Základné metódy sociálnej práce

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 17.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 870 slov
Počet zobrazení: 29 768
Tlačení: 992
Uložení: 866
Pozorovanie, rozhovor a výskum ako základné metódy sociálnej práce.
 
Súbor metód, ktorými dnes soc. pracovníci disponujú je veľmi rozsiahly. Soc. pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy, takmer vždy ide o kombináciu dvoch ustálených spôsobov práce, napr. kombinácia rozhovoru a pozorovania. Obidve, rozhovor aj pozorovanie patria medzi základné metódy soc. práce, ktoré soc. pracovník používa pri prvom kontakte s klientom a ktoré mu umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom.
 
Pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania, zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti.
 
Medzi charakteristiky pozorovania patrí:
·  objektívnosť
·  plánovitosť
·  systematičnosť
·  presnosť

Pri realizácii pozorovania je potrebné si jednoznačne stanoviť cieľ, premyslieť si plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho systematičnosť. Pre uľahčenie problémov, čo presne pozorovať a ako kategorizovať pozorované správanie amer. metodológ Bales utvoril tieto kategórie:
1.  reakcie citovo kladné: prejavy solidarity, uvoľňovania napätia, žartovanie, smiech, súhlas, prispôsobovanie sa, zvyšovanie statusu druhých
2.  reakcie citovo negatívne: prejavy nepriateľstva, nesúhlas, odmietanie pomoci iným, prejavovanie napätia,  znehodnocovanie statusu druhých
3.  reakcie zamerané na riešenie problémov – odpovede: podávanie návrhov a usmernení, oznamovanie mienky iným členom skupiny, podávanie hodnotenia a analýzy, poskytovanie orientácie, informácie a objasňovanie problémov v skupine
4.  reakcie zamerané na riešenie problémov – otázky: žiadosť o informácie, ktoré vedú k riešeniu problémov v skupine
 
Prevažnú časť informácii o klientovi čerpá soc. pracovník z rozhovoru, pričom si všíma verbálnu aj nonverbálnu stránku komunikácie, čiže používa pozorovanie ako  ďalšiu formu práce.
Sociálny pracovník venuje pozornosť:
·  sprievodným javom: ako je zrozumiteľnosť podávania informácií, jasnosť kladených otázok, schopnosť formulovať otázky, prejavy úzkosti – potenie, chvenie, neschopnosť dodržať očný kontakt
·  motorickým prejavom klienta: nepokoj, instabilita, gestikulácia, kývanie sa, pohyb rôznych častí tela a pod. môžu byť dôležitým zdrojom informácii o klientovi
·  emočný stav klienta: sa dá poznať na základe prejavov temperamentu (striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu, poruchy dychu a pod.
 
Soc. pracovník v bežnej praxi, pri prvom kontakte s klientom najčastejšie používa kombináciu rozhovoru a pozorovania. Sú neoddeliteľnou súčasťou diagnostikovania.
 
POZOROVANIE - súbor metód, ktorými dnes soc. prac. disponujú je veľmi rozsiahly. -  sa zakladá na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti.
 
Medzi charakteristiky pozorovania patrí:  objektívnosť, - plánovitosť,  - systematickosť,  - presnosť
 
Pri realizácii pozorovania je potrebné si jednoznačne stanoviť cieľ, premyslieť si plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho systematickosť.
 
Počas pozorovania sledujeme najmä:
- rečový prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé akoby nedopovedané vety, zrýchlené tempo reči,  príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav
- chvenie rúk, neprirodzené potenie
- prejavy hyperaktivity: podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa a pod.
- prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti
- oblečenie
- záujmy
Soc. prac. pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si všíma aj :
· to, ako klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená
·  aj klientove osobné a profesionálne vzťahy.
·  materiály o klientovi získané od iných odborníkov, čiže k použitým technikám priraďujeme aj štúdium spisov
Etapy pozorovania:
- prípravná etapa
- pracovná etapa
- kontrolná etapa
- záverečná etapa
 
Pozorovanie je neoddeliteľnou súčasťou procesu diagnostikovania. Ide teda o zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého soc. pracovník získava informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o bytových podmienkach, o vzťahoch klienta s okolím, o vzťahu k materiálnym veciam, o názoroch klienta atď.
 
Počas pozorovania sledujeme najmä:
3.  rečový prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé akoby nedopovedané vety, zrýchlené tempo reči – príliš hlasitý, alebo nedostatočne počuteľný prejav
4.  chvenie rúk, neprirodzené potenie
5.  prejavy hyperaktivity: podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa a pod.
6.  prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti
7.  oblečenie
8.  záujmy
 
Soc. pracovník pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si všíma aj to, ako klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená. Sú to informácie,ktoré pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi, o jeho sociálnej situácii a často sú pomôckou pri rozhodovaní o výbere formy pomoci alebo spôsobe intervencie na klienta.
 
Všímame si aj klientovi osobné a profesionálne vzťahy, ide o priame pomenovanie vzťahov založených na dôvere a priateľstve, vzťahy orientované na ochranu iných, na partnerstvo a spoluprácu. Rovnako si soc. pracovník všíma aj klientove negatívne vzťahy, zmarené vzťahy a pod. do tejto skupiny zaraďujeme akýkoľvek materiál, ktorý poskytuje informáciu o klientovi, napr. pracovné výsledky, ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska. Ďalším informačným materiálom môžu byť materiály o klientovi získané od iných odborníkov, čiže k použitým technikám priraďujeme aj štúdium spisov, komparovanie získaných informácií o klientovi.
 
Etapy pozorovania:
1.  prípravná etapa
2.  pracovná etapa
3.  kontrolná etapa
4.  záverečná etapa
 
Rozhovor
nazývame ním zámernú organizovanú komunikáciu, v kt. jeden subjekt odpovedá na otázky iného subjektu, ide o výmenu info, prebiehajúcu medzi dvoma (viacerými) zúčastnenými stranami, vytvára most (cestu), ktorou sa dostávajú k sebe niekedy celkom rozdielne svety zúčastnených, je to metóda každodenného života..
Počas rozhovoru si všímame verbálnu i neverbálnu stránku rozhovoru. Verbálnu stránku tvoria – reč, otázky a odpovede. Neverbálnu stránku tvorí: fonetika (zvuková zložka prejavu), proxemika ( osobný priestor človeka a vzájomná vzdialenosť  komunikantov. Rozlišuje 4 druhy vzdialeností: intímnu – od 0 do 45 cm, osobnú – 45 – 120 cm, sociálnu – 1,2 – 3,6 m, oficiálnu – nad 3,6 m), haptika (dotyk), posturika ( poloha a držanie tela), kinetika (pohyb), gestikulácia, mimika, vizika (pohľad), kolorika (farby), komunikačné prostredie. 
Obsah rozhovoru tvoria otázky a odpovede. Otázky poznáme: otvorené (poskytujú viac miesta na komunikáciu), polouzavreté ( viacej priestoru na poskytunutie informácií) a uzavreté ( dávajú odpovedajúcemu iba jednu možnosť). Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy rozhovoru. Otázky je možno preformulovať, ak klient nerozumie otázke, nedostáva potrebné informácie, otázka by mohla narušiť klientov emočný stav a pod. Soc.pracovník môže klásť i doplňujúce otázky, ak nedostáva dostatočné odpovede.
 
Typy rozhovoru
9.  štandardizovaný: má pevnú štruktúru t.j. dodržiava sa presné poradie otázok, ich presná formulácia, podmienky, používa sa väčšinou vo výskume, aby bolo možné odpovede kvantifikovať a porovnávať.
10.  pološtandardizovaný:
11.  neštandardizovaný – voľný: sú to používané záväzné formulácie otázok, ale nemusí byť dodržané poradie. Má dve krajné polohy: neriadený ( minimálny zásah do rozhovoru, voľne prebiehajúci) a riadený (soc. pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie klienta)
 
Podľa počtu osôb delíme rozhovor na:
- individuálny
- skupinový
 
Fázy rozhovoru: (podľa Levickej)
- prípravná fáza: je to príprava soc. pracovníka na rozhovor, pripravuje si v nej výber a formuláciu otázok, naformuluje si otázky
- samostatný rozhovor: to, čo prebieha medzi klientom a sociálnym pracovníkom
- záver a zhodnotenie rozhovoru

Fázy rozhovoru: (podľa Matouška)
18.  Úvod: slúži k nadviazaniu kontaktu, odstráneniu obáv, získanie základných údajov o klientovi.
19.  Jadro rozhovoru: obsahom jadra rozhovoru je klientovo očakávanie.
20.  Záver: má prebehnúť rozlúčenie, nastať uvoľnenie a klienta pripravujeme na ďalšiu spoluprácu.
Rozhovor je súčasťou komunikácie.
 
Počas rozhovoru si všímame:
Verbálna komunikácia = sú otázky a odpovede (slová).
Neverbálna komunikácia = to, čo vidíme, vnímame na základe pozorovania (sedím, chodím) mimika, gestikulácia, haptika (dotyky) proxemika (zaberanie priestoru), aby sme vedeli dešifrovať čo hovorí, čo si myslí.
 
Obsah rozhovoru tvoria otázky a odpovede.
Uzavreté otázky = dávajú odpovedajúcemu len spravidla 1 alternatívu (máte deti? A/N)
Polouzavreté otázky ponúkajú viacej priestoru, aby poskytol nejakú info ( povedzte mi niečo o Vašich deťoch)
Otvorené otázky = ponúkajú najširšie možnosti na odpoveď klienta   
 
Druhy rozhovoru
1.  klasický = bežný, ustálený s presnou štruktúrou pri bežnom klientovi, kt. prichádza pravidelne. Prostredníctvom neho soc. pracovník získava rýchlo prvé info o klientovi, jeho postavení aj probléme, kt. pravdepodobne budú spolu riešiť
2.  diagnostický = cieľom je zistiť problém i príčiny, je to určitá schéma, kt. nám má umožniť stanoviť skutočný klientov problém, príčiny vzniku, stanoviť vývoj problému Psychodiagnostický rozhovor (vypracovala Krakešová) = spätné prežívanie jednotlivých období života (čo bolo, keď ste mali 8, 20 rokov, spôsoby, ako svoje problémy riešil
3.  poradenský (konzultačný) = prebieha medzi soc. prac. a klientom s cieľom poskytnúť informácie, kt. klient hľadá a potrebuje,  je to krátkotrvajúci  rozhovor
4.  terapeutický = cieľom sú objektívne inf. klienta o soc. situácii a možnostiach jej úpravy, má poskytnúť klientovi dostatok priestoru, aby vyjadril všetky svoje myšlienky, postoje. Bežná komunikácia nám nepomôže (som chorá, mám zlé výsledky: ale veď to nič nie je, veď...terapeutická komunikácia : z čoho máte strach? prečo sa bojíte?) Treba poskytnúť nádej, musí prijať strach, ešte stále tu je nádej, naplánujte si akciu, dať mu zmysel konania, radosť.

Vedenie poradenského rozhovoru: priebeh rozhovoru
· zahájenie = prvý krok - pomôcť klientovi sa uvoľniť
· naviazanie vzťahu = nadviazanie osobného kontaktu, na ňom závisí celý výsledok rozhovoru. Cieľom je dozvedieť sa potrebné informácie.
· počúvanie:
1. počúvanie a porozumenie slovám klienta
2. pozorovanie a čítanie neverbálneho chovania (pozície, výraz tváre, pohyby, tón hlasu)
3. začlenenie obsahu prejavu do celkového kontextu každodenného života
Pri počúvaní by sme sa nemali nechať pohltiť vlastnými myšlienkami, hodnotiť výpoveď, mať vedomé, či nevedomé predsudky, pociťovať súcit (zakrýva videnie)
28.  usmerňovanie rozhovoru:
hoci je potrebné nechať klienta hovoriť, musíme vedieť zamedziť rozvláčnosti, odbočovaniu, spomienkam...  Dôležité sú otázky (otvorené, polootvor, uzavreté). Rozhovor ku koncu treba zosumarizovať.
29.  ambivalencia (pretrvávanie protichodných, konfliktných pocitov). Býva typická pre neschopných rozhodnúť sa (partnera milujem/nemilujem).
30.  morálne súdy: napr.  hovoriť emocionálne vzrušenému človekovi, že by sa mal upokojiť  môže spôsobiť vznik bariéry voči tomu, aby tento človek svoje ťažkosti vyrozprával.
31.  tolerancia: Ak má poradca konať profesionálne, musí sa naučiť potlačiť tendencie k odsudzovaniu chovania
32.  objektívne a subjektívne stránky situácie: Každá situácia má svoje objektívne a subjektívne stránky.
33.  plač: Poradca môže počkať, kým plač prejde, alebo ho využiť terapeuticky: „ čo Vám práve teraz prišlo ľúto?“ Pozor! U niektorých ľudí je plač bežnou záležitosťou, niektorí ho dokonca používajú na manipuláciu.
34.  dôverné oznamy: Klient musí byť upozornený, že poradca nie je viazaný mlčanlivosťou.
35.  záver rozhovoru: dôležitá je posledná poznámka pred odchodom, kt. často naznačuje výsledok. a neverbálne prejavy (zmeny v oblečení, správaní).
Aktivita, pasivita rozhovoru:
Najoptimálnejší je dialóg, vtedy kladie aj klient otázky, nepodsúvať mu riešenie.

Z hľadiska pasivity delíme rozhovor na:
·  Riadený rozhovor = soc. pracovník usmerňuje komunikáciu, aby sa klient držal hlavného problému.
·  Neriadený rozhovor = voľne prebiehajúci rozhovor, kt. soc. pracovník len minimálne vstupuje do hovoru
Aktívne počúvanie je charakterizované tým, že pracovník (podľa Shefor, Horesi):
·  je sústredený na klienta, a to, čo mu povie, vníma pozornejšie než svoje pocity a myšlienky
·  zameriava sa na to, čo klient cíti a čo má v jeho výpovedi zásadný význam, nie čo je doslovným významom toho, čo hovorí
·  udržiava očný kontakt s klientom
·  kladie objasňujúce otázky, aby si upresnil, čo bolo povedané
·  hovorí, aby lepšie porozumel, nie aby robil závery
·  overuje si, či ho pochopil správne, ak nie, klient dostáva príležitosť správu upresniť

Pri vedení rozhovoru sa vyhýbame:
Navádzacím otázkam – navádzanie napomáha klientovi odpovedať tak, ako my chceme, aby odpovedal,
Mnohonásobným otázkam – od klienta žiadame odpoveď na viacero otázok súčasne a on má aj tak tendenciu odpovedať na jednu otázku,
Predpokladaným otázkam – odhaľujú naše myslené názory o klientovi a ukazujú na to, čo si my myslíme a nie na to, čo práve zisťujeme
Hypotetickým otázkam – hypotetická otázka vyvoláva aj hypotetickú odpoveď, práve preto je inf. nespoľahlivá
 
Prevencia- predchádzanie vzniku alebo možného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov. (predchádzanie nežiadúcim javom).
 
Úrovne prevencie
1. Primárna (univerzálna) : intervencia ešte pred tým, než sa objaví nejaký problém. Je zameraná na celú populáciu všeobecne, ako aj na špecifické podskupiny. Základným princípom je rozvíjanie vedomostí a pestovanie zdravého životného štýlu. Primárna prevencia je často zahrnutá do programov sociálnej, školskej, zdravotnej a rodinnej politiky štátu, profesionálnej prípravy na budúce povolanie, využívanie voľného času. Sem patria všetky aktivity zamerané na to, aby problém nevznikol. Za základ primárnej prevencie sa považuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine. Dôležitým je tiež pôsobenie prostredníctvom osvety, vzdelávania a výchovy. ( besedy, prednášky, masmédia, kamerový systém v kritických miestach ).
 
2. Sekundárna (selektívna) : zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov alebo skupín. Je určená priamo ohrozeným jednotlivcom alebo skupinám, pričom sa vytvára priestor pre aktivity špecialistov z radov zamestnancov v sociálnej oblasti, zdravotníctve, školstve, sociálnych pracovníkov, psychológov, pedagógov, lekárov ale aj kňazov a policajtov. Sekundárna prevencia má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch sociálneho a psychického vývinu či zdravotných problémov. Dôležité je zachytenie už vzniknutých problémov a ich eliminovanie už v počiatočnom štádiu, aby sa zamedzilo ich ďalšiemu prehlbovaniu a šíreniu.
 
3. Terciárna (indikovaná) : má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Nastupuje po zlyhaní primárnej a sekundárnej prevencie. Cieľovou skupinou sú ľudia s jasne pomenovanými a existujúcimi problémami, ktorí okrem toho že ohrozujú seba, predstavujú vážne riziko aj pre svoju rodinu a najbližšie okolie. Cieľom terciárnej prevencie je resocializácia a integrácia jednotlivcov do spoločnosti. Býva realizovaná zdravotníckymi, školskými alebo sociálnymi inštitúciami.
 
Základným cieľom, a to je spoločné pre všetky úrovne prevencie, je predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať prezentované problémy, poruchy alebo javy.
 
Základné funkcie prevencie (úlohy):
- depistáž, plánovanie a projektovanie v rámci preventívnych aktivít, ich evaluácia
- príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie formou tréningov a výcvikov, informačné materiály
- podpora, pomoc a poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú pri realizácii preven. aktivít
- definovanie priorít, identifikovanie základných okruhov problémov
- dokumentovanie aktivít v oblasti prevencie, predľad o ich realizácií na miestnej, regionálnej či  národnej úrovni
- starostlivosť o odborný rast a vzdelávanie realizátorov prevencie
 
Determinanty úrovne prevencie:
- legislatívny rámec uplatňovania prevencie
- formulovanie obsahu preventívnych aktivít
- inštitucionálne zázemie
- zapojenie médií, využitie informačných technológií
- medzisektorová spolupráca
- odborný potenciál, vedomosti a zručnosti nositeľov preventívnych aktivít
- sieťovanie miestnych, regionálnych a národných, prípadne medzinárodných inštitúcií
 
Sociálna prevencia z hľadiska sociálnej práce
Je odborná činnosť, ktorú vykonáva erudovaný- graduovaný soc. pracovník prostredníctvom špeciálnych metód a postupov v záujme zlepšenia kvality sociálneho života (soc. väzby, ekonomická stabilita, integrácia, zamestnanosť, voľný čas, resocializácia, optimálna socializácia, humanizácia, duchovný rozvoj) jednotlivca, rodiny, skupiny alebo komunity.
 
Ciele sociálnej prevencie :
- predchádzať stavom sociálnej a hmotnej núdze a nepriaznivým sociálnym udalostiam
- eliminovať a zabraňovať vznik a šírenie sociálno- patologických javov
- poskytovať účinnú pomoc pri výskyte porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu
- zabraňovať zhoršovaniu, recidívam, odstraňovanie dôsledkov sociálno- patologického vývinu
- poradenské, nápravné, výchovné, resocializačné pôsobenie na sociálne skupiny a jednotlivcov
 
Hmotná núdza- stav, keď príjem občana a FO, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú nedosahuje životné minimum a občan a FO ktoré sa s ním spoločne posudzujú si mpríjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.
Životné minimum- spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov FO, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze.
 
Sociálna prevencia sa vykonáva najmä pre maloletého v týchto prípadoch:
· keď je výchova vážne ohrozená alebo vážne narušená
· keď sa prezentujú poruchy správania
· keď sa zanedbáva povinná školská dochádzka
· keď súd nariadil maloletému ústavnú výchovu alebo uložil ochrannú výchovu, a to pred nástupom na výkon, v čase výkonu a po zrušení ústavnej alebo ochrannej výchovy
· keď sa maloletý dopustil konania so znakmi trestného činu
· keď je maloletý týraný pohlavne zneužívaný alebo u ktorého je dôvodné podozrenie z týrania či pohlavného zneužívania
 
Sociálna prevencia sa vykonáva aj pre plnoletého občana:
36.  keď bol výkon odňatia slobody podmienečne odložený
37.  keď bol plnoletý prepustený z výkonu odňatia slobody alebo z výkonu väzby
38.  keď bol prepustený zo zdravotníckeho zariadenia pre drogovo závislých osôb, alebo zo zariadenia na resocializáciu drogovo závislých
39.  pre občana s ťažkým zdravotným postihnutím a občana s ťažkým zdravotným stavom
 
Formy sociálnej prevencie
1. Vyhľadávacia : - korešpondenčne (správy z vyšetrení, zo školy, kazuistika)
- osobným kontaktom (návšteva v rodine, terénna sociálna práca- bezdomovci)
- prostredníctvom detských liniek záchrany alebo istoty
 
  Objekty vyhľadávacej činnosti:
· deti rodičov, ktorí si neplnia svoje rodičovské práva a povinnosti
· maloletí s poruchami správania
· maloletí pre ktorých treba zabezpečiť náhradnú rodinnú starostlivosť
· dospelí-vhodní pre výkon náhradnej rodinnej starostlivosti
· občania ktorí potrebujú pomoc právnickej alebo inej FO (prostitútky, bezdomovci)
· ľudia so sociálno- ekonomickými problémami
· ľudia so zdravotnými problémami
· ťažko zdravotne postihnutí občania
· osoby vyššieho veku
 
2. Nápravná činnosť (kuratívna, korekčná)
Odstraňovanie, zmierňovanie alebo neutralizovanie už vzniknutých soc- negatívnych procesov a stavov.
· predchádzanie stavom hmotnej a sociálnej núdze
· podpora psychického, fyzického a sociálneho vývinu
· pomoc pri zlepšovaní a zabraňovaní zhoršovania sociálnych podmienok
· zabraňovanie prehlbovaniu a opakovaniu porúch psychic. fyzického a sociálneho vývinu, keď už poškodenia a poruchy nastali
  Nápravná činnosť sa spája s výchovnou činnosťou.
 
3. Rehabilitačná činnosť
9.  obnova fyzickej výkonnosti na dosiahnutie primeraného začlenenia do spoločnosti za účelom uplatnenia na trhu práce
10.  cieľom sociálnej rehabilitácie je zmiernenie obmedzení a znižovanie závislostí jednotlivca od pomoci iných a primerane zaradiť občana do spoločnosti
 
  a) Výchovná rehabilitácia: odborná činnosť, zameraná na socializáciu jednotlivca prostredníctvom    pozitívnych a výchovných vzdelanostných zmien.
  Formy: špeciálna edukácia, stimulácia, korekcie, reedukácia, kompenzácia.
 
  b) Profesijná rehabilitácia: cielené opatrenia reintegráciu na trhu práce s rešpektovaním individuálnych   profesijných potrieb, možností a zručností jedinca.
  Formy: podporované zamestnanie, poradenstvo pri hľadaní zamestnania, hľadanie zamestnania,   výcviky, tréningy, rozvoj osobných schopností a zručností
 
4. Resocializačná činnosť
  Cieľom je znovuobnovenie aktívnej adaptácie človeka na spoločenský systém.
Zmeny hodnotovej orientácie, akceptovanie spoločenských noriem a pravidiel, prijímanie nových vzorov správania, akceptovanie pozitívnych autorít, osvojenie si nových sociálnych rolí, zvyšovanie tolerancie a nezávislostí.
  Cieľovou skupinou sú najmä občania drogovo závislí, prepustení z väzby, spoločensky izolovaní...
 
5. Výchovno- rekreačné tábory
  Preventívne programy a aktivity pre rizikové skupiny obyvateľstva, najmä pre deti a mládež ohrozené sociálno- patologickými javmi a deti zo znevýhodneného, málo podnetného prostredia.
 
Oblasti sociálnej prevencie
-  sociálno- patologické javy
-  sociálnoprávna ochrana a sociálna kuratela
-  sociálno- ekonomické problémy (nezamestnanosť, chudoba, bezdomovectvo, zdravotné problémy, zdravotné postihnutie)
-  zdravotné problémy
-  ťažké zdravotné postihnutie

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.016 s.
Zavrieť reklamu