka cisárovnej Ida Ferenczyová, aj dvorná dáma grófka Festeticsová zdravili vždy ako prvé,čo tieto dve dámy neveľmi
tešilo.
Na česanie používala kaderníčka jantárový, v striebre zasadený „čarovný hrebeň“, ktorý podľa mienky
cisárovnej zabraňoval akémukoľvek vypadávaniu vlasov. Striebornými nožničkami raz až dvakrát mesačne zarovnávala pramienky vlasov
padajúce do čela. Na konci rituálu musela vyčesané, mŕtve vlasy v striebornej miske predložiť cisárovnej, aby sa na ne pozrela. Podľa ich
množstva cisárovná potrestala kaderníčku viac či menej vyčítavým pohľadom.
Aby Franziska náladovú cisárovnú zbytočne
nepopudzovala, vymyslela si trik, ktorý jej odchod po česaní podstatne uľahčil: upevnila si pod zásteru lepidlom natretý pás, na ktorý
prichytávala počas česania vypadnuté vlasy a tak ich šikovne ukryla. Cisárovná Alžbeta bola od detstva navyknutá hrubo zaobchádzať
s domácim personálom a nezriedka sa stalo, že kým si kaderníčka neosvojila trik s pásom látky natretým lepidlom, dostala za niekoľko
vypadnutých vlasov poriadne zaucho.
Keď sa cisárovná Alžbeta v roku 1858 pri príležitosti svadby (v zastúpení svojej sestry)
Márie Žofie zdržiavala v Terste, nasťahovala sa do niekoľkých, pre ňu pripravených miestností v starej vládnej budove. Vtedajší
miestodržiteľ barón Mertens a jeho manželka sa predbiehali v úslužnosti voči cisárovnej. Keď jedného dňa prišlo kaderníčke Franziske
zle, takže nemohla cisárovnú učesať, manželský pár Mertensovcov ihneď začal hľadať dôstojnú náhradníčku. Našli šikovnú miestnu
kaderníčku, ktorá veľmi úctivo a starostlivo učesala vlasy cisárovnej, lebo počula, že vládkyňa si potrpí na každý vlas. Trasúcimi sa
rukami dievčina hrebeňom prečesávala husté vlasy cisárovnej a odrazu pocítila nástojčivé nutkanie vziať si jeden či dva vlasy na pamiatku
na tento deň. Po ukončení práce sa nechcela rozlúčiť s chumáčikom vlasov zachytených na hrebeni, ktoré mala odložiť do striebornej misky
a tak si ich odvážnym a rýchlym pohybom vsunula do úst. Cisárovnú, ktorá tento manéver uvidela v zrkadle, to veľmi prekvapilo a spýtala
sa dievčaťa, prečo to urobilo. Prichytená kaderníčka sa na to hodila na kolená, prosila o odpustenie a priznala sa, že nevládala odolať
túžbe vziať si na pamiatku zopár cisárovniných vlasov. Alžbeta, dojatá jej slovami, odpovedala pre ňu naozaj zvláštnym gestom – vzala
z toaletného stolíka strieborné nožničky, odstrihla si kučierku z bohatých vlasov a podala ju ako dar dievčaťu, ktoré prepuklo
v plač.
6.3 O Alžbetinom kulte tela
K mimoriadne delikátnym povinnostiam Franzisky patrili aj tzv.
„premeriavacie úkony“. Keď Alžbeta čoraz úzkostlivejšie začala dbať o svoju telesnú hmotnosť a postavu, musela jej cisárska
dôverníčka každé ráno a každý večer merať obvod pása, lýtok a stehien a zapisovať tieto hodnoty do zvláštnej knihy. Pri
príležitosti stretnutia cisára Napoleona III. a cisára Františka Jozefa v auguste 1867 v Saltzburgu sa uskutočnilo dokonca známe
„konkurenčné premeriavanie lýtok“ medzi oboma cisárskymi manželkami Eugéniou a Alžbetou. Rovnako, ako denné premeriavanie pásu,
stehien a lýtok, aj pravidelné váženie trikrát denne bolo neoddeliteľnou súčasťou krášliaceho programu. Aj na najmenší prírastok na
hmotnosti reagovala prísnymi opatreniami: ihneď si znížila prídel jedla, vďaka čomu, pri svojej telesnej výške 172 cm, po celý život
vážila iba 45 – 50 kilogramov. Ako každé obdobie histórie, aj 19. storočie ponúkalo rozličné metódy, ako si udržať štíhlu líniu.
Cisárovná ich vďačne preberala a dôsledne uplatňovala. Často napríklad zaspávala s vlhkými obkladmi okolo bokov, aby si uchovala
štíhlosť alebo pila rozšľahané osolené surové bielky. Iným obľúbeným prostriedkom na diétu bolo sladké aj kyslé kravské mlieko. Cisár
preto kúpil veľmi kvalitné kravy, ktoré stále držali v schönbrunnskej Tirolskej záhrade.
Pevnou súčasťou denného programu
bola starostlivosť o pleť. Cisárovná si ju ošetrovala vždy podľa ročného obdobia a podľa toho, kde sa práve zdržiavala. Zvyčajne si
ráno vždy zľahka vmasírovala do pokožky cold cream, gáfor a borax. Keď bola vystavená silnejšiemu slnečnému žiareniu, nanášala
si na tvár pleťové masky z čistého medu alebo z tvarohu. V čase jahôd si cisárovná natierala tvár aj krk roztlačenými jahodami alebo
osobitne pre ňu pripravenou jahodovou masťou. Napriek všetkým očakávaniam cisárovnej Alžbete neprospievalo športovanie, ktoré skutočne
až preháňala: jazdectvo, šermovanie, skôr behy ako prechádzky ako aj potné kúry a početné diéty oslabovali postupne telo aj nervový
systém cisárovnej. Existovalo len málo liečebných metód na telesné poškodenia (ischias, reuma), a preto sa Alžbeta s pribúdajúcimi rokmi
musela vzdať predovšetkým pravidelného jazdenia.
6.4 O stravovacích návykoch
cisárovnej
V skorších rokoch života cisárovná Alžbeta milovala sýtu bavorskú kuchyňu. Pila pivo a v malých množstvách
aj víno a vášnivo rada jedla múčne jedlá. Týchto stravovacích návykov sa s pribúdajúcim vekom (kvôli štíhlej postave) úplne vzdala
a živila sa takmer výlučne len mliekom a šťavami s pomarančov, citrónov, špenátu alebo mäsovými šťavami. Jedného dňa skoncovala
i so spoločným jedením pri rodinnom stole a potom už jedávala iba sama.
Cisár František Jozef nenávidel kúry svojej ženy na
schudnutie, ktoré stupňovali jej vrodenú bezradnosť a nervozitu a často sa im usiloval zabrániť.
V posledných rokoch života jedla
cisárovná takmer výlučne iba studené jedlá, pričom večera pozostávala hlavne z ľadového mlieka, surových vajec a pohárika tokajského
vína. Mala vlastnú kuchyňu s kuchárkou, ktorá jej pripravovala jedlá podľa diétneho rozpisu v tie hodiny, ktoré si Alžbeta sama určila
a servírovala jej v ich v cisárovniných izbách. Tu Alžbeta zvyčajne sama jedla prísne vymedzené množstvá skromného jedla. Bol to zvyk,
ktorého sa aj počas ciest s manželom len nerada vzdávala. Keď cisár František Jozef cestoval za Alžbetou do Cap Martinu, ich spoločné
hodiny sa obmedzili na najmenšiu možnú mieru. Niekedy cisárovná zjedla hlavné jedlo s manželom, pokiaľ však išlo o raňajky, tvrdohlavo
trvala na svojom práve, aby ju nikto nevyrušoval.
6.5 o športových aktivitách cisárovnej
Napriek všetkým pravidlám tých čias, v dôsledku ktorých dámy zo spoločnosti málo alebo takmer vôbec nešportovali, bola cisárovná
Alžbeta veľmi aktívna atlétka. Dokonca ani vo svojom obydlí nechcela upustiť od možnosti denného tréningu, a preto všade, kde žila (v
Hofburgu, v Bad Ischli, vo vile Hermes v Lainzi, v zámku Gödöllö) zriadili pre ňu malé telocvične. Najskromnejšie vybavenie predstavovali
kruhy, ktoré boli namontované na ráme dverí v súkromných miestnostiach cisárovnej. Keďže sa začiatkom 80. rokov 19. storočia musela vzdať
jazdenia, rozhodla sa namiesto toho začať s hodinami šermu. Ak to počasie dovoľovalo, hodiny šermu boli vždy vonku. Po tréningu cisárovná
zvyčajne odpočívala v hojdacej sieti vo feldafinskej farskej záhrade, pretože si myslela, že vďaka hustému živému plotu je tam najlepšie
chránená pred pohľadmi zvedavcov. Keď sa kúpala v Starnberskom jazere, museli v čase jej prítomnosti uzatvoriť verejné kúpalisko a dvaja
policajti mali za úlohu nepustiť nikoho do jej blízkosti. Rada využívala aj hotelovú plaváreň, pričom ju sprevádzalo černošské dievča,
ktoré ju počas tamojšieho pobytu denne masírovalo.
Ako dospelá patrila Alžbeta k najlepším a najodvážnejším jazdkyniam
svojich čias. Vo Viedni ju učil krasojazdu prvý učiteľ jazdectva Španielskej dvornej jazdeckej školy. Cisárovná čoskoro zvládla
i najkomplikovanejšie kroky a skoky a zaujímala sa o stále novšie a riskantnejšie techniky. Obrátila sa na cirkus Renz, ktorý mal stále
sídlo na ulici Zirkusgasse v II. viedenskom obvode a začala chodiť na vyučovanie ku krasojazdkyni Elise Renzovej. Učila sa akrobatiku na koni.
V zámku Gödöllö si dala cisárovná pristaviť k dvorným stajniam vlastnú manéž, v ktorej sa pod vedením Elisy Renzovej učila vrcholné
cirkusové čísla. Mimoriadnym potešením boli pre cisárovnú Alžbetu poľovačky na líšky. Najznámejšie a najnebezpečnejšie podujatia
tohto druhu sa konali v Anglicku a v Írsku a od sedemdesiatych rokov 19. storočia sa ich často zúčastňovala. V pokročilejšom veku sa
cisárovná Alžbeta musela vzdať jazdectva aj šermovania, pretože začala trpieť silnými ischiatickými bolesťami a dnou. Hoci sa ustavične
liečila, utrpenie sa už nedalo zmierniť.
6.6 O CHOROBÁCH, LIEČEBNÝCH POBYTOCH A LIEKOCH
Na to, aby sa mohli naplánovať čoraz častejšie liečenia cisárovnej a aby sa mohli použiť liečebné metódy ale aj aby sa cisárovnej
pomohlo v duševných ťažkostiach, bolo treba množstvo lekárov z radov cisárskych osobných lekárov ako i mnoho iných európskych
odborníkov z oblasti medicíny a kúpeľných lekárov. Všetci sa zaoberali udržiavaním zdravia a najrozličnejšími terapiami cisárovnej
Alžbety, radili jej a predpisovali na jej želanie stále nové pobyty v kúpeľoch, ktoré väčšinou slúžili jedinému cieľu: aby unikla
cisárskemu dvoru a tamojším povinnostiam.
Začiatkom manželstva vystačila cisárovná s medicínskou starostlivosťou Dr. Fischera,
bavorského osobného lekára svojich rodičov. S cisárskym osobným lekárom Dr. Seeburgerom udržiavala chladný alebo takmer žiadny kontakt,
pretože prekukol skutočný dôvod jej chorôb a z lojality voči svojmu cisárovi ho nechcel uznať. Ťažkosti cisárovnej Alžbety označil
súhrnným názvom nervózne afekty a pripisoval ich podráždenosti ženy, ktorej chýba zmysluplné zamestnanie a skutočný životný
obsah. Keďže jej neodporúčal vôbec nijaké liečenia, zo strany cisárovnej sa mu dostalo iba opovrhnutia. Od roku 1864 sa cisárovná zverila do
opatery prvému cisárskemu lekárovi Dr. Wiederhoferovi. nadviazala však kontakty aj s mnohými inými viedenskými lekármi, ktorí sú autormi
viacerých predpísaných receptov. Lekárske predpisy sa posielali do dvornej lekárne v Stattburgu, kde sa lieky ihneď pripravovali a recepty sa
uschovávali v archívoch. Najčastejšie predpisované liečebné prostriedky boli Wilsonova masť, masť na pokožku zmiešaná z ZnO2, glycerín,
loj, mädovkový čaj, rebríčkový čaj (domáci prostriedok proti ťažkostiam s pečeňou a žalúdočným ťažkostiam), železité kvapky
(proti málokrvnosti), očné kvapky, orientálna kozmetická masť, extrakt do vody na kúpanie, železitý prášok alebo železitá čokoláda.
6.7 O CESTÁCH CISÁROVNEJ
Ak na začiatku manželstva podnikal cisársky pár spoločné cesty
po všetkých krajinách monarchie, tak od 60. rokov 19. storočia cestovala Alžbeta najradšej sama. Cestovateľskú vášeň v sebe objavila, keď
jej pri ochorení na bronchitídu lekári odporúčali viacmesačný pobyt v južných oblastiach a ona si uvedomila, ako dobre jej padlo žiť
ďaleko od viedenského dvora, vysokej aristokratickej spoločnosti a prísneho dvorného protokolu. Manžel ju vzhľadom na svoje povolanie
z pochopiteľných dôvodov nemohol sprevádzať (okrem toho sa politická situácia v 60. rokoch čoraz väčšmi vyostrovala, v Uhorsku prepukali
nepokoje a roku 1866 sa odohrala neslávna bitka pri Hradci Králové), no v neskorších rokoch sa častejšie usiloval stráviť dva až tri
týždne koncom zimy spoločne s manželkou na Riviére. Medzi dlhými cestami na juh a početnými liečeniami cisárovná Alžbeta pravidelne
navštevovala svojich rodičov a súrodencov v Possenhofene alebo v Mníchove. Nikdy sa však neubytovala u príbuzných, dávala prednosť
bývaniu v hoteli. Vo Feldafingu pri Possenhofene bývala v hoteli Strauch, ktorý od roku 1915 nesie meno Cisárovná Alžbeta. Cisárovná často
cestovala na ostrov Korfu a prenajala si tam vilu Braila pri zátoke Gasturi. V ružovo natretom kolonádami ozdobenom dome, ktorý postavil istý
Benátčan, bolo síce iba niekoľko malých izieb – plánovali ho ako obytné sídlo, ale mal byť len dočasným riešením.
Na
mieste, kde stála vila dala cisárovná neskôr vystavať akýsi menší zámoček – Achilleion. Realizáciou stavby poverila neapolského
architekta Raffaela Carita. Zámok bol venovaný Achillovi, cisárovninmu obľúbenému hrdinovi z gréckej mytológie. Bol zariadený veľmi
nákladne, s fantáziou, z veľkej časti podľa nápadov cisárovnej. Na všetkom aj na posteľnej bielizni, stolovej bielizni a písacom papieri
sa skvel rakúskou korunou ozdobený delfín, posvätné zviera Thetis, Achillovej matky. Na obyvateľov Korfu však najväčší dojem urobilo, že
vila bola elektricky osvetlená, prúd sa vyrábal vo vlastnej elektrárni. Stavby a prestavby na Korfu sa ťahali dlhé roky. Keď bolo všetko
dokončené, cisárovná odrazu prestala mať o palác akýkoľvek záujem a ponúkla ho na predaj.
6.8
O STRACHOCH, POVERÁCH A DEPRESIÁCH
Cisárovná, známa svojím oduševnením pre literatúru a jazyky i tým,
že sa neprestajne usilovala vzdelávať a rozširovať si obzor, sa výrazne líšila od urodzených dám, príslušničiek vysokej aristokracie,
ktoré mali v tých časoch celkom solídne vedomosti, avšak ich životným obsahom boli predovšetkým rodina, domácnosť a spoločnosť. Čím
väčšmi sa Sissi telesne i duševne vzďaľovala od svojho manžela, tým usilovnejšie sa venovala štúdiu jazykov a literatúry.
Alžbeta trpela na idiosynkráziu (precitlivenosť) – mimoriadne prudko reagovala na určité podnety a špeciálne neznášala, keď na ňu ľudia
zvedavo zízali. Preto si po celý život skrývala tvár pod strieškou klobúka pod závojmi, slnečníkmi či vejármi. Podstatne radšej ako
ľuďmi sa cisárovná obklopovala zvieratami, ku ktorým mala neobyčajne silný vzťah a schopnosti hraničiace až s hypnózou. Zvlášť
výrazne sa toto nadanie prejavovalo pri splašených koňoch, ktoré často ako jediná dokázala skrotiť. Labilná osobnosť cisárovnej ju neraz
hnala do absurdných vecí a po celý život sa zmietala v poverách a špiritizme. Zúčastňovala sa špiritistických seáns, bola mimoriadne
poverčivá. Do pohára s vodou liala vaječný bielok a snažila sa predpovedať budúcnosť. Pred strakou sa trikrát poklonila, havranom sa
úplne vyhýbala, pretože ich spájala s utrpením. Bála sa zlého pohľadu a milovala chvíle, keď mohla za novu stáť pri okne
a vyprosovať si pomoc, či splnenie svojich želaní. Podkovy a klince, ktoré našla počas prechádzok, zbierala v presvedčení, že majú
ochrannú moc. Neskôr ich dávala pobronzovať alebo poniklovať. Keď zbadala hrbáča, vždy poprosila, či sa smie dotknúť jeho hrbu, čo vraj
prináša šťastie. Dávala si veštiť z kariet a od jednej jasnovidky sa dozvedela, že nezomrie vo svojej posteli. Verila v prevteľovanie
duší a videla sa, ako po svojej smrti lieta svetom ako čajka. V roku 1888 sa cisárovná začala zaoberať myšlienkou na samovraždu a vyskytli
sa u nej silné depresie. Bojovala proti tomuto stavu tým, že podnikala extrémne dlhé horské túry a ťažké výstupy na končiare. Kráčala
však tak rýchle, ba v priebehu rokov toto tempo ešte zvyšovala, že jej už takmer nikto nestačil. Duševný úpadok a tragická smrť
bratranca a bavorského kráľa, ako aj chorobné šialenstvo jeho brata Otta utvrdili cisárovnú v domnienke, že duševná choroba je v jej
rodine dedičnou záležitosťou a jedného dňa jej aj ona podľahne. Vytýčila si za cieľ skúmať šialených a nenormálnych ľudí.
Informovala sa o ich osudoch, o priebehu choroby ako aj o metódach, ako bojovať proti symptómom takýchto chorôb.
