Predmet a systém disciplíny ŠPP

Predmet a systém disciplíny ŠPP

• Predmet ŠPP jej základné pojmy

ŠPP patrí do sústavy pedagogických vied ( patrí medzi aplikované disciplíny). Ako každá veda, má svoj predmet skúmania. Predmetom ŠPP je skúmať podstatu a zákonitosti edukácie jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami. (Pred tým sme charakterizovali túto problematiku ako výchovu a vzdelávanie postihnutých a narušených jedincov). Špeciálna výchovná starostlivosť sa poskytuje z dôvodu : - mentálneho (rozumového) postihnutia
- senzorického (zmyslového) postihnutia
- somatického (telesného) postihnutia
alebo narušenia komunikačných schopností, citového alebo vôľového narušenia ako aj z dôvodu iných špecifických daností, napr. porúch učenia a správania a zaraďujeme sem aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom či inými špecifickými potrebami.

Cieľom ŠPP je vychovávať, vyučovať a vzdelávať jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami tak, aby sa čo najskôr primerane vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami a boli spôsobilý relatívne plnohodnotne žiť. Stanovené edukačné ciele možno dosiahnuť modifikovaním obsahu vzdelávania, uplatňovaním špeciálnych výchovných a vyučovacích metód ako aj organizačných foriem i dôsledným individuálnym prístupom k vychovávanému. K tomu je potrebné poznanie jeho daností a dispozície na výchovu a vzdelávanie pričom individualitu každého dieťaťa poznávame prostredníctvom špeciálnopedagogickej diagnostiky. So špeciálnou výchovou treba začať čo najskôr čo vyžaduje úzku spoluprácu s rodičmi detí.

Základné kategórie, pojmy a termíny v ŠPP

Označenie objektov starostlivosti nie je u nás ani vo svete jednotné. Najčastejšie sa používajú termíny defektný, postihnutý alebo invalidný. Súhrnným označením je novší termín deti a mládež so špeciálnymi výchovnými potrebami. Zaraďujeme sem deti a mládež mentálne, zmyslovo a telesne postihnutú, chorú a zdravotne oslabenú, chybne hovoriacu, ťažko vychovávateľnú, viac násobne postihnutú, s poruchami učenia alebo správanie.

Medzi základné pojmy ŠPP patria : defekt, anomália,
postihnutie, deviácia,
chyba, porucha,
a ohrozenie.
Defekt – (defectus : chyba, porušenie, poškodenie) nedostatok v celistvosti organizmu, ktorý môže mať orgánovú alebo funkčnú formu a vyskytuje sa v psychickej, senzorickej oblasti. Defekt je zvyčajne nenapraviteľný (ireparabilný)
Postihnutie – synonymum defektu. Toto označenie sa používa v školskej terminológii.
Chyba – vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt. Chyba je vývinovo podmienená.
Porucha/narušenie – vyjadruje odchýlku od normy. Porucha má napraviteľný (reparabilný) charakter. Získava sa zväčša počas života. Napr. poruchy učenia, správania, narušenia komunikačnej schopnosti...
Anomália – (a: ne, zápor; nomos : zákon, pravidlo) je to trvalá negatívna odchýlka od normy v somatickej či psychickej oblasti, alebo v ich kombinácii, nepovažuje sa za patologický stav.
Deviácia ( via: cesta; diviado : odbočenie z cesty) – odchýlka od normy s patologickými prejavmi správania alebo vývinu. V súvislosti s psychickými deviáciami sa používa termín psychický deficit.
Ohrození jedinci – zaraďujeme sem deti a mládež , ktorá je trvalo vystavená nepriaznivým spoločenským, ekonomickým, výchovným či iným vplyvom.

Základné špeciálnopedagogické činnosti

Medzi ne patria edukácia, reedukácia, rehabilitácia, resocializácia, kompenzácia, korekcia, špeciálnopedagogická intervencia.

Edukácia – je súhrn výchovných, vzdelávacích a vyučovacích činností, účinkom ktorých sa jedinec stáva relatívne vychovaným a vzdelaným
Reedukácia – prevýchova, je to súhrn špeciálnopedagogických aktivít zameraných na rozvíjanie slabo vyvinutých funkcií a na úpravu porušených funkcií alebo orgánov.
Rehabilitácia – je to súbor aktivít mnohodborového charakteru zameraných na začlenenie postihnutého jedinca do spoločnosti.
Resocializácia – je opätovné zaradenie jedinca do pracovného a spoločenského života, používa sa pri psychosociálne narušených
Kompenzácia - predstavuje súbor aktivít zameraných na vyrovnanie alebo nahradenie zníženého výkonu orgánu či funkcie organizmu úpravou alebo zvýšením činnosti iných orgánov, funkcií. O kompenzácii možno hovoriť i vtedy, keď sa špeciálne upravuje obsah vzdelávania či spôsoby jeho sprostredkovania postihnutému jedincovi.
Korekcia - používa sa na označenie špeciálnopedagogických činností, ktoré sa orientujú na nápravu, úpravu či opravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania.

Postavenie ŠPP v sústave vied

ŠPP ako vedný odbor patrí medzi najmladšie vedné disciplíny, začala sa formovať koncom 19.stor. a začiatkom 20 stor.
Špeciálna pedagogika vzhľadom na svoj predmet patrí v najširšom význame do sústavy vied o človeku, v užšom význame do systému pedagogických vied.
Aby špeciálna pedagogika mohla plniť svoje poslanie, musí kooperovať s mnohými vedami, ktorých poznatky využíva jednak pri formulovaní svojich cieľov, jednak pri opisovaní ľudského jedinca. Tieto vedy sa spravidla označujú ako pomocné vedy, rozdeľujú sa na :

Normatívne pomocné vedy- poskytujú poznatky o tom, aký by mal byť vychovávaný jedinec, teda pomáhajú formulovať cieľové zámery (etika, estetika, logika).

Deskriptívne (opisné) - opisujú aký je jedinec z psychologického, biologického a sociálneho hľadiska:
Patopsychológia – skúma u postihnutých osobitosti utvárania a vývinu psychických procesov, vlastností a stavov, ako aj formovanie osobnosti. Poskytuje poznatky z psychologického aspektu.
Patobiológia – zaoberá sa opisom anatomických, fyziologických a morfologických osobitostí, ich príčinou vzniku, ako aj priebehom a prognózou chorobných zmien u postihnutých (pediatria, neurológia, ortopédia).
Sociálna patológia – skúma negatívne javy spoločnosti a ich vplyv na postihnutých a narušených jedincov. Negatívne javy zvyčajne podmieňujú deviantné správanie takýchto jedincov, t.j. správanie, ktoré sa odchyľuje od spoločenských, mravných a právnych noriem.

• Systém (disciplíny ŠPP)

Systém ŠPP tvoria 2 základné podsystémy :
1. Všeobecne zameraný podsystém (podľa obsahu) sú tu disciplíny, ktorých poznatky majú všeobecnú platnosť pre všetky špeciálnopedagogické disciplíny.
2. Užšie zameraný podsystém (podľa postihu) je zameraný len na istý druh postihnutia, narušenia či špeciálnu potrebu.

Do prvého podsystému patria :
1. Všeobecné základy ŠPP (termíny, pojmy, predmet, systém)
Predmetom je vymedzenie pojmu, základných kategórií a termínov.
2. Dejiny ŠPP (odboru, inštitúcií, vzdelávania špeciálnych pedagógov)
Pomocou nich sa spracúvajú údaje o vzniku a vývoji ŠPP, vzdelávaní špeciálno pedagogických pedagógov, rozvoji špecializovaných inštitúcií a iných spoločností.
3. Metodológia ŠPP (metodológie jej výskumu, diagnostiku)
Pojem metodológia sa používa na označenie náuky o metódach vedeckého poznávania a postupov, ktorými sa buduje vedecký systém.
4. Filozofia ŠPP
Poskytuje najvšeobecnejšie filozofické východiská pri formulovaní cieľov špeciálnej výchovy, uznávajúc pritom filozofické názory na postihnutého človeka.
5. Teória komunikácie jednotlivcov
Pojem komunikácia vo všeobecnosti znamená sprostredkovanie alebo výmenu informácií. Uskutočňuje sa prostredníctvom jazykových a mimojazykových prostriedkov a technických pomôcok.
6. Výchovná rehabilitácia (zásady, metódy edukácie, reedukácie a pod.)
Je to súhrn takých špeciálnopedagogických aktivít, ktoré postupne vedú k socializácii jedinca, to znamená, že spôsobujú pozitívne zmeny v stave jeho vychovanosti a vzdelanosti.
7. Náuka o špeciálnych školách a výchovných zariadeniach (systém, riadenie)
Hovorí o usporiadaní špeciálnych škôl a zariadení do relatívne samostatného podsystému v rámci výchovno-vzdelávacej sústavy. Poukazuje však aj na možnosti kooperácie so systémom škôl a zariadení.
8. Porovnávacia ŠPP
Jej predmetom je skúmať a porovnávať výchovno-vzdelávacie sústavy pre deti a mládež so špeciálnymi výchovnými potrebami na základe teoretických filozofických koncepcií, z ktorých vychádzajú.
9. Vzdelávanie, ďalšie vzdelávanie a uplatnenie špeciálnych pedagógov (špeciálna pedeulógia)
Zaoberá sa predpokladmi a prostriedkami prípravy i profesionálnou činnosťou špeciálnych pedagógov, ako aj vplyvom uvedených činiteľov na výkon tohto povolania.

Do druhého podsystému patria :
1. Pedagogika mentálne postihnutých (psychopédia)
2. Pedagogika zrakovo postihnutých (tyflopédia)
3. Pedagogika sluchovo postihnutých (surdopédia)
4. Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených (somatopédia)
5. Pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou (logopédia)
6. Pedagogika psychosociálne narušených ( etopédia)
7. Pedagogika detí s viacnásobným postihnutím
8. Pedagogika detí s poruchami učenia
9. Pedagogika detí s poruchami správania
10. Pedagogika výnimočne nadaných a talentovaných detí.

• Obranné frustračné mechanizmy

Frustrácia je psychický stav, ktorý vyvoláva prekážka na ceste k cieľu, ohrozenie, oddialenie alebo znemožnenie uspokojenia potreby. T.j. prekážka môže zmariť úsilie, vynaložené na dosiahnutie cieľa.

Frustráciou označujeme:
a/ objektívne definovanú situáciu – ide o vonkajšiu prekážku napr. mám peniaze, chcem si kúpiť jedlo, ale obchod je zatvorený,
b/ vnútorné, subjektívne prežívanie – t.j. prežívanie sklamania, neúspechu, hnevu, násilia a pod.
Frustračné situácie podľa povahy prekážky, ktorá stojí v ceste označujeme za:

• ľahko zvládnuteľné, dočasné, keď sa prekážka dá obísť, nahradiť, alebo dosiahnuť zvýšeným úsilím,
• ťažšie zvládnuteľné – keď sa prekážka nedá ovplyvniť a pretrváva dlhý čas.

Medzi obranné reakcie na frustráciu patrí:

• agresivita – napätie, ktoré sa nahromadilo z frustrácie, často vyústi do verbálnej alebo fyzickej agresie, ktorá môže byť zameraná voči iným v podobe nadávania, ohovárania, alebo voči sebe v podobe sebaobviňovania, Častejšia je agresia zameraná voči ným – napr. žiak, ktorý dostal zlú známku sa môže za to obviňovať učiteľa, kamaráta a pod.
• regresia – v určitých situáciách sa dospelý človek správa ako dieťa napr. 15 ročné dievča sa rozplače preto, že jej mama nechce kúpiť nové šaty, ktoré si priala,
• ústup – únik z frustračnej situácie, neschopnosť presadiť sa napr. vysokoškolák s dobrými schopnosťami po neúspechu na skúške odchádza zo školy,
• potlačenie – úzkosť, ktorá je vyvolaná frustráciou, jedinec potlači do nevedomia, nedovolí, aby sa dostala do vedomia, aby na ňu myslel. Najčastejšie sa potláčajú sexuálne potreby a potreby moci,
• vytváranie opačnej reakcie – napr. človek, ktorý je rasista, sa stane aktívnym bojovníkom proti rasizmu a rasistom,
• racionalizácia – pri nej ide nové racionálne prehodnotenie frustračnej situácie. Pomocou racionalizácie sa človek ospravedlňuje pred sebou a pred inými za svoje zlyhanie. Napr. žiačka, ktorá chcela byť predsedníčkou triedy a nezvolili ju, začne hovoriť, že funkcia predsedu triedy je nevďačná,
• projekcia – ide o prehodnotenie frustračnej situácie, ale tak, že jednotlivec pripisuje svoje zlé vlastnosti iným, čiže vinu za vlastné zlyhanie pripisuje osobám, predmetom – napr. žiak, ktorý dostal zlú známku obviňuje učiteľa zo zaujatosti,
• autistické myslenie – človek si vypracuje vlastné vysvetlenie svojho zlyhania a nepripustí žiadny iný názor, nerešpektuje fakty, odmieta pomoc,
• identifikácia – osoba si prisvojuje črty inej osoby alebo skupiny osôb, napr. neúspešný žiak sa chváli svojou zásluhou na tom, že ich trieda vyhrala súťaž v preťahovaní lanom.

Okrem uvedených obranných mechanizmov ľudia môžu využívať ďalšie spôsoby na zvládanie frustračných situácií. S frustráciou súvisí aj frustračná tolerancia – je to miera odolnosti voči frustrácii, ktorá sa môže zvyšovať – ak sa nám v minulosti podarilo prekonať prekážku, alebo znižovať – ak sme neuspeli a cieľ nedosiahli. Človek môže predchádzať frustračným situáciám ak dokáže predvídať a zvažovať čo všetko sa môže stať pri dosahovaní cieľov a uspokojovaní potrieb.

• Obranné frustračné mechanizmy z pohľadu úspešnosti, ktoré používame my pri záťažových situáciách

To, ktorý z týchto mechanizmov využijem závisí od danej situácie, pretože každá vyžaduje niečo iné. Ale medzi mnou najčastejšie využívané frustračné mechanizmy patrí ústup, potlačenie a niekedy aj agresia, ale slovná. Mechanizmus, ktorí ale využívam najviac tu nie je. A tým je snaha. Snaha je tá, ktorá mi pomáha, a vďaka ktorej sa dostávam ďalej. Snažím sa prekonať všetky prekážky a nevzdávať sa.

• Znaky detského výtvarného prejavu

Vývoj detskej kresby

Čmáranie – 2-5 rokov, vrchol v treťom roku
- črtanie ceruzkou bez zámeru
- zámerné črtanie ceruzkou
- napodobivé črtanie ceruzkou
- lokalizované črtanie
Línie – 4 roky, prvé zobrazenie ľudskej postavy
Popisný symbolizmus – 7-8 rokov, kresby sú skôr logické ako vizuálne
Vizuálny realizmus – 9-10 rokov, kreslenie podľa prírody,
Potlačenie – 11-14 rokov, strata odvahy kresliť,
Umelecký oživenie – cca 15 rokov,

Znaky detského výtvarného prejavu

Obsahom detskej kresby je okolitý svet, ktorý dieťa dôverne pozná. Je to postupne ľudská postava, dom, strom, kvetina, postava dieťaťa, dopravné prostriedky. Z hľadiska obsahu sa už v tomto období diferencuje výtvarná tvorba chlapcov a dievčat. Dievčatá kreslia prevažne mamičky s kočíkmi a deťmi v nich, princezné, kvety, domy, zvieratká a pod. Chlapci kreslia skôr domy, dopravné prostriedky, ľudské postavy a zvieratá, krajinu a pod.
Dieťa si volí osobitné spôsoby vyjadrovania, charakteristické pre stupeň vývoja, kde zobrazovaná skutočnosť môže byť v rozpore s objektívnou skutočnosťou.
Typickým znakom naivného realizmu je výtvarná deformácia (veľká hlava, kvetina veľká ako dom..)
Zmena pozorovacieho hľadiska sa prejavu ako schopnosť vidieť pohľad i nadhľad, zároveň zboku, spredu a z rôznych iných uhlov. Napr. zobrazenie stola, nohy zboku, ale doska zvrchu.
Pre každú postavu alebo vec si dieťa vytvorí grafický znak. Tento je pre každé dieťa charakteristický. ak detský znak ustrnie a dieťa sa nedostáva ďalej hovoríme o detskom automatizme.
Pre novú postavu si dieťa vytvára nový grafický znak. Pri kresbe zvierat vychádza z grafického znaku ľudskej postavy, pridávajú iba výrazné odlišnosti.
Zobrazenie priestoru rovnako prechádza vývojom. Prvá kresby je neusporiadaná, chaotická – difúzna. Dieťa pri kresbe otáča papierom a predmety sa nachádzajú v rozpore so skutočnosťou. Neskôr organizuje predmety na spodný okraj papiera, ktorý predstavuje zem a horný okrej oblohu – syntéza na linke.
Dieťa neprekrýva časti  ani vtedy, ak je to v rozpore so skutočnosťou.
Farba  je pre dieťa mimoriadne príťažlivá, pri oboznamovaní sa uspokojí s experimentovaním s ňou. Neskôr ju používa v realistickom zmysle (žlté slnko, zelená tráva..)
Dieťa si všíma nepodstatné detaily, ktoré majú význam pre jeho prax. Vyjadruje množstvo bez ohľadu na skutočnosť a toto zmnoženie detailov súvisí s detským automatizmom.
Kolmosť sa uplatňuje všade, kde dieťa vyjadruje pocit istoty a stability spojitosti s jeho skúsenosťou. V rozpore so skutočnosťou je šikmý, padajúci komín.
Detskú výtvarnú prácu vhodne dopĺňa slovný doprovod.
Obdobie naivného realizmu je najviac preskúmané a charakterizuje ho detská spontánnosť a expresívnosť formy a stavby.