Vznik a vývoj metód sociálnej práce

Vznik a vývoj metód sociálnej práce, ich základná charakteristika a pojmológia ( metódy, techniky, metodológia)
 
METÓDA - je pracovný nástroj sociálnej práce. Pojem metóda sa chápe i ako spôsob alebo cesta, ktorá nás dovedie k vopred stanovenému cieľu. O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej, logickej a časovej postupnosti prítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka.
 
Podľa Robertis je metóda spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý sa začína prvým stretnutím s klientom a trvá do skončenia práce s ním.
 
Podľa Strieženca je metóda postup, návod, ktorým dospievame k výsledku, súhrn pochodov  a pravidiel k dosiahnutiu žiaduceho cieľa.
 
Podľa Levickej je metóda overený sled poskytnutých krokov, prostredníctvom ktorých sa klient pod vedením sociálneho pracovníka usiluje dosiahnuť vytýčený cieľ.
 
Metóda SP ako spôsob poznávania a riešenia soc. javov:
- identifikovanie a definovanie soc. problému
- eliminovanie, zmierňovanie zlej situácie
- vyhodnotenie a spôsob rehabilitácie
- soc. výskum
- tvorba a rozvoj samotných metód SP
 
V prístupe definovania metód existujú 2 prístupy:
- prístup charakteristický snahou definovať metódu na základe jej vonkajších charakteristík (de Robertis)
- prístup orientovaný na objasnenie, opísanie, analyzovanie jednotlivých krokov (Charvátová)

Deľba metód

SP využíva metódy, ktoré sa dajú zaradiť do 3 skupín:
1.  metódy používané takmer vo všetkých spoločensko-vedných disciplínach, samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasť poznania (analytická, logická, induktívna, genetická, deduktívna, empirická, výskumná metóda)
2.  metódy spoločné viacerým vedným disciplínam, používané predovšetkým v psychológii, pedagogike, sociológii (hodnotenie, heuristika, zážitková metóda)
3.  metódy vlastné SP, vznikli priamo v oblasti praxe soc. práce (časové, demografické, statusové, výkonné a činnostné)
 
Metódy delíme z viacerých hľadísk:
1. Hľadisko časové:
klasické metódy: SP s jednotlivcom (prípadová SP), so skupinou, s komunitou
moderné metódy: sociálny managment, sociálne projektovanie, sociálne plánovanie
 
2. Hľadisko demografické:
deliacich faktorov je viacero, napr.
vek (SP s deťmi, SP s mládežou, SP s dospelou populáciou, SP s občanmi vyššieho veku), 
pohlavie (SP so ženami, SP s mužmi),
príslušnosť k etniku (SP etnickými skupinami, Rómami a pod.)
 
3. Hľadisko statusové:
deliaci faktor je postavenie klienta v spoločnosti.
SP so zamestnanými
SP s bezdomovcami,
SP s migrantami,
SP so spoločensky neprispôsobivými osobami
 
4. Hľadisko podľa miesta výkonu:
SP terénna
SPinštitucionálna
SPkomunitná
SP ambulantná
 
5. Hľadisko podľa druhu vykonávanej činnosti (aktivity): služby, poradenstvo, prevencia, soc. právna ochrana, poistenie, dávky, supervízia, penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť, mediácia, terapia, intervencia, výskum...
 
V praxi sa nepoužívajú čisté metódy, každá metóda má v sebe i prvky iných metód. 
 
Hainessove delenie metód (najakceptovanejšie delenie), vychádza z účasti klienta na realizácii danej metódy:
- metódy orientované na priame konanie
- metódy orientované na nepriame konanie
 
Priame (bezprostredné) metódy: orientujú sa priamo na prácu s klientom. Patrí sem:
1. objasnenie – podporovanie: objasňovanie, podporovanie, sebaporozumenie
2.informovanie – edukácia: informačná pomoc, materiálna pomoc, výchovná pomoc
3.persuácia – poradenstvo, konfrontácia, persuázia
4.dohľad – ovplyvňovanie pomocou autority
5.rozširovanie kontaktov – tvorba nových možností: rozširovanie soc. siete,
6.štrukturovanie prac. vzťahov s klientom - štrukturovanie v čase, využívanie miesta, koncentrácia na hlavné ciele
 
Nepriame metódy: nepredpokladá sa pri nich účasť klienta:
1.organizácia- dokumentácia: organizácia priestoru, organizácia času, dokumentácia
2.programovanie a plánovanie metodického konania: vstupné fázy tvorby skupiny, organizácia delenia skupiny, aktivity napomáhajúce (tvorba programu skupiny)
3.metodické konanie zacielené na zmenu správania klienta
4.spolupráca s inými sociálnymi pracovníkmi: kontakt, koordinácia, tímová práca, konzultačná činnosť
5.metodické konanie na pozadí soc. inštitúcií: soc. pomoc, negociácia, lobovanie, lobovanie alebo hrozba
 
Prax soc. práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom soc. práce patrí:
·  pomáhať jednotlivcovi i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoň minimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medzi klientom a prostredím
·  poukazovať na potenciálne oblasti, v kt. môže prísť k poruche rovnováhe
·  objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mieru potenciál jednotlivca, skupiny a spoločnosti
 
TECHNIKA – je návod na použitie metódy, pracovných postupov, ktoré slúži k naplneniu určitého cieľa. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so soc. pracovníkom niečo získať, dosiahnuť.
 
Podľa Hartla-Hartlovej je to činnosť alebo prac. postup, ktorý slúži k naplneniu vytýčeného cieľa.
 
Rozdiel medzi metódou a technikou
- metódu môžeme chápať ako cestu
- techniku ako spôsob, ktorým cestu prekonáme
 
METODIKA (metodológia) SP - predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej a teoretickej rovine sociálnej práce (Žilová).
 
Metodika je teda súbor pracovných metód alebo postupov, ktoré umožňujú, aby si z nich sociálny pracovník vybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.
 
Vo vývoji metodiky sociálnej práce je možné identifikovať 2 základné smery:
1.  Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorých náhodne zvolených metód a ich prispôsobovanie sa sociálnej realite
2.  Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používaným metodických postupov.
 
VÝVOJ METODIKY SP:
Cristina de Robertis (5 etáp)
1.  mimovoľné formovanie metód SP v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900-1920)
2.  vypracovanie metodiky SP v Európe výrazne ovplyvnené rozvojom SP v USA  (1920-1940)
3.  prechod od „klasickej“ metodiky k jej rozšíreniu a dopracovaniu o metódy zamerané  na soc. analýzu so zreteľom na realizované úlohy (1940-1955)
4.  znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955-1960)
5.  znovuobjavenie práce so skupinou, s komunitou, a tiež komplexného prístupu (od 60-tych rokov)
 
Johannes Schilling (4 fázy)
-  fáza: začiatky (začiatok 20.storočia)
-  fáza: preberanie amerických modelov (50-te roky)
-  fáza: kritika metód (1968-1975)
-  fáza: diferenciácia (80-te roky)
 
Robertis sa zamerala viac na rozvoj metód používaných v oblasti soc. služieb a Schilling sa pozerá na vývoj metód vo všeobecnosti.
 
Všeobecne môžeme vo vývoji metód identifikovať 6 výrazných období:
1.  mimovoľné formovanie od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900-1920).
- neexistoval ucelený systém pracovných postupov, boli volené iba náhodne, na základe podobnosti situácie, intuitívne. Veľký impulz pre rozvoj metód – školy SP ich vznik.
- v tomto období vychádza dielo od Mary Richmond – Social Diagnosis.

2.  Vypracovanie metodiky SP ovplyvnené rozvojom SP v USA (1920-1940).
- francúzsky preklad diela Mary Richmond – Nové metódy asistencie, soc. služieb a individuálnej práce (1926),
- v Paríži prvý medzinárodný kongres zameraný na soc. služby.

3.  Prechod od používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniu o metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanie úlohy (1940-1955).
- posilnenie postavenia soc. asistentiek, medzinárodny kongres soc. asistentiek.
- termín metóda nahradený pojmom technika.
- základné techniky: návšteva v rodine, finančná pomoc, ošetrovateľská pomoc, psychologická pomoc a pod.

4.  Znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955-1960).
- špecifické problémy povojnového obdobia – v oblasti SP viedli k niektorým zmenám, presun od výkonovej, individuálnej práce k administratívnemu chápaniu SP k odtrhnutiu výkonovej časti SP (priamej práce s klientom) od administratívnej časti tejto práce.
- vyžadoval komplexné znalosti o jednotlivcoch z pohľadu psychológie, sociológie, práva
- SP už nie je dobročinnou prácou
- od soc. pracovníka sa vyžadujú hlbšie znalosti
- vytvára sa soc. pracovník – ako PROFESIA

5.  Kritické obdobie (1961-1980).
- pod vplyvom prác Pincus-Minahanová spochybnenie klasického delenia metód SP. Nová metóda generalistická – založená na rešpektovaní prístupu malutifaktoriálnosti a interdisciplinárnosti SP.
- nehovorí sa o klasických metódach soc. služieb, ale sa nahradzujú inými výrazmi, ako formy, spôsoby, koncepcie, stratégie, techniky, prostriedky.
– v 80.tych rokoch nové delenie metód používaných v praxi soc. práce, dva základné prúdy:   a) mikroprax – orientácia na jednotlivca, rodinu, alebo malé skupiny
b) makroprax – orientované na celú spoločnosť - 4 zákl. oblasti SP:
1. plánovanie, 2. správa, 3. hodnotenie, 4. organizovania komunity
- nové metódy: poradenstvo, terapia, supervízia, sociálno-pedagogický dohľad, multiperspektívne postupy.

6.  Zmeny v metodike SP vo vzťahu ku globalizačným tendenciám.
- globalizácia, EU (migrácia, nezamestnanosť, bieda, ekonomická prosperita, AIDS).
- komplexný systém metód SP = existujúca metodika – dnes sa mení.