Didaktické formy, vyučovacia hodina a jej štruktúra
Didaktické formy, vyučovacia hodina a jej štruktúra. Prostredie vyučovania, mikroprostredie a makroprostredie.
Turek Organizačné formy vyučovania (úvod) – viď téza 16
1.
Vyučovania hodina (VH) základná stavebná organizačná jednotka triednohodinového systému, u nás v školách trvá 45 min.
U pracuje v presne vymedzenom čase so skupinou ž v učebni podľa stabilného rozvrhu hodín. Využíva pri tom vhodné metódy a prostriedky
aby nimi dosiahol stanovené ciele.
VH má svoju štruktúru. Sú veľké rezervy zvyšovanie efektívnosti vyučovacieho
procesu, kt. treba odstrániť.
Veľká časť vyučovacích hodín na našich školách, najmä stredných má štruktúru: (zápis do
triednej knihy, individuálne skúšanie 2-3 ž pri tabuli, výklad nového učiva, zhrnutie učiva, zadanie DÚ) – takáto štruktúra
a organizácia VH má viac zásadných nedostatkov.
Prečo U zapisuje 2-3 min. do triednej knihy, pričom ž v tom čase nerobia nič
produktívne? Môže to urobiť kedykoľvek počas hod. keď ž pracujú. Mená chýbajúcich ž môže týždenník napísať na začiatku
vyučovania do roku tabule.
U skúša pri tabuli 2-3 ž (15-25 min.), čo robia ostatní ž? – často nič produktívne. Sú to obrovské
časové straty. Ako ich znížiť?
V predmetoch (napr. matematika, fyzika) U rozdelí ž na skupiny A,B (aby zamedzil opisovaniu), každej
skupine určí vyriešenie úlohy v určitom časovom limite. Ž riešia úlohu samostatne, kým U individuálne skúša ž pri tabuli. Po
vypršaní určeného času U náhodne vyberie, skontroluje ohodnotí riešenie úlohy niekoľkým ž. Možno využiť skupinovú prácu ž. Iná
možnosť – kým ž riešia úlohu pri tabuli U realizuje frontálne skúšanie ostatných. Za správnu odpoveď môže dať dobrý bod, za
nesprávnu zlý. Určitý počet dobrých bodov – výborná, zlých – nedostatočná.
Iná možnosť – U pri odpovedi neopravuje
žiaka, iný ž potom jeho odpoveď opraví, doplní, U hodnotí oboch ž. Žiaci nevedia, koho U na opravu vyvolá – istá záruka, že ž.
dávajú aspoň pozor a opakujú si skúšané učivo.
Iná možnosť – U si vopred vytipuje 2-4 ž., ktorí častejšie vyvoláva ako
ostatných v priebehu celej VH, na konci ich ohodnotí. Vo väčšine moderných koncepcií vyučovania skúšanie ž. pri tabuli neexistuje.
Po vyskúšaní U často povie: Dnes pôjdeme ďalej. Naučíme sa niečo nové. Napíšte si nadpis. Ž často nadpisu nerozumejú, nevedia, čo
sa bude preberať. Na osvojovaní nového učiva sa budú ž aktívne zúčastňovať, iba ak budú poznať cieľ, zmysel svojej činnosti, ak ich
U získa, motivuje, napr. predloží im zaujímavú problémovú situáciu, vysvetlí význam učiva pre život, prax. Je vhodné povedať žiakom
o vyučovacích cieľoch.
Efektívnosť VH sa dá posudzovať vzhľadom na aktivitu žiakov a na množstvo nimi osvojeného učiva
ž – počet žiakov v triede
E –––––– č – počet minút aktívnej práce žiakov
h – počet minút VH
Štruktúra VH nemôže byť náhodná, živelná, ale ani nemenná, univerzálna. VP má určitú postupnosť činností U i ž, kt. sme nazvali
didaktický cyklus:
A. sformulovanie cieľov VP a ich prijatie žiakmi
B. aktualizácia (zopakovanie) prv osvojeného
učiva, kt. má súvislosť s novým učivom
C. osvojovanie nového učiva
D. jeho upevnenie a prehĺbenie
E. kontrola
výsledkov VP
F. zabezpečenie domácej prípravy žiakov
K týmto činnostiam, etapám VH – vyučovacím situáciám,
treba zaradiť motiváciu žiakov a spätnú väzbu, ktoré by mali byť súčasťou všetkých uvedených etáp VH.
Ak sa na VH
uplatnia všetky uvedené etapy, vyučovacie situácie, hovoríme o vyučovacej:
hodine základného typu (alebo
o kombinovanej) – zmiešaná hohina
V praxi má obyčajne tento sled etáp: e – b – a - c - d - f.
Na každej VH
nemusia byť zastúpené všetky etapy didaktického cyklu, ale na žiadnej by nemala chýbať motivácia žiakov a spätná
väzba.
Ak cieľom VH je prehlbovanie a upevňovanie učiva – VH:
1. upevňovanie a prehlbovanie učiva, ktorej
štruktúra môže byť: a-b-d-e-f.
Podobne môže ísť o hodinu:
2. osvojovanie učiva (a-b-c-f)
3. preverovania hodnotenia
žiackych výkonov ( a –e) atď
4. VH venované systematizácii učiva
5. VH zamerané na použitie osvojených vedomostí v praxi
2. Domáca príprava žiakov na vyučovanie (D.Ú) – mimoškolská organizačná forma. Niektorí U tvrdia, že žiak sa má
učivo naučiť v škole, iní – preťažujú žiakov úlohami. Z psychológie učenia je známe: proces učenia sa je oveľa efektívnejší, ak
je rozložený v čase. V našich školách osvojovanie, upevňovanie, prehlbovanie učiva sa najčastejšie realizuje frotnálne. Velikanič
uvádza denné max. časové limity, podľa kt. by sa mali riadiť U pri zadávaní DÚ na ZŠ
1 ročník: 0,5 - 1 hodina
2, 3, 4
1,5 – 2 hodiny
5 a 6 2 – 2,5 hodiny
7, 8 a 9 2,5 – 3 hodiny
Celková dĺžka domácej prípravy ž na SŠ by
nemala trvať viac ako 4 hodiny.
Nedostatky D.P.:
- Ž nemajú vypestované schopnosti samostatne sa učiť
(časté bifľovanie),
- veľký objem DÚ,
- U nehľadia, že ž sa majú pripravovať i na iné predmety,
- Nízka
efektívnosť VH, (keď sa ž musia nové učivo učiť denne)
DÚ nie sú orientované na motiváciu, mechanické, stereotypné, býva rovnaká
pre všetkých ž (nerozlišuje s medzi výbornými a slabšími ž)
DÚ – samostatné vykonávanie úloh
zadaných U, kt. ž vykonáva v čase mimo vyučovania. VH a domáca príprava majú tvoriť 1 celok, lebo sú súčasťou VP, ale domáca
príprava nemá byť kópiou VH. D. príprava má slúžiť aj na formovanie schopnosti racionálne sa učiť, formovanie samostatnosti v učebno –
poznávacej činnosti, formovanie morálno vôľových vlastností (zodpovednosť za prácu, presnosť, vytrvalosť, vzťah k práce a jej
výsledkom, formovanie tvorivých schopností).
Zabezpečovanie domácej prípravy ž U má:
-jednoznačne a konkrétne určiť
požiadavky na domácu prípravu,
-úlohy zadávať diferencovane (ťažká, priemerná, ľahká) – ž. si má vybrať tú, na kt. si trúfa
-pravidelne zadávať úlohy aj z prv osvojeného základného učiva,
-rešpektovať taxonómiu vyuč. Cieľov.
-koordinovať rozsah
domácej prípravy žiakov s U ostatných predmetov
-určenie d. prípravy žiakov vyučovanie a spôsob jej kontroly majú byť súčasťou
prípravy U na vyučovanie.
Ak žiak nevie alebo z nejakých dôvodov nemôže riešiť DÚ – má sa ospravedlniť – v opačnom prípade
je na mieste trest (pokarhanie, prípadne zlá známka) ale ak väčšina ž. nevedela – U má hľadať príčinu, odstrániť ťažkosť.
Skúsený U mení formy kontroly DÚ (aby sa vyhol šablónovitosti) napr. frontálne (letná kontrola všetkých ž alebo 1 radu)
podrobnejšia kontrola náhodne vybraných
zoberie na kontrolu niekoľko zošitov (domov)
1 ž. diktuje výsledky, ostatní potvrdzujú
správnosť
ž si kontrolujú DÚ navzájom.
Odporúčané – príležitostne realizovať besedu so ž. k problematike domácej
prípravy (aké majú ťažkosti, koľko času jej venujú, ich návrhy na skvalitnenie dom. prípravy.)
3.
Doučovanie žiakov – je málo rozšírenou organizačnou formou na našich školách – je dôležité ak ž nepochopia určitú časť
učiva, alebo sústavne zaostávajú, U by ich nemal nechať bez pomoci!
V inom čase, aby neboli ž vtedy preťažení.
Cieľ –
odstrániť zistené nedostatky, doučovanie U možno kombinovať aj doučovaním spolužiakmi. Pravidelné doučovanie predpokladá častú
a pravidelnú diagnostiku žiakov za účelom odhalenia nedostatkov a ich príčin v ich učení sa. Po skončení doučovania by si mal
U overiť, či si žiaci osvojili učivo na požadovanej úrovni. V opačnom prípade treba v doučovaní pokračovať.
4. Sociálne formy práce žiakov vo VP – počet ž. triedy a spôsob ich práce, keď spoločne pracujú na tom istom
učive, riešenia tie isté úlohy.
A individuálna práca – samostatne, možnosť práce vlastných tempom, vhodná na
prehlbovanie a upevňovanie zákl. učiva, použitie tejto formy pri preverovaní a hodnotení žiackych výkonov (samostatné)
B
frontálna práca – 1 alebo viacej spoločných úloh, efektívnosť závisí od schopnosti U udržať vo svojom zornom poli všetkých
ž. triedy, zabezpečiť aktívnu prácu pre každého ž. udržať pozornosť a pracovnú disciplínu všetkých ž. najmä na osvojovanie
abstraktného učiva.
C skupinová práca – trieda rozdelená na 6 – 8 skupín po 4- 5 ž.
Výber sociálnej formy
závisí najmä od cieľov VP, učiva, metód – tabuľka – uvedené metódy VP, pri kt. sa dajú jednotlivé sociálne formy najefektívnejšie
realizovať.
Samostatná práca žiakov je psychická alebo fyzická činnosť pri kt. ž pracuje vlastnými silami, aktívne, uvedomene,
nezávisle. Samostatná práca ž. môže byť súčasťou všetkých sociálnych foriem vyučovania. Podľa obsahu – samostatná práca:
-reprodukčná (reprodukovanie osvojeného učiva alebo mechanická práca podľa vzoru)
-analogická: ž pracuje na základe analógie,
podobnosti
-tvorivá: ž objavuje poznatky (pojmy, vzťahy, zákony, metódy)
alebo ich aplikuje pri riešení úloh v nových
podmienkach, odlišných od tých v akých poznatky získal .
5. Diferencované vyučovanie (DV)
Ľudia sa
líšia mnohými telesnými i duševnými vlastnosťami, každý jedinec je osobnosť sama osebe. U by mali pri výchove a vzdelávaní prehliadať
na tieto odlišnosti. Ak existujú odlišnosti vo vlastnostiach, schopnostiach, záujmoch atď. treba aj koncepciu VP prispôsobiť týmto
odlišnostiam. Prejavuje sa preto úsilie vyučovať, pristupovať k žiakom diferencovane.
Podstata DV – ž sa zoskupujú podľa určitých
kritérií, aby VP bol čo najefektívnejší (kritériu –napr. vek, pohlavie, prospech, záujem, špecifické schopnosti, celkové nadanie
a pod)
Okrem toho sa môže diferencovať podľa škôl, tried, skupín, jednotlivcov.
Diferenciácia – vonkajšia –
prostredníctvom rozličných typov škôl a tried (pr. 8 ročné gymnáziá, gymnáziá a SOŠ, SOU)
- vnútorná v rámci triedy -
ak U pristupuje diferencovane (rozdielne) k ž. v bežnej triede. U má k dispozícií prostriedky diferenciácie:
- môže meniť
počet úloh zadávaných žiakom, meniť zložitosť (náročnosť) úloh,
- meniť stupeň pomoci žiakom pri riešení úloh
-
meniť metódu a formu práce žiakov, uvedené prostriedky zlučovať a kombinovať.
Prakticky sa diferenciácia robí najčastejšie tak,
že U zostaní úlohy v 3 variantoch: ťažké, priemerná, ľahká úloha. Tieto úlohy pridelí buď skupinám žiakov (v triede vytvorí 3
skupiny – delenia ž) alebo lepšie, ak jednotliví ž či skupiny ž. (pri skupinovej forme práce) si sami zvolia úlohy, na kt. si trúfajú.
Diferencovaný prístup možno realizovať aj tak, že základné učivo si osvojujú žiaci spoločne, frontálnou prácou, potom U vysvetlí učivo
ešte raz názornejšie pre slabších žiakov, kým priemerní a dobrí ž. riešenia (v skupinách alebo individuálne) úlohy z nového učiva,
úlohy pre dobrých ž sú zložitejšie ako pre priemerných. Iný variant – po osvojení si základného učiva, slabší ž. riešia úlohy zo
základného učiva, ostatní ž si učivo rozširujú. – podobné vyučovaniu v málotriednych školách (v 1 triede sú sústredení ž.
viacerých ročníkov 1 stupňa ZŠ).
Exkurzia – mimoškolská organizačná forma VP. Umožňuje ž poznávať
predmety, javy, procesy priamo v pôvodnom prostredí a typických podmienkach.
Z hľadiska učiva, na kt. je
E zameraná:
a) tematická (vzťahuje sa na niektorú tému učiva)
b) komplexná – vzťahuje sa k 1
alebo viacerým celkom učiva
c) komplexná medzipredmetová E. – vzťahuje sa na niekoľko vyučovacích predmetov
Z hľadiska didaktickej funkcie:
-úvodná – jej cieľom je zhromaždenie
učebného materiálu, o kt. sa môže opierať ďalší VP, motivácia ž, získanie prehľadu o učive, kt. sa bude preberať.
-záverečná – cieľom je upevnenie a prehĺb. učiva, odporúčaný postup pri realizácii E.:
1. príprava
E. – na E treba pripraviť ž. – objasniť im ciele, obsah, postup pri exkurzii, zopakovať ž. potrebné učivo, U určí ž.
úlohy, kt. majú počas E riešiť. Vhodné je plán E. pripraviť písomne a zverejniť na vhodnom mieste.
2. realizácia
E. - a, na mieste E – U pripomenie ž. ciele E., oboznámi ich s priebehom, bezpečnostnými predpismi (alebo to povie
sprievodca), zopakuje nevyhnutné údaje, preverí, či ž. poznajú úlohy, kt. majú na E. riešiť.
b, vlastná E. s U a so
sprievodcom, hl. metóda (RM (téza č. 10) výklad, demonštrovanie, pozorovanie). Výklad má byť stručný, zrozumiteľný, U by mal podnecovať
zvedavosť, aktivitu ž, upozorňovať ich na zaujímavé momenty, pýtať sa ž, odpovedať na ich otázky, dbať, aby ž zbierali podklady na
riešenie pridelených úloh.
c, ž sa zhromaždia na záverečnú besedu, zrekapituluje sa v nej E. skontroluje sa, či ž splnili svoje
úlohy. U stručne zhrnie a zhodnotí E
3. Zhodnotenie a využitie výsledkov exkurzie – býva súčasťou
ďalších VH, na kt. sa viac prehĺbia a upevnia získané poznatky a vyhodnotí sa riešenie jednotlivých úloh (spracovaných niekedy aj
formou referátov) žiakmi.
Organizačné formy vyučovania
Podľa Velikaniču: „organizačné uporiadanie
podmienok vyučovania na realizovanie obsahu vyučovania pri uplatňovaní jednej alebo viacerých metód vyučovania, vhodných učebných pomôcok a
didaktických prostriedkov a pri rešpektovaní didaktických princípov.
Kritériá delenia organizačných foriem
1. Podľa
počtu žiakov zúčastňujúcich sa na vyučovacom procese spolu s U
- individuálne (jeden žiak – jeden U)
-
hromadné ( 1U – viacej žiakov)
- zmiešané (skupinová beseda)
2. Podľa miesta realizácie vyučovacieho procesu
- školské (v triede, laboratóriu, dielni, ...)
- mimoškolské (domáca príprava žiakov, exkurzie, ...)
3. Podľa
stupňa samostatnosti práce žiakov vo vyuč. procese, tzv. sociálnych foriem
- individuálna práca žiakov
- skupinová
práca žiakov
- frontálna práca žiakov
Špánik uvádza:
4. Podľa dĺžky trvania: -
krátkodobé (vyuč. hodina)
- dlhodobé (výlet)
5. Podľa druhu a obsahu činnosti:
- teoretické
vyučovanie
- polytechnické vzdelanie
- praktická činnosť
6. Podľa spôsobu organizácie:
- formy
organizovaného vplyvu na žiakov (vyučovacia hodina)
- formy neorganizovaného vplyvu (spontánne vznikajúce činnosti)
Z hľadiska prvého kritéria je v SR zaužívané hromadné vyučovanie a v jeho rámci triednohodinový systém ktorého tvorcom bol J. A.
Komenský.
Pre triednohodinový systém sú charakteristické tieto znaky:
- rozdelenie žiakov na relatívne
stále skupiny – triedy
- obsah a rozsah učiva v každej triede určujú učebné plány a učebné osnovy
- základnou stavebnou
jednotkou je vyučovacia hodina, ktorá sa spravidla venuje jednému vyučovaciemu predmetu.
- vyučovacie hodiny sú relatívne stabilne
usporiadané podľa týždenného rozvrhu hodín
- vedúcu úlohu zohráva U, ktorý riadi výchovu, vzdelávanie a rozvoj osobnosti ž.
Základnou organizačnou formou v staroveku bolo individuálne vyučovanie. Žiaci neboli rozdelení na skupiny podľa veku a vyučovací
čas nebol presnejšie vymedzený. u sa venoval malému počtu žiakov, ďalších zanedbával, čo spôsobovalo neproduktívnosť vyučovacej
činnosti. Až Komenský začal uplatňovať rozdelenie žiakov do tried, rozčlenenie učiva na školské roky, týždne a dni, individuálne
vyučovanie nahradil hromadným vyučovaním.
Začiatkom XIX. storočia ovplyvnili na dlhú dobu organizáciu vyučovania názory nemeckého
pedagóga J. Herbarta. Jeho teória „formálnych stupňov“ viedla k strnulému a nemennému chápaniu štruktúry vyučovacích hodín, ktorú
najmä jeho nasledovníci vydávali za všeobecne záväznú normu.
Pedagogický reformizmus na začiatku XX. storočia akcentoval
individualizáciu vyučovacia a skupinové vyučovanie. Žiaci sa členili na pracovné skupiny, ktorým boli ukladané úlohy zodpovedajúce ich
pracovným schopnostiam. Časové jednotky boli často nahradené jednotkami práce (Winetská sústava).
Ďalšie
organizačné formy vyučovania
Vychádzka
Organizácia vyučovania v laboratóriu, v dielňach,
na školskom pozemku
Laboratórium a dielne sú špecificky zariadené učebne, žiakov možno rozdeliť na menšie skupiny.
Organizácia vyučovania na školskom pozemku je ovplyvňovaná ročným obdobím a počasím. V rozvrhu hodín bývajú tieto organizačné formy
vyučovania združované do 2 –3 hodinových vyučovacích jednotiek. Je potrebné pripraviť pomôcky, náradie, materiál.
Cieľ: osvojenie
si pracovnej zručnosti.
Samostatná práca žiakov
žiak pracuje bez priamej pomoci U. U učí žiakov rôzne
formy samostatnej práce. Žiak musí zvládnuť špeciálne zručnosti a návyky, vrátane všeobecno – intelektuálnych. U by mal vymedziť cieľ,
upozorniť na vznik možných ťažkostí, vymedziť časový postup a vyjadriť predstavu o závere zo samostatnej práce.
Skupinové vyučovanie
Spolupráca žiakov vo dvojiciach a skupinách využíva prirodzenú potrebu človeka hovoriť o svojej
práci, čo sa nedá realizovať pri frontálnom vyučovaní. Vhodným kombinovaním hromadného vyučovania s prácou v homogénnych variabilných
skupinách sa vytvoria motivačné situácie, ktoré umožnia zvýšenie výkonu žiakov a dosiahnutie dobrých výsledkov v kratšom čase.
Skupinové vyučovanie ako prostriedok diferenciácie žiakov má podstatu v rozdeľovaní žiakov do menších homogénnych skupín podľa prospechu
a nadania.
SV ako prostriedok rozvíjania aktivity žiakov má podstatu vo vytvorení menších skupín žiakov, avšak v rámci skupín
žiakov rôzneho nadania a zamerania (heterogénne skup).
V nižších ročníkoch ZŠ sa uplatňuje SV predovšetkým ako prostriedok
aktivizácie žiakov a až neskôr ako prostriedok diferenciácie.
Besedy, rozhovory
organizačné jednotky, ktoré sa realizujú
priamym rozhovorom pedagóga so žiakmi alebo sa prizvaným hosťom. Môže byť zamerané na rôzne otázky: morálne, medziľudských vzťahov,
citovej výchovy a pod. Je potrebné ju vopred pripraviť. Možno použiť aj inscenačné metódy, ktoré dramatizáciou deja priblížia danú
problematiku.
Súťaže, kvízy
prispievajú k uspokojeniu základnej potreby človeka – uplatniť sa
Kvízy
forma súťaže. Vyžaduje sa správne zodpovedať čo najviac otázok z rôznych činností. Vhodný pri
motivácii, fixácií.
Záujmové krúžky
využívajú záujem žiakov o konkrétnu oblasť ľudskej činnosti.
Záujem – túžba človeka po sebarealizácii, je prejavom vonkajšieho zamerania žiaka.
Cieľ. prehlbujú informácie o zvolený odbor +
výchovný vplyv
Niektoré netradičné organizačné formy vyučovania
Daltonský plán – jeho
zefektívnenie
Winnetská sústava
Freinetovská škola
Jenský plán
Waldorfská škola – bližšie pozri téza č.4
Medzi organizačné formy možno zaradiť: Vyučovanie skupiny učiteľov (team teaching). Učitelia 1 VP-u vytvárajú tím a špecializujú
sa na jednotlivé vyuč. činnosti. 1 U sa špecializuje na prezentáciu učiva žiakom metódou výkladu, ďalší na prácu s talentovými alebo
neprospievajúcimi ž a pod. Na VH môžu byť aj 2 U. Pri kooperatívnom vyučovaní sa napr. 1 z nich venuje podrobnejšie práce niektorej
skupiny, 2 zatiaľ sleduje činnosť ostatných skupín (bližšie Cohen, 1986). Tím Učiteľov spoločne plánuje a hodnotí svoju vyučovaciu
činnosť, čím sa využíva synergický efekt a zvyšuje efektívnosť VP. (Turek, 189/190-202)
Zones.sk – Zóny pre každého študenta