Tvorivosť vo výučbovom procese

Tvorivosť vo výučbovom procese

• Pojem a klasifikácia výučbových metód

Pojem metóda je odvodený z gréckeho slova metodos, čo znamená cesta, spôsob, ako dosiahnuť cieľ. Výučbová metóda je usporiadaný systém vyučovacích činností učiteľa a učebných činností žiakov, ktoré smerujú k dosiahnutiu výchovno-vzdelávacích cieľov.

Klasifikácia výučbových metód. Metódy sa delia z rôznych hľadísk (aspektov):

A) Aspekt logický – podľa myšlienkových operácií sem patria:

– Analytické metódy
-Syntetické metódy

– Induktívne metódy

– Deduktívne metódy

– Genetické metódy – vývinové

– Dogmatické metódy – bez zdôvodňovania

– Porovnávacie metódy

– Analogické – na základe podobnosti

1. B) Aspekt procesuálny – rozlišuje metódy podľa fáz výučbového procesu. Zaraďujeme sem:

   a) motivačné metódy – metódy, ktoré usmerňujú záujem o vyučovanie, navodzujú a udržiavajú pozornosť žiakov.

   b) expozičné metódy – sú to metódy prvotného oboznamovania žiakov s učivom .

   c) fixačné metódy – metódy upevňovania resp. opakovania učiva

   d) diagnostické a klasifikačné metódy

   C) triedenie podľa toho, či metódy vyberáučiteľ, alebo si ich volia žiaci sami. Rozlišujeme:

   a) heterodidaktické – tie, ktoré navodzuje učiteľ a učiteľ riadi učebnú činnosť žiakov.

   b) autodidaktické – metódy samoučení, teda žiak si ich volí sám.

2. D) podľa počtu žiakov rozlišujeme: a) frontálne metódy – s celou triedou

   b) metódy skupinovej práce

   c) metódy individuálneho vyučovania

3. E) podľa prameňa poznávanej skutočnosti (tradičná klasifikácia). Rozlišujeme metódy: slovné, názorové, metódy praktickej činnosti.

• Charakteristika výučbových metód z hľadiská fáz vyučovacieho procesu

1. Motivačné metódy

Prvoradou úlohou učiteľa je vzbudiť a udržať u žiakov záujem o učebnú činnosť.
Motívov pôsobiacich v učebnej činnosti žiakov je viacero, a preto rozlišujeme:

– vnútorné motívy (túžba po poznaní, zvedavosť, záujem o učivo)

– vonkajšie motívy ( učenie vyvolané vonkajšími podnetmi – učenie sa pre zlepšenie prospechu, učenie sa pod nátlakom, hrozbou)
Motivačné metódy delíme na: a) vstupné

b) priebežné

1. a) vstupné

– motivačné rozprávanie (citové, slovné približovanie toho, o čom sa budú žiaci učiť)

– motivačný rozhovor (učiteľ so žiakmi vedie dialóg, pričom aktivizuje ich poznatky, skúsenosti. Rozhovorom prebúdza ich záujem o nové učivo) (motivačný rozhovor)

– motivačná demonštrácia ( učiteľ pomocou ukážky (pomôcky) – napr. obraz, bábka, film, vzbudzuje záujem u žiakov o nové učivo)

– problém ako motivácia ( na základe problému učiteľ upúta pozornosť žiakov a potom vysvetľuje učivo)

– moment prekvapenia ( napr. na hodinu, keď sa preberá obdobie baroka, príde učiteľ v barokovom oblečení )

1. b) priebežné

– motivačná výzva ( učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby vykonal určitú úlohu, aby pomohol spolužiakovi, aby nevyrušoval )

– aktualizácia obsahu učiva ( učiteľ spája učivo s príkladmi zo života, spestruje učivo zaujímavými príkladmi, hádankami )

– pochvala, povzbudenie, kritika – výchovné metódy sú významnými prvkami motivácie, učiteľ ich musí využívať veľmi citlivo, pedagogicky taktne, primerane, inak strácajú motivačný význam. Pomalšie pracujúcich žiakov treba chváliť aj za drobnejšie úspechy a povzbudzovať do ďalšej práce. Tak ako s pochvalou, aj s kritikou musí učiteľ narábať veľmi citlivo. Teda nie kritika, len ako vytýkanie nedostatkov, ale kritika konštruktívna a pozitívna, aby žiak vedel čo robí nesprávne a zároveň ho povzbudiť, že to dokáže urobiť aj lepšie. Súčasťou kritiky by nemal byť výsmech, irónia, ponižovanie, zahanbovanie žiaka. Motivujeme nielen verbálne, ale aj neverbálne – úsmevom, potleskom, podaním ruky.

– metóda sebahodnotenia – pomocou sebahodnotenia sa žiaci učia reálnejšie hodnotiť seba (rozvíja sa hodnotiace, kritické myslenie), sebahodnotenie ich motivuje k vyšším výkonom. Iné aktivizujúce a motivujúce metódy, ktoré sú založené na interakcii učiteľ – žiak, prípadne na interakcii žiak – žiak sú: skupinové vyučovanie, projektová výučba, problémové vyučovanie, tvorivé vyučovanie...

1. Expozičné metódy

Slovo expozícia znamená úvod, úvodná časť do niečoho. Ide o úvodné oznámenie informácií o novom učive, úvodný výklad učivaExpozičné metódy sú metódy prvotného prijímania informácií.
Pomocou expozičných metód si žiaci utvárajú nové poznatky, vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, návyky. Vyžadujú žiakovu pozornosť.
Expozičné metódy sa delia nasledovne:

1. Metódy priameho prenosu poznatkov

Monologické slovné metódy

Rozprávanie – sa používa vtedy, ak učivo nie je náročné, ak má predovšetkým výchovné poslanie. Najčastejšie sa uplatňuje v nižších ročníkoch ZŠ. Je zamerané predovšetkým na predstavy, city a fantáziu. Vyznačuje sa určitou dejovosťou, príbehom.

Opis – používa sa pri vysvetľovaní nejakého javu, veci, predmetu, napr. opis rastliny, bunky, zvieraťa, prístroja. Je spojený s pozorovaním, ukážkou daného predmetu, javu.

Vysvetľovanie – je najčastejšie používanou expozičnou metódou. Vysvetľovaním učiteľ objasňuje rozličné zovšeobecnenia – pojmy, poučky, pravidlá, zákony. Učiteľ sa pri vysvetľovaní opiera o doterajšie skúsenosti žiakov. Učivo vysvetľuje v logickej nadväznosti. Vysvetľovanie spestruje využívaním pomôcok. Dbá na aktivitu žiakov (žiaci môžu dopĺňať myšlienky a vety učiteľa, písať poznámky...)

Prednáška – metóda uplatňovaná hlavne na vysokých školách , ale aj na stredných školách Nevýhodou prednášky je, že žiaci ostávajú pasívni. Dobrá prednáška musí mať :

1. motivačný úvod – cieľ, štruktúra obsahu prednášky
2. samotná prednáška – informácie logicky zoradené, pútavo prednesené, aby sa udržala pozornosť poslucháčov
3. záver – zhrnutie hlavných myšlienok prednášky (napr. power pointom, na tabuľu)

Dialogické slovné metódy

– rozhovor – je výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami. Je to metóda, ktorá aktivizuje žiakov . Učiteľ spoznáva názory, postoje žiakov a môže na ne reagovať. Výhoda tejto metódy – rozvíja slovnú zásobu žiakov, učí žiakov formulovať myšlienky, učí ich počúvať druhých, poznávať ich názory. Rozhovor môže viesť s jedným žiakom, so skupinou žiakov, s celou triedou. Rozlišujeme napr. :

a) sokratovský rozhovor – je to druh rozhovoru , pri ktorom učiteľ vedie žiakov k tomu, aby premýšľali nad správnosťou alebo nesprávnosťou nejakého výroku, aby sa učili argumentovať, presvedčovať, ale aj ustupovať. Žiaci sa učia diskutovať, polemizovať, ale aj navzájom sa počúvať.

b) heuristický rozhovor (objaviteľský) – je veľmi náročný. Pri tomto rozhovore žiaci riešia problémy, pýtajú sa, skúmajú, hľadajú, diskutujú, vymýšľajú hypotézy (predpoklady), učia sa ich dokazovať.

– beseda– je to dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie nejakého problému, alebo vymieňanie si skúseností na nejakú tému, napr. beseda o fajčení, beseda o niektorom spisovateľovi a pod. Vedúci besedy nemusí byť len učiteľ, môže to byť aj niektorý žiak. Beseda sa môže použiť napr. po prebratí určitého tematického celku alebo po návšteve divadla, po návrate z exkurzie.

– dramatizácia – je to metóda, ktorá sa používa najmä na 1. stupni. Môže mať charakter detskej hry napr. hra na lekára, na rodinu. Ide v nej o názorné predvedenie príbehu, udalosti, napr. na hodine čítania, ale aj pri výučbe cudzích jazykov, pri literárnej výchove žiaci vedú dialóg podľa prečítaného textu. Má charakter priameho prenosu poznatkov, skúseností, zážitkov, pôsobí na city žiakov.

– hranie rolí – žiaci sa vžívajú do roly nejakých postáv a vytvárajú situácie s príbehom

1. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov
2. a) pozorovanie – cieľom je bezprostredné poznávanie predmetov, javov, dejov. Napr. pozorovanie rastu fazule, pozorovanie priebehu pokusu, pozorovanie dopravnej situácie v meste. Pozorovanie sa spája aj s inými metódami ako je demonštrácia, vysvetľovanie.
3. b) demonštrácia/ predvádzanie – (ukážka) – Napr. demonštrácia predmetov /pomôcok (obrázok, fotografia, bábka...), pokusov, ktoré vykonáva učiteľ, pohybových a pracovných činností, výtvarných, hudobných diel... Do demonštračných metód patrí aj exkurzia do firiem. Táto metóda je spojená vysvetľovaním. Na predvádzanie možno využiť aj didaktickú techniku – CD prehrávač, video, data projektor, DVD prehrávač.
4. c)manipulácia s predmetmi – zaraďujeme sem:

   – laboratórne práce, pokusy, ktoré žiaci vykonávajú sami a získavajú poznatky, skúsenosti. Využívajú sa vo fyzike, chémii a v prírodovedných predmetoch. Dôležitá je inštruktáž o priebehu a poučenie o bezpečnosti pri práci. Laboratórne práce sa uskutočňujú v laboratóriách, dielňach, na pozemkoch, v kabinetoch, v prírode.
   - montážne a demontážne práce (stavebnice, lego), ktoré rozvíjajú vnímanie a myslenie žiakov.

5. problémové metódy
6. a) problémové vyučovanie – učiteľ zaraďuje do výučby riešenie problémov ako prostriedok intelektového rozvoja žiakov. Problémové metódy vedú žiakov k aktivite, tvorí sa vnútorná motivácia k riešeniu takýchto úloh, žiak sa učí organizovať postupnosť svojej práce. Učiteľ by nemal všetko vysvetľovať žiakom sám, ale mal by im dať možnosť hľadať informácie, pýtať sa, poradiť sa, aby vedeli problém vyriešiť.
7. b) projektové vyučovanie – pomocou projektov žiaci riešia problémové úlohy, ktoré sú zamerané praktickejšie (môžu sa týkať mesta, prírody, životného prostredia). Projekty môžu byť krátkodobé (dvoj – až niekoľkohodinové), strednodobé (niekoľkodňové), dlhodobé (týždňové, mesačné, ročné). Požiadavky na vypracovanie projektu: cieľ, plán činnosti, rozdelenie úloh, časový harmonogram postupu – kto – čo – kedy urobí, forma výstupov (predstava o tom, ako sa budú prezentovať výsledky).
8. Metódy samostatnej práce

Metódami samostatnej práce rozumieme individuálnu prácu žiaka. Druhy samostatnej práce:

• práca s knihou (táto metóda rozvíja čitateľskú gramotnosť, schopnosť robiť si poznámky, zostaviť osnovu prečítaného, reprodukovať text. )
• štúdium rôznej literatúry (slovníky, encyklopédie, odborné časopisy)
• samostatné štúdium s využitím techniky (televízia, rozhlas, počítač, CD)

Výhody samostatnej práce žiakov:

• žiak realizuje svoje záujmy, nápady, rozvoj tvorivosti
• učí sa samostatnosti, zodpovednosti, schopnosti spoľahnúť sa na vlastné sily
• volí si vlastné tempo práce, plánuje a rozvrhuje si svoj čas a sily
• učiteľ sa môže individuálne venovať niektorým žiakom

Nevýhody samostatnej práce žiakov:

• malá alebo žiadna komunikácia a spolupráca s ostatnými žiakmi
• nepodporujú sa sociálne vzťahy, neuskutočňuje sa sociálne učenie
• chýba vonkajšia kontrola pozornosti a práce žiaka, žiak môže predstierať, že pracuje samostatne, ale ak nie je motivovaný, záujem sa môže stratiť a pozornosť oslabiť

1. 
   Metódy mimovoľného učenia

Učiteľ je pre žiaka vzorom pôsobiacim na všetku jeho činnosť. Často si neuvedomuje, že jeho názory, postoje, záujmy, mimiku, intonáciu reči, gestikuláciu, vzťah k práci, pristupovanie k žiakom a pod. žiaci napodobňujú. Z tohto vyplýva, že učiteľ sa musí usilovať a dbať o to, aby bol pre žiakov príkladom.

1. Fixačné metódy

Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu.
Opakovanie, upevňovanie učiva sa môže robiť:

• v škole, hneď na vyučovacej hodine po prebratí učiva
• v škole, po určitom tematickom celku
• v škole, na polroka, konci roka a na začiatku šk. roka
• doma, formou domácich úloh a domáceho učenia

Prečo je potrebné naučené upevňovať? Keď sa učivo neopakuje a neupevňuje, dochádza k zabúdaniu. Zabúdanie je sprievodným znakom učenia sa. Hneď po prebratí novej učebnej látky je zabúdanie najrýchlejšie. Proces zabúdania sa spomaľuje ak sa učivo opakuje a precvičuje hneď po prebratí učiva, ak intervaly medzi opakovaniami nie sú príliš dlhé (je chybou ak učiteľ „odkladá“ opakovanie až po prebratí tematického celku), ak je množstvo učiva pre žiakov primerané, ak žiak učivu porozumel, ak má možnosť aplikovať učivo v rôznych zmenených situáciách a pod.

Úlohou fixačných metód je spomaliť zabúdanie a posilniť zapamätávanie. Metódy opakovania a precvičovania učiva (vedomostí, spôsobilostí):

• ústne opakovanie učiva žiakom pri tabuli alebo na mieste
• metóda otázok a odpovedí (učiteľ kladie otázky celej triede alebo vyvolanému žiakovi, účinné je, keď si žiaci kladú otázky navzájom)
• písomné opakovanie (test, diktát)
• opakovanie formou rozhovoru, besedy, dramatizácie, laboratórnej práce
• opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry
• domáce úlohy

Okrem opakovania učiva (vedomostí a spôsobilostí) je potrebné upevňovať aj zručnosti žiakov. Ide o zručnosti motorické (napr. písanie), pohybové, umelecké.

Metódy zdokonaľovania zručností:

• metóda cvičenia a opakovania
• športový tréning
• metóda kontrastu (spočíva v tom, že porovnáva správne a nesprávne úkony, napr. držanie tela, držanie nástroja, hádzanie loptou a pod.)

1. Diagnostické a klasifikačné metódy

Diagnóza, diagnostikovať (z gréčtiny) znamená zistiť, určiť, stanoviť, pomenovať určitý stav.
Slovo diagnóza, diagnostikovať v pedagogike vyjadruje zistenie, určenie, výsledkov učebnej činnosti žiakov.
Diagnostickými metódami u žiakov zisťujeme úroveň vedomostí, zručností.
S diagnózou súvisí i hodnotenie. Hodnotenie je konštatovanie istého stavu slovom alebo písmom. Keď sa diagnóza a hodnotenie vyjadria číselne hovoríme o klasifikácii. Varianty klasifikácie– známka, body, percentá.

Hodnotenie môže robiť:

• učiteľ
• žiak, vtedy hovoríme o sebahodnotení

Hodnotenie môže byť:

• slovné
• neslovné (hodnotenie klasifikačným stupňom(známkou, bodmi, percentami)

Účinnejšia je kombinácia slovného hodnotenia s neslovným hodnotením.

Diagnostické, hodnotiace a klasifikačné metódy:

• ústne skúšanie
• písomné skúšanie (diktáty, písomné práce, D.ú.)
• praktické skúšanie ( pracovná výchova, telesná výchova, geometria, laboratórne cvičenia, v odborných profesiách – kuchár ...)
• didaktické testy
• výkonové skúšky ( skúšky rýchlosti a správnosti čítania, písania, pohybov alebo motorických úkonov)
• portfólio je súbor prác žiaka za určité obdobie – písomné práce, výkresy, výrobky. (Portfólio predstavuje akúsi „mapu žiaka“, ktorá poukazuje na jeho aktuálny stav, ale dokumentuje aj jeho vývin, keď sa porovnajú práce žiaka predtým a teraz)

Funkcie hodnotenia:

1. motivačná - správne hodnotenie podporuje záujem o učenie, motivuje k lepším výkonom
2. didaktická – učiteľ sa presviedča o svojej práci, to mu umožňuje skvalitniť ďalšie vyučovanie, a žiaci tiež zisťujú, čo nevedia, čo sa treba doučiť
3. výchovná – správne a objektívne hodnotenie vedie žiaka k sebakritike, k zodpovednosti za učenie
4. spoločenská a profesijná – hodnotenie zaraďuje žiaka do určitej sociálnej skupiny, pripravuje ho na zaradenie do spoločnosti a naznačuje predpoklady na ďalšie štúdium, profesiu, prácu
5. kontrolná – výsledky hodnotenia umožňujú učiteľovi posúdiť úroveň práce žiakov, ale aj posudzovať úroveň práce učiteľa kontrolnými orgánmi.

• TVORIVOSŤ

Tvorivosť je produkcia nových a užitočných, hodnotných myšlienok, nápadov, riešení a správania.
Novosť a užitočnosť sú základné podmienky tvorivosti a musia sa vyskytovať súčasne. (v psychiatrickej liečebni pacient povie, že je unavený, lebo zavčas rána musel rozkrútiť zemeguľu – je to niečo nové, no nie užitočné).
Keď je niečo len užitočné a nie nové, nepovažuje sa to za tvorivé. (Napr. práca za pásom, kde sa vyrábajú košele).
Novosť – nápad alebo produkt sa porovnáva s existujúcimi nápadmi. Keď zistí, že už niečo také existuje, nie je to nové. (Pred Edisonom nebola žiarovka, objavil ju on)

Užitočnosť – má to význam pre obyčajných ľudí, ale uznajú to aj vedci ako mimoriadny objav.
Rozlišujeme nasledujúce úrovne tvorivosti:

• Najnižšia úroveň tvorivosti alebo subjektívna tvorivosť – novosť a užitočnosť posudzuje len tvorca nápadu : dieťa urobí zviera z plastelíny (pre neho je nové, môže sa s ním hrať; obliekanie; príprava jedla, zariadenia bytu; nadväzovanie kontaktov.
• Vyššia úroveň tvorivosti – tvorivý produkt, myšlienku uznáva viac ľudí (škola, rodina, známi, obec, mesto, štát), napr. tunel z BA do Košíc je nový a užitočný produkt, ktorý uznali experti štátu ako nový a hodnotný; namaľovanie obrazu a jeho úspech na celoslovenskej výstave je takisto tvorivý čin autora.
• Najvyššia úroveň tvorivosti – tvorivosť svetového významu, napr. objav penicilínu, Picassove výtvarné diela, Hemingwayove romány.

Medzi týmito úrovňami tvorivosti je ešte veľa medzi úrovní.

Zásady (AXIÓMY) tvorivosti

Axióma je základná poučka, ktorá sa prijíma a bez dôkazov sa pokladá za pravdivú.

1. Každý človek môže byť tvorivý – na svojej úrovni schopností a vedomostí. Môže ju prejavovať v každodennej činnosti.

2. Tvorivosť sa môže prejaviť v každej ľudskej činnosti – avšak v niektorých činnostiach viac – napr. navrhovanie šiat, nábytku a pod. , v niektorých menej – napr. pri práci v továrni za strojom, či pri pásovej výrobe. Tvorivosť sa môže prejaviť nielen v práci, ale aj v učení, pri hre a pri odpočinku.

3. Tvorivosť sa dá zdokonaľovať – systematickým tréningom v každom vyučovacom predmete, či v každej ľudskej činnosti. Pomáha k tomu motivácia, fantázia, odvaha, originalita.

4. Tvorivosť je náročná činnosť – lebo človek musí veľa vedieť, stále sa zdokonaľovať, aby sa jeho tvorivosť zvyšovala a stala sa užitočnou nielen pre neho samotného, ale aj pre spoločnosť.

Druhy tvorivosti:

• figurálna – napr. výtvarníci
• slovná tvorivosť – spisovatelia
• pohybová tvorivosť – napr. tanečníci, športovci
• symbolická – v matematike
• v medziľudských vzťahoch – politici, manažéri
• Faktory tvorivosti

Základnými faktormi sú:
FLUENCIA – schopnosť vytvoriť čo najviac produktov, riešení samého problému, napr. vymenujte čo najviac neobvyklých použití volejbalovej lopty.
FLEXIBILTA – je schopnosť tvoriť rozmanité nápady, myšlienky. Ak žiak používa len jeden smer myslenia a povie, že loptu môžeme využiť na športové hry, tak nejde o flexibilitu. Ak by povedal, že loptu možno použiť na plávanie, alebo môže byť ako hud. nástroj, to sú už flexibilné odpovede.
ORIGINALITA – schopnosť vyprodukovať neobvyklé, ojedinelé odpovede. Také, keď len 1 žiak zo 100 uvedie odpoveď, že lopta sa dá použiť ako závažie, môžeme odpoveď označiť za originálnu.

Doplňujúcimi faktormi tvorivého myslenia sú:

• redefinovanie (znovu vymedzenie) – ide o schopnosť človeka zmeniť význam a použitie predmetov alebo ich častí a použiť ich novým spôsobom napr. použijeme volejbalovú loptu na sedenie.
• elaborácia – schopnosť vypracovať detaily riešenia, napr. volejbalová lopta by mala farby klubu, ktorý s ňou hrá.
• senzitivita – citlivosť na podnety, t. j. schopnosť všimnúť si problém tam, kde ho iní nevidia, napr. jeden žiak sa opýta, čím sa natiera povrch lopty a či neškodí zdraviu, najmä, keď je mokrá.
• Možnosti a využívanie tvorivosti počas nášho štúdia

Myslím si, že počas nášho štúdia sme využívali tvorivosť viac ako mnohí iní študenti na ostatných stredných odborných školách. Či už dobrovoľne (pri vytváraní rôznych zábavných, hudobných, tanečných, dramatických programov pre deti, mládež a širokú verejnosť, či v podobe každoročných benefičných koncertov alebo besiedok pre deti v materských školách z okolia Modry), alebo nedobrovoľne (pri vypracovávaní niektorých domácich úloh robených na rýchlo tesne pred hodinou, alebo pri vymyslení stability našej pohyblivej časti tabule použitím montážnych a neskôr aj demontážnych metód pozostávajúcich z upevnenia silónu :).

Naša tvorivosť bola však najviac na tejto škole rozvíjaná v spoluvytváraní a účinkovaní v už spomínaných školských aj mimoškolských podujatiach, vďaka ktorým nás aj čas strávený v škole väčšinou bavil. Vďaka priestoru na vlastné výmysly a tvorenie naše štúdium na tejto škole považujem za ,,školu hrou".