6.9
O DVORNÝCH DÁMACH A SLUŽOBNÍCTVE CISÁROVNEJ
V živote cisárovnej zohrali niektoré dámy mimoriadne
dôležitú úlohu. Boli to dámy, ktoré boli v dvornej službe a ku ktorým prechovávala priateľstvo. Až na jednu výnimku – cisárovnej
osobná kaderníčka bola Rakúšanka – mali všetky maďarskú štátnu príslušnosť. Išlo o dámy Ferenczyovú, Festeticsovú, Mailáthovú
a Sztárayovú. Grófku Esterháziovú pridelili sotva sedemnásť ročnej cisárovnej pri jej svadbe ako hlavnú dvornú dámu. Mala vtedy 56
rokov a bola už takmer 20 rokov vdova. Bez potomstva a manžela sa cítila osamelá a zasvätila celý svoj život rakúskemu cisárskemu domu,
kde ako vysokopostavená dvorná dáma patrila k najhorlivejším zástankyniam dvorného ceremoniálu.
Veľmi spontánne sa rozhodla
Alžbeta pre jednu z mála, ktoré pochádzali z nižšej šľachty, a preto vlastne ani nevyhovovali pre službu na dvore. Cisárovnú však
prirodzenosť a sviežosť Idy Ferenczyovej ihneď tak očarili, že nijaké dvorné predpisy jej nemohli zabrániť v tom, aby si nevybrala práve
ju.
Od roku 1871 patrila k sprievodu cisárovnej nová dvorná dáma, grófka Mária Festeticsová, ktorá v budúcnosti mala na Alžbetu
vplývať politicky ešte silnejšie ako Ida Ferenczyová, s ktorou sa delila predovšetkým o osobné zážitky. Napriek svojmu vidieckemu pôvodu
bola však Mária Festeticsová vo svojich 32 rokoch viac svetsky orientovaná ako Ida, bola múdrejšia, kritickejšia a skeptickejšia –
stelesňovala teda typ ženy, ktorá sa vďaka svojmu postaveniu a výchove určite bude vedieť presadiť na rakúskom dvore.
Po smrti
cisárovnej sa obidve dámy utiahli od dvora a viedli vo Viedni i v Maďarsku skromný spoločenský život.
Z maďarských dvorných dám
cisárovná uprednostňovala aj grófku Šarlotu Mailáthovú, ktorú prijali do služieb, pretože hľadali zdatnú a vytrvalú dámu, ktorá by
vládala sprevádzať Alžbetu na jej dlhých peších túrach.
V decembri 1894 sprevádzala cisárovnú na ceste, ktorá viedla cez Terst do
Alžírska, po prvý raz ako „provizórna dvorná dáma“ grófka Irma Sztárayová. Čoskoro si získala sympatie cisárovnej a už
zanedlho dostala titul riadnej dvornej dámy. Do histórie vstúpila grófka Sztárayová najmä vďaka smutnej udalosti – sprevádzala cisárovnú
na poslednej prechádzke a bola svedkom jej vraždy. Po smrti cisárovnej sa aj ona utiahla zo spoločenského života.
Cisárovná
Alžbeta sa s pribúdajúcim vekom cítila čoraz menej pochopená, nenachádzala porozumenie ani medzi svojimi najbližšími, označovala sa
blázna v tomto svete, pretože nikto s ňou nechcel žiť vo vysnenej ríši. Na druhej strane všedný deň v kruhu rodiny pre ňu nič
neznamenal. Túžobne očakávala deň, keď unikne do ríše smrti, aby sa zase ocitla v spoločnosti stratených príbuzných duší.
Sissi zaskočila náhla a tragická smrť. Melancholický a rozporuplný život cisárovnej sa skončil jedného pekného dňa v Ženeve. Na
inkognito ceste si objednala v hoteli Beau Rivage izbu na noc 9.septembra pod menom grófka Hohenembs. Sprevádzala ju gardedáma grófka Irma
Sztárayová, ktorej sa na jednej z dlhých prechádzok zverila: „Verím v Boha, ale nie tak veľmi, ako ty. Možno jedného dňa zasa budem
pobožná. Často túžim po smrti, viem, že ty sa jej nebojíš, ale ja sa trasiem pri tejto myšlienke. To čo ma skutočne desí, je krok medzi
životom a smrťou“.
Ten krok musela onedlho urobiť. O pol druhej 10. septembra Sissi a jej sprievodkyňa vyšli
z hotela k jazeru, kde mali nastúpiť na loď Genéve, ktorá ich mala dopraviť do Montreaux. Ale na pobreží čakal anarchista Lucheni. Do
Ženevy prišiel 5.septembra s predsavzatím zabiť nejakého člena kráľovskej rodiny. Jeho prvou myšlienkou bolo zabiť dediča francúzskeho
trónu Henriho Orelánskeho, ale ten medzitým zo Ženevy odcestoval. Ako Lucheni zistil, že v Ženeve je jej cisárske veličenstvo, doteraz nie je
známe. „Predurčený“ na to, aby nezmeškal stretnutie s históriou, čakal na prístavnom móle Mont Blanc, vo vrecku mal starostlivo
nabrúsený stolársky pilník trojuholníkového tvaru. Bol by pravdepodobne uprednostnil skutočnú dýku, ale nemal na jej kúpu dosť peňazí.
Pilník napokon poslúžil jeho zámeru celkom spoľahlivo.
Zazvonil zvonec, obe ženy sa náhlili na naloďovací pontón, aby
nezmeškali loď. A to bola Lucheniho chvíľa. Rozbehol sa k cisárovnej, zohol sa, ako keby chcel nazrieť pod jej neodmysliteľný slnečník.
V tom istom okamihu ju udrel do hrude pravou rukou, v ktorej držal pilník a ušiel. Grófka Sztárayova sa v okamihu, keď cisárovná spadla,
rozkričala. Keď pomohli Sissi na nohy, povedalo jej veličenstvo: „To nič nie je, poďme, musíme sa ponáhľať, aby sme stihli loď.“ Myslela
si, že sa ju nejaký zlodej pokúsil okradnúť. Na lodi začala Sissi blednúť a slabnúť. Všetci okolo sa jej snažili pomôcť, podávali jej
vodu a ona sa vzchopila natoľko, že sa ešte spýtala: „Čo sa mi stalo?“. Potom však stratila vedomie, tentokrát navždy. Grófka jej
rýchlo uvoľnila oblečenie a na hrudi objavila krvavú škvrnu, nie väčšiu, ako minca.
Lucheni sa na úteku zbavil vražednej
zbrane, ale čoskoro ho vypátrali a zatkli. Počas vyšetrovania neprejavil žiadnu ľútosť. Zaujímalo ho jedine to, aby ho nepopravili
v Ženeve, ale v Luzerne, odkiaľ pochádzal. Napokon ho odsúdili na doživotie, ale Lucheni opäť raz vzal spravodlivosť do vlastných rúk –
obesil sa vo väzení v roku 1910. Rakúska cisárovná a maďarská kráľovná zomrela vo veku 60 rokov. Pitva potvrdila, že zbraň prenikla do
hrude 85 mm hlboko, zlomila Sissi štvrté rebro, prešla ľavým pľúcnym lalokom, prepichla ľavý osrdcovník a vnikla priamo do ľavej komory
srdca. Rana svojou precíznosťou pôsobila, akoby ju zanechal chirurgický nástroj. Bola taká úzka, že krv unikala z komory srdca, len po
kvapkách a Sissino srdce sa preto zastavovalo len pomaly. Po vystavení mŕtvoly cisárovnej v hoteli Beau Rivage túto 15. septembra previezli
špeciálnym vlakom do Viedne. Mŕtvej cisárovnej bolo treba pri jej príchode do rezidencie pripraviť čo najčestnejšie prijatie... Každému,
kto sa ho zúčastnil, sa zrejme ten deň navždy nezabudnuteľne vryl do pamäti. Nebola to iba ľudská tragédia, bol to závan svetového
diania, v ktorom sa otriasol dovtedajší svet.
Naša odpoveď na spornú otázku, či bola cisárovná len pôvabná zvláštna bytosť
alebo jedna z prvých emancipovaných žien, je takáto: Sissi bola vskutku moderným typom ženy.Táto žena, ktorá sa stala panovníčkou proti
svojej vôli, rozvinula v sebe schopnosť unikať do sveta snov. A práve táto schopnosť jej pomohla mnohé prekonať. Stala sa symbolom mnohých
žien šľachtického či meštianskeho pôvodu, ktoré žili osamotené v manželstvách typických pre vtedajšiu dobu, postavených výlučne na
báze zachovania formy a vzájomnej úcty.
Alžbeta bola mimoriadna osobnosť, a preto sa názory na ňu rozchádzajú. Už za svojho
života dala krásna cisárovná podnet k mnohým špekuláciám a dodnes je opradená celým množstvom povestí. Je historicky nepopierateľné,
že svojimi náladami ustavične kompromitovala dvor, ktorý si potrpel na dôstojnosť a dobré správanie. Rada používala maďarský jazyk,
ktorý okrem nej a cisára nik neovládal. Neprejavovala tým len otvorené sympatie Uhorsku, ale zároveň diskriminovala ostatnú dvorskú
spoločnosť.
Alžbetina matka Ludovika a Žofia, matka cisára Františka Jozefa, boli dcéry bavorského kráľa pochádzajúceho
z hlavnej wittelsbachovskej vetvy. Ludovikino manželstvo s vojvodom Maxom Bavorským z vedľajšej wittelsbachovskej vetvy bolo teda
z hierarchického hľadiska manželstvo pod úroveň. Alžbeta mala podľa toho nižší pôvod ako jej svokra. Táto okolnosť bola pravdepodobne
ohniskom sváru. O stavovskom rozdiele medzi Sissi a jej svokrou sa zrejme škodoradostne klebetilo aj na dvore. Pre Alžbetu je príznačné, že
neakceptovala nikoho z cisárskej rodiny, kde sa cítila nesvoja. Sissi si vyberala za spoločníčky výlučne ženy neprimerané jej postaveniu,
vysokými úradmi zásadne poverovala ľudí nižšieho postavenia a so svojimi dvornými dámami hovorila len po maďarsky, aby ju ostatní
nerozumeli. Ak sa Alžbeta vôbec objavila v spoločnosti dvora, mala buď zlú náladu alebo mlčala, čo sa dá takisto považovať za pokus
kompromitovať ostatných a zároveň na seba upozorniť.
Zaujímavé je, že Sissi zbierala obrázky a fotografie krásnych žien.
Táto záľuba má dvojaký význam. Na jednej strane tu ide o identifikáciu s mužom, na druhej strane si porovnávaním s kráskami potvrdzovala
vlastnú prevahu celkom podľa hesla: „Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi?“Vo všeobecnosti išlo cisárovnej viac
o to, aby lásku dostávala ako dávala a aby bola bezhranične obdivovaná. V každom osobnom vzťahu chcela byť pre toho druhého
najdôležitejšou osobou. Takýto spôsob správania zdôrazňuje Alžbetine falicko - narcistické povahové črty. Všetci ju mali obletovať,
všetko sa malo krútiť okolo nej, zatiaľ čo ona sa nad pocity druhých ľahostajne povznášala. Napriek mnohým záľubám a rozličným
zamestnaniam trápil cisárovnú po celý život nepokojný duch, podnikala mnohé dlhé cesty a bolo zrejme jej osudom, že práve na jednej
z týchto ciest tragicky a nečakane vyhasol jej život, ako to už vopred bola tušila.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta