Zóny pre každého študenta

Obsah vzdelávania (OV)

Obsah vzdelávania (OV)
 
Vzdelávanie – proces osvojovania si poznatkov a činností, vytváranie vedomostí a zručností, rozvíjanie duševných a telesných schopností a záujmov. Prebieha vo vyuč. procese – formatívny proces – po stránke rozumovej morálnej, estetickej, pracovnej, telesnej...
 
Vzdelávanie plní funkcie – popri procese získavania vedomostí:
A) zo spoločenského hľadiska - socializačnú – príprava jedinca na zaradenie do spoločnosti
- profesijnú – príprava na určité povolanie
Zároveň treba rozlišovať medzi všeobecným a odborným vzdelaním
B) z PG hľadiska
- inštrumentálnu: vzdelávanie ako východisko ďalšieho vzdelávania
- informatívnu: vzdel. okrem konkrétnych vedomostí psychických poznávacích procesov
- formatívnu: rozvoj psychických poznávacích procesov
- výchovnú: vzdelávaním sa človek aj vychováva, pestuje si vôľu a charakter a pod.
Tieto funkcie pôsobia súčasne, dopĺňajú sa a podporujú jedna druhú. Osobitným druhom je samovzdelávanie (autodidakcia), kt. sa začína na určitom stupni vývoja jedinca.
 
Pri výbere OV sa uplatňuje hľadisko:
  spoločenské  – rešpektuje sa dosiahnutý vývin spoločnosti
  biologické  – fyzický vek žiaka a jeho biologické osobitosti
psychologické – rešpektovanie psychických  zákonitostí vývinu  osobnosti
historické – zdôrazňuje skúsen. z  predchádz. vývinu koncipovania obsahu vzdeláv.
Cieľ vzdelávania záleží od typu spoločnosti. Vychádza z toho, akého žiaka chceme vychovať a akého žiaka bude potrebovať naša spoločnosť.
 
 
Činitele, ktoré ovplyvňujú OV:
 
1. spoločenské potreby – kvalita vzdelávania musí byť v súlade s reálnymi spoločenskými potrebami, lebo je neoddeliteľnou súčasťou rozvoja spoločnosti
2. úroveň vedy a techniky – zákl. prameňom OV sú vedecké, technické disciplíny, rôzne druhy umenia a praktické hodnoty. Primárnou úlohou vzdelávania nie je osvojiť si celý systém poznatkov, ale je potrebné naučiť žiaka myslieť a rozvíjať jeho tvorivé schopnosti.
3. osobnosť žiaka – zohľadňovať aspekt vekovej a individuálnej primeranosti,  harmonický rozvoj osobnosti žiaka.
 
Konkretizácia OV: OV je vyjadrený v učebných plánoch, učebných osnovách a učebniciach
 
Učebný plánzáväzný školský dokument, ktorý:
1. stanovuje zoznam predmetov, ktoré sa vyučujú na danom type školy
2. určuje poradie predmetov podľa postupnosti v jednotlivých ročníkoch
3. stanovuje týždenný počet hodín pre každý predmet ako aj celkový počet hodín z každého vyučovacieho predmetu.Obsahuje predmety povinné, povinne voliteľné a nepovinné.
Predmety sú usporiadané systematicky podľa jednotlivých školských rokov. Systematickosť korešponduje zo zásadou primeranosti, vedeckosti a spojenia teórie s praxou.
Z obsahového hľadiska možno predmety rozdeliť na spoločenské, prírodovedné (fyzika, chémia, matematika), jazykovedné, estetickovýchovné, telovýchovné, pracovnovýchovné.
Rozdelenie vyjadruje len ich zameranosť.
4. za účasti predmetovej komisie je možné zmeniť 10 percent rozsahu hodín.
5. schvaľuje a vydáva ho MŠ SR – každá škola si ho môže z časti upraviť na vlastné podmienky, aktuálnosť, niekedy ho vydáva iný činiteľ: riaditeľ školy, súkromnej alebo cirkevnej, pričom sa pred zavedením do praxe schvaľuje štátom.
6. kompetencie riaditeľa a PG rady: výber variantu.
7. súčasný platný pod č. 474/1997-15 s platnosťou od 1.9.1997
 
Napredovanie vedy a techniky – nové poznatky – zostavenie U. plánu je zložité a náročné.
 
Druhy plánov:
· ročný – súhrn učiva, ktoré si majú žiaci osvojiť v priebehu roka
· čiastkové plány (pol, štvrť, mesačný, denný)-podrobnejšie rozpracovanie ročného
· individuálne na jednotlivých školách
 
Denný plán:
1.    - Hlavička: škola, ročník, trieda, dátum, vyučujúci,
  - predmet, tematický celok, téma
  - výchovno-vzdelávací cieľ
  - typ hodiny, metódy, pomôcky
2. Priebeh vyučovacej hodiny: štruktúra (úvodná časť: motivačná, opakovacia, hlavná časť, fixačná – upevnenie nového učiva, záverečná časť – zadanie DÚ)
 
Učebné osnovy
(UO) – záväzný pedagogický dokument.
 
Určí sa pre každý predmet osobitne. Obsahuje rozpracovanie učiva príslušných predmetov v ročníkoch na jednotlivé tématické celky a časti.
Má 2 časti:
 
a) Poňatie predmetu: úlohy, všeob. a čiastkové ciele, obsah: týždenný počet hodín a ročný počet hodín.
 
Vo vyučovacom procese U povinne dodržiava:
- ročnú časovú dotáciu – povinný počet hodín (SJ a sloh 99 hodín v 5 a 6 ročníku, to sú 3 hodiny týždenne)
- ciele, ktoré treba dosiahnuť vo vyučovaní
- obsah zamerať na komunikatívnosť
 
U vyberá: - formy a metódy dosahovania cieľov.
- štruktúru vyučovacej jednotky a spôsob plánovania
 
Učiteľovi sa odporúča – používať učebnice,prac.zošity, cvičebnice, príručky, časopisy, encyklopédie a ďalšie učeb. pomôcky.
 
Obsah vyučovania zvyšuje nároky na samostatnosť, tvorivosť a organizáciu práce učiteľa.
V závere UO: naznačené sú hlavné vyuč. metódy a formy a osobitne zdôraznené medzipredmetové vzťahy, čo hodnotíme ...
 
b) Vymedzenie obsahu učiva: tematické celky a témy učiva s ich rozsahom.
 U má možnosť zmeniť obsah jednotlivých  predmetov do 30 percent.
 
Členenie UO
- podľa formy vypracovania:
1. lineárne (postupné) – každá téma sa preberá raz v určitej postupnosti. Využitie na VŠ, niektorých  predmetoch na SŠ, u menej náročného učiva
2. cyklické (koncentrické)- učivo usporiadané v 2 alebo viacerých cykloch, nasledujúci cyklus vždy prehlbuje vedomosti. Tak sa spájajú nové poznatky so staršími.
3. špirálové – stupňovité rozširovanie množstva poznatkov. Kým pri koncentrickom usporiadaní učiva sú prestávky medzi preberaním tohože učiva, pri špirálovom usporiadaní takéto prestávky nie sú.
4. terasovité – súhrnné opakovanie, zhodnotenie, porovnanie a ide sa ďalej
 
- podľa rozsahu UO:
1. rámcové – stanovujú základné úlohy predmetu a postup vyučovacích tém.
2. podrobné – určujú témy, pojmy a zákonitosti, ktoré majú žiaci poznať
3. minimálne – určujú minimum toho, čo má každý žiak poznať
4. maximálne – stanovujú, čo možno maximálne dosiahnuť za optimálnych podmienok vyučovania a optimálnych požiadaviek na žiaka.

Učebnice
 – je v nich učebný obsah najlepšie konkretizovaný. Umožňujú dosiahnutie vých.-vzdel. cieľov. Transformujú poznatky vedy, techniky, umenia do poznatkovej roviny, kt. rešpektuje vekové  osobitosti a úroveň vzdelania žiakov.
 
Typy učebníc (funkcie)
- motivačná – motivuje žiaka k aktívnemu štúdiu, vzbudzuje záujem o danú problematiku, vyvoláva intelektuálne napätie a núti premýšľať.
- informačná – pomocou textu a obrázkov je zákl. informačným zdrojom a prezentuje OV
- komunikačná – dotýka sa jazykovej stránky učebnice, jazyk učebnice je zákl. článkom komunikácie a žiak môže text pochopiť len vtedy, keď ovláda jazyk, ktorým je napísaná
- aplikačná – zabezpečuje aplik. teórie do praxe, realizuje sa zavádzaním aktuál.  príkladov
- regulačná – učivo je členené do častí podľa logickej nadväznosti
- integračná–poskytuje základ na pochopenie tých info, ktoré žiaci získavajú z iných zdrojov.
- kontrolná a usmerňujúca – žiak pomocou kontrolných otázok v učebnici zisťuje vlastné nedostatky pri osvojovaní učiva.
- inovačná – podáva najnovšie poznatky vedy a techniky
 
Druhy učebníc:
programové učebnice – rešpektujú princípy programového vyučovania
klasické učebnice – na osvojovanie si teoretického učiva
cvičebnice – na opakovanie učiva
čítanky – dopĺňajúce obsah učiva
pracovné zošity a listy
špecifické učebnice (atlasy, tabuľky, spevníky a ...)
kombinované učebnice
 
Požiadavky na učebnice
a) grafická úprava – prehľadnosť, členitosť textu, veľkosť písma, obrazová časť, farby,..
b) obsahová stránka – z každej témy sa vyčlenia hl. body, ktoré sa rovnomerne rozvíjajú do primeraného rozsahu (5.-8. ročník: 8-10 nových pojmov)
c) požiadavka na rozsah – určuje sa počtom strán a 1 vyuč. hodine (5-8roč 2 strany na 1 VH)
d) odbornosť učebnice – primeraná terminológia, pozor na predimenzovanosť učiva!
e) hygiena – ochrana zdravia žiakov (zraku – čitateľnosť, deformácie chrbtice – hmotnosť, únava – pestrosť, preťaženie – rozsah,...).
f) čítanosť a čitateľnosť – pútavosť, zrozumiteľnosť textu, možnosť zapamätania.
Majú viesť z rozvoju: vkusu, fantázie, sebavzdelávania, urč. životnému štýlu. Nemá byť len súhrnom faktov, ak má mať priestor pre nové poznatky – aby viedla žiaka k tvorivosti.
 
KuRikulum
(obsah šKOLSKEJ EDUKáCIE, VZDELÁVACIE ŠTANDARDY:)
 
Učivo – zjednodušene odpoveď na otázky: Čo sa má ž naučiť v škole: Čo je možné a potrebné ho naučiť? Prečo sa to má ž  naučiť? – učivo súvisí s cieľmi vzdelávania, je cieľom podriadené, má z cieľov vychádzak, konkretizovať ich. Vo väčšine západných krajín sa v súvislosti s učivom používa pojem kurikulum.
 
Z akých prvkov sa skladá učivo? Podľa Lernera vyuč. proces plnil vždy jednu všeobecnú funkciu, odovzdával mládeži kultúru danej spoločnosti, aby ju zachovala a ďalej rozvíjala...
 
Táto sociálna kultúra pozostáva podľa Lernera zo 4 prvkov:
1. vedomosti – osvojené (pochopené a zapamätané), poznatky, (fakty, pojmy, princípy, vzťahy, teórie, poznatky o spôsoboch činnosti).
2. zručnosti a návyky – činnosť aplikovaná v praxi
3. skúsenosť z tvorivej činnosti – riešenie nových problémov, ktoré sa dosiaľ neriešili, teda nielen reprodukcia kultúry, ale aj jej vylepšovanie, zdokonaľovanie, nové originálne veci, ktoré doposiaľ neexistovali.
4. emocionálno-citové skúsenosti – každý činnosť vyvoláva istú ozvenu v osobnosti (od odporu až po nadšenie a inšpiráciu), na základe toho každý človek formuluje svoj vzťah k skutočnosti. Zahŕňa všetky prejavy vzťahov k svetu: mravné, estetické, emocionálne, stimuly, potreby a ideály, hodnotový systém.
Všetky 4 prvky učiva by mali tvoriť obsah učiva v každom vyuč. predmete a téme učiva. Mali by byť zahrnuté explicitne aj v UO. Teda UO majú obsahovať nielen názvy tem. celkov a tém učiva, ale aj to, čo sa má stať zručnosťami a návykmi žiakov, charakteristiku tvorivej činnosti a požadovanú úroveň jej osvojenia.
 
Predimenzovanosť učiva
1. Obsah a rozsah učiva – súčasť UO. Učiteľ sa snaží sprostredkovať žiakom predpísané poznatky. Avšak výchovná a rozvíjajúca funkcia vyuč. procesu: rozvoj citovej, mravnej, hodnotovej sféry, rozvoj komunikačných, kognitívnych a tvorivých schopností a schopnosti učiť sa sú už druhoradé. Autori UO a učebníc v snahe udržať a zvýšiť vedeckú úroveň učiva vložili do týchto dokumentov čo najviac informácií. Tak vzniká predimenzovanosť učiva. U viazaný OU  a množstva učiva, bez ohľadu nato, či určený čas množstvo učiva zodpovedajú rozdielnym schopnostiam žiakov a ich prac. tempu, predpísané poznatky podáva žiakom v konečnej, hotovej podobe (monológ, výklad, prednáška – najrýchlejšie). Žiaci píšu, počúvajú, odpisujú, odkresľujú, opakujú po učiteľovi, riešia podobné úlohy ako učiteľ a nakoniec sa naučia učivo doma často na úrovni zapamätania, mechanickej pamäti. U, aby presvedčil, ako ž učivo zvládli, ich individuálne skúša. Došlo k deformácii vyučovacieho procesu: individuálne skúšanie žiakov a výklad nového učiva U.
2. Hlavným predpokladom zvýšenia efektívnosti vyučovacieho procesu je odstrániť predimenzovanosť učiva. Navyše, izolované, neupevnené vedomosti sa veľmi rýchlo zabúdajú. Niet iného východiska, ako školu definitívne oslobodiť od úsilia poznania jednotlivých vied po maxime odovzdávaných informácii.
 
V každom vyučovacom predmete je potrebné vyčleniť tzv. základné učivo. Tento pojem zaviedol v 50. r. čes. pedagóg O. Chlup: „Sú ním tie vedomosti, zručnosti, návyky, ktoré predstavujú základy vied, umenia a techniky a pre majú zásadný význam pre ďalšie vzdelávanie a praktický život. Má si ho osvojiť väčšina žiakov prevažne v škole bez preťažovania detí“
Základné učivo si musí každý žiak osvojiť, nestačí iba ho prebrať v škole... Základné učivo predstavuje hranicu „vedenia a nevedenia“. Je potrebné učiť menej učiva, ale viac do hĺbky, venovať určitému učivu primerane množstvo času, aby ho mohli žiaci naozaj pochopiť a vedieť aj aplikovať, analyzovať, syntetizovať, hodnotiť.
Okrem základného učiva existuje ešte učivo rozširujúce, ktoré slúži na prehĺbenie základného učiva, na uspokojovanie záujmov žiaka, rozvoj ich nadania, rozšírenie pohľadu ...
 
V súčasnosti  sa vyskytuje pojem Kmeňové učivo (ang. Core curriculum): obsahuje spravidla základné aj rozširujúce učivo, ale nepokrýva celý objem vyučovacieho času. Jednotlivé školy si môžu pridať ku kmeňovému učivu ďalšie učivo, ktoré nazývame fakultatívne.
Jednotlivé prvky základného učiva by mali byť navzájom spojené tak, aby vytvárali jednotný celok, systém, preto je výstižnejšie hovoriť o základnej štruktúre učiva, ktorú podľa teórie vyučovania J.S. Brunera tvoria tie poznatky a skúsenosti z činnosti, ktoré nepodliehajú rýchlym zmenám vedecko-tech. rozvoja a ktoré sa vyskytujú vo viacerých predmetoch. Ide najmä o zovšeobecnené pojmy (energia, sila, spravodlivosť, mier ...), vzťahy, princípy, zákony, teórie a všeobecné spôsoby činnosti – metódy práce. Osvojením týchto prvkov pri vyučovaní jedného predmetu si ž uľahčí osvojovanie tých istých prvkov, ktoré sa v inej podobe objavujú aj v iných vyučovacích predmetoch. Preto principiálne najdôležitejšie prvky učiva – zákl. pojmy, zákony, princípy, teórie, ich vzájomné vzťahy sa majú učiť omnoho obšírnejšie a hlbšie a to na úkor množstva rozličných druhoradých údajov. Znamená to učiť sa poznávať, aké sú vzťahy medzi vecami a javmi.
Orientácia na základnú štruktúru učiva znamená, že je nevyhnutné vyučovať menej, ale do väčšej hĺbky a s väčším dosahom na širšie súvislosti. (Uprednostňovanie formovania schopností pred osvojovaním si poznatkov, vyzbrojiť žiaka takými univerzálnymi prvkami, ktoré mu umožnia osvojovať si stále nové poznatky. Môžu nimi byť metódy riešenia problémov: heuristické metódy, všeobecné algoritmy.
 
KURIKULUM
 
- z lat – beh, závodisko, závodný voz. Tento pojem sa objavil v USA v 20 rokoch a v krajinách záp. Európy sa rozšíril v 60. rokoch.
Obsah pojmu sa ešte stále vyvíja, nie je zatiaľ ustálený a všeobecne akceptovaný. V súčasnosti sa pojem kurikulum chápe veľmi široko a jeho rámec možno vymedziť týmito otázkami: prečo (zmysel, hodnoty ciele vzdelávania)
koho (ktorú časť populácie)
v čom (s akým obsahom - učivom)
ako (pomocou akých vyučovacích stratégií)
kedy (v akých časových úsekoch, s akými časovými dotáciami)
za akých podmienok ( v akom prostredí, riadenia, finan., organizácie vzdel)
s akým efektom vzdelávať (akú sú očakávané výsledky,ako sa budú hodnotiť)
- tieto vzájomne súvisiace otázky sa vzťahujú k procesom plánovania, realizácie a hodnotenia vzdelávania a vyžadujú si rozhodovanie a praktické riešenia na úrovni štátu, školy, triedy.

Terminologicky rozlišujeme kurikulum:
formálne - komplexný projekt cieľov, učiva, prostriedkov a organizácie vyučovacieho procesu
neformálne – aktivity a skúsenosti žiakov v mimotriednych a mimoškolských aktivitách organizovaných školou napr, exkurzie, výlety, krúžky, súťaže,...
skryté – skúsenosti žiakov, ktoré nie sú obsiahnuté vo formálnom ani neformálnom kurikulu, ale ktoré vznikajú skôr náhodile, nesystematicky v rámci sociál. interakcie žiakov v triede (čo sa ž naučí mimo UO, mimo cieľov vedomej činnosti školy, napr. žiaci sa naučia spolupracovať so spolužiakmi, učia sa disciplíne, trpezlivosti..)
 
Trendy vo vývoji Kurikula aj pre slovenské školstvo
-hľadá sa kmeňové učivo (koreň), ktoré by sa povinne vyučovalo na všetkých školách určitého typu, ide aj o prvky učiva, ktoré by mali byť zastúpené vo všetkých alebo viacerých predmetoch. jednotkami učiva nie sú na všetkých typoch škôl len tradičné vyučovacie predmety, ale aj moduly (prirodzené celky učiva – vyučovanie sa koncentruje na jednu tému v niekoľkých vyučovacích predmetoch napr. humanizmus v literatúre, umení, histórii. Do učiva sa zaraďujú globálne problémy ľudstva – otázky vojny a mieru, odzbrojenia, ekológie, biedy a hladu v mnohých regiónoch sveta, drogová závislosti, agresia,...
V kurikule sa zdôrazňuje procesuálna stránka (vyučovacie stratégie), orientácie vyučovania na žiaka, jeho aktivitu, samostatnosť, tvorivosť, dochádza k zmene hierarchie zložiek učiva:
1. hodnoty,
2. postoje,
3. schopnosti (intelekt. a praktické zručnosti),
4. vedomosti.
Vzdelávanie nadobúda celoživotnú dimenziu. Trend vytvárať celoštátne požiadavky na výsledky práce škôl, tzv. štandardy, ktoré sa pravidelne monitorujú.
 
Štandardy
( v priemysle: výrobcovia max. záujem, aby ich výrobky spĺňali predpísané kritériá, normy, štandardy, lebo v opač. prípade sa stávajú nepredajnými nepodarkami. Po vzore priemyslu sa začala presadzovať myšlienka štandardov v školstve)
 
Štandard – požadovaná a záväzná charakteristika kvantitatívnych alebo  kvalitatívnych vlastností určitého objektu alebo javu, je v určitej výške postavená latka, ktorú je potrebné preskočiť, aby výkon mohol byť považovaný za vyhovujúci.
V školstve sa v súčasnosti hovorí o viacerých druhoch štandardov:
štandardy pre žiakov sú dvojaké
obsahové – určujú, čo majú žiaci vedieť alebo vedieť urobiť
výkonové – sú podrobným rozpracovaním obsahových, obsahujú aj úroveň dosiahnutia, ktorá sa od nich očakáva (základná, stredná, pokročilá)
štandardy pre učiteľov – obsahujú podrobné kvalifikačné požiadavky na U, aby mohol pomôcť žiakom dosiahnuť obsahové a výkonové štandardy.
štandardy pre školy
štandardy pre štát a miestne štátne školské orgány.
 
Vzdelávacie štandardy
 
-súbor požiadaviek na ž, ktorých úspešné zvládnutie umožní postúpiť na ďalší stupeň vzdel.
-špecifikácia toho, čo by mal ž dosiahnuť, aby získal osvedčenie o získaní príslušného vzdelania.
 
V rámci vzdelávacích štandardov rozlišujeme:
- obsahový štandard –mal by obsahovať kmeňové učivo a v jeho rámci by malo byť zdôraznené základné učivo. Potrebné je uviesť (aspoň orientačne) časovú dotáciu, pričom na osvojenie zákl. učiva odporúčame vyšleniť 50 –60 % celkového vyuč. času
- výkonový štandard – mal  by obsahovať špecifické – konkrétne ciele vyučovacieho procesu. Nazýva sa aj cieľový štandard
 
Ako dôkaz dosiahnutia štandardu by mala slúžiť objektívna, variabná a reliabilná skúška – čo sú výsledky vzdelávania, ako a čím merať tieto výsledky, kto bude tvoriť štandardy, aké budú dôsledky nedosiahnutia štandardov, kto ich vyvodí? Niektoré výsledky vzdelávania vieme merať (vedomosti, zručnosti), s meraním iných sú ťažkosti (postoje, schopnosti). Pragmatické východisko je, že sa bude overovať to, čo vieme relatívne ľahko a spoľahlivo zmerať, t.j. vedomosti a zručnosti, napr. didaktickými textami.
Ako postaviť kritériá – úroveň štandardov?
Ak sa postavia štandardy na minimálnej úrovni, čo bude nútiť väčšinu U, aby naučili ž aj niečo viac, ako je požadované minimum? Štandardy tvorené v 3 úrovniach -–minimálna, priemerná a pokročilá úroveň umožnila U rozhodnúť sa pre tú úroveň, na ktorej si to ž trúfa.
Na tvorbe štandardov by sa mali podieľať U i riaditelia škôl, metodici, expert daného vedného odboru, absolventi škôl, zamestnávatelia, školy vyššieho typu, rodičia i spoločenské organizácie, pretože by mali byť akceptované celou spoločnosťou.
 
Pri tvorbe štandardov treba dodržať tieto požiadavky:
- relatívnu stabilitu (aby platili aspoň 5 rokov)
- komplexnosť (celý rozsah učiva, všetky jeho úrovne
- fundamentálnosť (aby sa orientovali najmä na zákl. učivo)
- stupňovitosť (vyhotovené na rôznych úrovniach zložitosti – min. priemer a pokroč)
- medzinárodnú úroveň (porovnateľnosť so štandardmi iných krajín)
- objektívnu a efektívnu kontrolovateľnosť.
 
Okrem hl. funkcie, ktorou je overovanie dosiahnutia požadovaných výsledkov, štandard by mali spĺňať aj
ďalšie funkcie:
  motivačnú – udržania zvyš. pracovnej morálky ž i U
  prognostickú – zabezpečenie prijatia na vyšší typ školy alebo do zamestnania
  informačnú – informovanie rodičov, zamestnávateľov i verejnosť o efekt. práce ž i U
diagnostickú a regulačnú – spätná väzba, umožňujú diagnostikovať nedostatky a tieto regulovať,
porovnávaciu – porovnávanie efektívnosti tejto práce s inými subjektami doma i v zahraničí
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/pedagogika/10549-obsah-vzdelavania-ov/