Štát a uplatnenie princípu subsidiarity

Štát a uplatnenie princípu subsidiarity

Uplatňovanie princípu subsidiarity:
- Je to princíp zodpovednosti. Prvý je na rade jednotlivec a dielčie spoločenstvá. Sú zodpovední za splnenie toho, čo vyplýva z prirodzenosti človeka.

2. Je to princíp prednostného práva pre oblasť, v ktorej má jednotlivec alebo dielčie spoločenstvo prednostnú zodpovednosť a tým je aj princípom slobody, upravuje vzťah medzi autoritou a slobodou. Napr. štát môže zasiahnuť do sféry jednotlivca, rodiny a pod. len keď si to vyžaduje spoločné dobro. Ťarcha dôkazu je na strane štátu. Toľko slobody, koľko je možné, toľko viazanosti, koľko je potrebné.
3. Podporuje samosprávu menších spoločenstiev, okrem rodiny, najmä obce a profesijné združenia. Podporuje decentralizáciu.
4. Podporuje svojpomoc. Pomoc štátu a vyšších spoločenstiev má byť predovšetkým pomocou k svojpomoci, k ozdraveniu. Ale aj jednotlivci, spoločenstvá musia mať právo združovať sa a spojenými silami si pomáhať (odbory, družstevníctvo).
5. Je štruktúrnym princípom spoločnosti, lebo prirodzenosť človeka je pre svoj plný rozvoj odkázaná na rôzne spojenia spoločnosti.
- ako sa princíp uplatňuje v praxi vo vzťahu štátu a iných sociálnych subjektov
- Pojem subsidiarita pochádza z latinského slova subsidium – pomoc, podpora, posila. Ide teda o princíp, ktorý pripomína potrebu pomáhať, dávať, pomoc, podporovať.
Najjednoduchší výklad tohto princípu uvádza, že je to „kompetenčné pravidlo“. Je to hlavné pravidlo na stanovenie právomocí pri uskutočňovaní spoločného dobra.(Môžeme tiež povedať, že je to pravidlo, ktoré pomáha v tom, aby sa vždy určitý druh činnosti vykonával tam, kde je výkon najefektívnejší) Zasadzuje sa za ochranu slobodnej iniciatívy v spoločnosti. Zasadzuje sa za právo jedincov a  menších spoločenstiev v rámci spoločnosti, aby nebolo pohltené, väčšími a nadriadenými spoločenskými štruktúrami alebo samotnou spoločnosťou. Obhajuje budovanie spoločného poriadku zdola nahor (v prirodzenej postupnosti : jednotlivec- rodina – obec – región – štát – medzinárodné spoločenstvo.)
Ako už vyplynulo z doteraz povedaných skutočností, princíp subsidiarity je tak univerzálnym princípom vychádzajúcim z podstaty a dôstojnosti ľudskej  osoby a jej prirodzenosti, že je aplikovateľný vo všetkých oblastiach osobných aj sociálnych vzťahov človeka. No v najväčšej miere sa dotýka vzťahu štátu a jemu podriadených subjektov, predovšetkým jedincov.
Tento princíp pripomína a predpokladá skutočnosť, štát a všetky sociálne inštitúcie spoločnosti a štátu majú lenpodpornú a komplementárnu (doplňujúcu, dodatočnú) funkciu, vzhľadom na ciele a potreby menších skupín a jednotlivcov. Pekne to pomenoval už Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra a tiež v encyklike Pacem in terris. Hovori:“ Lebo zostáva vždy v platnosti zásada, že hoci účasť verejných vrchností v hospodárskej oblasti je rozsiahla a prenikavá, predsa nemá smerovať k tomu, aby postupne obmedzovala slobodnú osobnú podnikavosť jednotlivcov, práve naopak: má zabezpečiť čím väčšiu možnosť iniciatívy, najmä účinnou ochranou základných práv ľudskej osobnosti v prospech všetkých občanov. Občianske vrchnosti sa majú vo svojej mnohostrannej činnosti usilovať práve o to, aby uľahčili občanom uplatňovanie svojich práv, ako aj plnenie svojich povinností vo všetkých oblastiach spoločenského života.“
Princíp subsidiarity môžeme chápať pozitívne – vyššie útvary, spoločenstvá pomáhajú, podporujú  nižšie útvary, resp. jednotlivcov. Prikazuje povinnú pomoc, podporu, ktorú má štát vykonávať aby sa umožnila dostupnosť práv a možnosti jedincom, aj menším spoločenstvám.
negatívne – vyššie útvary, spoločenstvá nesmú zasahovať do toho, čo vie zvládnuť nižšie spoločenstvo, resp. jednotlivec vlastnými silami. Zakazuje štátu, aby obmedzoval slobodné aktivity občanov a menších spoločenských skupín a útvarov.
Subsidiarita neznamená oslabiť „štát“. Práve vyslovené skutočnosti neznamenajú, že princíp subsidiarity cha preferuje slabý štát, aby neobmedzoval svojich občanov a iné inštitúcie. Môžeme povedať, že chce skôr dobre fungujúci štát, ktorý je zorientovaný v tom, čo je jeho skutočné poslanie a aké úlohy zabezpečuje. Chce štát, ktorý nestrháva celú moc na seba a s tým aj vplyv na hospodárstvo a finančné zložky toky, ktorý nepreberá veci a práva, ktoré si vedia rozličné zložky spoločnosti zabezpečiť sami, aby si mohol ponechať voľné ruky na vykonávanie a zabezpečovanie takých úloh, ktoré môže plniť iba on – ochrana štátu, ochrana mieru, centrálna politika, zahraničná politika, tvorba zákonov a pod.
Intervencia spoločnosti je žiadúca vo všetkých tých prípadoch, keď bez jej pomoci nie je možné plniť dôležité úlohy, najprv v oblasti vzdelania, výchovy, zásobovania energiami, dopravy, právnych istôt, alebo ochrany životného prostredia (Rodičia majú dostať od štátu pomoc pri vzdelávaní svojich detí, zabezpečením škôl, potrebných pedagógov a pod. )
V sekundárnych prípadoch je jej pomoc požadovaná i v prípadoch, keď jednotlivci, alebo podriadené skupiny zlyhali v svojich kompetenciách, či už z neschopnosti, pre ľahostajnosť, alebo z nedbalosti. (Keď rodičia zlyhajú v svojej kompetencii živiť a vychovávať svoje deti podľa svojho presvedčenia, vezme im štát a umiestni do sociálneho zariadenia a bude ich vychovávať v zmysle vlastných hodnôt spoločnosti. )
Rozsah pomoci štátu. Potreba pomoci od spoločnosti sa zväčšuje, alebo zmenšuje v závislosti na schopnostiach menších skupín alebo jednotlivcov a členov spoločnosti a na ich vôli a energii, s ktorou sa ujímajú svojich práv a svojej zodpovednosti. Čím viac sú nekompetentní alebo im chýba vôľa k zodpovednosti, tým viac narastajú okolnosti na nutnosť zásahu spoločnosti k podpore spoločného dobra.
Dôkazné bremeno u nadriadeného celku. Tu treba poznamenať, že dôkazné bremeno k nutnosti zásahu do kompetencií alebo práv jednotlivca  a menších skupín leží na pleciach spoločnosti alebo autority, ktorá usiluje o prevzatie alebo rozšírenie kompetencií. Musí dokázať, že primárne zodpovedné a príslušné fyzické či právnické osoby buď neboli schopné prevziať svoju zodpovednosť, alebo im chýbala ochota.
Ukončenie pomoci – prevzatie vlastných práv. Zásada subsiadiarity tiež vyžaduje, aby pomoc spoločnosti prestala hneď vtedy, len čo sa umožní, aby pomoc spoločnosti prestala hneď vtedy, len čo sa umožní, aby podriadené subjekty začali plniť svoje úlohy a niesť vlastnú zodpovednosť a aby sa podriadeným subjektom dostávalo vždy len toľko podpory, koľko je bezpodmienečne nutné k tomu, aby prevzali vlastnú zodpovednosť.(Ak jedinec nie je schopný sa o seba postarať v nezamestnanosti, spoločnosť mu má poskytnúť pomoc, čo ale neznamená, že ho zbaví aj zodpovednosti za rodinu, za výchovu detí a pod. Pomoc má byť primeraná, aby nahradila len tie oblasti a kompetencie, ktoré daný subjekt nie je schopný zabezpečiť vlastnou činnosťou a má prestať hneď vtedy, keď sa svojich práv ujme.)
Subsidiarita posilňuje demokraciu. Dôsledné uplatňovanie subsidiarity patrí k silným terapeutickým prostriedkom pre modernú masovú spoločnosť, pretože predstavuje účinnú protiváhu centralizačným procesom a byrokracii. Subsidiarita je účinným prostriedkom pre posilnenie demokracie, pretože znamená delegáciu moci, právomoci, kompetencií a autority, deľbu moci a účasť na moci.
Je tu však treba poznamenať, že v praktickom živote princíp subsidiarity, tak ako aj princíp spravodlivosti, nikdy nebudú celkom dokonalé. Napríklad nikdy sa celkom nepodarí dosiahnuť dokonalú vyváženosť medzi centralizáciou a decentralizcáciou. Dôvod bdie nielen v obmedzenosti a nedokonalosti človeka, ale tiež v dynamike spoločnosti, ktorá prináša neustálu zmenu a vždy znovu prekonáva existujúce spoločenské poriadky. Preto by jedinci nikdy nemali mať príliš veľké požiadavky a očakávania od spoločnosti, ale musia brať do úvahy nutné obmedzenia ľudských inštitúcií a moci.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/pedagogika/5138-stat-a-uplatnenie-principu-subsidiarity/