Sv. Ľudovít z Anjou
Rehoľník - biskup (1274 - 1297)
Tento sv. Ľudovít pochádzal z kráľovského rodu Anjouovcov. Jeho otcom bol
neapolský kráľ Karol II. z Anjou (čít. anžu) a matkou Mária, dcéra uhorského kráľa Štefana IV. Narodil sa im ako druhorodený vo februári
1274, a to pravdepodobne v Brignoles v Provensalsku (juhovýchodné Francúzsko). V r. 1288 ho dali spolu s dvoma bratmi ako rukojemníka aragonskému
kráľovi Alfonzovi III.
V Katalánsku bol so svojimi bratmi sedem rokov. V tom čase bývali spolu s dvoma františkánmi (jeden z nich
bol spovedník kráľovnej) a dopisovali si s veľkým františkánskym askétom tých čias - Petrom Jánom Olivi, od ktorého žiadali duchovnú
útechu. Tieto styky s františkánmi mali rozhodujúci vplyv na ďalší Ľudovítov život. Rozhodol sa stať kňazom, a to podľa možnosti vo
františkánskej reholi.
Ešte v katalánskom zajatí mu v r. 1294 pápež Celestín V. dovolil prijať nižšie svätenia a vymenoval ho
za správcu lyonského arcibiskupstva. Dal mu aj patričný dišpenz od požadovaného veku, lebo Ľudovít mal vtedy ešte len 20 rokov. Ale keď sa
po odstúpení Celestína stal pápežom Bonifác VIII., ten zrušil menovania svojho predchodcu.
V r. 1295 zomrel Ľudovítov starší
brat Karol Martel; preto právo nástupníctva prešlo na neho. Ale on, len čo ho v októbri 1295 prepustili zo zajatia, usiloval sa vstúpiť do
františkánskej rehole v mieste Montpellier. Avšak generálny predstavený to nedovolil z obavy pred jeho otcom kráľom Karolom II. z Anjou. Vtedy
sa Ľudovít vybral do Ríma, kde mu na Vianoce 1295 pápež Bonifác udelil subdiakonskú vysviacku. Z Ríma šiel do Neapola, kde sa v januári
alebo februári 1296 zriekol nástupníckych práv v prospech mladšieho brata Róberta. Dňa 19. mája 1296 ho neapolský arcibiskup vysvätil za
kňaza.
Ľudovít sa už predtým vyznačoval veľkou nábožnosťou a chudobou, čo ešte viac vyniklo po jeho zrieknutí sa
nástupníctva a po kňazskej vysviacke. Teraz sa už bez odkladania chcel stať františkánom. Priťahovala ho najmä prísnosť a chudoba
vtedajšieho reformného hnutia vo františkánskej reholi. Nasledovníkov tohto hnutia nazývali "spirituales" (duchovní) oproti
ostatným, ktorých volali "fratres communes" (obyčajní, normálni bratia).
Avšak pápež Bonifác chcel vymenovať Ľudovíta
za biskupa juhofrancúzskeho mesta Toulouse. Keď nemohol prekaziť toto menovanie, Ľudovít prosil, aby mohol najprv zložiť sľuby vo
františkánskej reholi. S pápežovým dovolením tak urobil tajne 24. decembra 1296. O štyri dni neskôr ho pápež vymenoval za biskupa. Ľudovít
slúžil slávnostnú biskupskú sv. omšu 5. februára 1297 v rímskom kostole Aracoeli. Po bohoslužbe odložil biskupské rúcho a verejne si
obliekol františkánsky habit. Jeho otec, neapolský kráľ, sa až pri tejto príležitosti dozvedel, že syn je rehoľníkom, a veľmi sa
nahneval.
V máji 1297 Ľudovít prišiel do svojho biskupského sídla v Toulouse. Už o mesiac odišiel do Katalánska, aby
sprostredkoval mier medzi aragónskym kráľom Jakubom II., ktorý bol jeho príbuzný, a francúzskym šľachticom grófom de Foix. Pri ceste
naspäť si zašiel do rodného mestečka Brignoles. Tam náhle ochorel a zomrel 19. augusta 1297. Mal niečo vyše 23 rokov. Pochovali ho vo
františkánskom kostole v meste Marseille. Odtiaľ v r. 1423 aragónsky kráľ Alfonz V. dal previezť jeho relikvie do katedrály mesta Valencie.
Františkána a biskupa Ľudovíta z Anjou vyhlásil za svätého pápež Ján XXII. v apríli 1317. Jeho ctitelia ho obdivovali
predovšetkým pre jeho chudobu (hoci bol z kráľovského rodu), mimoriadnu poníženosť a dobročinnosť.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta