Východiská sociálnej politiky v staroveku
Historické východiská sociálnej politiky v staroveku, antike a stredoveku.
Podobne ako život človeka a
spoločnosti má svoju minulosť, svoje dejiny má aj sociálna teória a sociálna politika. História je svedectvom toho, že sociálne otázky
sprevádzajú ľudstvo celými dejinami. Zaoberali sa nimi široké ľudové masy v rámci pozornosti a pomoci chudobným a bezmocným a táto
problematika bola predmetom skúmania rozličných bádateľov, reformátorov a revolucionárov, ale aj všelijakých vizionárov, spasiteľov a
demagógov. Sociálne otázky a úsilie o ich vyriešenie niekedy vyústilo do sociálnych masových povstaní, občianskych, ale aj medzinárodných
vojen.
a. Pojem sociálnej spravodlivosti - kresťanstvo
Podstatnou myšlienkou kresťanstva -
podstatou všetkého je láska. Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Základný princíp kresťanstva, že „Boh je láska"
výrazne modifikuje kresťanskú interpretáciu sociálnej spravodlivosti. Kresťanstvo prichádza s novým poňatím niektorých princípov alebo ich
po novom formuluje. Týka sa to, napríklad:
- rovnosti
- ekvivalentnosti sociálnej výmeny
- vzťahu k práci
- vzťahu k
bohatstvu a vlastníctvu vôbec.
Na rozdiel od nerovnosti ako určujúceho princípu fungovania politicko-právneho systému otrokárskej
spoločnosti, kresťanstvo deklarovalo princíp rovnosti ľudí nezávisle od ich národnosti, majetkového a politického štatútu. Idea rovnosti v
rannom kresťanstve znamená rovnosť ľudí pred Bohom, pretože všetci sme „deti Božie". Pred Bohom nič neznamená bohatstvo, ani
spoločenské postavenie, ani sláva - tu platí len čistota srdca, šľachetnosť, pravdivosť, etika, ktorej najväčším príkazom je láska k
blížnemu.
Ekvivalentnosť sociálnej výmeny je zhrnutá v pravidle: "Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im".
Principiálne nový je vzťah kresťanstva k práci. Radikálny prevrat v otázkach miery práce a spotreby spočíva v tom, že práca bola
prvýkrát v dejinách ľudskej civilizácie definovaná ako nevyhnutný prostriedok existencie nového človeka. Všetci sú povinní „získavať
obživu vlastnými rukami".
Gréckorímska otrokárska civilizácia formovala po stáročia opovrhnutie k práci ako k činnosti
nedôstojnej slobodného človeka; kresťanstvo však naopak vyzdvihuje povinnosť pracovať. Apoštolská výzva: „Kto nechce pracovať, nech ani
neje“, znamená tiež, že krádež, ale tiež život bohatých ľudí založený na privlastňovaní si výsledkov cudzej práce. Prví kresťania,
keď nemohli pracovať, mali možnosť žiť na účet cirkevnej obce len tri dni /pútnici/. Potom museli pracovať, obec sa mala postarať a nájsť
im prácu, eventuálne ich naučiť pracovať.
Kresťanstvo zaujalo špecificky vzťah k bohatstvu a vlastníctvu vôbec. Bohatstvo je v
rannom kresťanstve interpretované ako zdroj parazitného spôsobu života majetných tried a ich útlaku. Bohatstvo je chápané ako príčina skazy
človeka, ... koreňom všetkého zla je láska k peniazom.
V starovekom Grécku rozoznávali triedy, existovala trieda
roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, námezdných robotníkov, lekárov, umelcov. V Aténach v 4. storočí pred naším letopočtom bola
poskytovaná štátna pomoc ľuďom, ktorých majetok nepresahoval predpísanú hodnotu, (štátne diéty, neskoršie dary, a pod.) a vznikali spolky
(tzv. collegia). Za samozrejmosť považovali aj existenciu otroctva a otrokov. Súčasťou sociálnej štruktúry bola aj trieda strážcov vzhľadom
k tomu, že štát sa nemôže vyhnúť vojnám.
Aristoteles /384-322 p.n.l./- žiak Platónov. Na rozdiel od svojho
učiteľa uprednostňuje súkromné vlastníctvo pred spoločným vlastníctvom a vysvetľuje to týmito dôvodmi:
- pokiaľ každý pracuje na
svojom viac urobí a navyše odpadnú konflikty pri rozdeľovaní
- súkromné vlastníctvo odpovedá láske človeka k sebe samému a zároveň
vytvára príležitosť pre radosť s pomoci inému
- stotožnením domácnosti /vlastníctva/ a štátu sa zhoršuje kvalita štátu.
-
odmietol spoločenstvo žien a deti. Pokiaľ nemá muž vlastnú ženu a deti, voči ktorým by mal osobný vzťah, potom je dosť pravdepodobné, že
jeho starostlivosť o cudzie bude menej starostlivá, lebo sa bude spoliehať na ostatných. Ďalším dôvodom je, že ak chýbajú príbuzenské
vzťahy je väčšia pravdepodobnosť existencie zločinu medzi ľuďmi. Avšak uňho žena nemá rovnocenné postavenie s mužom.
Za
najsprávnejšiu formu štátu považuje Aristoteles politeu. Je to štát, kde existuje rovnosť a sloboda občanov a kde vládne menšina
demokraticky zvolená väčšinou v záujme všetkých a na základe zákona. Politea je kombináciou oligarchie a demokracie. Má silné stránky,
aj slabiny. Ideálnym pre spoločenskú rovnováhu sa Aristotelovi javí, aby sa štát opieral o stredné vrstvy.
Dôvody sú nasledovné:
1/ optimum je stred a stredný majetok musí byť najlepší
2/ ani bohatí, ani chudobní nemajú tie správne cnosti, bohatí nechcú
a nevedia poslúchať a chudobní nemajú hrdosť. „A tak jedni nevedia vládnuť, ale len otrockým spôsobom poslúchať, druhí nevedia vôbec
poslúchať, a keď sami vládnu, robia to despotický" - tvrdil Aristoteles v Politike.
b/ Myšlienka
Spoločenskej zmluvy
V stredoveku sa v utopistických teóriách riešia sociálne problémy na princípe
Spoločenskej zmluvy, ktorej cieľom bolo vybudovanie spravodlivého spoločenského systému s blahobytom, bezpečnosťou občanov a slobodou. Pre
sociálne teórie tohto obdobia boli typické heslá „sloboda, rovnosť, bratstvo". Jedny teórie za svoj základ brali kresťanskú zásadu o
tom, že všetci ľudia sú božie deti a preto sú si rovní a majú rovnaké právo na život. Iné vychádzali z renesančno - osvietenskeho
humanizmu a liberalizmu založeného na úcte a dôvere k človekovi, záujme o ľudský pozemský život, viera v ľudské intelektuálne a tvorivé
schopnosti. Do popredia vystúpil právny a politický aspekt sociálnej otázky a nielen samaritánska súcitnosť a morálna ohľaduplnosť.
Garantom takto postavenej otázky sa stal štát a demokratická spoločnosť, pre ktorú bola charakteristická trhová ekonomika a súkromné
vlastníctvo a predovšetkým novoveké idey humanizmu a liberalizmu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta